znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 10/2011-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2011 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa o sťažnosti PharmDr. M. K. – L. C., M., zastúpenej advokátom JUDr. M. G., M., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na užívanie dohovorom priznaných práv a slobôd   bez   diskriminácie   zaručeného   v   čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co 30/09 z 27. apríla 2010 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo PharmDr. M. K. – L. C. na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co 30/09 z 27. apríla 2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co 30/09 z 27. apríla 2010 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť PharmDr. M. K. – L. C. trovy právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov)   na   účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr.   M.   G.,   M.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti PharmDr. M. K. – L. C. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 10/2011-14   z 13.   januára   2011   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť PharmDr. M. K. – L. C., M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na užívanie   dohovorom   priznaných   práv   a   slobôd   bez   diskriminácie   zaručeného   v   čl.   14 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 30/09 z 27. apríla 2010.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   žalobou   podanou   Okresnému   súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)   sa   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 11 C 272/07 sťažovateľka domáhala proti Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a. s. (ďalej len „žalovaná“), zaplatenia sumy 437 010,65 Sk z titulu doplatenia poplatku z omeškania vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy za omeškanie žalovanej s úhradou faktúr č. 102052003 a č. 101052003 splatných 3. júla 2003 za výdaj liekov pre poistencov žalovanej.

Okresný súd najprv o nároku sťažovateľky rozhodol platobným rozkazom sp. zn. 28 Ro 1548/07 zo 7. júna 2007, ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke ňou žalovanú sumu, avšak na základe odporu proti tomuto platobnému rozkazu podaného žalovanou okresný súd vec prerokoval a vyhlásil vo veci rozsudok. Žalovaná svoj odpor odôvodnila tým, že nárok žalovanej bol podľa Občianskeho zákonníka už premlčaný, ako aj tým, že sťažovateľka si nárok na zaplatenie žalovanej sumy uplatňuje duplicitne, pretože o tomto jej nároku už malo byť právoplatne rozhodnuté rozsudkami Okresného súdu Martin sp. zn. 7 C 202/03 zo 4. marca 2003 a sp. zn. 8 C 122/03 zo 4. mája 2004.

Rozsudkom z 29. októbra 2008 okresný súd žalobu sťažovateľky v celom rozsahu zamietol   s odôvodnením,   že   záväzkový   vzťah   medzi   sťažovateľkou   a   žalovanou   je občianskoprávnym vzťahom, a teda bolo potrebné prihliadnuť aj na námietku premlčania nároku   sťažovateľky   uplatnenej   žalovanou,   keďže   uplynula   Občianskym   zákonníkom stanovená trojročná premlčacia lehota. Okresný súd okrem toho poukázal aj na skutočnosť, že   Okresný   súd   Martin   v žalovanou   označených   rozsudkoch   síce   rozhodol   o nároku sťažovateľky na zaplatenie úroku z omeškania z dlžnej sumy, avšak aj napriek tomu, že v skúmanom konaní sa sťažovateľka opätovne nedomáha zaplatenia úroku z omeškania, ale domáha   sa   zaplatenia   poplatku   z omeškania,   a to   iba   vo   výške   rozdielu   medzi   už   jej priznaným úrokom z omeškania a poplatkom z omeškania, podľa okresného súdu bolo na zvážení sťažovateľky, ktorý zo sankčných prostriedkov za omeškanie (úrok z omeškania alebo poplatok z omeškania) si voči žalovanej zvolí, a keďže si zvolila úrok z omeškania, ktorého priznania sa úspešne v konaniach pred Okresným súdom Martin aj domohla, nie je možné priznať jej aj poplatok z omeškania z tej istej dlžnej sumy, a to ani vo výške rozdielu medzi sumou jej priznaného úroku z omeškania a sumou poplatku z omeškania, na ktorý by mala   v prípade   jeho   voľby   sťažovateľka   nárok,   pretože   Občiansky   zákonník   to   podľa okresného súdu v § 517 ods. 2 vylučuje.

O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd, ktorý napadnutým rozsudkom sp. zn. 14 Co 30/09 z 27. apríla 2010 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľka   svoje odvolanie odôvodnila   tým, že záväzkový   vzťah na jej strane vznikol v súvislosti s podnikateľskou činnosťou a na strane žalovanej ako verejnoprávnej inštitúcie   išlo   o   zabezpečovanie   verejných   potrieb,   takže   záväzkový   vzťah   medzi sťažovateľkou   a   žalovanou   je   obchodno-právnym   záväzkovým   vzťahom,   na   ktorý   je potrebné uplatniť Obchodný zákonník, podľa ustanovení ktorého sa na premlčanie vzťahuje štvorročná   premlčacia   lehota,   a   z   toho   dôvodu   nemohlo   dôjsť   k   premlčaniu   žalobou uplatneného   práva.   Sťažovateľka   tiež   poukázala   na   skutočnosť,   že   sa   svojho   nároku nedomáha duplicitne, ale že sa domáha iba časti svojho nároku na poplatok z omeškania, o ktorú   (časť)   by   bol   poplatok   z omeškania   vyšší   (keby   sa   ho   pôvodne   domáhala) ako priznaný   úrok   z   omeškania   a ktorá   jej   zatiaľ   nebola   žalovanou   dobrovoľne   zaplatená, pričom   podľa   sťažovateľky   domáhaniu   sa   tohto   nároku   nijako   nebránia   rozhodnutia Okresného   súdu   Martin,   z výrokov   rozsudkov   ktorých   nevyplýva   právna   kvalifikácia priznanej peňažnej sumy.

Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia stotožnil so skutkovými zisteniami a právnym názorom okresného súdu v plnom rozsahu, takže aj podľa právneho názoru krajského   súdu   ide   v   danom   prípade   o občiansko-právny   vzťah,   a   preto   pre   uplynutie trojročnej premlčacej lehoty nie je možné sťažovateľke žalobou uplatnené právo priznať.

V súvislosti   s rozhodnutím   krajského   súdu   sťažovateľka   v   sťažnosti   okrem   iného uviedla:

«Postupom porušovateľa, podľa názoru sťažovateľky, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR vlastniť majetok a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 na súdnu ochranu.

V čase, keď porušovateľ rozhodoval o odvolaní sťažovateľky v ktorom táto výslovne uvádzala,   že   odporca   Všeobecná   zdravotná   poisťovňa   bola   verejnoprávnou   inštitúciou, zriadenou zákonom a v zmysle §-u 261 ods. 2 Obz sa Obchodným zákonníkom spravujú vzťahy medzi právnickou osobou - ako verejnoprávnou inštitúciou (čo bol odporca VšZP v tom čase) a podnikateľom (čo je sťažovateľka) a v čase, keď sťažovateľ v iných skutkovo a právne totožných prípadoch, (napr. 1 Cob 223/2009-90 z 1. 4. 2010, 1 Cob 281/2009-116 z 1. 4. 2010, 3 Cob 132/2010 zo 16. 6. 2010, 12C 268/07-85 OS Bratislava V zo dňa 28. 4. 2010 na základe uznesenia KS Bratislava KS Bratislava 14 Co 42/2009-37 z 19. 3. 2009) rozhodoval spory pri aplikácii Obchodného zákonníka, rozhodol porušovateľ daný prípad úplne opačne a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Sťažovateľka uvádza, že právny názor, spojený s premlčaním a jeho posúdením je zásadnou právnou otázkou, lebo pri námietke premlčania je uznanie premlčania, ako sa to stalo   v   tomto   prípade,   dôvodom   pre   rozhodnutie   veci   v   neprospech   sťažovateľky. Sťažovateľka je toho názoru, že postup porušovateľa vykazuje znaky jurisdikčnej ľubovôle a preto je protiústavný a nezákonný aj s ohľadom na obsah nálezu v sp. zn. IV. ÚS 49/06 zo 14.   9.   2006,   kde   sa   doslovne   uvádza:   „Napriek   skutočnosti,   že   v   právnom   poriadku Slovenskej republiky rozhodnutia všeobecných súdov vo veci samej nezaväzujú ostatných sudcov rozhodnúť analogicky v podobných prípadoch, taká situácia, keď súdy v druhovo rovnakej veci rozhodujú protichodným spôsobom, podkopáva efektivitu fungovania systému spravodlivosti a neguje elementárny princíp a základný predpoklad, ktorým je požiadavka, aby sa v rovnakých veciach rozhodovalo rovnakým spôsobom. Ide o to, aby platila zásada, že   každý   sa   môže   spoliehať   na   to,   že   v   podobnej   veci   bude   rozhodnuté   podobne   (nie rovnako) a v rôznej odlišne“.

V   opísanom   prípade   došlo   k   porušeniu   týchto   zásad.   Postup   porušovateľa   ku sťažovateľovi je v tomto prípade diskriminačný, lebo rovnakú, resp. analogickú situáciu rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne ani rozumne zdôvodniť.... Sťažovateľka   vychádza   z   toho,   že   nie   je   možné,   aby   v   rovnakých   prípadoch   iné majiteľky lekární uspeli so svojimi nárokmi a jej návrh bol zamietnutý. To považuje, ako už bolo uvedené, za porušenie čl. 14 Dohovoru...

Sťažovateľka považuje napadnuté rozhodnutie za arbitrárne a v súvislosti s právnym posúdením veci možno povedať o ňom, že interpretácia a aplikácia právnej normy a dôvody na ktorých je založená sú zjavne protirečivé, popierajú pravidlá formálnej právnej logiky, sú zjavne jednostranné a v rozpore s princípom spravodlivosti.»

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Porušovateľ v konaní 14 Co 30/2009 porušil právo sťažovateľky, zaručené

- čl. 20 ods. 1 Ústavy SR na ochranu vlastníckeho práva

- čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   v   spojitosti   s   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   na   spravodlivé prejednanie veci

- čl. 14 Dohovoru o užívaní práv a slobôd bez diskriminácie.

2. V zmysle §-u 5 ods. 2 zák. č. 38/93 Z. z. rozsudok porušovateľa 14 Co 30/2009 -59 z 27. 4. 2010 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľka   si   uplatňuje   náklady   právneho   zastúpenia   za   2   úkony   právnej pomoci, právny zástupca je platiteľom DPH.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za krajský súd jeho predsedníčka listom sp. zn. Spr. 3073/2011 z 2. februára 2011 a   právny   zástupca   sťažovateľky   stanoviskom   k   uvedenému   vyjadreniu   krajského   súdu listom z 9. februára 2011.

2.1   Predsedníčka   krajského   súdu   sa   vo   svojom   vyjadrení   obmedzila   iba na konštatovanie, že „... Krajský súd v Bratislave... netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ÚS SR“.

2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu tiež iba oznámil: „... netrváme na ústnom prerokovaní veci pred Ústavným súdom SR.“

3. Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich oznámeniami, ako aj s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   tvrdené   porušenie   jej   základného   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva na užívanie dohovorom priznaných práv a slobôd bez diskriminácie zaručeného v čl. 14 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co 30/09 z 27. apríla 2010.

K namietanému porušeniu základného práva a práva na spravodlivý proces

K porušeniu   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť tým, že krajský súd napadnutým   rozsudkom   nerozhodol   podľa   sťažovateľky   v súlade   s relevantnou   právnou normou, ktorou je podľa nej ustanovenie § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, v dôsledku čoho   krajský   súd   podľa   názoru   sťažovateľky   dospel   k nesprávnemu   právnemu   názoru, podľa   ktorého   záväzkovo-právny   vzťah,   ktorý   vznikol   pri   poskytovaní   zdravotnej starostlivosti   a súvisiacich   služieb   medzi   sťažovateľkou   ako   podnikateľom   – prevádzkovateľom lekárne na jednej strane a žalovanou – poisťovňou ako verejnoprávnou inštitúciou na strane druhej, je občianskoprávnym vzťahom. Z tohto, podľa sťažovateľky nesprávneho právneho záveru, teda krajský súd podľa sťažovateľky tiež nesprávne vyvodil, že v zmysle Občianskeho zákonníka teda sťažovateľke už uplynula trojročná premlčacia lehota na priznanie jej žalobou uplatneného nároku na zaplatenie peňažnej sumy z titulu poplatku   za   omeškanie   s úhradami   faktúr žalovanou,   resp.   jeho   doplatku.   Podľa sťažovateľky   jej   tak   bolo   ňou   žalobou   uplatňované   právo   rozhodnutím   krajského   súdu arbitrárne odopreté.

Podľa názoru sťažovateľky, ktorý vyjadrila už aj vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného súdu, totiž záväzkovo-právny vzťah medzi ňou a žalovanou okrem toho, že sa týkal podnikateľskej činnosti sťažovateľky, súčasne slúžil aj na zabezpečovanie verejných potrieb žalovanou, a z toho dôvodu je s poukazom na ustanovenie § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka   vzťahom   obchodno-právneho   charakteru.   Keďže   práva   plynúce   z obchodno-právnych   vzťahov   sa   premlčujú   až   uplynutým   štvorročnej   premlčacej   lehoty,   táto premlčacia lehota vo vzťahu k sťažovateľkou žalovanému nároku ešte neuplynula.

V uvedených súvislostiach sťažovateľka v sťažnosti tiež upozornila, že názor, ku ktorému krajský súd dospel v napadnutom rozsudku a podľa ktorého je záväzkovo-právny vzťah   medzi   sťažovateľkou   a žalovanou   občiansko-právnym   vzťahom,   je   v   úplnom protiklade s právnym názorom, ktorý krajský súd už prezentoval v iných skutkovo a právne identických veciach, a to konkrétne v rozsudku sp. zn. 1 Cob 281/2009 z 1. apríla 2010, v rozsudku sp. zn. 1 Cob 223/2009 z 1. apríla 2010, v rozsudku sp. zn. 3 Cob 132/2010 zo 16. júna 2010, a aj preto podľa sťažovateľky sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu vykazuje znaky jurisdikčnej svojvôle.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc spolu s právomocou   podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).

Krajský súd sťažnosťou napadnutý rozsudok odôvodnil takto: „... Námietka navrhovateľky v odvolaní, že na záväzkový vzťah účastníkov konania je nutné aplikovať ustanovenia o premlčaní podľa Obchodného zákonníka, t. j. aplikovať 4- ročnú premlčaciu lehotu, neobstojí, nakoľko v danej veci nejde o obchodnoprávny vzťah. Vzhľadom   na   vznik   právneho   vzťahu   a nároky   z neho   uplatnené   pred   1. 2. 2004,   keď nadobudol účinnosť zák. č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, nešlo o vzťah medzi podnikateľmi a netýkal sa ich podnikateľskej činnosti, pretože odporca síce svoju činnosť vykonával samostatne a vo svojom mene, ale nie za účelom dosiahnutia zisku. Preto vzťah medzi   zdravotníckym   zariadením   a zdravotnou   poisťovňou,   vyplývajúci   zo   zmluvy o poskytovaní zdravotníckej starostlivosti je vzťahom občiansko-právnym /Rč. 74/2004/. V posudzovanej veci právny vzťah, z ktorého si navrhovateľka v tomto konaní nároky uplatňuje,   vznikol   ešte   v roku   2003,   t. j.   pred   účinnosťou   Zákona   č.   581/2004   Z.   z. o zdravotných   poisťovniach   a dohľade   nad   zdravotnou   starostlivosťou.   Do   obchodného registra bol odporca zapísaný až 1. 7. 2005 a v zmysle ust. § 74 ods. 1 zákona č. 581/2004 Z. z. týmto dňom zanikla Všeobecná zdravotná poisťovňa, ktorej právnym nástupcom je odporca. Podľa prechodných ustanovení citovaného zákona (§ 81) sa právne postavenie Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne,   jej   práva,   povinnosti   a zodpovednosť   v súvislosti s vykonávaním zdravotného poistenia až do jej zániku spravovali dovtedajšími predpismi, t.j. zákonom č. 273/1994 Z. z.. Všeobecná zdravotná poisťovňa bola podľa § 28 zákona č. 273/1994   Z.   z.   zriadená   ako   verejnoprávna   inštitúcia   na   vykonávanie   zdravotného poistenia,   v oblasti   ktorej   však   nevyvíjala   podnikateľskú   činnosť.   V zmysle   §   2   ods.   1 Obchodného zákonníka sa podnikaním rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, ale nie za účelom dosiahnutia zisku.   I   keď   bola   verejnoprávnou   inštitúciou,   ona   sama   zdravotnú   starostlivosť   priamo neposkytovala   a   vo   vzťahoch   s lekárňami   nezabezpečovala   verejné   potreby,   a ani nerealizovala   vlastnú   prevádzku.   Preto   sa   jej   vzťah   s lekárňami,   súvisiaci   s úhradou výkonov zdravotnej starostlivosti, nemohol v tom čase spravovať Obchodným zákonníkom ako   všeobecným   predpisom.   Aj   keď   je   odporca   podnikateľom   nie   je   možné   len   z tohto dôvodu považovať právny vzťah, ktorý v roku 2003 vznikol medzi Všeobecnou zdravotnou poisťovňou   a navrhovateľkou,   za   vzťah   obchodno-právny.   Pohľadávka   navrhovateľky vznikla z občiansko-právneho vzťahu, spravuje sa Občianskym zákonníkom ako všeobecným predpisom   a podľa   tohto   zákona   sa   posudzuje   aj   premlčanie   pohľadávky.   Námietku premlčania   nároku   odvolací   súd   rovnako   ako   súd   prvého   stupňa   posúdil   podľa   §   101 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, je premlčacia lehota trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Preto keď navrhovateľka uplatnila svoje právo na zaplatenie poplatku z omeškania (za obdobie od 3. 7. 2003 do 27. 11. 2003 ) na súde až dňa 12. 4. 2007 za oneskorenú úhradu faktúr splatných dňa 3. júla 2003, svoje právo neuplatnila v trojročnej premlčacej dobe, a jej právo zaniklo uplynutím trojročnej premlčacej doby na jeho uplatnenie.“

Z citovanej časti napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že východiskovou premisou rozhodnutia krajského súdu je konštatovanie, že na záväzkovo-právny vzťah sťažovateľky (lekáreň)   a žalovanej   (zdravotná   poisťovňa)   nie   je   možné   aplikovať   ustanovenia Obchodného   zákonníka,   tak   ako   to   žiada   sťažovateľka,   pretože   podľa   krajského súdu žalovanú   nemožno   považovať   za   podnikateľský   subjekt,   a to   ani   podľa   zákona č. 581/2004   Z.   z.   o   zdravotných   poisťovniach,   dohľade   nad   zdravotnou   starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotných poisťovniach“), a ani podľa zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej poisťovne“). Krajský súd poukázal na to, že podľa zákona o zdravotných poisťovniach majú síce zdravotné poisťovne s účinnosťou od 1. novembra 2004 postavenie podnikateľských subjektov,   avšak   keďže   záväzkovo-právny   vzťah   medzi   sťažovateľkou   a žalovanou (zdravotnou   poisťovňou)   vznikol   ešte   v roku   2003,   t. j.   pred   účinnosťou   tohto   zákona o zdravotných   poisťovniach,   tento   zákon   nemožno   na   tento   záväzkovo-právny   vzťah aplikovať, takže preto bolo potrebné v tomto prípade aplikovať zákon o zriadení všeobecnej zdravotnej poisťovne, podľa § 28 ktorého však Všeobecná zdravotná poisťovňa (právna predchodkyňa žalovanej) nemala postavenie podnikateľského subjektu, ale mala postavenie právnickej osoby a bola zriadená ako verejnoprávna inštitúcia na vykonávanie zdravotného poistenia. Na základe uvedených zistení krajský súd uzavrel, že žalovaná v čase vzniku záväzkovo-právneho vzťahu so sťažovateľkou nebola podnikateľom, a teda na tento vzťah nie je možné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka.

V uvedených súvislostiach ústavný súd poukazuje na to, že do obsahu základného práva   na súdnu   ochranu,   resp.   základného   práva   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí aj právo každého na to, aby sa   v   jeho   veci   rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   môže   mať   základ v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých   medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon. Súčasne   má každý   právo na to,   aby sa   v   jeho veci   vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej   ochrany   dôjde   len   vtedy,   ak   sa   na   zistený   stav   veci   použije   ústavne   súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu o charaktere činnosti   žalovanej,   resp.   o jej   postavení   ako   nepodnikateľského   subjektu   v čase   vzniku záväzkovo-právneho   vzťahu   medzi   ňou   a sťažovateľkou   nie   sú   síce   v zjavnom   rozpore s príslušným ustanovením § 28 v rozhodnom čase účinného zákona o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne, avšak ústavný súd súčasne tiež poukazuje na to, že krajský súd sa v súvislosti s týmito závermi náležite a dôveryhodným spôsobom nevysporiadal so znením v rozhodnom čase tiež účinného ustanovenia § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka.

Podľa   §   28   ods.   1   a 2   zákona   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne v rozhodnom   znení „Zriaďuje   sa   Všeobecná   zdravotná   poisťovňa...   ako   verejnoprávna inštitúcia   na   vykonávanie   zdravotného   poistenia.   Všeobecná   poisťovňa   je   právnická osoba.“.

Podľa §   261   ods.   2   Obchodného   zákonníka   v rozhodnom   znení   „Touto   časťou zákona   sa   spravujú   takisto   záväzkové   vzťahy   medzi   štátom,   samosprávnou   územnou jednotkou alebo právnickou osobou zriadenou zákonom ako verejnoprávna inštitúcia, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti.“.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku iba stroho konštatoval, že aj keď bola   žalovaná   v rozhodnom   čase   verejnoprávnou   inštitúciou „...   ona   sama   zdravotnú starostlivosť   priamo   neposkytovala   a vo   vzťahoch   s lekárňami   nezabezpečovala   verejné potreby...“, a to   bez   toho,   aby   krajský   súd   náležite   a transparentne   zdôvodnil,   čo   treba považovať za zabezpečenie verejných potrieb v súlade s poslaním, resp. s náplňou činnosti zdravotných poisťovní, pričom krajský súd sa v tomto svojom zdôvodnení iba odvolal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod R. č. 74/2004. Podľa označeného rozhodnutia najvyššieho súdu síce vzťah medzi zdravotníckym zariadením a zdravotnou poisťovňou, vyplývajúci zo zmluvy o poskytnutí zdravotníckej starostlivosti,   je vzťahom občiansko-právnym, avšak ústavný súd súčasne uvádza, že keďže sa toto rozhodnutie vzťahovalo na posúdenie   záväzkovo-právneho   vzťahu   z   roku   1988,   keď   ustanovenie   §   261   ods.   2 Obchodného zákonníka v už citovanom znení nebolo súčasťou jeho platného a účinného znenia, odvolávať sa na toto rozhodnutie týkajúce sa záväzkovo-právneho vzťahu, ktorý medzi   sťažovateľkou   a žalovanou   vznikol   až   v   roku   2003,   nemožno   považovať   za ústavnoprávne udržateľné.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd pri výklade a aplikácii označených právne významných   zákonných   ustanovení   pri   vykonávaní   zdravotného   postenia   jednak   v   ich vzájomnej súvislosti, ako aj v spojitosti s ustanovením § 262 ods. 2 Obchodného zákonníka poprel ich účel a význam spočívajúci práve v uspokojovaní verejných potrieb. Zdravotné poistenie je totiž pre všetky osoby, ktoré majú na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, ale tiež aj pre ďalšie zákonom taxatívne určené osoby povinné a na jeho základe sa pre všetky tieto osoby poskytuje zdravotná starostlivosť, vrátane súvisiacich služieb, ktorých súčasťou je aj lekárenská starostlivosť, pričom v tomto kontexte nemožno opomenúť ani to, že podľa § 34 ods. 4 zákona č. 140/1998 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení účinnom   v rozhodujúcom   období   sťažovateľka   ako   prevádzkovateľ   verejnej   lekárne poskytovala lekárenskú starostlivosť verejnosti.

Okrem   toho,   krajským   súdom   podaný   výklad   právne   významných   ustanovení o vykonávaní povinného zdravotného poistenia   v   kontexte s ustanovením   § 261 ods.   2 Obchodného zákonníka popiera jeho celospoločenský rozmer a verejný význam vyjadrený aj v čl. 40 ústavy a z toho dôvodu je v rozpore aj s princípmi právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy).

Nad   rámec   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   sťažnosťou   napadnutý rozsudok krajského   súdu   neobstojí   ani   vo   vzťahu   k   jeho   iným   rozhodnutiam,   ktorými krajský súd meritórne rozhodoval v skutkovo a právne obdobných prípadoch, a to konkrétne v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Cob 281/2009, sp. zn. 1 Cob 223/2009 a sp. zn. 3 Cob 132/2010. V tejto súvislosti je právne významné (nie záväzné) najmä uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 5/2009 zo 7. apríla 2010, ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Cob 92/2008 zo 17. septembra 2008 týkajúci sa skutkovo a právne takmer zhodnej veci, pričom najvyšší súd dospel k právnemu záveru, že „... žalovaná strana, bola v rozhodujúcom čase verejnoprávnou inštitúciou, zriadenou podľa zákona č. 273/1994 Z. z. na   vykonávanie   zdravotného   poistenia,   v   ktorej   oblasti   vo   vzťahu   s lekárňami zabezpečovala   verejné potreby.   Z tohto   dôvodu   námietka žalovaného o nezabezpečovaní verejných potrieb nie je dôvodná a v zmysle ust. § 261 ods. 2 Obchod. zák. sa záväzkové vzťahy   medzi   právnickou   osobou,   zriadenou   zákonom   ako   verejnoprávna   inštitúcia, týkajúce   sa   zabezpečovania   verejných   potrieb   a podnikateľmi   pri   ich   podnikateľskej činnosti spravujú Obchodným zákonníkom, podľa ktorého zákonného predpisu sa posudzuje aj premlčanie uplatneného nároku. Dovolací súd sa z tohto dôvodu stotožnil s názorom odvolacieho súdu vyjadreným v odôvodnení napadnutého odvolacieho rozsudku, keď na daný vzťah aplikoval štvorročnú premlčaciu lehotu v zmysle ust. 397 Obchod. zák. Poplatok z omeškania uplatnený za obdobie od 1. 1. 2004, keď splatnosť faktúry nastala dňa 31. 12. 2003 do 14. 10. 2004, kedy bola faktúra oneskorene zaplatená, žalobou doručenou súdu prvého stupňa 4. 4. 2007 bol uplatnený včas.“ (rozsudok krajského súdu nebol najvyšším súdom   zrušený   pre   nesprávne   právne   posúdenie   povahy   záväzkovo-právneho   vzťahu krajským súdom, ale z iného dôvodu, pozn.).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   krajský   súd   v dôsledku   arbitrárnej   aplikácie   právne významných zákonných ustanovení odmietol sťažovateľke poskytnúť súdnu ochranu, čím porušil jej základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

Keďže   ústavný   súd   zistil   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, vzhľadom na dôsledok tohto   zistenia   bolo   už   bez   právneho   významu   bližšie   sa   zaoberať   aj   sťažovateľkou namietaným porušením čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 14 dohovoru, preto ústavný súd v tejto časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 14 Co 30/09 z 27. apríla 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný súd v súvislosti   s týmto   návrhom   sťažovateľky   dospel   k záveru,   že   pre   dosiahnutie   nápravy vo veci je nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, a preto vyhovel návrhu sťažovateľky a zrušil označený rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Krajský súd bude v ďalšom konaní vo veci podľa § 56 ods. 6 a 7 zákona o ústavnom súde viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.

Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si jej sumu nevyčíslil, iba ju špecifikoval ako „... náklady právneho zastúpenia za 2 úkony právnej pomoci“, pričom uviedol, že je platiteľom DPH, avšak nepredložil osvedčenie platiteľa DPH.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2010 je 120,23 € a hodnota režijného paušálu je 7,21 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov konania za dva   úkony právnej   služby   uskutočnené v roku   2010   (prevzatie a príprava   zastúpenia a podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu)   v   sume   254,88   €   tak, ako   to   je   uvedené   v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2011