znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 10/09-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   januára   2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 6 S 85/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra 2008   osobne   do   podateľne   doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.,   M.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 6 S 85/2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v dňoch 20. až 22. decembra 2006 podal ako daňový subjekt 24 podaní správcovi dane, ktorým bol v tom čase Daňový úrad K. Správca dane požiadal nadriadený orgán o predĺženie lehoty na rozhodnutie o týchto podaniach. Prípisom správcu dane sp. zn. 709/230/6651/07/ZIM z 19. februára 2007 bolo sťažovateľovi oznámené, že vzhľadom na osobitnú povahu prípadov požiadal v zmysle ustanovenia § 30a ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných   orgánov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o správe   daní“) o predĺženie lehoty na rozhodnutie nadriadený orgán, pričom však neuviedol, dokedy lehotu na rozhodnutie nadriadený orgán predĺžil. Sťažovateľ podal proti takémuto nesprávnemu postupu 5. marca 2007 námietku. Dňa 7. marca 2007 zaslal správcovi dane sťažnosť na nesprávny a nezákonný postup jeho zamestnancov spočívajúci v nerešpektovaní procesného postupu pri dodržiavaní zákonných procesných lehôt. Túto sťažnosť správca dane postúpil oddeleniu petícií a sťažností Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) 12. marca 2007. Dňa 19. marca 2007 dostal sťažovateľ 17 odpovedí správcu dane,   v ktorých   bolo   uvedené,   že   nebude   vo   veci   rozhodovať.   Toho   istého   dňa   doručil sťažovateľ   správcovi   dane   podanie   označené   ako „Žiadosť   o vydanie   rozhodnutí a dodržanie   zákonnej   procesnej   lehoty   na   vydanie   rozhodnutí   a odstránenie   nečinnosti správcu dane – DÚ K.“, v ktorom sa domáhal rozhodnutia vo všetkých začatých konaniach, a to nie postúpením veci nadriadenému orgánu. Prípisom daňového riaditeľstva sp. zn. I/132/1951-45197/07/Str. zo 6. júna 2007 bolo konštatované, že sťažnosť je neopodstatnená, lebo nadriadený orgán včas požiadal o predĺženie lehoty na rozhodnutie vo všetkých 24 začatých konaniach. Neuvedenie času predĺženia lehoty nemožno považovať za porušenie zákona. Dňa 22. februára 2007 doručil sťažovateľ daňovému riaditeľstvu podanie označené ako „Sťažnosť   –   nerešpektovanie   povinností   rozhodovať   o právach   a povinnostiach fyzických a právnických osôb rozhodnutím zo dňa 16. 3. 2007“. Dňa 27. apríla 2007 podal sťažovateľ námietky proti postupu zamestnanca správcu dane Ing. V. P., pri rozhodovaní o námietke   proti   postupu   zamestnanca   správcu   dane.   Prípisom   nového   správcu   dane Daňového úradu K. sp. zn. 695/321/31918/2007/Šál zo 17. apríla 2007 bolo sťažovateľovi oznámené, že predchádzajúci správca dane nemôže vydať žiadne rozhodnutie. Z prípisu daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/3969-43993/2007/991545-r z 1. júna 2007 vyplýva, že neoznámenie skutočnosti, o koľko bola lehota na rozhodnutie predĺžená, nie je porušením zákona.   Zároveň   bolo   potvrdené,   že   lehoty   na   rozhodnutie   vo   všetkých   24   začatých konaniach boli nadriadeným orgánom predĺžené. Ďalšie sťažovateľovo podanie z 22. mája 2007,   v ktorom   namietal   porušenie   povinnosti   správcu   dane   rozhodnúť   v 24   začatých konaniach, bolo sťažovateľovi vrátené z dôvodu, že sťažnosť podal súdny exekútor, ktorého treba   považovať   za   orgán   verejnej   správy.   Z   prípisu   daňového   riaditeľstva   sp.   zn. I/132/5172-41745/07/Fabi   zo   14.   júna   2007   sa   sťažovateľ   po   prvýkrát   dozvedel,   že   vo všetkých podaniach bola lehota predĺžená ešte 15. marca 2007, avšak napriek tomu v 18 začatých   konaniach   dodnes   nebola   lehota   splnená.   Rozhodnutím   daňového   riaditeľstva sp. zn.   VI/230/64/697/2007   z 28.   februára   2007   bola   delegovaná   miestna   príslušnosť sťažovateľa z Daňového úradu K. na Daňový úrad K.

Dňa 8. augusta 2007 podal sťažovateľ žalobu o začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy krajskému súdu. Uznesením krajského súdu sp. zn. 6 S 85/2007 z 2. októbra 2007 bola žaloba zamietnutá. Sťažovateľ považuje toto uznesenie za porušenie označeného základného práva. Je to tak preto, že správca dane je v začatom daňovom konaní   nečinný   a odmieta   vydať   rozhodnutie.   Sťažovateľ   vyčerpal   prostriedky,   ktorých použitie   umožňuje   osobitný   predpis,   no   napriek   tomu   sa   nedomohol   nápravy.   Postup správcu dane svedčí o jeho snahe vyhnúť sa povinnosti rozhodnúť v začatých daňových konaniach. Sťažovateľ považuje za nesporné, že konanie začalo dňom, keď jeho podania boli doručené správcovi dane, pričom ustanovenie § 20 zákona o správe daní nepripúšťa možnosť,   aby   bolo   konanie   ukončené   oznámením.   Napokon   ani   správca   dane   pôvodne nespochybňoval   svoju   povinnosť   rozhodnúť   o podaniach   sťažovateľa,   keďže   požiadal nadriadený   orgán   o predĺženie   lehoty   na   rozhodnutie.   Nemožno   súhlasiť   s názorom vysloveným v uznesení krajského súdu, podľa ktorého začatie konania v zmysle § 20 ods. 1 zákona o správe daní je podmienené kvalifikovaným podnetom schopným vyvolať účinky začatia daňového konania, pričom nie každé podanie daňového subjektu je spôsobilé na začatie daňového konania. Tento záver krajského súdu je v rozpore s ustanovením § 20 zákona o správe daní, podľa ktorého je konanie začaté dňom, keď sa podanie daňového subjektu doručilo orgánu príslušnému konať vo veci.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 6 S 85/2007 s tým, aby uznesenie z 2. októbra   2008   bolo   zrušené   a vec   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Požaduje   tiež   zakázať krajskému súdu a správcovi dane pokračovať v namietanom porušovaní jeho práv. Napokon sa domáha náhrady trov konania.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 6 S 85/2007-24 z 2. októbra 2008 vyplýva, že ním bol zamietnutý návrh sťažovateľa proti správcovi dane v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy. Návrhom zo 7. augusta 2007 sa sťažovateľ domáhal uloženia povinnosti správcovi dane rozhodnúť v lehote dvoch mesiacov o jeho podaní z 20. decembra 2006 doručenom správcovi dane 22. decembra 2006. Toto podanie bolo označené ako „Návrh na zastavenie   nezákonne   začatého   daňového   konania   (vyrubovacieho   konania)   podľa ustanovenia § 25 ods. 1 písm. c) zákona č. 511/1992 Zb. za mesiac február – december 2001“. Nečinnosť správcu dane videl sťažovateľ v tom, že o jeho podaní nebolo rozhodnuté formou rozhodnutia, ktoré by obsahovalo všetky náležitosti v zmysle § 30 ods. 2 zákona o správe   daní,   ale   bolo   vybavené   iba   listom   z 13.   marca   2007.   Sťažovateľ   tvrdil,   že doručením jeho podania správcovi dane došlo podľa § 20 zákona o správe daní k začatiu konania, ktoré nemôže byť ukončené iba formou oznámenia, resp. prípisu. Poukázal na to, že   správca   dane   požiadal   nadriadený   orgán   o predĺženie   lehoty   na   rozhodnutie   o jeho podaní,   preto   zrejme   nespochybňoval   svoju   povinnosť   rozhodnúť   vo   veci   formou rozhodnutia.   Neskôr   bolo   predĺženie   lehoty   na   rozhodnutie   pretransformované   na predĺženie   lehoty   na   vybavenie   veci,   a to   v rámci   korešpondencie   správcu   dane a nadriadeného   orgánu.   Z obsahu   spisu   správcu   dane   krajský   súd   zistil,   že   sťažovateľ podaním z 20. decembra 2006 sa domáhal zastavenia vyrubovacieho konania podľa § 25 ods. 1 písm. c) zákona o správe daní za mesiace február - december 2001 z dôvodu, že nesplnil   podmienku   spôsobilosti   byť   daňovým   subjektom   (platiteľom   dane   z pridanej hodnoty). Správca dane listom z 13. marca 2007 sťažovateľovi oznámil, že vyrubovacie konanie za uvedené zdaňovacie obdobie neprebieha, lebo bolo ukončené vydaním celého radu   platobných   výmerov   z 3.   novembra   2006.   Tieto   platobné   výmery   sú   predmetom odvolacieho konania, a preto o zákonnosti postupu správcu dane rozhodne odvolací orgán. Z ustanovenia   §   250t   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že   za   nečinnosť orgánu verejnej správy treba považovať jeho pasivitu, t. j. stav, keď orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný. V danom prípade sťažovateľ podal návrh na zastavenie vyrubovacieho konania, avšak správca dane toto konanie ukončil vydaním platobných výmerov ešte pred podaním   návrhu   3.   novembra   2006.   Preto   požadované   zastavenie   daňového   konania v zmysle § 25 ods. 1 písm. c) zákona o správe daní bolo už pojmovo vylúčené. Nie je totiž možné zastaviť už ukončené daňové konanie. Skutočnosť, či sťažovateľovi svedčila daňová povinnosť z titulu dane z pridanej hodnoty, je predmetom súdneho prieskumu vo viacerých konaniach   vedených   krajským   súdom.   Podanie   návrhu   na   zastavenie   vyrubovacieho konania   za   situácie,   keď   vyrubovacie   konanie   už   bolo   ukončené   vydaním   platobného výmeru, nemožno považovať za podanie spôsobilé vyvolať začatie konania v zmysle § 20 zákona o správe daní. Môže ísť iba o obranu daňového subjektu (platiteľa dane), ktorým namieta   neexistenciu   svojej   daňovej   povinnosti.   Preto   správca   dane   nebol   nečinný,   ak o návrhu sťažovateľa z 20. decembra 2006 nerozhodoval formou rozhodnutia v zmysle § 30 zákona   o správe   daní,   ale   na   podanie   sťažovateľa   reagoval   iba   oznámením   sp.   zn. 709/320/8584/2007 z 13. marca 2007.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého správca dane nereagoval náležitým spôsobom na sťažovateľove podania, keďže o nich riadne nerozhodol, ale tieto podania „vybavil“ iba prípisom. Vzhľadom na túto skutočnosť podal sťažovateľ návrh na začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku krajskému súdu, ktorý však návrh zamietol, keďže postup správcu dane považoval za správny.

Zo skutkového stavu, ktorého správnosť sťažovateľ nenamieta, jednoznačne vyplýva, že   podania   sťažovateľa,   ktorými   sa   domáhal   zastavenia   vyrubovacieho   konania,   boli realizované v čase, keď správca dane už vydal príslušné rozhodnutia (platobné výmery) o vyrubení dane. Je preto logické, že v danej fáze konania podania sťažovateľa už neboli aktuálne   a argumentácia   sťažovateľa,   ktorý   sa   necítil   spôsobilým   subjektom   majúcim povinnosť   platiť   daň   z pridanej   hodnoty,   mohla   byť   vzatá   do   úvahy   iba   v odvolacom konaní,   resp.   v rámci   súdneho   preskúmania   platobných   výmerov.   V žiadnom   prípade neprichádzalo do   úvahy, aby správca   dane vyrubovacie konanie zastavil, lebo tomu   by muselo predchádzať zrušenie platobných výmerov ním vydaných.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 15. januára 2009