znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 10/2015-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť J. D., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 152 ods. 4, čl. 154c ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Nt 105/2013   a   jeho   uznesením   z   12.   februára   2014   a   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tos 34/2014 a jeho uznesením zo 6. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. júla 2014 doručené   podanie   J.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktoré   ústavný   súd   podľa   obsahu kvalifikoval ako sťažnosť podľa   čl. 127 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 152 ods. 4, čl. 154c ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 a 5 ústavy a čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej (ďalej len „charta“) postupom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Nt 105/2013 a jeho uznesením z 12. februára 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tos 34/2014 a jeho uznesením zo 6. mája 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k. 8 T 75/2013-619 z 19. júna 2013 bola podľa § 334 ods. 4 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) schválená dohoda o vine   a   treste   uzavretá   medzi   sťažovateľom   a   prokurátorkou   Okresnej   prokuratúry Ružomberok,   pričom   sťažovateľ   bol   uznaný   vinným   z   obzvlášť   závažného   zločinu nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) a ods. 2 písm. e) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), ako aj z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 a ods. 3 písm. a) Trestného zákona spáchaného v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona. Okresný súd mu podľa § 172, § 41 ods. 1 a 2, § 38 ods. 2, 3, 5 a 7, § 36 ods. 1 a § 39 ods. 2 písm. d) a ods. 4 Trestného zákona uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon   trestu   odňatia   slobody   so stredným   stupňom   stráženia,   zároveň   mu   uložil   aj ochranné ambulantné protitoxikomanické liečenie a ochranný dohľad na dobu jedného roka.

Uznesením   okresného   súdu   bol   návrh   sťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konania vo veci   vedenej   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   8   T   75/2013   zamietnutý.   Proti   tomuto uzneseniu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorá   bola   uznesením   krajského   súdu   zamietnutá podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pretože nebola dôvodná.

Sťažovateľ   v   prvom   rade   namieta,   že   v   skutočnosti   nebol   predajcom   drog   ani omamných látok a tieto skutočnosti podľa jeho názoru neboli v trestnom konaní preukázané, namieta neúplnosť, resp. nedostatočnosť znaleckého posudku podaného znalcami z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatrie, v trestnom konaní a absenciu znaleckého dokazovania   na   posúdenie   množstva   jednorazových   dávok   drogy   konkrétne   na   osobu sťažovateľa.

Ďalej sťažovateľ   prezentuje   svoj   nesúhlas s   uloženým   trestom,   ktorý   podľa   jeho názoru nie je dostatočne individualizovaný a pri jeho ukladaní nebolo prihliadnuté na všetky poľahčujúce okolnosti.

Sťažovateľ namieta aj použitie asperačnej zásady pri ukladaní trestu podľa zrušenej vety za bodkočiarkou v ustanovení § 41 ods. 2 Trestného zákona, ktorou sa prikazovalo súdu pri ukladaní trestu podľa asperačnej zásady tento uložiť nad jednu polovicu trestnej sadzby odňatia slobody určenej podľa prvej vety § 41 ods. 2 Trestného zákona, a použitie § 38 ods. 5 Trestného zákona.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd vo svojom rozhodnutí vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Nt 105/2013 a jeho uznesením z 12. februára 2014 a postupom krajského súdu v konaní vedenom   pod sp.   zn. 1 Tos 34/2014 a jeho uznesením   zo   6. mája 2014   boli porušené ním označené články ústavy a charty.

Ďalej sťažovateľ navrhuje zrušenie už označených uznesení a uloženie povinnosti znovu konať a rozhodnúť o návrhu na povolenie obnovy konania. Navrhuje, aby ústavný súd uložil okresnému súdu a krajskému súdu „dať do súladu s ústavou podľa článku: 49 ods. 3, článku: 47 ods. 1 a nasl. charty EÚ – výrok o treste uloženom rozsudkom Okresného súdu Ružomberok č. 8 T/75/2013“.

Sťažovateľ   tiež   žiada   ústavný   súd   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   z   radov advokátov na účely jeho zastupovania v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených článkov ústavy a charty postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Nt   105/2013   a   jeho uznesením z 12. februára 2014

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených článkov ústavy a charty v súvislosti s konaním okresného súdu a jeho uznesením, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   v   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   skúmal,   či   sú splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala voči napadnutému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Nt 105/2013 a jeho uzneseniu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených   námietkach   porušenia   označených   článkov   ústavy   a   charty   postupom okresného   súdu   a   jeho   uznesením,   pretože   preskúmavanie   jeho   postupu   je   zverené krajskému   súdu   ako   odvolaciemu   súdu.   Krajský   súd   vo   veci   o   podanej   sťažnosti sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 1 Tos 34/2014 zo 6. mája 2014. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či sťažnosť sťažovateľa bola dôvodná, a rozhodnúť o nej.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala proti postupu okresného súdu a jeho uzneseniu, pre nedostatok právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených článkov ústavy a charty postupom krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Tos   34/2014   a   jeho   uznesením zo 6. mája 2014

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že uznesením sp. zn. 1 Tos 34/2014 zo   6.   mája   2014   krajský   súd   ako   odvolací   súd   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Nt 105/2013 z 12. februára 2014, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania.

V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné konštatovať, že námietky sťažovateľa uvedené v jeho sťažnosti adresovanej   ústavnému   súdu   smerujú   primárne   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 8 T 75/2013 z 19. júna 2013, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste, čo napokon konštatuje aj krajský súd v napadnutom uznesení: „Hoci argumenty odsúdeného v sťažnosti presahujú rámec obsahu konania o návrhu na povolenie obnovy konania, krajský súd aj napriek tomu považuje za vhodné k nim sa vyjadriť.“

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   preskúmal   aj   túto   časť   sťažnosti,   pričom   pri predbežnom   prerokovaní   sa   sústredil   na   posúdenie,   či   ju   možno   označiť   za   zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd následne preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu,   v ktorého odôvodnení sa okrem iného uvádza: «V konaní o povolení obnovy konania v zásade neplatí revízny princíp, podľa ktorého by bol súd oprávnený skúmať správnosť všetkých výrokov napadnutého rozhodnutia. Z týchto dôvodov je súd oprávnený zaoberať sa iba tými výrokmi, pri ktorých sa navrhovateľ domáha povolenia obnovy konania, to znamená, že iba pri tých výrokoch rieši súd otázku, či v návrhu uvedené skutočnosti alebo dôkazy by samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi už známymi mohli odôvodniť ich zmenu. Z toho však súčasne vyplýva, že súd nie je oprávnený povoliť obnovu konania pri tých výrokoch preskúmavaného rozhodnutia, pri ktorých nie sú uvedené podmienky splnené, aj keď sa navrhovateľ domáha povolenia obnovy konania, aj pokiaľ ide o tieto výroky. Skutočnosťou predtým neznámou sa rozumie objektívne existujúci jav, ktorý je v tej istej   veci   dôkazom,   ale   ktorý   môže   mať   vplyv   na   zistenie   skutkového   stavu   veci.   Nové skutočnosti v konaní o povolení obnovy konania treba zvyčajne preukázať novými dôkazmi.   Predtým neznámym dôkazom sa rozumie predovšetkým dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom konaní, ale aj dôkaz síce v pôvodnom konaní vykonaný, ale s novým obsahom. Ak by v dôsledku tohto dôkazu došlo k podstatnej zmene výpovede svedka,   predmetom hodnotenia súdu musí byť aj okolnosť, pre ktorú došlo k obsahovej zmene dôkazu.

Iným rozhodnutím o vine sa rozumie napríklad zistenie nových skutočností alebo dôkazov, po vykonaní a vyhodnotení ktorých by mohol byť vyslovený odsudzujúci rozsudok namiesto   oslobodzujúceho   rozsudku,   a   naopak,   prípadne   ak   by   mohlo   byť   konanie páchateľa   posúdené   ako   priestupok,   či   zistenie   podmienok   umožňujúcich   zastavenie trestného stíhania, a podobne.

Zrejmý   nepomer uloženého trestu k závažnosti   činu alebo k pomerom   páchateľa spočíva   v   nedostatočnom   rešpektovaní   všetkých   aspektov   závažnosti   činu,   vyjadrených v trestnej sadzbe konkrétneho trestného činu.

Odsúdený J. D. v návrhu a ani v sťažnosti neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by boli v čase rozhodovania o schválení dohody o vine a treste súdu, prokurátorovi a napokon i   samotnému   obžalovanému   neznáme.   V   rámci   konania   o   návrhu   na   povolenie   obnovy konania   nevyšli   najavo   ani   nové   dôkazy,   či   dôkazy   s   novým   obsahom,   ktoré   by   mohli odôvodniť povolenie obnovy konania, a preto okresný súd rozhodol správne o zamietnutí návrhu   odsúdeného   na   povolenie   obnovy   konania,   keď   tento   procesne   bezchybným postupom zamietol.

Hoci argumenty odsúdeného v sťažnosti presahujú rámec obsahu konania o návrhu na povolenie obnovy konania, krajský súd aj napriek tomu považuje za vhodné k nim sa vyjadriť.

Pokiaľ odsúdený poukázal na to, že k schváleniu dohody o vine a treste došlo pred uplynutím šesťmesačnej lehoty (pred 21.6.2013), v ktorej malo dôjsť k náprave Trestného zákona v ustanovení § 41 ods. 2, druhá časť vety tak, aby táto bola v súlade s nálezom Ústavného   súdu   SR   PL.   ÚS   106/2011,   a   preto   súd   nemal   aplikovať   asperačnú   zásadu v pôvodnom znení pred nálezom ústavného súdu, tak krajský súd uvádza nasledovné: Neprehliadnuteľným je fakt, že odsúdený J. D. uzavrel s prokurátorom dohodu o vine a treste, a teda sám súhlasil s trestom vo výmere 9 rokov. V rámci konania o dohode bol uzrozumený s tým, že mu môže byť uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 až 15 rokov (č. l. 563-565). Ak prokurátorka v rámci dohodovacieho konania uvádzala (čo zo zápisnice nevyplýva),   že   na   súde   bude   navrhovať   trest   15   rokov,   krajský   súd   to   nepovažuje   za vyhrážanie,   ako   to   vníma   odsúdený,   ale   podľa   názoru   krajského   súdu   ide   o legitímnu vyjednávaciu taktiku prokurátora, súladnú so samotným zmyslom a podstatou akéhokoľvek vyjednávania, ktoré môže skončiť dohodou akceptovanou všetkými stranami.

Okrem   toho   prokurátorka   označením   maximálnej   výšky   hranice   trestnej   sadzby (15 rokov - viď zápisnica) deklarovala, že použitie § 38 ods. 5 Tr. zák. má len formálny rozmer bez materiálnych a hmotnoprávnych dôsledkov. Aj z toho potom rezultuje, že ak súd schválil   dohodu   o   vine   a   treste   s použitím   §   38   ods.   2,   3,   5,   7   Tr.   zák.,   tak   odsek   5 označeného   ustanovenia   tam   nemal   byť   uvedený,   pretože   to   vylučuje   odsek   7   tohto paragrafu, podľa ktorého ustanovenia odsekov 4 až 6 sa nepoužijú, ak sa súčasne ukladá zvýšený úhrnný trest alebo súhrnný trest podľa § 41 ods. 2 alebo podľa § 42, ak by súčasné použitie týchto ustanovení bolo pre páchateľa neprimerane prísne.

Preto je zrejmé, že ani prokurátorka, ani súd neupravovali obžalovanému trestnú sadzbu   podľa   §   38   ods.   5   Tr.   zák.,   a   teda   pri   ukladaní   trestu   nebrali   do   úvahy predchádzajúce odsúdenie rozsudkom Okresného súdu Ružomberok, sp. zn. 1T /77/2003 z 2.6.2004, ktoré podľa odsúdeného má zahladené, v čom sa však mýli.

Z predmetného spisu totižto vyplýva, že odsúdený J. D. bol rozsudkom Okresného súdu Ružomberok, sp. zn. 1 T/77/2003 z 2.6.2004 odsúdený za spáchanie trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák., účinného do 31.12.2005, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 6 mesiacov. Z výkonu tohto trestu bol uznesením   Okresného   súdu   Trenčín,   sp.   zn.   1PP/67/2007   zo   4.10.2007   podmienečne prepustený,   pričom   Okresný   súd   Trenčín   uznesením,   sp.   zn.   1   PP/67/2007   z 18.2.2011 rozhodol o tom, že odsúdený J. D. sa osvedčil a zvyšok trestu odňatia slobody v trvaní 1 rok, 11   mesiacov   a   20   dní,   uložený   mu   rozsudkom   Okresného   súdu   Ružomberok,   sp.zn. 1T/77/2003 z 2.6.2004, nevykoná.

Odsúdený   sa   však   mylne   domnieva,   že   rozhodnutie   o   osvedčení   sa   má   v   tomto prípade účinky, že sa na neho hľadí ako na netrestaného. Odsúdený si zrejme zamenil ustanovenie § 68 ods. 3 Tr. zák. s § 50 ods. 7 Tr. zák. Preto krajský súd pripomína, že podľa § 68 ods. 3 Tr. zák. ak súd vyslovil, že sa podmienečne prepustený osvedčil, má sa za to, že trest bol vykonaný dňom, keď bol podmienečne prepustený. Naproti tomu podľa § 50 ods. 7 Tr. zák. ak sa vyslovilo, že sa odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil, alebo ak sa má za to, že sa osvedčil, hľadí sa na neho, ako keby nebol odsúdený.

Na odsúdeného J. D. sa však vzťahuje ustanovenie § 68 ods. 3 Tr. zák. a následne ohľadom otázky zahladenia ustanovenie § 92 ods. 4 Tr. zák. a § 92 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Z uvedeného   vyplýva,   že   odsúdený   J.   D.   nemá   odsúdenie   rozsudkom   Okresného   súdu Ružomberok, sp.zn. 1 T/77/2003 z 2.6.2004 zahladené a pri schvaľovaní dohody o vine a treste sa mohlo na toto odsúdenie prihliadať, k čomu však došlo len formálne (nesprávnym uvedením   odseku   5   §   38   Tr.   zák.   do   výroku   o   treste),   v   žiadnom   prípade   však   nie hmotnoprávne, pretože pri uložení trestu táto okolnosť nijako neovplyvnila výmeru trestu a už vonkoncom nie v neprospech odsúdeného.

Ďalej krajský súd k argumentom odsúdeného uvádza, že hoci mu bol uložený trest s použitím asperačnej zásady, išlo už o asperačnú zásadu súladnú s Ústavou SR, a teda o sadzbu   upravenú   v   zmysle   nálezu   Ústavného   súdu   SR,   pretože   ak   by   sa   tak   nestalo, nemohol by mu byť uložený trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov. „Asperačná trestná sadzba“ pred nálezom Ústavného súdu SR by bola 15 rokov až 20 rokov a zníženie o jednu tretinu v rámci dohody o vine a treste by bolo maximálne na 10 rokov. To znamená, že trest by mu mohol byť uložený aj pri maximálnom využití zníženia trestnej sadzby pri dohode najmenej na 10 rokov. V jeho prípade však prokurátorka i súd použili „asperačnú trestnú sadzbu“ súladnú s ústavou, t.j. 10 rokov až 20 rokov, naviac zníženú podľa § 38 ods. 3 Tr. zák., t.j. trest mu mohol byť ukladaný v rozmedzí od 10 rokov do 17 rokov a 7 mesiacov. Ak v rámci dohody došlo k zníženiu trestu na 9 rokov, išlo o postup súladný so zákonom.»V súvislosti s citovaným ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že zásadne nie je oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).  

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného   súdu   musí   byť   najmä   spôsob,   akým   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   východísk,   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že na posúdenie splnenia dôvodnosti návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 393 a nasl. Trestného poriadku sú zásadne príslušné všeobecné súdy. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci krajský súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom (v preskúmavanej veci krajským súdom) by bolo možné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, IV. ÚS 226/2012). Podľa ústavného súdu však posúdenie dôvodnosti návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy pôvodného konania v jeho trestnej veci krajským súdom – osobitne jeho závery – takéto nedostatky nevykazujú.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že krajský súd jasne a zrozumiteľne uviedol, prečo v prípade sťažovateľa nie sú splnené dôvody na povolenie obnovy konania podľa § 393 a nasl. Trestného poriadku. Krajský súd vychádzajúci z ústavne konformnej interpretácie označených ustanovení Trestného poriadku v napadnutom uznesení skonštatoval nedostatok nových   skutočností   a nových   dôkazov, ktoré by či už samy osebe, alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu,   a   dokonca   zodpovedal   aj   na   námietky sťažovateľa nad rámec obsahu konania o návrhu na povolenie obnovy konania.

Právny   záver o zamietnutí   návrhu sťažovateľa   na povolenie   obnovy   konania bol založený   na   racionálnej   analýze   skutkového   stavu   a   ústavne   akceptovateľnom   výklade relevantnej právnej   úpravy.   Ingerencia   ústavného súdu   do   výkonu   právomoci   krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje. Ústavný súd navyše poukazuje na právny názor ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   obsahom   sťažovateľom   označených   článkov ústavy a charty neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto   časti   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   reálne   mohol   dospieť   k   záveru   o   ich   porušení. Ústavný   súd   preto   túto   časť   sťažnosti   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2015