znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 10/05-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Š. G., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. V. M., Z., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 125/00 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 9. januára 2003 doručené podanie Š. G., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. V.   M., Z.,   označené ako „Sťažnosť“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ ním namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) vo veci jeho žaloby o zaplatenie sumy 2 550 000 Sk žalovaným AGROZDRAV, a. s., Dudince.

Ústavný súd na základe § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   vychádzal   z toho,   že   je   viazaný   návrhom   (petitom)   na   začatie   konania   okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:„Žalobou zo dňa 13. 9. 2000 sa domáham proti žalovanému AGROZDRAV, a. s. Dudince   zaplatenia   2.550.500,-   Sk   s príslušenstvom,   pričom   svoje   nároky   opieram o hodnoverné a teda nespochybniteľné listinné dôkazy, ktoré súčasne pripájam aj k tejto sťažnosti. Od počiatku zbytočné prieťahy v tomto konaní mali podľa môjho názoru za cieľ oddialiť rozhodnutie vo veci samej. K tomu malo prispieť aj odmietnutie mojej žiadosti od platenia súdnych poplatkov, nakoľko súd mal za to, že nebudem schopný uhradiť súdny poplatok. Spôsob vedenia tohto konania, resp. vyslovovanie nedôvodných názorov v jeho priebehu bol dôvod toho, že som podaním zo dňa 17. 5. 2001 vzniesol námietku zaujatosti proti samosudkyni JUDr. M. S. (...)

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 12. 2. 2002 pod č. Ndob 63/02 rozhodol, že JUDr. M. S. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci a to aj napriek tomu, že dôvody zaujatosti som podľa môjho názoru dostatočne odôvodnil. Súd na pojednávaní konanom dňa 12. 9. 2002 rozhodol tak, že moju žalobu zamietol, čím prakticky potvrdil názor sudkyne vyslovený na prvom pojednávaní. Napriek tomu, že súd je povinný doručiť mi súdne rozhodnutie v lehote ust. § 158 ods. 3, O. s. p., toto mi nebolo do dnešného dňa   doručené,   v dôsledku   čoho   som   nemohol   proti   nemu   podať   odvolanie   pre   zjavné porušenie zákona.“

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 125/00-78 porušil právo Š. G., nar. 31. 1. 1958, bytom B., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v článku 48 ods. 2, Ústavy Slovenskej republiky.

2. Š. G. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500.000.- Sk (slovom päťstotisíc Slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť do 60 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Keďže   sťažnosť   v predloženej   podobe   nespĺňala   náležitosti   predpísané   zákonom o ústavnom súde, ústavný súd vyzval 24. apríla 2003 sťažovateľa, aby doplnil sťažnosť o označenie   základných   práv   a slobôd,   ktorých   porušenie   namieta,   a zosúladil   obsah sťažnosti s návrhom na rozhodnutie a aby preukázal, že bezúspešne uplatnil sťažnosť na prieťahy v označenom konaní. Súčasne uviedol, že pokiaľ svoje podanie nedoplní, ústavný súd tieto skutočnosti zohľadní pri rozhodovaní o jeho sťažnosti.

Sťažovateľ doplnil svoje podanie 2. mája 2003 (doručené ústavnému súdu 5. mája 2003), avšak k sťažnosti nepripojil dôkaz o podaní sťažnosti na zbytočné prieťahy v konaní. Podanie   zo   17.   mája   2001,   ktoré   za   takúto   sťažnosť   označil,   predstavovalo   námietku zaujatosti   proti   zákonnej   sudkyni   v jeho   veci,   ktorou   sa   zaoberal   a o ktorej   rozhodol nadriadený súd.

II.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu tohto práva došlo alebo jeho porušenie v tomto čase ešte trvalo (II. ÚS 32/00, III. ÚS 116/01, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/02).

Z   odpovede   krajského   súdu   na výzvu   z   9.   júna 2003 a zo   sťažnosti   sťažovateľa vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   návrh   krajskému   súdu   14.   septembra   2000.   Krajský   súd uskutočnil   pojednávanie   8.   marca   2001.   Sťažovateľ   ďalej   podaním   zo   17.   mája   2001 vzniesol námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   rozhodol   o tejto   námietke   uznesením   sp.   zn.   Ndob   63/02 z 12. februára   2002   tak,   že   sudkyňa   krajského   súdu   nie   je   vylúčená   z prejednávania a rozhodovania označenej veci.

Krajský súd vo veci sťažovateľa rozhodol rozsudkom z 12. septembra 2002, ktorý bol   sťažovateľovi   doručený   9.   júna   2003   (po   neúspešnom   a opakovanom   doručovaní 5. a 6. júna 2003). Spisový materiál bol spolu s odvolaním sťažovateľa podaným 23. júna 2003 (doručeným krajskému súdu 24. júna 2003) odoslaný najvyššiemu súdu 20. októbra 2003.

Ústavný súd celé obdobie, keď krajský súd vo veci sťažovateľa konal [od podania návrhu 14. septembra 2000 do 12. septembra 2002 aj so zreteľom na vykonané úkony a nariadené pojednávania (s výnimkou obdobia od 17. mája 2001 do 12. februára 2002, keď sa spis nachádzal na najvyššom súde v súvislosti so vznesením námietky zaujatosti sudkyne a   s rozhodovaním   o tejto   námietke,   t.   j.   počas   9 mesiacov)]   vyhodnotil   ako   obdobie, v ktorom nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní a v rámci ktorého krajský súd odstránil stav právnej neistoty sťažovateľa tým, že v jeho veci rozhodol rozsudkom z 12. septembra 2002 (podanie sťažovateľa bolo doručené ústavnému súdu 9. januára 2003).

V ďalšom   období   po   doručení,   ako   aj   po   podaní   odvolania   a jeho   postúpení najvyššiemu   súdu   došlo   k prieťahu,   ktorý   však   ústavný súd   vyhodnotil   ako taký,   ktorý svojou   intenzitou   nespôsobil   porušenie   základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Najvyšší   súd   napokon   rozhodol   o odvolaní sťažovateľa na pojednávaní 9. novembra 2004 tak, že rozhodnutie krajského súdu potvrdil.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2005