znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 10/01-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júna 2001 v senáte zloženom z predsedu senátu Alexandra Bröstla a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Klučku vo veci podnetu M. H., bytom K. Ch., zastúpenej v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky JUDr. J. L., advokátom so sídlom v Košiciach, vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Poprade v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 778/92 takto

r o z h o d o l :

Základné právo M. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Poprade v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 778/92   p o r u š e n é   b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. decembra 2000 doručené podanie M. H. (ďalej len „navrhovateľka“), bytom K. Ch., označené ako „Podnet na začatie konania pred ústavným súdom“. Keďže navrhovateľka k svojmu podaniu nepripojila splnomocnenie pre advokáta alebo komerčného právnika na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd ju listom z 28. decembra 2000 vyzval, aby mu takéto splnomocnenie predložila.

Na   výzvu   ústavného   súdu   navrhovateľka   podaním   doručeným   4.   januára   2001 požiadala o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom. Vzhľadom na skutočnosti, ktoré navrhovateľka uviedla vo svojej žiadosti, ústavný súd dospel k záveru, že jej možnosti zabezpečiť si v konaní pred ústavným súdom povinné právne zastúpenie sú značne obmedzené. Preto ústavný súd žiadosti navrhovateľky vyhovel a ustanovil jej za právneho   zástupcu   v konaní   pred   ústavným   súdom   JUDr.   J.   L.,   advokáta   so   sídlom v Košiciach.

Z obsahu   podania   vyplynulo,   že   navrhovateľka   namietala   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. K porušeniu označeného základného práva malo   dôjsť   postupom   Okresného   súdu   v Poprade   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 778/92. V tomto konaní sa navrhovateľka žalobou podanou na okresnom   súde   26. augusta   1992   domáhala   náhrady   škody   za   ublíženie   na   zdraví z nedbanlivosti,   ktoré   jej   malo   byť   spôsobené   16. januára   1992   nesprávnou   aplikáciou injekcie   Ketazonu   pracovníčkou   odporcu,   za   ktorého   označila   Odborný   liečebný   ústav tuberkulózy   a respiračných   chorôb   Vyšné   Hágy.   Žalobou   sa   navrhovateľka   domáhala náhrady škody z titulu bolestného vo výške 6 000,– Kčs a z titulu sťaženia spoločenského postavenia vo výške 21 000,– Kčs, ako aj náhrady trov konania.

Pretože o žalobe okresný súd do dňa podania podnetu na ústavný súd nerozhodol, navrhovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o jej   podnete   tak,   že   „Okresný   súd v Poprade v konaní o náhrade škody z titulu bolestného, sťaženia spoločenského uplatnenia a ublíženia na zdraví, sp. zn. 10 C 778/92, porušil právo M. H. priznané v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“.

Ústavný   súd   podnet   navrhovateľky   predbežne   prerokoval   na   svojom   neverejnom zasadnutí 22. februára 2001 a po zistení, že spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti ustanovené v § 20 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním o o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a že   nie   sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, ho uznesením prijal na ďalšie konanie. Po prijatí podnetu na konanie sa ústavný súd 9. marca 2001 obrátil na predsedu   okresného   súdu   so   žiadosťou   o písomné   vyjadrenie   k prijatému   podnetu navrhovateľky.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   sp.   zn.   Spr.   257/01   doručenom ústavnému   súdu   2. apríla   2001   vyhodnotil   priebeh   konania   z hľadiska   postupu   súdu a účastníkov konania a vyjadril názor, že dĺžka konania nie je „povážlivá“, „znepokojivá“, ani   „výnimočne   dlhá“   a zodpovedá   konkrétnym   podmienkam   prípadu.   Podľa   jeho stanoviska   vec   je   skutkovo   a právne   zložitá,   čo   ovplyvňuje   celkovú   dĺžku   konania. Poukazuje   na   potrebu   znaleckého   dokazovania,   preskúmania   veľkého   počtu   dôkazov (okrem iného lekárskych správ) a nedostatočnú súčinnosť navrhovateľky, ktorá opakovane vznáša námietky predpojatosti sudcov okresného súdu, čo malo za následok spomaľovanie postupu konania. Prejednávanú vec navrhovateľky nepovažuje «za takú, ktorej musí byť venovaná „osobitná pozornosť“ preto, že by sa dotýkala napríklad štatútových vecí, úpravy vzťahu k deťom a i.».

V tom   zmysle   vyjadruje   názor,   že   „okresný   súd   s prihliadnutím   k zaťaženosti jednotlivých   senátov,   počtu   vybavených   vecí   zákonnej   sudkyne,   plynulo   smeruje k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľky, teda k rozhodnutiu vo veci samej“.Na   základe   uvedených   skutočností   okresný   súd   žiada,   aby   ústavný   súd   návrhu navrhovateľky nevyhovel, pričom súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

II.

Navrhovateľka   sa   svojím   podnetom   domáha vyslovenia   porušenia jej základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla nemožno vyjadriť numericky, pokiaľ ústava alebo zákon neustanovujú lehotu na rozhodnutie.

Pri   rozhodovaní,   či   vo   veci   došlo   k prieťahom   v konaní,   a tým   aj   k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie sa (súčinnosť) účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval – I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97.

Preskúmaním doterajšieho konania z hľadiska rýchlosti konania všeobecného súdu ústavný súd zistil, že po doručení žaloby navrhovateľky na okresný súd 26. februára 1992 tento   súd   1.   septembra   1992   zaslal   žalobu na vyjadrenie   žalovanému a súčasne   vytýčil termín   konania   pojednávania   na   11.   september   1992.   Pojednávanie   bolo   odročené   na 28. september   1992,   pretože   sa   naň   nedostavil   zástupca   žalovaného   a navrhovateľka pripustila možnosť mimosúdneho zmieru.

Dňa 28. septembra 1992 okresný súd odročil pojednávanie na 20. október 1992 bez konania, pretože sa nedostavil zástupca odporcu.

Dňa 20. októbra 1992 súd konal za prítomnosti oboch účastníkov. Pretože k zmieru medzi účastníkmi nedošlo, pojednávanie bolo odročené na neurčito. Súčasne okresný súd požiadal žalovaného, aby mu v 7-dňovej lehote poskytol adresy svojich zamestnancov, ktorí mali byť vypočutí ako svedkovia, a vyžiadal si potrebnú zdravotnú dokumentáciu.

Žalovaný nedodržal súdom stanovený termín na predloženie adries, urobil tak až 22. marca 1993, teda po viac ako piatich mesiacoch. Je potrebné konštatovať, že okresný súd   nevyužil   možnosti,   ktoré   mu   Občiansky   súdny   poriadok   dáva,   a neprijal   účinné opatrenia na to, aby jeho pokyn jeden z účastníkov konania splnil.

Okresný   súd   konal   5.   mája   1993.   V tento   deň   navrhovateľka   namietla   zaujatosť sudcu a súdu a žiadala „preložiť vec na iný súd“.

Po   zabezpečení   vyjadrení   všetkých   sudcov   okresného   súdu   bol   spis   predložený Krajskému   súdu   v Košiciach   23.   júla   1993.   Krajský   súd   v   Košiciach   uznesením z 26. augusta 1993 rozhodol, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z pojednávania predmetnej veci.

Po   vrátení   spisu   na   okresný   súd   (24.   septembra   1993)   tento   súd   konal   vo   veci 24. novembra 1993. Po vypočutí svedkov odročil pojednávanie, akceptujúc návrh strán na vyžiadanie znaleckého posudku z príslušného zdravotníckeho odvetvia.

Okresný súd pribral súdneho znalca až uznesením z 24. marca 1994. Po zistení, že pribratý   súdny   znalec   je   dlhodobo   v zahraničí,   uznesením   z 9.   septembra   1994   poveril spracovaním znaleckého posudku iného znalca. Keďže poverený súdny znalec bol pasívny, okresný súd uznesením z 12. októbra 1995 (teda po viac ako roku) poveril spracovaním potrebného znaleckého posudku iného súdneho znalca.

Poverený znalec odmietol podať znalecký posudok dôvodiac, že posudok je potrebné podať z iného medicínskeho odvetvia, ako je jeho špecializácia, a preto mu vec po odbornej stránke neprislúcha.

Okresný súd túto skutočnosť akceptoval uznesením zo 7. novembra 1995 a poveril vypracovaním   znaleckého   posudku   iného   súdneho   znalca.   Ten   podal   okresnému   súdu znalecký posudok 2. januára 1996.

Možno zhrnúť, že zabezpečenie dôkazu – znaleckého posudku – trvalo okresnému súdu viac ako dva roky. Dĺžku zabezpečovania tohto dôkazu ovplyvnila pomalosť v konaní okresného súdu a nevyužitie jeho právomoci na vynútenie si rýchleho predloženia dôkazu. Okresný súd postupne poveril spracovaním znaleckého posudku piatich znalcov. Osobitne je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že okresný súd toleroval jednému zo znalcov vyše ročnú pasivitu.

Vypracovaný znalecký posudok okresný súd doručil účastníkom na vyjadrenie a po ich   vyjadrení   vytýčil   termín   konania   na   25.   marec   1996.   Pretože   navrhovateľka   sa nedostavila   (nebolo   vykázané   doručenie   predvolania),   pojednávanie   bolo   odročené   na 27. máj 1996.

Na tomto pojednávaní navrhovateľka navrhla rozšírenie petitu, o čom okresný súd rozhodol   tak,   že   rozšírenie   návrhu   nepripustil   a konanie   odročil   na   neurčito   s tým,   že rozhodol o predvolaní ďalších svedkov podľa návrhu navrhovateľky.

Navrhovateľka sa sťažovala na postup okresného súdu   a 29. septembra 1997 mu doručila ďalšiu námietku zaujatosti. Napriek tomu, že jednotliví sudcovia sa k námietke zaujatosti   vyjadrovali   v novembri   1997,   spis   bol   predložený   nadriadenému   súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti až 21. februára 1999, teda po približne 15 mesiacoch.

Krajský   súd   v Prešove   rozhodol   o námietke   zaujatosti   12.   marca   1999,   spis   bol vrátený okresnému súdu 25. marca 1999 a odvtedy sa okresný súd zaoberal zabezpečením dôkazov   navrhovaných   navrhovateľkou.   Postup   okresného   súdu   v tomto   štádiu   sťažila skutočnosť, že svedkovia žijú v Českej republike a bolo potrebné postupovať v súlade so Zmluvou   medzi   Slovenskou   republikou   a Českou   republikou   o   právnej   pomoci poskytovanej   justičnými   orgánmi   a úprave   niektorých   právnych   vzťahov   v občianskych a trestných   veciach   (oznámenie   Ministerstva   zahraničných   vecí   Slovenskej   republiky č. 193/1993 Z. z.).

III.

Súdne   konanie   vo   veci   sp.   zn.   10   C   778/92   na   okresnom   súde   doposiaľ   nie   je ukončené.

Konštatované   prieťahy   ústavný   súd   skúmal   a vyhodnotil   zo   všetkých   troch uvedených hľadísk.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania pred okresným súdom je konanie o náhrade škody na zdraví z nedbanlivosti, ktorá mala byť spôsobená pracovníkom   žalovaného,   a to   nesprávnou   aplikáciou   injekcie.   Podľa   názoru   ústavného súdu   nejde   o vec   právne   alebo   fakticky   zložitú,   ide   o frekventované   spory   a pri efektívnejšom   a najmä dôraznejšom   postupe   okresného súdu   by aj zabezpečenie   takého dôkazu, ako je súdnoznalecký posudok, konanie nepochybne urýchlilo. Osobitne viac ako ročné   prieťahy   spočívajúce   v neskorom   predložení   spisu   inému   súdu   na   rozhodnutie o námietke zaujatosti rozhodne nemožno spájať s právnou alebo faktickou zložitosťou veci.

2. Správanie sa účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   z vytýčených   deviatich   pojednávaní sa   navrhovateľka nezúčastnila len jedného, pričom jej predvolanie nebolo doručené a objektívne bolo zistené, že   sa   v tom   čase   nachádzala   krátkodobo   mimo   trvalého   bydliska.   Navrhovateľka   ako účastníčka konania využívala svoje právo navrhovať dôkazy a zaujímala stanovisko k iným predloženým dôkazom.

Navrhovateľka   sa   sťažovala   na   postup   okresného   súdu,   čo   vyjadrila   aj   dva   razy podanou   námietkou   zaujatosti.   Táto   jej   aktivita   však   sama   osebe   neprispela   k vzniku zbytočných   prieťahov   v konaní   okresného   súdu,   ktoré   boli   konštatované.   Oba   súdy, v prvom   prípade   Krajský   súd   v Košiciach   a v druhom   prípade   Krajský   súd   v Prešove, rozhodli o námietke zaujatosti promptne po predložení spisu okresným súdom.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu   základného   práva   navrhovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní toho, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu označeného základného práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to ako v dôsledku jeho nekonania (bez existencie zákonnej prekážky), tak aj v dôsledku jeho konania, ktoré však nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľky vo veci, s ktorou sa obrátila na súd.

Pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v dôsledku nekonania okresného súdu, ústavný súd zistil, že k nim došlo od 24. novembra 1993 do 24. marca 1994. Okresný súd 24. novembra 1993 pojednávanie odročoval so zámerom, že je potrebné pribrať súdneho znalca, a urobil tak až uznesením z 24. marca 1994.

K ďalším zbytočným prieťahom došlo v období od 9. septembra 1994 do 12. októbra 1995. Okresný súd poveril vypracovaním znaleckého posudku súdneho znalca 9. septembra 1994, na jeho pasivitu však reagoval až 12. októbra 1995 tak, že vypracovaním znaleckého posudku   poveril   iného   znalca.   So   zreteľom   na   doterajšiu   judikatúru   ústavného   súdu   je potrebné konštatovať, že konajúci súd je povinný zabezpečiť včas všetky dôkazy potrebné na   rozhodnutie   vo   veci   samej.   Ak   súd   neustanovil   konkrétnu   lehotu   na   vypracovanie znaleckého posudku alebo vykonanie iného právneho úkonu a nevyužil zákonné opatrenia na vykonanie týchto úkonov, spôsobil zbytočné prieťahy v súdnom konaní (I. ÚS 53/98).

K nekonaniu okresného súdu bez existencie zákonnej prekážky došlo aj v období od 29. septembra 1997 do 21. februára 1999. Dňa 29. septembra 1997 navrhovateľka doručila okresnému   súdu   námietku   zaujatosti,   avšak   spis   bol   predložený   príslušnému   súdu   na rozhodnutie o námietke zaujatosti až 21. februára 1999. V tejto fáze možno jednoznačne konštatovať zbytočné prieťahy zavinené okresným súdom.

Ústavný súd zistil, že ak aj okresný súd konal, nevyužíval príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku na zabezpečovanie dôkazov v primeranej dobe. Bolo tomu tak aj v období od 20. októbra 1992 do 22. marca 1993, keď žalovaný účastník konania nepredložil požadované údaje v lehote stanovenej okresným súdom (žalovaná strana tak mala urobiť do 27. októbra 1992, údaje predložila až 22. marca 1993).

Okresný súd v súvislosti so zabezpečovaním dôkazu znaleckým dokazovaním viac ako rok (od 9. apríla 1994 do 12. októbra 1995) toleroval pasivitu znalca a napokon poveril vypracovaním znaleckého posudku súdneho znalca, ktorý nemal potrebnú odbornosť na podanie znaleckého posudku.

Aj   takýto   postup   okresného   súdu   ústavný   súd   vyhodnotil   ako   konanie,   ktoré nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľky v jej veci, a teda ako také, ktoré spôsobilo zbytočné prieťahy vo veci sp. zn. 10 C 778/92.

Keďže po prerokovaní podnetu navrhovateľky ústavný súd zistil, že vo veci sp. zn. 10 C 778/92 okresný súd nepostupoval spôsobom, ktorý by viedol k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľky vo veci, s ktorou sa na tento súd obrátila, bolo potrebné rozhodnúť tak, že zbytočnými prieťahmi v konaní došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.