znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 10/06-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Lubyho o sťažnosti A. V., bytom K., zastúpeného advokátom Mgr. R. H., so sídlom K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 431/97 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 431/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e, aby vo veci sp. zn. 34 Cb 431/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3. A. V. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   A.   V. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   5   302   Sk   (slovom   päťtisíctristodva slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   zaplatiť na účet advokáta Mgr. R. H., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra 2005 doručená sťažnosť A. V., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr.   R.   H.,   so   sídlom   K.,   v ktorej   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 431/97.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že   sťažovateľ ako   súkromný podnikateľ podal   31.   januára 1997 na okresnom súde žalobu o zaplatenie 25 865 Sk s návrhom na vydanie platobného rozkazu. Okresný súd vydal 13. februára 1997 platobný rozkaz. Z dôvodu podania odporu žalovaným 17. marca 1997 (sťažovateľ nesprávne uvádza 17. september 1997; pozn.) bol platobný   rozkaz   zrušený   a okresný   súd   pokračoval   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 34 Cb 431/97. Do vyhlásenia rozsudku sa v tomto konaní uskutočnilo šesť pojednávaní, pričom   sťažovateľ   namieta   uplynutie   lehoty   desiatich   mesiacov   medzi   v poradí   piatym pojednávaním (uskutočnilo sa 17. januára 2000) a šiestym pojednávaním (uskutočnilo sa 16. októbra 2000), na ktorom bol vyhlásený rozsudok.

Sťažovateľ namieta, že po zrušení rozsudku okresného súdu vo výroku vo veci samej v podstatnej   časti,   vo   výroku   o trovách   konania   v celom   rozsahu   a po   vrátení   veci okresnému súdu na ďalšie konanie uznesením odvolacieho súdu z 18. októbra 2001 okresný súd uskutočnil naposledy pojednávanie vo veci 14. decembra 2001 a posledný úkon urobil 7. januára   2002,   keď   vyzval   žalovaného   na   vyjadrenie   k podaniu   žalobcu.   Odvtedy   je okresný   súd   nečinný.   Sťažovateľ   urgoval   27.   januára   2003   nariadenie   pojednávania a 14. októbra 2005 podal sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorú predseda okresného súdu uznal za dôvodnú.

V sťažnosti   sťažovateľ   uvádza,   že „v dôsledku   dlhodobej   nečinnosti   odporcu v označenom   konaní   nebola   právna   neistota   sťažovateľa   v predmetnej   veci   odstránená. Sťažovateľ je preto vystavený dlhodobému stavu právnej neistoty, ktorý negatívne zasahuje do jeho práv. Uvedený stav zároveň vyvoláva u sťažovateľa pocit rezignácie k poskytnutiu súdnej ochrany “.

Podľa názoru sťažovateľa dochádza nečinnosťou okresného súdu k porušovaniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti prijal nasledovný nález:

„Základné právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v čl. 48 ods. 2) Ústavy SR bolo postupom odporcu v konaní vedenom u neho pod sp. zn. 34 Cb 431/97 porušené.

Odporcovi sa prikazuje, aby v právnej veci sťažovateľa vedenej u neho pod sp. zn. 34 Cb 431/1997 konal bez zbytočných prieťahov.

Odporca   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   primerané   zadosťučinenie   vo   výške 50. 000,- Sk do 2 mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu.

Odporca   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške 5. 300,-   Sk   za   dva   úkony   právnej   pomoci   a 2x   režijný   paušál   na   účet   jeho   právneho zástupcu, do 3 dní od právoplatnosti nálezu. “.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní 10. januára 2006 prijal   uznesením   č. k.   II.   ÚS   10/06-8   na   ďalšie   konanie.   V nadväznosti   na   to   vyzval sťažovateľa a okresný súd, aby oznámili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a okresný súd aj na vyjadrenie k sťažnosti.

Sťažovateľ aj okresný súd oznámili, že netrvajú na konaní ústneho pojednávania.

Z vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti vyplýva:

„Dňa 31. 1. 1997 podal sťažovateľ A. V., podnikajúci pod obchodným menom T. ako žalobca na Okresnom súde Košice II žalobu s návrhom na vydanie platobného rozkazu proti žalovanému J. V. o zaplatenie sumy 25.865,- Sk s príslušenstvom. Žaloba bola zapísaná pod sp. zn. 1 Rob 227/97.

Dňa 13. 2. 1997 súd vydal platobný rozkaz č. k. 1 Rob 227/97-18, proti ktorému podal žalovaný odpor.

Dňa 9. 4. 1997 bola vec prevedená do registra Cb a bola zapísaná pod sp. zn. 34 Cb 431/97.

Dňa 5. 8. 1998 bolo vo veci nariadené pojednávanie na deň 26. 10. 1998, ktoré bolo odročené pre neprítomnosť žalobcu a jeho právnej zástupkyne na deň 25. 1. 1999. Ďalšie pojednávania sa uskutočnili dňa 19. 4. 1999, 20. 9. 1999, 17. 1. 2000 a 16. 10. 2000. Rozsudkom   zo   dňa   16.   10.   2000   č.   k.   34   Cb   431/97-48   súd   zamietol   žalobu o zaplatenie 22.111,80 Sk a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 3.753,73 Sk.

Dňa 13. 12. 2000 podal žalobca proti rozsudku odvolanie. Krajský súd v Košiciach uznesením z 18. 10. 2001 č. k. 4 Cob 96/01-59 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania a v zrušenom rozsahu vrátil vec na ďalšie konanie.

Dňa   5.   11.   2001   bolo   nariadené   pojednávanie   na   deň   14.   12.   2001,   ktoré   bolo odročené za účelom predloženia vyčíslenia škody zo strany žalobcu, resp. jeho právnej zástupkyne. Písomné podanie žalobcu bolo súdu doručené 27. 12. 2001, dňa 7. 1. 2002 bolo doručené na vyjadrenie právnemu zástupcovi žalovaného, ktorý predložil vyjadrenie 21. 2. 2002. Dňa   30.   11.   2005   bolo   nariadené   pojednávanie   na   deň   14.   2.   2006,   kedy   súd rozsudkom zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 21.328,- Sk s príslušenstvom.

Právny zástupca žalobcu podal dňa 14. 10. 2005 predsedovi Okresného súdu Košice II sťažnosť na prieťahy v konaní. V odpovedi zo dňa 14. 11. 2005 pod číslom Spr. 23172/05 predseda súdu považuje sťažnosť za dôvodnú. Poukazuje na to, že po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa a po predložení návrhov na doplnenie dokazovania bola vec dňa 28. 1. 2003 pridelená do súdneho oddelenia sudcu JUDr. L. H.. Dôvodom nekonania vo veci sú sčasti objektívne   okolnosti,   vyplývajúce   z nadmernej   zaťaženosti   tunajšieho   súdu   vo   všetkých súdnych agendách, vrátane obchodnej sporovej agendy. V súdnom oddelení sudcu, ktorému je vec pridelená je viac ako 600 nevybavených vecí, z toho viac ako 500 je nerozhodnutých. (...) Pre posúdenie konania súdu si dovoľujeme upozorniť na skutočnosť, že vzhľadom na zmeny rozvrhu práce Okresného súdu Košice II vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, konali štyria rôzni sudcovia. Príčiny vzniku prieťahov sú objektívnej povahy, ide najmä o vysoký počet nevybavených a nerozhodnutých vecí v súdnych oddeleniach sudcov, ktorí vo veci konali. Sudca, ktorý vec v súčasnosti prejednáva opakovane upozornil predsedu súdu podľa § 30 ods. 4 zákona číslo 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov na neprimeraný počet pridelených vecí, ktoré nemôže vybaviť bez zbytočných prieťahov. Riešenie tohto problému však nie je v možnostiach predsedu okresného súdu. Poukazujeme   tiež   na   to,   že   dňa   14.   2.   2006   súd   vo   veci   rozhodol,   čím   došlo k naplneniu práva účastníka na súdnu ochranu a odstráneniu jeho právnej neistoty. “

Z vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   34   Cb   431/97   ústavný   súd   zistil v zásade rovnaké skutočnosti. Na doplnenie niektorých úkonov okresného súdu ústavný súd zo spisu uvádza, že po doručení odporu proti platobnému rozkazu 17. marca 1997 okresný súd vyzval sťažovateľa na vyjadrenie k odporu   17.   novembra 1997 a ďalší úkon urobil 5. augusta 1998, keď nariadil pojednávanie na 26. október 1998. Okrem tohto pojednávania, ktoré bolo odročené pre neprítomnosť sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne, okresný súd odročil   z dôvodu   neprítomnosti   sťažovateľa   a jeho   zástupkyne   aj   pojednávanie   konané 17. januára 2000, na obidve pojednávania pritom boli riadne predvolaní a svoju neúčasť neospravedlnili.   Ďalší   termín   pojednávania   okresný   súd   určil   na   15.   máj   2000,   toto pojednávanie však 3. mája 2000 odročil na neurčito. Dňa 15. augusta 2000 okresný súd nariadil pojednávanie na 16. október 2000, na ktorom bol vyhlásený rozsudok.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom tento účel možno zásadne dosiahnuť až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (II. ÚS 219/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   74/97,   II.   ÚS   813/00) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   Za   súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania pred okresným súdom   ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že v konaní sp. zn. 34 Cb 431/97 sa rozhoduje o nároku na zaplatenie peňažnej čiastky   z titulu   nedodržania   záväzku   zo   zmluvy   o   dielo.   Takéto   súdne   spory   tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by signalizovali skutkovú zložitosť veci.

2.   V rámci   druhého   kritéria   ústavný   súd   posudzoval   správanie   sťažovateľa   ako účastníka konania. Ústavný súd zo spisu okresného súdu zistil, že neospravedlnená neúčasť sťažovateľa   bola   dvakrát   dôvodom   odročenia   pojednávania   (26.   októbra   1998 a 17. januára 2000).   Táto   skutočnosť   však   nespôsobila   namietanú   neprimeranú   dĺžku konania. Ústavný súd v zásade zhodnotil správanie sťažovateľa ako aktívne a súčinnostné; podanie odvolania proti rozsudku sťažovateľom neprispelo k celkovej neprimeranej dĺžke konania. Prieťahy v konaní, ktoré   sú   dôsledkom   uplatnenia procesných   práv   účastníkov konania, nemajú povahu zbytočných prieťahov (napr. II. ÚS 41/97, I. ÚS 51/01).

3.   Pri   hodnotení   namietaného   konania   podľa   tretieho   kritéria   ústavný   súd   zistil v postupe okresného súdu viaceré obdobia nečinnosti, a to obdobie od 17. marca 1997, keď bol okresnému súdu doručený odpor žalovaného, do 17. novembra 1997, keď okresný súd vyzval sťažovateľa na vyjadrenie k odporu (osem mesiacov), a následne obdobie od tohto úkonu do 5. augusta 1998, keď okresný súd nariadil vo veci prvé pojednávanie, t. j. ďalších deväť mesiacov. Uvedené obdobia nečinnosti samostatne vzhľadom na ich dĺžku nie sú také významné, aby znamenali porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, avšak ústavný súd už vyslovil, že aj kratšie obdobia nečinnosti   všeobecného   súdu   v konaní,   ak   vo   svojom   súhrne   ovplyvnia   celkovú   dĺžku konania   a sú   príčinou   neprimeranej   doby   prerokovania   veci,   majú   povahu   zbytočných prieťahov a porušujú základné právo účastníka konania zaručené v čl. 48 ods.   2 ústavy (III. ÚS 22/03).

Najvýraznejšie prieťahy v konaní okresného súdu   ústavný súd zistil   v období po zrušení prvostupňového rozsudku   vo výroku   o zamietnutí žaloby a vo   výroku   o trovách konania   a vrátení   veci   v zrušenom   rozsahu   na   ďalšie   konanie   odvolacím   súdom,   keď okresný súd potreboval viac ako 3 roky a 10 mesiacov na to, aby po vyzvaní odporcu na vyjadrenie   k sťažovateľom   vyčíslenej   škode   (odporca   na   výzvu   okresného   súdu   zo 7. januára   2002   doručil   vyjadrenie   21.   februára   2002)   bez   vykonávania   iných   úkonov nariadil pojednávanie, na ktorom 14. februára 2006 o veci rozsudkom rozhodol. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že okresný súd nariadil pojednávanie na 30. november 2005 až po podaní sťažnosti na prieťahy v konaní okresnému súdu 14. októbra 2005.

K argumentom   predsedu   okresného   súdu   o nadmernej   zaťaženosti   súdu,   ako   aj vo veci   konajúcich   sudcov   ústavný   súd   uvádza,   že   otázka   množstva   vecí,   personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00). Opakované upozorňovanie sudcu podľa § 30 ods. 4 zákona číslo 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov na neprimeraný počet pridelených vecí, ktoré nemôže vybaviť bez zbytočných prieťahov, ako to uvádza predseda okresného súdu v písomnom vyjadrení k sťažnosti, nemá povahu okolnosti, ktorú ústavný súd zohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 120/02).

Uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu (spolu viac ako päť rokov) mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania a nesvedčia o tom, že by okresný súd organizoval svoj procesný postup tak, aby čo najskôr o veci rozhodol (§ 100 ods. 1 OSP). Ústavný súd preto v súlade so svojou stabilnou judikatúrou (napr. I. ÚS 15/02, III. ÚS 56/02, III. ÚS 145/02), podľa   ktorej   nečinnosť   súdu,   ktorá   je   príčinou   neprimeranej   lehoty   prerokovávania konkrétnej   veci,   je   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov,   posúdil   nečinnosť   okresného   súdu   v uvedených   obdobiach   ako   zbytočné prieťahy   v konaní   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   a dospel   k záveru,   že   označené   právo sťažovateľa bolo porušené.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom na to, že vec nie je právoplatne skončená, ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   50   000   Sk s odôvodnením, že v dôsledku dlhodobej nečinnosti okresného súdu v označenom konaní je vystavený stavu právnej neistoty, ktorý negatívne zasahuje do jeho práv a vyvoláva zároveň u neho pocit rezignácie k poskytnutiu súdnej ochrany.

Vzhľadom   na   okolnosti   prípadu,   doterajšiu   dĺžku   konania,   v ktorom   došlo k zbytočným prieťahom   v konaní, ako aj s prihliadnutím   na skutočnosť,   že sťažnosť na prieťahy podaná predsedovi okresného súdu sa ukázala ako účinný prostriedok ochrany, a charakter   sporu   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   suma   25   000   Sk zodpovedá primeranému finančnému zadosťučineniu za ujmu, ktorú utrpel, a preto finančné zadosťučinenie priznal v tejto sume.

Pri určení finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   síce   zmiernenie   nemajetkovej   ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním   advokátom   Mgr.   R.   H.   v konaní pred ústavným súdom.   Ústavný súd   ich vyčíslil sumou 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) spolu za dva úkony právnej   pomoci   podľa   § 1   ods. 3,   § 11   ods. 2,   § 14   ods. 1   písm. a)   a   c)   a   § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (vypočítanou zo základu nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2004 vo výške 15 008 Sk, t. j. 2-krát 2 501 Sk a 2-krát 150 Sk režijný paušál, pretože išlo o úkony urobené v roku 2005).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2006