znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 10/99

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 1999 v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jána Drgonca a zo sudcov JUDr. Júliusa Černáka a JUDr. Anny Danielčákovej vo veci podnetu J. Č., bytom B., a občianskeho združenia O. so sídlom B., obaja zastúpení JUDr. J. H., advokátom Advokátskej kancelárie B., na začatie konania o porušení práva na informácie priznaného čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ústrednej volebnej komisie pre voľby do Národnej rady Slovenskej republiky takto

r o z h o d o l :

1.   Právo   J.   Č.   a   občianskeho   združenia   O.   priznané   čl.   26   ods.   1   a   2   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Ústrednej volebnej komisie pre voľby do Národnej rady Slovenskej republiky   p o r u š e n é   b o l o.

2. Vo zvyšnej časti podnetu   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) dostal 21. decembra 1998 podnet J. Č., bytom B., zastúpeného JUDr. J. H., advokátom Advokátskej kancelárie B., v ktorom namietol porušenie práva na informácie priznaného čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“). Právny zástupca v mene   predkladateľa   podnetu   doplnil   podnet   29.   decembra   1998   tak,   že   uvedeným podnetom   napádajú   aj   porušenie   čl.   10   ods.   1   v spojení   s čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).

J.   Č.   je   členom   občianskeho   združenia   registrovaného   Ministerstvom   vnútra Slovenskej republiky pod názvom Združenie pre spravodlivé voľby (od 8. februára 1999 má názov   Občianske   oko).   Za   cieľ   si   určilo   prispieť   aj   k slobodnému,   demokratickému   a spravodlivému   priebehu   volieb   do   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   konaných v septembri 1998. Združenie na dosiahnutie uvedeného cieľa pripravilo projekt Občianske oko ´98 na prípravu dobrovoľníkov – pozorovateľov priebehu volieb. Dňa 4. septembra 1998 výkonný riaditeľ Združenia požiadal Ústrednú volebnú komisiu o udelenie akreditácie pre pozorovateľov organizovaných v rámci projektu Občianske oko ´98. Ústredná volebná komisia   žiadosť   11.   septembra   1998   prerokovala   a   uznesením   zamietla. Na   opakovanú žiadosť Združenia nereagovala.

Uvedený   postup   Ústrednej   volebnej   komisie,   ktorý   mal   za   následok   nemožnosť zúčastniť   sa   zratúvania   hlasov   v miestnostiach   okrskových   volebných   komisií,   označil predkladateľ podnetu J. Č. za porušenie práva na informácie a ich slobodné vyhľadávanie, ktoré je zaručené čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 veta prvá a čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, ako aj čl. 10 ods. 1 v spojení s čl. 14 Dohovoru. K porušeniu označených práv došlo postupom   a rozhodnutím   Ústrednej   volebnej   komisie   pre   voľby   do   Národnej   rady Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   SR   podnet   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon č. 38/1993   Z.   z.   v znení   neskorších   predpisov“)   predbežne   prerokoval   na   neverejnom zasadnutí dňa 19. januára 1999 a podľa § 25 ods. 3 citovaného zákona ho uznesením prijal na konanie.

Ústavný súd SR dostal 21. decembra 1998 aj podnet právnickej osoby Združenia pre spravodlivé voľby (od 8. 2. 1999 je názov občianskeho združenia O.), B., zastúpeného JUDr. J. H., advokátom Advokátskej kancelárie B.

Predkladatelia podnetu uviedli, že dňa 20. júla 1998 bolo Ministerstvom vnútra SR zaregistrované   občianske   združenie   s názvom   Združenie   pre   spravodlivé   voľby.   Toto združenie si vo svojich stanovách za základný cieľ určilo prispieť k tomu, aby parlamentné voľby v septembri 1998 i komunálne voľby v novembri 1998 boli demokratické, slobodné a spravodlivé.   Za   týmto   účelom   Združenie   pripravilo   projekt   Občianske   oko   ´98   ako prostriedok   občianskeho   monitorovania   volieb.   Cieľom   tohto   projektu   bolo   získať   a vyškoliť na celom Slovensku čo najviac občanov – dobrovoľníkov, ktorí budú bez nároku na   odmenu   vo   volebných   miestnostiach   pozorovať   priebeh   volieb,   pričom   sa   zaviažu vykonávať túto činnosť bez akéhokoľvek zásahu do volebného procesu, striktne nezávisle a v súlade   s platným   právnym   poriadkom.   Na   základe   informácií   získaných   od   týchto pozorovateľov potom Združenie pre spravodlivé voľby plánovalo vydať záverečnú správu, komplexne hodnotiacu priebeh volebného procesu.

Dňa   24.   augusta   1998   Ústredná   volebná   komisia   rozhodla   o   akreditácii pozorovateľov Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) pre parlamentné voľby, t. j. v zmysle § 32 zákona č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   80/1990   Zb.   v znení   neskorších predpisov“   alebo   „volebný   zákon“)   udelila   týmto   pozorovateľom   povolenie,   aby   boli prítomní v miestnostiach, kde budú okrskové volebné komisie zratúvať odovzdané hlasy.

Dňa 4. septembra 1998 sa výkonný riaditeľ Združenia pre spravodlivé voľby listom obrátil na Ústrednú volebnú komisiu so žiadosťou o akreditáciu domácich pozorovateľov organizovaných v rámci projektu Občianske oko ´98.

Dňa 11. septembra 1998 Ústredná volebná komisia na svojom zasadnutí prerokovala žiadosť Združenia pre spravodlivé voľby a po diskusii ju hlasovaním zamietla.

Dňa 17. septembra 1998 sa výkonný riaditeľ Združenia pre spravodlivé voľby listom obrátil   na   Ústrednú   volebnú   komisiu   s opakovanou   žiadosťou   o   akreditáciu   domácich pozorovateľov. Touto žiadosťou sa už Ústredná volebná komisia nezaoberala.

Predkladatelia   podnetu   namietli,   že   v dôsledku   rozhodnutia   Ústrednej   volebnej komisie z 11. septembra 1998 im bolo znemožnené uplatniť právo na informácie zaručené Ústavou SR i Dohovorom.

Predkladatelia podnetu navrhli, aby Ústavný súd SR nálezom rozhodol, že postupom a   rozhodnutím   Ústrednej   volebnej   komisie   vo   voľbách   do   Národnej   rady   Slovenskej republiky   zo   dňa   11.   septembra   1998,   ktorým   bolo   odmietnuté   udelenie   akreditácie domácemu pozorovateľovi – Združeniu pre spravodlivé voľby, a tým nebolo dané povolenie členom tohto združenia byť prítomní v miestnostiach, kde sa zratúvali hlasy, bolo porušené právo   Združenia   pre   spravodlivé   voľby   na   informácie   a ich   slobodné   vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR v spojení s čl. 12 ods. 1 prvá veta a s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR.

Právny zástupca predkladateľa podnetu doplnil podnet 29. decembra 1998 tak, že namietol aj porušenie čl. 10 ods. 1 v spojení s čl. 14 Dohovoru.

Dňa 3. mája 1999 doručil právny zástupca predkladateľov podnetu Ústavnému súdu SR   doplnok   k Stanovám   občianskeho   združenia   „Združenie   pre   spravodlivé   voľby“, z ktorého   vyplýva,   že   rozhodnutím   členskej   schôdze   z   8.   februára   1999   sa   názov občianskeho združenia zmenil na Občianske oko.

V značnej   časti   podnetov,   ako   aj   v ich   doplnení   zo   dňa   29.   decembra   1998 predkladatelia J. Č. a Združenie pre spravodlivé voľby zamerali svoju argumentáciu na odôvodnenie   príčin   opodstatňujúcich   prijatie   ich   podnetov   na   konanie   pred   Ústavným súdom SR. Okrem iného uviedli: „Je nesporné, že popri štátnych orgánoch a orgánoch územnej   samosprávy   právny   poriadok   SR   predpokladá   aj   existenciu   ďalších   orgánov verejnej   správy,   t.   j.   orgánov,   ktorým   platné   právo   zveruje   právomoc   autoritatívne rozhodovať o   právach   a povinnostiach   fyzických   či   právnických   osôb   v oblasti verejnej správy, pričom dotknuté osoby nie sú v rovnoprávnom postavení s orgánmi verejnej správy a obsah rozhodnutia týchto orgánov nezávisí od ich vôle. Aj   takéto orgány sú   pasívne legitimované k účastenstvu v takomto konaní.

Podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy:   „Kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“

V konaní o podnete možno preskúmať aj rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktoré nie je rozhodnutím ústredného orgánu štátnej správy, miestneho orgánu štátnej správy ani orgánu územnej samosprávy; aka) toto rozhodnutie sa týka základných práv a slobôd;b) preskúmanie tohto rozhodnutia je vylúčené z právomoci všeobecného súdu.“

Ústavný súd SR pripísal tejto časti podnetu zásadný význam. V čase podania podnetu už Ústredná volebná komisia SR fakticky neexistovala. Jej právomoci neboli prevedené na iný   štátny   orgán   Slovenskej   republiky   ani   na   nijaký   iný   orgán   verejnej   správy.   O namietnutom   porušení   základného   práva   Ústavný   súd   SR   mohol   rozhodnúť   iba v nesporovom konaní.

Ústavný   súd   SR   vyslovil   právny   názor,   podľa   ktorého:   „Nevyužitie   jedného procesného   prostriedku   nemožno   nahrádzať   uplatnením   iného,   zdanlivo   použiteľného prostriedku“ (PL. ÚS 34/99). Preto Ústavný súd SR preskúmal, či predkladatelia podnetu nemali iný právny prostriedok vhodný na uplatnenie namietnutého porušenia práva skôr, počas existencie Ústrednej volebnej komisie SR.

Právomoc   Ústavného   súdu   SR   konať   o   ústavných   sťažnostiach   je   vymedzená taxatívne.   „Ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   proti   právoplatným   rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva a slobody občanov, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“ (čl. 127 Ústavy SR). Ústredná volebná komisia SR je orgánom verejnej správy (PL. ÚS 15/98). Jej rozhodnutie nemôže byť predmetom konania podľa čl. 127 Ústavy SR.

Preskúmanie rozhodnutia Ústrednej volebnej komisie vydaného podľa § 32 zákona č. 80/1990 Zb. v znení neskorších predpisov je podľa § 248 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku   vylúčené   z právomoci   všeobecných   súdov.   Porušenie   práva   zaručeného   čl.   26 Ústavy SR v okolnostiach prípadu predkladatelia podnetu mohli namietnuť len v konaní o podnete podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy SR.

V nesporovom   konaní   orgán   súdnej   moci   potvrdzuje   právo   oprávnenej   osoby. Ústavný   súd   SR   v konaní   o   predloženom   podnete   prihliadol   aj   na   deklaratórnosť rozhodnutí, ktoré môže prijať v konaní o podnete a podnet prijal na konanie.

Zákon č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov v § 31a ods. 2 ustanovil: „Ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred Ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.“

Podľa   §   112   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku:   „V   záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkove spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.“

V konaní o podnete J. Č. vedenom pod sp. zn. II. ÚS 9/99 a o podnete Združenia pre spravodlivé voľby vedenom pod sp. zn. II. ÚS 10/99 išlo o veci, ktoré skutkove spolu súvisia, pretože sa týkajú rozhodnutia Ústrednej volebnej komisie o neudelení akreditácie pre domácich pozorovateľov organizovaných v rámci projektu Občianske oko ´98. Ústavný súd SR uznesením z 19. januára 1999 podnet J. Č. a podnet Združenia pre spravodlivé voľby spojil na spoločné konanie.

Za   účastníka   konania,   ktorý   porušil   práva   priznané   Ústavou   SR   a   Dohovorom označili   predkladatelia   oboch   podnetov   Ústrednú   volebnú   komisiu.   Ústredná   volebná komisia ako orgán verejnej moci po splnení úloh spojených s voľbami do Národnej rady Slovenskej republiky zanikla. Ústavný súd SR preto listom z 27. januára 1999 požiadal ministra   vnútra   Slovenskej   republiky   Ing.   Ladislava   Pittnera,   CSc.,   aby   sa   vyjadril k priznaniu   postavenia   vedľajšieho   účastníka   v uvedenom   konaní.   Minister   vnútra Slovenskej republiky listom č. p. KM – 404/99 dňa 10. februára 1999 Ústavnému súdu SR oznámil,   že   v konaní o   podanom   podnete   nemôže   byť účastníkom   konania,   a   preto   sa k nemu ani nevyjadril.

Právny zástupca predkladateľov podnetu JUDr. J. H. na výzvu Ústavného súdu SR z 3. júna 1999 listom doručeným 9. júna 1999 oznámil, že v konaní o podnete netrvá na ústnom   pojednávaní.   Ústavný   súd   SR   uskutočnil   spoločné   konanie   o   podnetoch   na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 1999 a o veci rozhodol.

II.

NÁMIETKA PORUŠENIA ČL. 26 ODS. 1 A 2

ÚSTAVY SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Združenie pre spravodlivé voľby namietlo porušenie svojich práv zaručených čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 10 ods. 1 v spojení s čl. 14 Dohovoru rozhodnutím Ústrednej volebnej komisie ako právnická osoba a J. Č. namietol porušenie týchto   práv   ako   fyzická   osoba,   ktorá   sa   mala   ako   pozorovateľ   podieľať   na   realizácii projektu Občianske oko ´98.

Dňa 11. septembra 1998 rozhodla Ústredná volebná komisia o odmietnutí žiadosti Združenia pre spravodlivé voľby o udelenie povolenia podľa § 32 volebného zákona pre domácich pozorovateľov organizovaných v rámci projektu Občianske oko ´98. Toto svoje rozhodnutie Ústredná volebná komisia nijako neodôvodnila a predkladateľovi žiadosti ho doručila až dodatočne.

Predkladatelia podnetu namietli, že uvedeným postupom Ústrednej volebnej komisie došlo k zásahu do práva domácich pozorovateľov na informácie zaručeného čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Tento zásah podľa názoru predkladateľov podnetu pritom nemožno hodnotiť ako v demokratickej spoločnosti nevyhnutný na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku či ochranu verejného zdravia a mravnosti. Práve naopak, keďže parlamentné voľby sú základným mechanizmom transferu štátnej moci od občanov (ako jej nositeľov)   na   štátne   orgány   (ako   jej   vykonávateľov),   občania   majú   nesporný   záujem monitorovať,   či   tieto   voľby   prebiehajú   v súlade   s právnym   poriadkom.   Občianske monitorovanie   volieb   prispieva   k demokratickému,   spravodlivému   a   transparentnému priebehu   volebného   procesu,   ako   i   k dôveryhodnosti   volebných   výsledkov   smerom k občanom   SR   i   smerom   k zahraničiu.   Podľa   tvrdenia   predkladateľov   podnetu   ako podporný   argument   možno   v tejto   súvislosti   využiť   poukaz   na   medzinárodnoprávne dokumenty politickej povahy. Podľa bodu 8 Kodaňského dokumentu KBSE zo dňa 19. 6. 1990   (na   ktorý   sa   odvolala   samotná   Ústredná   volebná   komisia   vo   svojom   uznesení   o akreditácii   pozorovateľov   OBSE):   „Účastnícke   štáty   sa   zhodujú   na   tom,   že   účasť pozorovateľov, ako zahraničných, tak i národných, môže napomáhať volebnému procesu v štátoch,   v ktorých   sa   uskutočňujú   voľby.   Pozývajú   preto   pozorovateľov   z iných účastníckych štátov KBSE a príslušné súkromné inštitúcie a organizácie, ktoré budú mať záujem pozorovať priebeh národných volieb v rozsahu povolenom zákonom.“

Predkladatelia   podnetu   ďalej uviedli,   že Ústredná   volebná komisia   sa   navyše pri posudzovaní žiadosti   Združenia   pre   spravodlivé   voľby vôbec nezaoberala podmienkami stanovenými v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a rozhodla o jej odmietnutí bez riadneho zistenia okolností   prípadu   opodstatňujúcich   takýto   postup,   ako   i   bez   identifikácie   účelu,   kvôli ktorému obmedzila právo zaručené v čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Treba len dodať, že takýto účel ani neexistuje – povolenie účasti domácich pozorovateľov na voľbách totiž nemôže ohroziť práva a slobody iných, bezpečnosť štátu, verejné zdravie a mravnosť ani verejný poriadok. Ústredná volebná komisia totiž obdržala len dve žiadosti o akreditáciu domácich pozorovateľov, čiže povolenie účasti členov predmetných organizácií pri zratúvaní hlasov by   nemohlo   spôsobiť   ani   technické   problémy   a   s tým   súvisiace   eventuálne   ohrozenie verejného poriadku.

K prípadnému protiargumentu, že príslušné zákony zabezpečujú riadne informovanie o výsledkoch volieb, podnecovateľ uviedol, že   predmetom podania nie je výhrada voči spôsobu   informovania   občanov   o   výsledkoch   volieb,   ale   námietka   voči   postupu kompetentného   orgánu,   ktorý   zamedzil   prístup   k   informáciám   a   občianskej   kontrole priebehu volieb a hlavne procesu zratúvania hlasov. História pozná príklady manipulácie voľbami   práve   v   súvislosti   s   touto   činnosťou,   a   to   aj   v   krajinách,   kde   je   kontrola zabezpečená nomináciou členov volebných komisií súťažiacimi politickými stranami. Preto v skutočne demokratickej krajine by občianska kontrola nemala byť znemožnená práve pri tomto chúlostivom procese.

V dôsledku   uvedených   skutočností   predkladatelia podnetu namietli, že   Ústredná volebná komisia porušila vo vzťahu k domácim pozorovateľom organizovaným v rámci projektu Občianske oko ´98 právo na informácie, ktoré im priznáva čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR.

Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR: „Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.“Podľa čl. 26 ods. 2 prvá veta Ústavy SR: „Každý má právo... slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.“

Ústavný súd SR pri uplatňovaní Ústavy SR opakovane vyslovil názor, že ustanovenia Ústavy SR sa vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem (II. ÚS 31/97; PL. ÚS 13/97; PL. ÚS 15/98). V okolnostiach prípadu ide predovšetkým o ustanovenia čl. 26 ods. 4 a 5 Ústavy SR: „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie   možno   obmedziť   zákonom,   ak   ide   o   opatrenia   v demokratickej   spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného   zdravia   a   mravnosti“   (čl.   26   ods.   4).   „Štátne   orgány   a   orgány   územnej samosprávy majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsoby vykonania ustanoví zákon“ (čl. 26 ods. 5).

Predpokladom   demokratického   uplatňovania   moci   v modernej   spoločnosti   je informovanosť   jednotlivých   občanov   o   veciach   verejného   záujmu.   Informovanosť jednotlivcov   sa   zabezpečuje   dvoma   spôsobmi.   Osoby   majú   právo   na   sprostredkované informácie, ktoré im poskytujú masmédiá. Zároveň majú právo na informácie od orgánov verejnej moci. Článkom 26 ods. 5 Ústavy SR sa neobmedzuje prístup osôb k informáciám v tom zmysle, že občania nemajú právo na informácie od iných orgánov ako od štátnych orgánov a od orgánov územnej samosprávy. Článkom 26 ods. 1 Ústavy SR sa zaručuje právo na informácie bez obmedzenia podľa subjektov verejnej moci. Všetky orgány majú povinnosť správať sa tak, aby nemarili právo občanov zaručené čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Článkom 26 ods.   5 Ústavy SR sa zaručuje vyššia   kvalita práva na informácie, pretože Ústava   SR štátnym   orgánom   a orgánom   územnej samosprávy   v rozsahu   zákona   ukladá povinnosť   vlastnou   činnosťou   rozširovať   a   poskytovať   informácie   o   svojej   činnosti v štátnom jazyku. Túto povinnosť nemajú iné orgány verejnej moci.

Ústava SR prostredníctvom práva na informácie vytvára tri skupiny informácií. Prvú predstavujú informácie, ktoré štátne orgány a orgány územnej samosprávy musia predložiť oprávneným osobám. Druhú skupinu tvoria informácie, ktoré štátne orgány ani iné orgány verejnej moci nemusia predložiť oprávneným osobám, ale musia strpieť prístup k nim, ak oprávnené   osoby   uplatnia   svoje   právo   na   informácie.   Tretiu   skupinu   informácií   tvoria informácie, ktoré nemožno zverejniť, pretože ide o informácie podliehajúce úprave čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.

Ústava SR neobmedzuje právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva, teda neustanovuje   pozitívny   výpočet   informácií,   ktoré   oprávnená   osoba   môže   vyhľadávať, prijímať   a   rozširovať,   ani   neurčuje   negatívny   výpočet   informácií,   ktoré   nemožno vyhľadávať,   prijímať   a   rozširovať.   Predmetom   práva   na   informácie   môžu   byť   všetky informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce obmedzeniu čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.

Súčasťou práva zaručeného čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR je nepochybne aj právo fyzickej osoby vyhľadávať, prijímať a v nadväznosti na to ďalej rozširovať informácie o priebehu   parlamentných   volieb   prostredníctvom   prítomnosti   v miestnosti,   kde   okrsková volebná komisia zráta odovzdané hlasy.

Skutočným primárnym cieľom predkladateľov podnetu v súvislosti s účasťou jeho pozorovateľov pri zratúvaní hlasov vo volebných miestnostiach bolo zabezpečiť samotnou fyzickou prítomnosťou nezávislých školených občanov zákonný priebeh volieb, ale najmä férové   zratúvanie   hlasov.   Je   nepochybné,   že   v prítomnosti   takýchto   osôb   by   sa   stali prípadné manipulácie pri zratúvaní hlasov omnoho menej pravdepodobnými. Zároveň by fyzická prítomnosť pozorovateľov bola znamenala aj reálnu hrozbu pre členov volebných komisií,   že   prípadné   zistené   manipulácie   budú   zverejnené.   I   keď   primárnym   cieľom predkladateľov   podnetu   v skutočnosti   nebolo   vyhľadávanie   a   prijímanie   informácií   o procese zratúvania hlasov, v druhom pláne je tento cieľ nepochybne daný. V tejto súvislosti nemožno stratiť zo zreteľa niektoré písomné dôkazy predložené predkladateľmi podnetu, z ktorých   je   zrejmý   úmysel   vyhľadávať,   prijímať   a   rozširovať   informácie   o   voľbách. Vyplýva   to   z   cieľov   predkladateľov   podnetu   zakotvených   v čl.   II   priložených   stanov   a celkom   jednoznačne   zo   žiadosti   predkladateľov   podnetu   zo   dňa   4.   septembra   1998 adresovanej predsedníčke Ústrednej volebnej komisie.

Predkladatelia   podnetu   namietli   porušenie   svojho   práva   na informácie   Ústrednou volebnou komisiou SR. Nakladanie s informáciami, ktoré namietli, je predmetom výslovnej úpravy § 32 zákona č. 80/1990 Zb. v znení neskorších predpisov.

Podľa § 32 volebného zákona: „V miestnosti, kde okrsková volebná komisia zráta hlasy, majú právo byť prítomní členovia volebných komisií a komisií vyššieho stupňa a pracovníci   ich   odborných   (sumarizačných)   útvarov,   ako   aj   osoby,   ktorým   na   to   dala povolenie Ústredná volebná komisia.“

Subjektívne právo byť prítomný v miestnosti, kde okrsková volebná komisia zráta hlasy, majú priamo zo zákona členovia volebných komisií a komisií vyššieho stupňa, ako aj pracovníci ich odborných (sumarizačných) útvarov. Ďalšie osoby môžu takéto subjektívne právo získať len povolením Ústrednej volebnej komisie. Rozhodnutie o odmietnutí tohto povolenia je zásahom do práva na informácie zaručeného čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR, a ako také musí spĺňať podmienky stanovené v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.

V namietnutých okolnostiach prípadu sa v miestnosti, kde okrsková volebná komisia zráta   hlasy,   mali   stretnúť   dve   skupiny   fyzických   osôb.   Prvú   predstavovali   členovia volebných komisií a pracovníci ich odborných útvarov. Účelom ich prítomnosti v miestnosti určenej na zrátanie hlasov nebolo uplatnenie práva na informácie, ale plnenie povinností ustanovených volebným zákonom. Druhú skupinu osôb prítomných v miestnosti určenej na zrátanie hlasov mali tvoriť predkladatelia podnetu uplatňujúci právo na informácie podľa čl. 26 Ústavy SR.

Právo   na   informácie   sa   nezaručuje   ako   absolútne   právo   nadradené   nad   ostatné ústavné práva a slobody. Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a v rozsahu,   dokiaľ   uplatnením   jedného   práva   alebo   slobody   nedôjde   k neprimeranému obmedzeniu,   či   dokonca   popretiu   iného   práva   alebo   slobody   (PL.   ÚS   7/96).   Ochrana uplatnenia   volebného   práva   občanov   a   ochrana   verejného   poriadku   v miestnostiach určených na zrátanie hlasov by mohli byť dôvodmi verejného záujmu, kvôli ktorým by sa obmedzilo uplatnenie práva na informácie prostredníctvom prítomnosti v miestnosti, kde volebná komisia zráta hlasy.

Slovenská   republika   čl.   26   Ústavy   SR   zaručila   právo   vyhľadávať,   prijímať a rozširovať idey a informácie. Súčasťou takto ustanoveného ústavného režimu je povinnosť orgánu rozhodujúceho o uplatnení práva na informácie preskúmať, či existujú príčiny pre obmedzenie práva na informácie.

Ústredná volebná komisia nemôže uplatňovať svoju právomoc vyplývajúcu z § 32 volebného zákona podľa voľnej úvahy, ale len v intenciách čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.

Ústredná volebná komisia teda môže uplatniť svoju zákonom priznanú právomoc a rozhodnúť o odmietnutí povolenia podľa § 32 volebného zákona len vtedy, ak je takýto postup v demokratickej spoločnosti nevyhnutný na dosiahnutie aspoň jedného z legitímnych cieľov taxatívne vymenovaných v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Zároveň – v zmysle právneho názoru Ústavného súdu SR – zásah do práva podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR nemožno vykonať   preventívne,   bez   riadneho   zistenia   okolností   prípadu   opodstatňujúcich   jeho uplatnenie, ani bez identifikácie účelu, kvôli ktorému sa obmedzí právo zaručené čl. 26 ods. 1 a 2 v konkrétnom prípade (II. ÚS 28/96).

Ústredná volebná komisia nepreskúmala, či v okolnostiach prípadu existujú príčiny, kvôli ktorým verejný záujem opodstatňuje obmedziť uplatnenie práva spôsobom, ktorým ho zamýšľali   uplatiť   predkladatelia   podnetu.   Týmto   postupom   Ústredná   volebná   komisia zanedbala svoju povinnosť, ktorej splnenie predstavuje záruku ochrany práva na informácie podľa čl. 26 Ústavy SR. Právo zaručené predkladateľom podnetu čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR porušené bolo.

III.

NÁMIETKA PORUŠENIA ČL. 26 ODS. 1 A 2

V SPOJENÍ S ČL. 12 ODS. 1 PRVÁ VETA A S ČL.12 ODS. 2

ÚSTAVY SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Predkladatelia   podnetu   namietli   porušenie   práva   zaručeného   čl.   26   Ústavy   SR v spojení s čl. 12 ods. 1 prvá veta a čl. 12 ods. 2 Ústavy SR.

Podľa čl.12 ods. 1 prvá veta Ústavy SR: „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.“

Podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy SR: „Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“

Túto   námietku   predkladatelia   podnetu   odôvodnili   tak,   že   citované   ustanovenia Ústavy   SR   zakotvujú   zásadu   rovnosti   v   právach   (čl.   12   ods.   1   prvá   veta)   a   zákaz diskriminácie v oblasti základných práv a slobôd (čl. 12 ods. 2). Z týchto ustanovení podľa názoru predkladateľov podnetu nevyplýva požiadavka absolútnej rovnosti všetkých ľudí vo všetkých právach. Ich naplnenie však vyžaduje, aby rozlišovanie pri poskytovaní prístupu k jednotlivým   právam   nebolo   prejavom   ľubovôle,   ale   aby   bolo   rozumne   a objektívne ospravedlniteľné.

Dňa   4.   septembra   1998   rozhodla   Ústredná   volebná   komisia   o   udelení   povolenia podľa § 32 volebného zákona pozorovateľom OBSE. Dňa 11. septembra 1998 odmietla Ústredná   volebná   komisia   udeliť   povolenie   podľa   §   32   volebného   zákona   domácim pozorovateľom organizovaným v rámci projektu Občianske oko ´98. Kým pozorovateľom OBSE   bolo   rozhodnutím   Ústrednej   volebnej   komisie   umožnené   uplatniť   právo   na informácie, domácim pozorovateľom sa rozhodnutím Ústrednej volebnej komisie toto právo uplatniť znemožnilo.

V   dôsledku   uvedeného   postupu   Ústrednej   volebnej   komisie   podľa   názoru predkladateľov   podnetu   došlo   teda   k vytvoreniu   nerovnosti   v   prístupe   k   právu   na informácie, a to medzi pozorovateľmi OBSE na jednej strane a domácimi pozorovateľmi na strane druhej. Zároveň tým Ústredná volebná komisia zvýhodnila vo vzťahu k právu na informácie pozorovateľov OBSE, resp. znevýhodnila domácich pozorovateľov.

Predkladatelia podnetu nepredložili ani nenavrhli dôkazy o tom, že príčinou, kvôli ktorej Ústredná volebná komisia odmietla žiadosť domácich pozorovateľov o akreditáciu, boli pohlavie, rasa, farba pleti alebo akýkoľvek ďalší dôvod, podľa ktorého sa zaručuje, že pre   príslušnosť   k určitej   skupine   sa   neporuší   rovnosť   ľudských   bytostí   v právach   a povinnostiach.   Predkladatelia   podnetu   síce   predstavovali   skupinu,   ale   išlo   o   skupinu vytvorenú podľa kritérií bez príčinnej súvislosti s účelom úpravy čl. 12 ods. 2 Ústavy SR. Preto správaním Ústrednej volebnej komisie nemohlo dôjsť k namietnutému porušeniu čl. 12 ods. 2 Ústavy SR.

Ústavný súd SR nepokladal za nevyhnutné preskúmať námietku porušenia prvej vety čl. 12 ods. 1. Predkladatelia podnetu ani v tejto časti podnetu nepredložili ani nenavrhli potrebné dôkazy v prospech svojej námietky. Vzhľadom na zistené porušenie čl. 26 ods. 1 a 2   Ústavy   SR   Ústavný   súd   SR   nepokladal   za   potrebné   ďalej   preskúmavať   námietku porušenia prvej vety čl. 12 ods. 1 Ústavy SR.

IV.

NÁMIETKA PORUŠENIA ČL. 10 ODS. 1 V SPOJENÍ S ČL. 14 DOHOVORU O OCHRANE ĽUDSKÝCH PRÁV A ZÁKLADNÝCH SLOBÔD

Predkladatelia   podnetu   spojili   námietku   porušenia   Ústavy   SR   aj   s námietkou porušenia čl. 10 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru.

Podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru: „Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.“

Podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru: „Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť,   môže   podliehať   takým   formalitám,   podmienkam,   obmedzeniam   alebo sankciám,   ktoré   stanovuje   zákon   a   ktoré   sú   nevyhnutné   v demokratickej   spoločnosti   v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných osôb,   zabráneniu   úniku   dôverných   informácií   alebo   zachovania   autority   a   nestrannosti súdnej moci.“

Ústava SR umožňuje výraznejšie oddeliť slobodu prejavu od práva na informácie. Pri uplatňovaní Dohovoru oba prvky viac splývajú. Pre uplatnenie práva na informácie má bezprostredný význam judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach ochrany slobody prejavu.

Európsky súd pre ľudské práva potvrdil, že právo na informácie zahŕňa i právo na informácie o veciach verejného záujmu (napr. The Sunday Times Case, 1979, A 30, s. 40, § 65), a to i o veciach týkajúcich sa parlamentných volieb (napr. Case of Bowman v. The United Kingdom, 1998,141/1996/762/959). Judikatúra orgánov Rady Európy sa však zatiaľ nevyjadrila k otázke, či je súčasťou medzinárodného štandardu uplatnenia č1.10 Dohovoru aj právo byť prítomný pri zrátaní hlasov odovzdaných v parlamentných voľbách.

Podľa   čl.   60   Dohovoru:   „Nič   v tomto   Dohovore   sa   nebude   vykladať tak,   akoby obmedzovalo   alebo rušilo   ľudské   práva   a   základné   slobody,   ktoré   môžu   uznať zákony každej Vysokej zmluvnej strany alebo každý iný dohovor, ktorého je stranou“.

Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva: „Dohovor, ako sa uvádza najmä v jeho čl. 60, nikdy neukladá orgánom zmluvných krajín povinnosť obmedziť práva a slobody, ktoré sa zaručujú podľa Dohovoru. V konkrétnom prípade čl. 10 ods. 2 ich nenúti, aby uložili obmedzenia alebo sankcie v oblasti slobody prejavu“ (Handyside Case, 1976, A 24, s. 26).Národné   orgány   majú   možnosť   slobodne   sa   vyjadriť   k   uplatneniu   Dohovoru   na svojom území. Orgány Rady Európy môžu toto vyjadrenie prijať alebo poprieť, ak dostanú sťažnosť namietajúcu porušenie Dohovoru pri jeho uplatnení na území členského štátu. Slovenská republika potvrdila svoju viazanosť Dohovorom, ktorý ratifikovala a uverejnila predpísaným spôsobom. Ak špecifikácia práva alebo slobody zaručených Dohovorom na konkrétnu   situáciu   vyplýva   z   medzinárodného   štandardu   uplatnenia   Dohovoru,   je   ním Slovenská   republika   viazaná.   Ak   medzinárodný   štandard   neexistuje,   úlohou   orgánov Slovenskej republiky je spresniť podmienky, za ktorých sa v Slovenskej republike zaručuje ochrana práv a slobôd priznaných podľa Dohovoru (II. ÚS 28/96).

Pre   konanie   o   námietke   porušenia   práv   zaručených   Dohovorom   v prospech predkladateľov podnetu Ústavný súd SR musel vziať do úvahy rozdiel v definícii práva na informácie podľa Ústavy SR a podľa Dohovoru. Kým Ústava SR v čl. 26 ods. 2 zakotvuje právo slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie, Dohovor podľa čl. 10 ods. 1 chráni právo prijímať a rozširovať informácie.   Rozdiel   je v tom,   že   ústavná   ochrana sa vzťahuje aj na vyhľadávanie informácií, a nie len na ich prijímanie a rozširovanie, ako je to podľa Dohovoru. Preto zásadný význam má otázka, či je rozdiel medzi oboma definíciami, alebo či   ide   o   to,   že   pojem   prijímania informácií   zakotvený   v čl.   10   ods.   1 Dohovoru obsahuje v sebe aj implicitné právo informácie vyhľadávať.

Európska   komisia   pre   ľudské   práva   vo   veci   Nederlandse   Omroepprogramma Stichting c/a Holandsko (č. 13920/88) postupovala spôsobom, z ktorého možno usudzovať, že podľa názoru Európskej komisie sa pod právom prijímať informácie rozumie aj právo vyhľadávať informácie. Holandské všeobecné súdy   v danej veci rozhodli, že Kráľovské holandské futbalové združenie má právo oponovať rozhlasovému a televíznemu vysielaniu prenosov   z   futbalových   stretnutí   ním   organizovaných.   Rovnako   má   právo   podmieniť povolenie na prenosy zaplatením určitej finančnej čiastky. Holandská nadácia pre vysielanie programov,   ktorá   bola   sťažovateľom   v tejto   veci   pred   Európskou   komisiou,   bola   toho názoru,   že   holandské   súdy   porušili   právo   na   informácie   vyplývajúce   z čl.   10   ods.   1 Dohovoru, keď priznali futbalovému združeniu právo prenosy nedovoliť, prípadne viazať ich na finančné protiplnenie. Európska komisia síce rozhodla, že sťažnosť je nepodložená, ale   z dôvodu,   že   futbalové   stretnutia,   ktoré   sú   predmetom   sporu,   sa   usporadúvajú súkromnou   organizáciou,   vstup   je   upravený   podmienkami   stanovenými   súkromným právom, a preto holandská vláda nebola povinná podľa   čl. 10 ods. 1 Dohovoru   zaistiť prostredníctvom   svojich súdov právo na slobodné vysielanie rozhlasových a televíznych prenosov z týchto futbalových stretnutí. Komisia teda nespochybnila sťažnosť preto, že ochrana   poskytovaná   čl.   10   ods.   1   Dohovoru   by   sa   nevzťahovala   na   vyhľadávanie informácií. Možno usúdiť, že Komisia prijala domnienku, že právo na prijímanie informácií zahŕňa v sebe aj právo na ich vyhľadávanie.

Podľa   čl.   10   ods.   2   Dohovoru   je právo   na informácie   obmedziteľné   z viacerých dôvodov ako podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.

Ak   Dohovor   umožňuje   obmedziť   základné   právo   alebo   slobodu   z viacerých právnych   dôvodov   ako   Ústava   SR,   Ústavný   súd   SR   v konaní   o   námietke   porušenia Dohovoru   prihliada   na   rozdiely   v režime   ochrany   základného   práva   alebo   slobody. V okolnostiach   prípadu   za   právne   významnú   možno   pokladať   predovšetkým   možnosť obmedzenia   práva   na   informácie   v záujme   zabránenia   úniku   dôverných   informácií. Informácie   o   dodržaní   Ústavy   SR   a   zákona   pri   zrátaní   hlasov   a   preskúmaní   platnosti hlasovacích lístkov sotva môžu mať povahu dôverných informácií. Predkladatelia podnetu sa ani nedostali do sporu s Ústrednou volebnou komisiou o to, či príčinou vylučujúcou ich prítomnosť pri zrátaní hlasov je ochrana dôverných informácií. Ústredná volebná komisia sa vôbec   nezaoberala   otázkou,   či   žiadosť   predkladateľov   podnetu   musí   odmietnuť   kvôli ochrane záujmov chránených čl. 10 ods. 2 Dohovoru. Tým, že Ústredná volebná komisia nepreskúmala splnenie podmienok určených čl. 10 ods. 2 Dohovoru, porušila právo na informácie podľa čl. 10 ods. 1, keď odmietla žiadosť predkladateľov podnetu. Toto rozhodnutie   totiž   nebolo   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti   na   dosiahnutie akéhokoľvek z legitímnych cieľov vymenovaných v čl. 10 ods. 2 Dohovoru.

Ako poslednú predkladatelia podnetu uplatnili námietku porušenia čl. 14 Dohovoru, a to v spojení s čl. 10 tohto dokumentu.

Podľa čl. 14 Dohovoru: „Užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.“

Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno ustanovenie čl. 14 Dohovoru namietať   samostatne,   ale   len   v   spojení   s   takým   ustanovením   Dohovoru   alebo   jeho dodatkových   protokolov,   ktoré   priznáva   osobitné   právo   či   slobodu   (ďalej   len „hmotnoprávne   ustanovenie“).   Pokiaľ   Súd   zistí   porušenie   samotného   hmotnoprávneho ustanovenia,   nemusí   už   skúmať   aj   porušenie   tohto   ustanovenia   v spojení   s   čl.   14,   s výnimkou   situácií,   keď   je   očividná   nerovnosť   v   zaobchádzaní   podstatným   aspektom prípadu. Pokiaľ však Súd nezistí porušenie samotného hmotnoprávneho ustanovenia, t. j. pokiaľ namietané opatrenie spĺňa podmienky pre zásah do príslušného práva alebo slobody, musí ešte prípad preskúmať aj vo vzťahu k čl. 14. Ak namietané opatrenie samo o sebe spĺňa   požiadavky   hmotnoprávneho   ustanovenia,   avšak   je   diskriminačnej   povahy nezlučiteľnej s čl. 14, dochádza v jeho dôsledku k porušeniu hmotnoprávneho ustanovenia v spojení s čl.14 (Marckx Case, 1979, A 31, s.15-16, § 32; Airey Case, 1979, A 32, s.16, § 30).

Ústavný súd SR v konaní o predloženom podnete zistil porušenie práva zaručeného čl. 10 ods. 1 Dohovoru. V dôsledku toho, podľa zaužívaného postupu Európskeho súdu pre ľudské   práva,   nevznikol   dôvod   pre   preskúmanie   podnetu   z hľadiska   opodstatnenosti namietnutého porušenia čl. 14 Dohovoru.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 1999