znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 10/07-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. A. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   o návrhu   na odpustenie   zmeškania   lehoty   na   podanie   odvolania   proti   rozsudku   Okresného   súdu Bratislava   III   č.   k.   24   C   60/05-59   z 28.   októbra   2005   a v konaní   o návrhu   na vydanie predbežného opatrenia na zastavenie výkonu rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 24   C   60/05-59   z 28.   októbra   2005   a o návrhu   na   rozhodnutie   o   dočasnom   opatrení o odložení vykonateľnosti   rozsudku   Okresného súdu   Bratislava III   č.   k.   24 C 60/05-59 z 28. októbra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2006 doručená sťažnosť M. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. A. H., B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní „vo   veci   určenia   výživného   pre navrhovateľku M. M. voči odporcovi M. M. č. k. 24 C 60/05-59 v súvislosti s č. k. 10 C 215/05-37“ a súčasne žiada, aby ústavný súd vydal „dočasné opatrenie – zastavenie výkonu rozhodnutia rozsudku č. 24 C 60/05-09“ a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   na   základe   návrhu   jeho   manželky   M.   M. z 9. septembra 2005 vydal okresný súd 28. októbra 2005 rozsudok, ktorým mu určil platiť výživné v prospech manželky 10 000 Sk mesačne. Sťažovateľ priamo na pojednávaní po vyhlásení   rozsudku „deklaroval“,   že   sa   proti   rozsudku   odvolá.   Po   troch   neúspešných pokusoch o doručenie rozsudku nastala vo vzťahu k sťažovateľovi tzv. fikcia doručenia. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 29. novembra 2005, o čom sa sťažovateľ dozvedel až 13. januára 2006, keď sa bol osobne na okresnom súde informovať na doručenie rozsudku. Následne   24.   januára   2006   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   rozsudku   a žiadosť o odpustenie   zmeškania   lehoty   na   podanie   odvolania,   ktorú   odôvodnil   protichodným záujmom jeho manželky, ktorá v tom čase bývala s ním v spoločnej domácnosti.

Okresný   súd   odmietol   jeho   žiadosť   o odpustenie   zmeškania   lehoty   uznesením (sťažovateľ neuvádza spisovú značku; pozn.), ktoré bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 2. augusta 2006, pričom sťažovateľ namieta, že uznesenie bolo vyhotovené už 8. februára   2006.   Nečinnosť   okresného   súdu   v súvislosti   s doručením   uznesenia   bránila sťažovateľovi šesť mesiacov podať odvolanie proti tomuto rozhodnutiu. Proti uvedenému postupu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť na prieťahy. Predseda okresného súdu v odpovedi   na   jeho   sťažnosť   pripustil   prieťahy   v konaní,   za   čo   sa   mu   aj   ospravedlnil. Sťažovateľ   podal   11.   augusta   2006   okresnému   súdu   odvolanie   proti   zamietavému uzneseniu, o ktorom odvolací súd do podania sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol.

Po právoplatnosti rozsudku okresného súdu o určení výživného začal 15. februára 2006 súdny exekútor JUDr. L. Á. (ďalej len „súdny exekútor“), vymáhať výživné zrážkami z výsluhového dôchodku sťažovateľa v sume 15 000 Sk mesačne. Sťažovateľ podal proti postupu   súdneho   exekútora,   najmä   na   preskúmanie   vyčíslenia   trov   exekúcie,   sťažnosť Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky.

Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 215/05-37 z 31. marca 2006 rozviedol manželstvo sťažovateľa a M. M., rozsudok nadobudol právoplatnosť 13. júna 2006. Sťažovateľ uviedol, že   napriek   tejto   skutočnosti   súdny   exekútor   naďalej   mesačne   zráža   výživné   z jeho výsluhového   dôchodku.   Preto   podal   18.   júla   2006   okresnému   súdu   návrh   na   vydanie predbežného   opatrenia,   ktorým   žiadal   zastaviť   výkon   rozsudku   o určení   výživného   pre manželku č. k. 24 C 60/05-59 z 28. októbra 2005. Sťažovateľ uviedol, že napriek urgencii zo 16. novembra 2006 okresný súd o tomto návrhu do podania sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol.

Sťažovateľ namieta, že „Prieťahmi v konaní pri doručení uznesenia o neodpustení lehoty   bolo   M.   M.   bránené   podať   opravný   prostriedok.   M.   M.   sa   pritom   od   začiatku domáhal zrušenia rozsudku o určení vyživovacej povinnosti pre M. M. vo výške 10 000,- Sk mesačne, nakoľko výška tejto sumy je podľa jeho názoru neadekvátna a v porovnateľných prípadoch   neobvykle   vysoká.   Táto   skutočnosť   bránila   aj   podať   po   rozvode   návrh   na zrušenie vyživovacej povinnosti, nakoľko by tým de facto M. M. túto vyživovaciu povinnosť čo do oprávnenosti i čo do výšky uznal. Preto bolo a do dnešnej doby aj je nevyhnutné odvolať sa práve proti rozsudku o výške výživného. Rozvodom manželstva nastala zmena právneho postavenia M. M. a M. M. a tým odpadol i právny dôvod na vyplácanie výživného manželke. Napriek všetkým dostupným právnym krokom a opatreniam je M. M. do dnešného dňa povinný uhrádzať M. M. sumu 15 000,- Sk mesačne. Tento stav spôsobuje M. M. stav dlhodobej finančnej tiesne a psychického vypätia, ktoré vyústilo do zdravotných ťažkostí. Navyše,   Okresný   súd   Bratislava   III   nereaguje   ani   na   žiadosť   o vydanie   predbežného opatrenia,   ktoré   by   tieto   negatívne   dôsledky   aspoň   čiastočne   zmiernilo.   M.   M.   bolo postupom Okresného súdu Bratislava III odoprené právo na súdnu ochranu, zakotvenú v čl. 46 ods. 1 v siedmom oddiely druhej hlavy Ústavy SR“.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy,   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavne   neopodstatnený   návrh   ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   ktorého   predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   70/00, II. ÚS 190/05).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré malo byť spôsobené prieťahmi v postupe okresného súdu pri doručovaní   uznesenia   o zamietnutí   návrhu   na odpustenie   zmeškania   lehoty   na   podanie odvolania proti rozsudku č. k. 24 C 60/05-59 z 28. októbra 2005 a prieťahmi okresného súdu v konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia na zastavenie výkonu rozsudku č. k. 24 C 60/05-59 z 28. októbra 2005.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Podľa   konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy dochádza vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98, II. ÚS 81/01).

Sťažovateľ uviedol, že okresný súd jeho návrh na odpustenie zmeškania lehoty na podanie   odvolania   z 24.   januára   2006   zamietol   uznesením,   ktoré   bolo   vyhotovené 8. februára   2006,   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   však   bolo   uznesenie   doručené 2. augusta   2006.   Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   neodmietol   konať   a rozhodnúť o podanom návrhu sťažovateľa a postupom pri doručovaní uznesenia nemohol zasiahnuť do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre (napr. I. ÚS 70/02) vyslovil, že dodržiavanie zákonom ustanovených lehôt všeobecným súdom nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, ale   čl. 48   ods. 2   ústavy.   Preto   je   sťažnosť   zjavne   neopodstatnená   aj   v časti,   v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu, ktorý do podania sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol o jeho návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktorý podal 18. júla 2006.

Vzhľadom na to, že nie je príčinná súvislosť medzi základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy a namietaným postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Napokon   ústavný   súd   vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   nevyhovel   návrhu sťažovateľa na rozhodnutie o dočasnom opatrení spočívajúcom v odložení vykonateľnosti rozsudku   okresného súdu č.   k. 24 C 60/05-59 z 28. októbra 2005 až do právoplatného skončenia tohto konania.

Záverom ústavný súd uvádza, že hoci je sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane   právne   zastúpený,   sťažnosť   nespĺňa   ani   zákonom   predpísané   náležitosti. V sťažnosti chýba petit, t. j. návrh rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha od ústavného súdu   (§   20   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde)   a sťažovateľ   nepriložil   k sťažnosti splnomocnenie   pre   zvoleného   advokáta   JUDr.   A.   H.   na   zastupovanie   v konaní   pred ústavným súdom (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ani kópie rozhodnutí a dokladov (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde), na ktoré sa v sťažnosti odvoláva. Vzhľadom na to, že ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú,   nevyzýval   sťažovateľa   na odstránenie uvedených nedostatkov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2007