znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 10/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   16.   januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., K., zastúpeného advokátom Mgr. L. Š., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 8/2012 z 31. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra 2012 doručená sťažnosť M. Č., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo 8/2012 z 31. júla 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„V   prvostupňovom   konaní   vedenom   Okresným   súdom   Čadca   pod   sp.   zn. 4 Cb/60/2006 v právnej veci žalobcu... proti sťažovateľovi ako žalovanému bolo nariadené pojednávanie na deň 22. 04. 2010. Sťažovateľ ako účastník konania z dôvodu dočasnej pracovnej   neschopnosti   dňa   14.   04.   2010   požiadal   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu   o   odročenie   pojednávania,   pričom   v   prílohe   predložil   lekárske   sťažovateľa o odročenie pojednávania okresný súd pojednával v jeho neprítomnosti, pričom na tomto pojednávaní došlo aj k vyhláseniu rozsudku.

Na základe odvolania   sťažovateľa   ako   žalovaného   Krajský   súd   v Žiline ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 13 Cob/360/2010 zo dňa 27. 10. 2011 rozhodol tak, že rozsudok súdu   prvého   stupňa   v   spojení   s   opravným   uznesením   v   napadnutých   výrokoch   potvrdil a zaviazal sťažovateľa ako žalovaného nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania.... Proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob/360/2010 zo dňa 27. 10. 2011 podal   sťažovateľ   dovolanie   najvyššiemu   súdu.   Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   1   Obdo/8/2012   zo   dňa   31.   07.   2012   bolo   dovolanie   sťažovateľa odmietnuté.“

Sťažovateľ   namieta,   že   na   prvostupňovom   súde   došlo   k   odňatiu   jeho   možnosti vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom v súvislosti s jeho neúčasťou na pojednávaní konanom 22. apríla 2010.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol: „Zamietnutím   návrhu   sťažovateľa   na   vykonanie dôkazu a vydaním rozhodnutia vo veci samej v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu   došlo   k   odňatiu   možnosti   účastníka   konať   pred   súdom   a   k   porušeniu   zásady rovnosti   účastníkov   konania,   pretože   prvostupňový   súd   konal   a   pristúpil   k   vydaniu rozhodnutia len v prítomnosti právneho zástupcu žalobcu.“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na údajne chybný postup v dovolacom konaní a chybné vyhodnotenie skutkových podstát v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, čím malo dôjsť k porušeniu označených práv.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením sp. zn. 1 Obdo/8/2012 zo dňa 31. 07. 2012, v časti, v ktorej Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie sťažovateľa ako žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 13 Cob/360/2010 zo dňa 27. 10. 2011, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 47 ods. 2 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 37 ods. 2 a ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Obdo/8/2012   zo   dňa 31. 07. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,-EUR.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania, pozostávajúce   z   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   269,58-EUR...   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľa, Mgr. L. Š...“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 37 ods. 2 a 3 listiny, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 8/2012 z 31. júla 2012.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej   neopodstatnenosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený   tak možno   považovať taký   návrh,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08, IV. ÚS 158/09).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   V   dôsledku   toho   v   konaní   o   ústavných sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane   posúdenia   skutkových   otázok,   pretože   jeho   úlohou   nie   je   zastupovanie,   resp. nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov všeobecnými   súdmi   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,   ak   by   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo slobody   (I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   262/04).   Ústavný súd takisto pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá príčinu   doň   zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 OSP) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 OSP), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 OSP), skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 OSP) najskôr to, či sa ním napadá rozhodnutie, proti ktorému je dovolanie prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon   pripúšťa   (   §   236   ods.   1   OSP).   V   prejednávanej   veci   rozhodol   odvolací   súd rozsudkom....

V prejednávanej veci, ktorá je nepochybne vecou obchodnou (vzhľadom na povahu účastníkov   a   predmet sporu),   žalovaná   istina   (13.605,40   Sk)   neprevyšuje   desaťnásobok minimálnej mzdy platnej v deň podania žaloby na súde prvého stupňa, t j. k 27. 12. 2005. Minimálna mesačná mzda od 01. 10. 2005 predstavovala sumu 6.900,- Sk, desaťnásobok tejto   sumy   je   69.000,-   Sk.   Zároveň   dovolanie   žalovaného   smeruje   proti   rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, avšak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku nevyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a nejde ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým tento vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 OSP. Preto prípustnosť dovolania v predmetnej veci z ustanovenia § 238 OSP nemožno vyvodiť.

Proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak bolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z vád uvedených v § 237 OSP (tzv. dôvody zmätočnosti). Jedným z takých dôvodov je aj prípad, keď bola účastníkovi konania postupom súdu odňatá treba   rozumieť   taký   postup   súdu,   ktorým   sa   účastníkovi   znemožní   realizácia   jeho procesných   práv,   priznaných   mu   v   občianskom   súdnom   konaní   za   účelom   obhájenia a ochrany jeho práva právom chránených záujmov. Podľa dovolateľa k takému pochybeniu došlo   v   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa,   ktorý   napriek   skutočnosti,   že   žalobca   včas ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní dňa 20. 04. 2010 a z dôležitého dôvodu požiadal o jeho odročenie, nielen že pojednávanie uskutočnil, ale na ňom aj vykonával dokazovanie a meritórne   rozhodol.   Okrem   práva   účasti   na   pojednávaní   tak   malo   byť   žalovanému účastníkovi konania odňaté tiež právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom a právo v zmysle § 118 ods. 4 OSP pred skončením pojednávania, ktoré sa neodročuje, zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci.

Dovolací súd sa oboznámil s predloženým spisovým materiálom a dospel k záveru, že k   odňatiu   možnosti   žalovanému   účastníkovi   konať   pred   súdom   v   dôsledku   procesného postupu   súdov   (prvostupňového   aj   odvolacieho)   v   prejednávanej   veci   nedošlo. Prvostupňový Okresný súd Čadca na prejednanie veci nariadil celkovo štyri pojednávania na deň 26. 10. 2006, 24. 01. 2008, 12. 05. 2009 a 20. 04. 2010. Zo zápisníc z predmetných pojednávaní   vyplýva,   že   dokazovanie   v   podobe   čítania   listinných   dôkazov,   výsluchov účastníkov   resp.   ich   zástupcov   a   výsluchov   svedkov   sa   vykonávalo   na   pojednávaniach konaných dňa 26. 10. 2006 a 12. 05. 2009, ktorých sa zúčastnil tak žalovaný ako aj jeho právny zástupca. Na pojednávaní dna 22. 04. 2010, na ktorom sa zúčastnil iba právny zástupca žalobcu, sa žiadne dokazovanie v zmysle § 120 a nasl. OSP nevykonávalo. Súd len oboznámil   celý   obsah   spisu,   vymenovaním   jednotlivých   v   ňom   sa   nachádzajúcich dokumentov, od návrhu na začatie konania na č. 1. 2 - 3 až po ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní a potvrdenie o práceneschopnosti žalovaného na č. l. 307 - 308. Následne právnemu zástupcovi žalobcu poskytol poučenie v zmysle § 120 ods. 4 OSP v nadväznosti na § 205a OSP a skonštatoval, že žalovanému a jeho právnemu zástupcovi bolo takéto poučenie   doručené   v   písomnej   forme   spolu   s   termínom   pojednávania,   Ďalej   vyhlásil dokazovanie za skončené a zamietol návrh na doplnenie dokazovania. Na výzvu súdu sa právny zástupca žalobcu vyjadril v tom zmysle, že nemá žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a žiada, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného tiež k náhrade   trov   konania.   Po   prerušení   pojednávania   potom   samo   sudkyňa   vyhlásila rozsudok   spolu   s   uvedením   podstatných   dôvodov   a   poučením   o   odvolaní.   Z   uvedeného vyplýva, že k odňatiu možnosti žalovanému vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom v súvislosti s   jeho   neúčasťou   na   pojednávaní   dňa   22.   04.   2010   dôjsť   nemohlo,   pretože   na   tomto pojednávaní žiadne dôkaz vykonávané neboli.

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práva   účastníka   zúčastniť   sa   na   nariadenom pojednávaní, z ustanovenia § 101 ods. 2 OSP vyplýva povinnosť súdu pokračovať v konaní, aj keď sú účastníci nečinní, to znamená, že si neplnia povinnosti v zmysle § 101 ods. 1 OSP, prispieť k dosiahnutiu účelu konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec   prejednať   v neprítomnosti takého účastníka;   prihliadne pritom na   obsah   spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Súd teda nie je povinný vyhovieť akejkoľvek žiadosti o odročenie pojednávania,   ale   len   takej,   ktorú   účastník   odôvodní   „dôležitým   dôvodom“.   Dôležitosť dôvodu, pre ktorý účastník žiada o odročenie pojednávania, posudzuje súd s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam prípadu. Hoci to zákon výslovne neustanovuje, existenciu takéhoto dôvodu, ktorý účastníkovi bráni byť prítomný na pojednávaní, musí účastník súdu vždy preukázať, a to hodnoverným spôsobom. Uvedené bolo tiež súčasťou písomného poučenia, ktoré   súd   prvého   stupňa   žalovanému   doručoval   spolu   s   každým   predvolaním   na pojednávanie (viď č. l. 51, 92; 138 a-306 spisu). Doslova sa v ňom uvádzalo: „Podľa § 101 ods. 2 OSP ak po riadnom predvolaní sa nedostavíte na pojednávanie ani nepožiadate z dôležitého   dôvodu   o   odročenie,   môže   súd   vec   prejednať   vo   Vašej   neprítomnosti. Prejednávanie   sa   môže   odročiť   len   z   dôležitého   dôvodu,   ktorý   sa   musí   súdu   oznámiť a preukázať pred začatím po jednávania.“ Žalovaný bol teda dostatočne poučený o svojej povinnosti podať žiadosť o odročenie pojednávania včas, t. j. pred začatím pojednávania, odôvodniť ju dôležitým dôvodom a jeho existenciu súdu preukázať. Dovolateľ argumentuje judikátom   R   31/1995,   čo   je   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5 Cdo 66/94 zo dňa 18. 04. 1995, publikovaný v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod poradovým číslom 31/1995, ktorého právna veta znie: „Choroba účastníka   preukázaná   lekársky   uznanou   práceneschopnosťou   je   dôležitým   dôvodom v zmysle   §   101   ods.   2   OSP.   Ak   účastník   konania   v   takomto   prípade   požiadal   včas o odročenie pojednávania, prejednanie veci v jeho neprítomnosti treba kvalifikovať ako odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ OSP.“ Z citovaného rozhodnutia   vyplýva,   že   hodnoverným   dôkazom   o   chorobe   účastníka,   ktorá   mu   bráni v účasti na pojednávaní, je potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti vystavené ošetrujúcim lekárom.   V   prejednávanej   veci   právny zástupca žalovaného   písomným   podaním zo dňa 13. 04. 2010, podaným osobne v podateľni súdu dňa 14. 04. 2010, ospravedlnil neúčasť svoju   a   svojho   klienta   na   pojednávaní,   ktoré   bolo   nariadené   na   deň   22.   04.   2010 so začiatkom o 07.30 hod. Zároveň požiadal o odročenie tohto pojednávania na iný termín z dôvodu, že jeho klient je od 12. 04. 2010 práceneschopný. Prílohou uvedeného podania bola fotokópia časti Potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti J 738964, vystaveného MUDr. O. M., všeobecným lekárom pre dospelých, dňa 13. 04. 2010, podľa ktorej bol žalovaný neschopný práce od 12. 04. 2010 a mal povolené vychádzky v čase od 10.00 hod. do 12.00 hod. a tiež v čase od 14.00 hod. do 15.00 hod. Súd prvého stupňa uvedené podanie vyhodnotil tak, že z predloženého listinného dôkazu nie je zrejmé, že by ku dňu 22. 04. 2010, kedy súd rozhodoval o návrhu na odročenie pojednávania, žalovaný preukázal existenciu práceneschopnosti. S týmto názorom súdu prvého stupňa sa stotožnil aj odvolací súd a stotožňuje sa s ním aj súd dovolací. Asi ťažko by totiž právny zástupca žalovaného mohol dňa 13. 04. 2010 vedieť, že jeho klient bude práceneschopný ešte aj dňa 22. 04. 2010, čiže 10 dní od začiatku práceneschopnosti a už vôbec to nemohol vedieť konajúci súd. Okrem toho,   ako   správne   poukázal   súd   prvého   stupňa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia, práceneschopnosť   žalovaného   neznamená   zároveň   aj   dôležitý   dôvod   neprítomnosti   na strane jeho právneho zástupcu. Právnemu zástupcovi žalovaného nič nebránilo v tom, aby sa nariadeného pojednávania zúčastnil, resp. taká skutočnosť súdu nebola známa. Zrejme inak by súd prvého stupňa vyhodnotil neprítomnosť žalovaného a jeho právneho zástupcu na pojednávaní dňa 22. 04. 2010, ak by sa naň právny zástupca dostavil (keď už bolo zrejmé,   že   termín   pojednávania   nebude   zrušený),   ospravedlnil   neúčasť   svojho   klienta, požiadal o odročenie pojednávania a zároveň súdu preukázal, že práceneschopnosť jeho klienta v dôsledku choroby naďalej trvá.   Hlavným dôvodom,   pre ktorý boí súd prvého stupňa v zmysle § 101 ods. 2 OSP oprávnený uskutočniť pojednávanie dňa 22. 04. 2010 v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, bolo teda nepreukázanie existencie dôležitého dôvodu, ktorý by im bránil v účasti na tomto pojednávaní. Pokiaľ ide o záver odvolacieho súdu o tom, že žalovaný nielen že nepreukázal existenciu tvrdeného dôležitého dôvodu pre odročenie pojednávania, a to trvanie práceneschopnosti k dátumu 22. 04. 2010, ale sa ani nejednalo o dôležitý dôvod, vzhľadom na priebeh súdneho konania, jeho dĺžku a spôsob vykonávania dôkazov pred súdom prvého stupňa, dovolací súd poznamenáva, že doterajšia rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ale ani Ústavného súdu takémuto záveru nenasvedčuje. Inak povedané, nenasvedčuje tomu, že by choroba účastníka, potvrdená lekársky uznanou práceneschopnosťou, za istých okolností nemala byť dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 OSP. Ide však len o čisto hypotetické úvahy v rovine „čo by bolo keby“, keďže rozhodujúce je to, že žalovaný nepreukázal   existenciu   tvrdeného   dôležitého   dôvodu   pre   odročenie   pojednávania.   Na druhej   strane   však   treba   súhlasiť   s názorom   prvostupňového   aj   odvolacieho   súdu,   že žiadosť   o   odročenie   pojednávania   z dôvodu   lekársky   uznanej   práceneschopnosti   by   sa nemala zneužívať ako prostriedok zámernej procesnej obštrukcie.   Účastník konania má nepochybne právo byť prítomný na pojednávaní a ak mu vážna prekážka bráni sa zúčastniť, má   právo   požiadať   o   jeho   odročenie.   Výkon   týchto   práv   však   nesmie   brániť   druhému účastníkovi v realizácii jeho práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Problém zneužívania tzv. „péeniek“ si uvedomoval aj zákonodarca, keď s účinnosťou od 01.01.2012 sprísnil pravidlá pre odročenie pojednávania v prípadoch, keď je dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu. V takých prípadoch musí návrh na   odročenie   pojednávania   okrem   náležitostí   podľa   §   119   ods.   2   OSP   obsahovať   aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára o tom, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumožňuje účasť na pojednávaní. Za také vyjadrenie sa považuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že účastník konania alebo jeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania (§ 119 ods. 3 OSP). Hoci táto   právna   úprava   v   čase   rozhodovania   súdu   prvého   stupňa   o   návrhu   žalovaného   na odročenie pojednávania ešte nebola účinná, prísny postup prvostupňového súdu, pokiaľ ide o   výklad   § 101   ods.   2   OSP   a   jeho   aplikáciu   na   danú   procesnú   situáciu,   bol   plne opodstatnený.

K   odňatiu   možnosti   žalovanému   konať   pred   súdom   nedošlo   ani   v   súvislosti snamietaným porušením práva v zmysle § 118 ods. 4 OSP. Podľa tohto ustanovenia, ak sa pojednávanie neodročuje,   súd pred jeho skončením vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, a odňatie možnosti konať pred súdom   nešlo   preto,   že   (ako   bolo   vysvetlené   vyššie)   súd   prvého   stupňa   bol   oprávnený pojednávať v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu. Ak by sa bol žalovaný pojednávania dňa 22. 04. 2010 zúčastnil, súd by ho bol nepochybne na také vyjadrenie vyzval, tak ako to urobil v prípade právneho zástupcu žalobcu, ktorý bol na pojednávaní prítomný. Odňatím možnosti konať pred súdom nie je skutočnosť, že účastník konania určité procesné právo neuplatnil, ale to, že mu jeho uplatnenie zo strany konajúceho súdu nebolo umožnené.

Výhrady   dovolateľa   voči   postupu   prvostupňového   súdu   spadajúce   pod   dovolací dôvod   podľa   §   237   písm.   f/   OSP   vyhodnotil   teda   dovolací   súd   ako   neopodstatnené. Výhradami   voči   právnemu   posúdeniu   veci   súdmi   zúčastnenými   na   rozhodovaní   sa nezaoberal, pretože ako vyplýva z predchádzajúceho výkladu, dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ OSP by bol dovolací súd oprávnený skúmať, len ak by bolo dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu v zmysle § 23S OSP prípustné. Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu ako neprípustné odmietol podľa § 218 ods. 1 písmeno c/ OSP, ktoré ustanovenie je cez § 243b ods. 5 OSP aplikovateľné aj na dovolacie konanie.

O trovách dovolacieho konania súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 142 ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi náhradu trov nepriznal, pretože si ich neuplatnil a ani mu v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.»

Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, avšak nezistil, že by účinky   výkonu   jeho   odvolacej   právomoci   boli   nezlučiteľné   so   zásadou   spravodlivého procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnuté uznesenie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Inými slovami,   ústavný   súd   zisťoval,   či   spôsob   výkladu   príslušných   zákonných   ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   neudržateľný   pre   zjavné   pochybenia   alebo   omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy. Ústavný súd sa síce stotožnil s právnym názorom   sťažovateľa,   že   právo   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj   právo   na   riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak toto právo neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   objasní   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba podľa názoru ústavného súdu posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad.

Skutočnosť,   že sťažovateľ sa   s názorom   najvyššieho súdu   na výklad príslušných zákonných ustanovení nestotožnil (a v dôsledku toho ani s jeho rozhodnutím vo veci samej), nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013