znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 100/03-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. októbra 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti A. a Š. B., obaja bytom B., zastúpených advokátkou JUDr. Z. M., B., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 165/88 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. B. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 165/88 p o r u š e n é b o l o.

2. Základné právo Š. B. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod   sp. zn. 5 C 165/88 p o r u š e n é b o l o.

3. Okresnému súdu Bratislava V p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 165/88 konal bez zbytočných prieťahov.

4.   A.   B.   p   r   i z n   á   v a   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   50   000   Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava V povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5.   Š.   B.   p   r   i z n   á   v a   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   50   000   Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava V povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Okresný súd Bratislava V   j e   p o v i n n ý   nahradiť A. a Š. B. trovy konania v sume   21   280   Sk   (slovom   dvadsaťjedentisíc   osemdesiat   slovenských   korún)   na   účet advokátky JUDr. Z. M., B., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. marca 2003 doručené   podanie   A.   a Š.   B.,   obaja   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených advokátkou JUDr. Z. M., ustanovenou ústavným súdom za ich právneho zástupcu v konaní o ich sťažnosti pred ústavným súdom 28. mája 2003 uznesením č. k. II. ÚS 100/03-14. Svoje   podanie   sťažovatelia   označili   ako   „Sťažnosť   na   prieťahy   v súdnom   konaní“ a namietajú ním prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   5   C   165/88   od   2.   septembra   1988.   Po   doplnení   podania o predpísané   náležitosti   a po   ustanovení   právneho   zástupcu   ústavný   súd   prijal   sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Okresný súd Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 165/88 porušil ústavné práva   sťažovateľov   1/,   2/   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručených v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Okresnému súdu Bratislava V sa prikazuje, aby v konaní sp. zn. 5 C 165/88 konal bez prieťahov v súlade s príslušnými ustanoveniami O. s. p. (najmä § 6 O. s. p.).

Sťažovateľom 1/, 2/ priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk,   ktoré   je   Okresný   súd   v Bratislava   V povinný   im   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľom 1/, 2/ priznáva náhradu trov tohto konania.“.

Po prijatí sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti a k jej prijatiu na ďalšie konanie, a požiadal ho tiež, aby oznámil ústavnému súdu, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. O toto oznámenie požiadal ústavný súd aj právneho zástupcu sťažovateľov.

Predseda okresného súdu k sťažnosti uviedol nasledovné:„Vec, č. k. 5 C 165/88 napadla na Obvodný súd Bratislava 5 dňa 2. 9. 1988, kde účastníkmi konania na strane navrhovateľov je A. B., Š. B. a odporcami sú: F. B. a T. B. a predmetom sporu podľa návrhu bolo vypustenie zabratej časti pozemku.   Vo veci bol určený termín pojednávania na deň 1. 11. 1988, pojednávanie bolo odročené za účelom vypracovania znaleckého posudku. Znalecký posudok bol vypracovaný 3. 2. 1989 a vo veci bol vytýčený termín pojednávania na deň 17. 4. 1989 a ďalšie termíny boli určené na deň 28.   6.   1989,   24.   7.   1989,   28.   8.   1989,   4.   10.   1989,   pričom   účastníci   po   poslednom pojednávaní boli poučení o potrebe zmeny petitu návrhu. Ďalšie pojednávanie bolo určené na deň 14. 3. 1990, ktoré bolo odročené na deň 23. 4. 1990, ktoré bolo odročené za účelom mimosúdnej dohody. Ďalšie pojednávania vo veci boli určené na deň 20. 8. 1990, 8. 10. 1990, 5. 12. 1990, kde súd pripustil ďalšiu zmenu petitu návrhu. Ďalšie pojednávanie bolo dňa 7. 1. 1991, ktoré bolo odročené za účelom ďalšieho znaleckého dokazovania. Uznesenie o nariadení   znaleckého   dokazovania   bolo   vypracované   7.   3.   1991,   dňa   9.   4.   1991, odporcovia podali odvolanie proti uzneseniu ohľadom preddavku na trovy dôkazu, spis bol predložený Mestskému súdu v Bratislave   19. 4.   1991 a vrátený   16.   7.   1991.   Znalec bol urgovaný   na   podanie   znaleckého   posudku   v decembri   1991,   januári   1992   a   znalecký posudok bol podaný 6. 4. 1992. Spis bol dňa 11. 8. 1992   predložený Mestskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní o priznaní znalečného znalcovi a spis bol vrátený 9. 10. 1992. Ďalší termín pojednávania bol určený na deň 19. 5. 1993, 6. 10. 1993, 29. 11. 1993, 2. 2. 1994, kde bol vynesený rozsudok. Rozsudok bol vypracovaný 16. 5. 1994 a proti rozsudku bolo podané odvolanie 8. 6. 1994 navrhovateľmi, uznesením zo dňa 19. 8. 1994 bol opravovaný výrok rozsudku a Mestskému súdu v Bratislave bol spis predložený 23. 9. 1994.   Spis   bol   vrátený   z Mestského   súdu   v Bratislave,   dňa   25.   11.   1994,   rozhodnutie obvodného   súdu   bolo   zrušené   a vec   bola   vrátená   na   nové   prejednanie.   Ďalší   termín pojednávania bol určený na deň 5. 5. 1995,   2. 6. 1995,   8.   9.   1995,   kde bolo nariadené ďalšie znalecké dokazovanie. Dňa 14. 9. 1995 bola vznesená námietka zaujatosti, spis bol predložený Mestskému súdu na rozhodnutie 2. 2. 1996 a spis bol vrátený z Mestského súdu 22. 4. 1996 Uznesením zo dňa 4. 12. 1996 bolo nariadené znalecké dokazovanie a spis bol zaslaný   znalcovi   15.   1.   1997,   znalecký   posudok   bol   podaný   dňa   3.   7.   1998   po predchádzajúcich urgenciách zo strany súdu. Ďalší termín pojednávania bol určený na deň 4. 11. 1989, 16. 12. 1998, 18. 8. 1999, kde súd   konanie zastavil. Vo veci bolo podané odvolanie 21. 9. 1999, spis bol predložený Krajskému súdu v Bratislave dňa 28. 10. 1999, spis bol vrátený 11. 1. 2000, rozhodnutie bolo zrušené a vrátené na nové prejednanie. Ďalší termín pojednávania bol určený na deň 13. 4. 2000, 5. 9. 2000, pojednávanie bolo odročené z dôvodu, že navrhovatelia majú špecifikovať návrh. Ďalšie pojednávanie bolo určené na deň   30.   1.   2001,   15.   3.   2001,   kde   pojednávanie   bolo   odročené   za   účelom   ďalšieho znaleckého   dokazovania.   Znalec   znalecký   posudok   podal   8.   4.   2002   po   viacerých urgenciách a ďalší termín   pojednávania   bol   určený   na deň 28.   11.   2002,   23.   1.   2003, pojednávanie bolo odročené za účelom spoločného stanoviska znalcov, ktoré súdu bolo zaslané 24. 3. 2003.

Z vyššie uvedenej analýzy vyplýva, že vo veci bol určený termín pojednávania 26 krát, v istých časových intervaloch sa vyskytli prieťahy v konaní. Poukazujem na to, že ide o zložitý prípad, navrhovatelia nemali ujasnený petit návrhu, čo malo dopad na plynulosť konania, čo vyplýva aj z toho, že vo veci bolo viackrát nariadené znalecké dokazovanie. Ďalej poukazujem na to, že vo veci sa vystriedalo sedem sudcov, každý potreboval istý čas na preštudovanie veci, čo tiež môže mať dopad na plynulosť konania. Zdôrazňujem zložitosť prípadu, to že účastníci neboli zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom.

V súčasnosti spis nie je pridelený inému sudcovi, keď zákonná sudkyňa JUDr. T. od 1. 4. 2003 prestala pracovať na našom súde. Spis bude pridelený sudcovi po jeho menovaní. Výberové konanie sa už uskutočnilo.

Súhlasím,   aby   sa   ústne   pojednávanie   na   ústavnom   súde   konalo   bez   mojej prítomnosti.“.

Právny zástupca sťažovateľov netrval tiež na konaní ústneho pojednávania. Upresnil výšku primeraného finančného zadosťučinenia na sumu 100 000 Sk.

Ústavný súd zo spisu zistil v zásade rovnaké skutočnosti, ako vo svojom vyjadrení uviedol predseda okresného súdu.

Pretože   obaja   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania, ústavný súd konal vo veci sťažovateľov a rozhodol bez jeho nariadenia.

II.

Sťažovatelia   sa   svojou   sťažnosťou   domáhajú   vyslovenia   porušenia   svojho základného   práva   upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný súd v prípadoch sťažností namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zohľadňuje svoju stabilnú judikatúru, v súlade s ktorou „odstránenie stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne   dosiahnuť právoplatným   súdnym   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“   (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97 II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

S použitím   uvedených   kritérií   ústavný   súd   preskúmal   doterajšie   konanie   pred okresným súdom vedené pod sp. zn. 5 C 165/88 a dospel k nasledovným záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, zo sťažnosti sťažovateľov, ako aj z vyžiadaného   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   v konaní   sp.   zn.   5   C   165/88   pred okresným   súdom   ide   o určenie   hranice   pozemku   (o   vydanie   časti   nehnuteľnosti,   resp. o vypustenie   časti   pozemku).   Vec   nie   je   právne   zložitá,   o čom   svedčí   stabilizovaná judikatúra všeobecných súdov, hoci jej faktickú zložitosť vzhľadom na okolnosti prípadu a spravidla potrebu vyhotovenia znaleckého dokazovania nemožno vylúčiť. Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že faktická zložitosť veci spočíva v znaleckom dokazovaní

-   určenie   hranice   dvoch   susediacich   pozemkov.   Čo   sa   týka   faktickej   zložitosti,   aj   keď ústavný   súd   pripúšťa   vzhľadom   na   potrebu   vykonania   znaleckého   dokazovania   časovo náročnejší prístup na rozhodnutie vo veci, podľa jeho názoru však predmet sporu nie je fakticky taký zložitý, aby výsledok znaleckého dokazovania nebol po 15 rokoch od začiatku konania jednoznačne známy a aby pri sústredenom postupe súdu nebola vec už právoplatne rozhodnutá.

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   namietaného   súdneho konania,   toto   bolo   v zásade   aktívne   a súčinnostné,   aj   keď   treba   uviesť,   že   najmä v počiatočnej   etape   konania   sťažovatelia   sami   prispeli   k určitému   zdržaniu   (predĺženiu) konania v dôsledku ich návrhu na úpravu petitu na rozhodnutie, zmeny, resp. doplnenia návrhu na rozhodnutie a využili procesné oprávnenia, ktoré im priznáva Občiansky súdny poriadok   (okrem   už   uvedenej   zmeny,   resp.   doplnenia   petitu,   využitie   opravných prostriedkov, podanie návrhu na doplnenie dokazovania). Napriek tomu toto ich správanie nemalo podstatný vplyv na celkovú dĺžku konania.

3.   Tretím   kritériom,   ktorého   použitím   ústavný   súd   zisťoval   zbytočné   prieťahy v konaní,   bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Ústavný   súd   predovšetkým   zobral   do úvahy, že konanie vo veci sp. zn. 5 C 165/88, ktoré začalo 2. septembra 1988, nie je do dnešného dňa právoplatne skončené.

Prvý raz bolo rozhodnuté vo veci samej 2. februára 1994; voči tomuto rozhodnutiu sa sťažovatelia   odvolali.   Mestský   súd   v   Bratislave   rozhodnutie   vtedy   Obvodného   súdu Bratislava III (t. č. okresný súd) zrušil a vrátil na nové prejednanie prvostupňovému súdu. Do prvého rozhodnutia vo veci samej sa uskutočnilo 17 pojednávaní, z nich v roku 1988 sa uskutočnilo   jedno   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   za   účelom   vykonania   znaleckého dokazovania. V roku 1989 sa uskutočnilo šesť pojednávaní, z nich na jednom sa nezúčastnil znalec,   jedno   bolo   odročené   a na   jednom   sa   nezúčastnili   účastníci.   Zostávajúce   tri pojednávania   sa   týkali   znaleckého   dokazovania.   V roku   1990   sa   uskutočnili   štyri pojednávania, z ktorých prvé bolo odročené za účelom mimosúdnej dohody, druhé a tretie boli odročené pre neprítomnosť sťažovateľov a v poradí na štvrtom   pojednávaní v roku 1990 sťažovatelia navrhli zmenu petitu. V roku 1991 sa uskutočnilo len jedno pojednávanie, na ktorom sťažovatelia navrhli ďalšie znalecké dokazovanie. V roku 1992 sa neuskutočnilo žiadne pojednávanie. V roku   1993 sa uskutočnili tri pojednávania, z nich   na jednom sa nezúčastnili sťažovatelia a na pojednávaní 2. februára 1994 bol vyhlásený rozsudok 5 C 165/88-115.

Obdobie od vrátenia spisu prvostupňovému súdu, t. j. od 25. novembra 1994 (po rozhodnutí o odvolaní druhostupňového Mestského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 217/94 z 8.   novembra   1994,   t. č.   Krajského   súdu   v Bratislave),   do   18.   augusta   1999,   t.   j.   do rozhodnutia o zastavení konania), možno označiť ako druhú etapu konania vo veci samej na tomto súde.

V roku 1995 sa uskutočnili tri pojednávania, z nich dve boli odročené za účelom predvolania   svedkov   a jedno   za   účelom   ustanovenia   znalca.   V tomto   roku   sťažovatelia podali námietku zaujatosti   voči konajúcej sudkyni (október   1995)   a návrh na vylúčenie celého   súdu   (december   1995),   o čom   rozhodoval   Mestský   súd   Bratislava   v apríli   1996. V decembri 1996 bolo nariadené okresným súdom kontrolné znalecké dokazovanie. V roku 1997 sa neuskutočnilo ani jedno pojednávanie, znalecký posudok bol predložený v júni 1997. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo od pojednávania v septembri 1995 až po viac ako troch   rokoch,   a   to   v novembri   1998.   V roku   1999   právny   zástupca   sťažovateľov   podal určovaciu   žalobu   a žiadal   určiť   termín   pojednávania.   Na   pojednávaní   v auguste   1999 okresný súd rozhodol o zastavení konania. Proti tomuto rozhodnutiu sa účastníci konania odvolali.   Krajský   súd   v decembri   1999   uznesením   č.   k.   15   Co   444/99-257   zrušil   toto rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie.

V nasledujúcej (tretej) etape konania pred okresným súdom sa uskutočnili v roku 2000 dve pojednávania, ktoré boli odročené za účelom predvolania znalca v jednom prípade a v druhom   za   účelom   konkretizovania   požiadaviek   na   znalca   zo   strany   sťažovateľov. Ďalšie   dve   pojednávania   v roku   2001   boli   odročené   tiež   z dôvodu   predvolania   znalcov a nariadenia znaleckého dokazovania. Viac ako jeden a pol roka od ostatného pojednávania v roku 2001 bolo v novembri 2002 odročené jediné pojednávanie nariadené v tomto roku, a to za účelom predvolania znalcov a v roku 2003 jediné pojednávanie 23. januára 2003 bolo   odročené   za   účelom   vypracovania   spoločného   stanoviska   znalcov.   Výsledok znaleckého dokazovania nie je ani po 15 rokoch známy.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania takmer 15 rokov sa ústavný súd pri hodnotení postupu súdu sústredil na závery spojené s hodnotením obdobia nečinnosti (napr. dĺžka časových intervalov medzi nariadenými pojednávaniami prekračujúcimi rozumnú mieru) a neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   (množstvo   nariadených   a ihneď   odročených pojednávaní, neschopnosť zabezpečiť prípravu pojednávaní tak, aby sa na nich zúčastnili predvolané   a potrebné   osoby,   neustále   doplňovanie   znaleckého   dokazovania).   Takéto hodnotenie   je   v súlade   s doterajšou   rozhodovacou   činnosťou   ústavného   súdu (II. ÚS 131/02).

V nadväznosti   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   uvádza   k postupu okresného súdu nasledovné:

V prvej etape rozhodovania, t. j. od podania návrhu 2. septembra 1988 do 2. februára 1994, t. j. do rozhodnutia okresného súdu vo veci samej, okresný súd v zásade postupoval plynulo.   V tomto   období   sa   uskutočnilo   sedemnásť   pojednávaní,   nariadilo   sa   znalecké dokazovanie, uskutočnil   sa   pokus o uzavretie mimosúdnej   dohody,   sťažovatelia upravili petit návrhu, podali návrh na ďalšie znalecké dokazovanie. Podľa názoru ústavného súdu v tomto období postup okresného súdu nevykazuje znaky zbytočných prieťahov v konaní, a preto ústavný súd uzavrel, že v tejto etape konania nedošlo ani k porušeniu základného práva sťažovateľov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

V druhej   etape   rozhodovania,   t.   j.   od   vrátenia   spisu   25.   novembra   1994 z odvolacieho   súdu   (ktorý   zrušil   prvostupňové   rozhodnutie)   do   zastavenia   konania 18. augusta 1999, postup súdu vykazuje podľa názoru ústavného súdu znaky zbytočných prieťahov v konaní, a to tak z hľadiska nečinnosti (trojročný časový interval medzi dvoma pojednávaniami), ako aj neefektívnej činnosti (príprava pojednávaní, časová nedôslednosť pri zabezpečení vypracúvania znaleckého posudku). Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd   uzavrel,   že   v tomto   období   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

K porušeniu tohto základného práva došlo podľa záveru ústavného súdu z dôvodu neefektívnej činnosti súdu spojenej so zabezpečovaním výsledkov znaleckého dokazovania, ale   aj   viac   ako   jedenapolročného   časového   intervalu   medzi   dvoma   pojednávaniami   aj v tretej etape konania pred okresným súdom od 15. decembra 1999 do konania o sťažnosti pred ústavným súdom.

Na podporu tohto hodnotenia druhej a tretej etapy ústavný súd použil aj argument, že okresný súd mal k dispozícii v týchto etapách svojho postupu rozhodnutie odvolacieho súdu z 8. novembra 1993 so závermi obsiahnutými v odôvodnení tohto rozhodnutia, ako aj rozhodnutie   z 15.   decembra   1999,   ktoré   obsahovalo   právny   názor   odvolacieho   súdu, a okresný súd sa mohol a mal nimi riadiť pri svojom ďalšom postupe.

Ústavný súd uzavrel, že okresný súd sa svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 165/88 dopustil v období od novembra 1994 do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľov zbytočných prieťahov v konaní, čo malo za následok porušenie základného práva sťažovateľov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

1.   Keďže   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní   sp.   zn. 5 C 165/88 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov. V dôsledku toho sa tiež zaoberal aj   žiadosťou   sťažovateľov   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   podľa čl. 127   ods.   3   ústavy,   podľa   ktorého   „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovatelia požadovali primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk, výšku ktorého zdôvodnili tým, že postupom okresného súdu došlo k závažným zásahom do ich ústavných práv, k obmedzeniu ich vlastníckeho práva, ktoré sa svojou intenzitou blíži k pozbaveniu vlastníctva,   a poukázaní na dlhý časový   rozsah zásahov do   ich   ústavných práv.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

V dôsledku toho (a aj vzhľadom na dobu nečinnosti) považoval preto za potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľom v dôsledku toho vznikla, a to   priznaním   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Vzhľadom   na   celkovú   dobu konania okresného súdu poznačenú zbytočnými prieťahmi (nečinnosťou) vo veci vedenej pod sp. zn. 5 C 165/88 a berúc tiež do úvahy skutočnosť, že sťažovatelia sa o predĺženie tejto doby v zásade nepričinili, a zohľadňujúc tiež konkrétne okolnosti prípadu rozhodol, že sumu 50 000 Sk pre každého zo sťažovateľov možno považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

2. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré vznikli právnej zástupkyni sťažovateľov advokátke JUDr. Z. M., ktoré nevyčíslila konkrétnou sumou. Zo spisu však vyplynulo, že ide o tri úkony pre každého zo sťažovateľov (spolu šesť úkonov), ktoré boli urobené v roku 2003, t. j. po 4 270 Sk za jeden úkon znížených o 20 % základnej sadzby tarifnej odmeny a 130 Sk režijný paušál podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16, § 17 ods. 2   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 163/2002   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Takto vypočítané trovy   konania   (trovy   právneho   zastúpenia)   sú   21   280   Sk   (dvadsaťjedentisíc dvestoosemdesiat slovenských korún).

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2003