znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 10/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   J.   Š.,   vo   výkone   trestu,   vo   veci   namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 20 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 51 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. Nob 146/2010, resp. sp. zn. Nobs 146/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra 2011   doručená   sťažnosť   J.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   z obsahu   ktorej   vyplýva,   že sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 20 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods.   2, čl. 51 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Nob   146/2010,   resp.   sp.   zn. Nobs 146/2010 najmä odpoveďou najvyššieho súdu listom zo 14. septembra 2011.

2. Zo sťažnosti vyplýva (okrem opakovaného dôrazu na porušenie základných práv), že sťažovateľ koncom augusta 2010 požiadal najvyšší súd o vykonanie protestu zmenky. Podľa názoru sťažovateľa na uvedenú žiadosť nebolo zo strany najvyššieho súdu „riadne a včas   reagované...   a negatívne   dôsledky   nebolo   možné   reálne   ani   teoreticky   odvrátiť právne účinným spôsobom, ani promptnou reakciou na výzvu porušovateľa z 30. 9. 2010, ktorú (sťažovateľ, pozn.) pochopiteľne považoval za obštrukciu porušovateľa (najvyššieho súdu, pozn.) a ako takú za právne irelevantnú, nakoľko už nemohla žiadna reakcia zmeniť skutkový a právny stav, preto nebolo na túto výzvu vôbec reagované“.

3.   Z priloženého   listu   najvyššieho   súdu   zo 14.   septembra   2011,   ktorého   obsah sťažovateľ   najmä   namieta,   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   najvyšším   súdom   listom z 30. septembra   2010   doručeným   8.   októbra   2010   informovaný   o kompetenciách najvyššieho súdu podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) s upozornením, že tento nie je príslušným orgánom na vykonanie protestu zmenky. Najvyšší súd zároveň vyzval sťažovateľa, aby v lehote 5 dní odo dňa doručenia výzvy oznámil, či žiada o postúpenie všetkých   s vecou   súvisiacich   listín   orgánu   príslušnému   na   protestovanie   zmenky   alebo o vrátenie listín. Keďže sťažovateľ na výzvu žiadnym spôsobom nereagoval, najvyšší súd vrátil 21. marca 2011 (podľa údaja o doručenke) originál zmenky, ako aj ostatné listiny sťažovateľovi   na   adresu   Ústavu   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   Ž.   Z tohto   dôvodu považuje sťažnosť na nečinnosť najvyššieho súdu za nedôvodnú, keďže „pri vybavovaní Vašej veci zo strany tunajšieho súdu nedošlo k prieťahom, práve naopak, nečinný ste zostali Vy, keď ste na výzvu NS SR z 30. septembra 2011 nereagovali“.

4.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   požaduje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní sťažnosti túto prijal na ďalšie konanie a nálezom rozhodol, že napadnutým postupom   najvyššieho   súdu   boli   porušené   označené   základné   a iné   práva   sťažovateľa. Zároveň   žiada   priznať   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   300   000   €   a trovy   právneho zastúpenia pred ústavným súdom ustanoveného právneho zástupcu.

5. Ústavný súd pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľ sa   už v súvisiacej veci podaním zo 14. októbra 2010 domáhal ochrany základných a iných práv v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   Rvp   7069/2010.   Uvedené   podanie   bolo   v zmysle   §   23a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   odložené   a sťažovateľ   bol   o ňom vyrozumený listom z 5. mája 2011.

6. Z prílohy tohto podania – listu najvyššieho súdu z 30. septembra 2010, je zrejmé, že najvyšší súd odpovedal na žiadosť sťažovateľa (doručenú 25. augusta 2010) o vykonanie protestu zmenky tak, že ho vyzval v lehote 5 dní od doručenia, aby mu oznámil, ktorému z viacerých príslušných orgánov na protestovanie má postúpiť originál zmenky alebo či sťažovateľ   žiada   o jeho   vrátenie.   Výzva   bola   sťažovateľovi   doručená   8.   októbra   2010. Sťažovateľ na uvedenú výzvu nereagoval, preto najvyšší súd listiny aj s prílohami 21. marca 2011 sťažovateľovi vrátil.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

9.   Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľa   s postupom   najvyššieho   súdu   pri vybavovaní jeho žiadosti o protestáciu zmenky.

Podľa   §   79   Zmenkového   a šekového   zákona   č.   191/1950   Sb.   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zmenkový   a šekový   zákon“)   protest   zmenky   musí   byť   urobený súdom, notárom alebo miestnym národným výborom (v súčasnosti príslušným obecným úradom).

Podľa § 8 ods. 1 zákona o súdoch najvyšší súd koná a rozhoduje

a)   o   riadnych   opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   krajských   súdov a Špecializovaného trestného súdu, ak tak ustanovujú predpisy o konaní pred súdmi,

b) o mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam okresných súdov, krajských súdov, Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu, ak tak ustanovujú predpisy o konaní pred súdmi,

c) spory o vecnej príslušnosti medzi súdmi a orgánmi verejnej správy,

d) o odňatí a prikázaní veci inému ako príslušnému súdu, ak tak ustanovuje predpis o konaní pred súdmi,

e) v iných veciach, ak to zákon alebo medzinárodná zmluva ustanovuje.

Podľa § 8 ods. 2 a 3 zákona o súdoch najvyšší súd vykonáva prieskum rozhodovacej činnosti   súdov   v   právoplatne   skončených   veciach   a   dbá   o   jednotný   výklad   a   jednotné používanie   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   vlastnou rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   a   zverejňuje   právoplatné   súdne rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

Ako   vyplýva z citovaných zákonných   ustanovení,   všeobecné súdy   sú   len jedným z možných   príslušných   orgánov   vykonávajúcich   protest   zmenky,   pričom   ďalšími protestačnými orgánmi sú v zmysle § 79 zmenkového a šekového zákona notári a obecné úrady.

Zároveň   z kompetencií   najvyššieho   súdu   je   zrejmé,   že   tento   nie   je   oprávnený vykonávať protest zmenky.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší   súd nepostupoval v danej   veci   arbitrárne, ak sťažovateľa vyzval, aby sa vyjadril k ďalšiemu postupu v prípade požadovanej protestácie zmenky, a to tým spôsobom, či má postúpiť originál zmenky vrátane jej príloh okresnému súdu   príslušnému   na   protestovanie   alebo   inému   príslušnému   orgánu   (notárovi   alebo obecnému úradu, pozn.), alebo ju vrátiť sťažovateľovi.

Z dôvodu pasivity sťažovateľa (napriek doručenej výzve) a nemožnosti postúpenia veci   jednému   z viacerých   možných   do   úvahy   prichádzajúcich   rôznorodých   orgánov vykonávajúcich   protest   zmenky   nemožno vyhodnotiť   následný   postup   najvyššieho   súdu v podobe vrátenia zmenky a jej príloh ako neprípustný zásah do označených základných práv sťažovateľa. Najvyšší súd v posudzovanom prípade postupoval ústavne konformným spôsobom,   keďže   nemohol   nahrádzať aktivitu   sťažovateľa,   a tak   postupovať nad rámec svojich oprávnení. Sťažovateľ mohol a mal na výzvu najvyššieho súdu reagovať a označiť jeden z orgánov v právomoci, ktorého je vykonanie protestu zmenky (súd, notár, obecný úrad),   a týmto   spôsobom   odvrátiť   ním   tvrdené   „negatívne   dôsledky“.   Pokiaľ   sa   teda sťažovateľ   domáha   vyslovenia   porušenia   označených   práv   napadnutým   postupom najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   konštatuje,   že   z uvedených   dôvodov   je prima   facie nepochybné, že k zásahu do práv sťažovateľa v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť.

10. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012