SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 1/2016-7
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskejrepubliky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.2 T 57/2012 a jeho rozsudkom zo 17. marca 2014, ako aj postupom Krajského súduv Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 101/2014 a jeho uznesenímzo 16. decembra 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 2 T 57/2012 a jeho rozsudkom zo 17. marca 2014 (ďalej aj „napadnutýrozsudok okresného súdu“), ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 101/2014 a jeho uznesenímzo 16. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Sťažnosť v predloženom znení neobsahovala žiadne prílohy. Ústavný súdprostredníctvom okresného súdu zabezpečil napadnuté rozhodnutia okresného súdua krajského súdu, z ktorých zistil, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom okresného súduuznaný za vinného v bode 1 zo spáchania zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa§ 183 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom krádežepodľa § 212 ods. 2 písm. c) Trestného zákona a v bode 2 zo spáchania prečinunebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. e) Trestného zákona, za čo mu boluložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov a 6 mesiacov.
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktoromrozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že namieta„Porušenie základného práva na obhajobu od prípravného konania, cez verejné zasadnutie OS Bratislava III, až po konečný verdikt Krajského súdu v Bratislave.“.
Sťažovateľ argumentuje, že keďže v jeho veci išlo o obvinenie zo zločinu podľa§ 183 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona, mal mu byť pridelený obhajca„ex offo“,pretože nemal finančné prostriedky na zvolenie vlastného obhajcu. Napriek tomu, že maloísť o povinnú obhajobu, okresný súd pojednával vo veci bez toho, aby mu ustanovilobhajcu. Sťažovateľ uvádza, že obhajca mu bol ustanovený až krajským súdom na jehoopätovnú žiadosť.
Sťažovateľ tvrdí, že postupom okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniujeho práva, a preto žiada„... ústavný súd o zváženie a prešetrenie celého môjho nezákonného odsúdenia, pochybenia súdov a celého senátu Okresného súdu Bratislava III, a tým žiadam o prepustenie z výkonu trestu na slobodu, nakoľko som presvedčený, že som bol nezákonne odsúdený“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutýmuznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, došlok porušeniu jeho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
II.1 K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 57/2012 a jeho rozsudku zo 17. marca 2014
Napadnutým rozsudkom okresný súd uznal sťažovateľa za vinného zo spáchaniazločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona,za čo mu uložil trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov a 6 mesiacov.
Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochranyzákladných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričomprávomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práva slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípesubsidiarity.
Z podstaty princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúťochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádzazo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci najej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie (čoaj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomockrajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomocústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 101/2014 a jeho uzneseniu zo 16. decembra 2014
Zo sťažnosti vyplýva, že kľúčová námietka sťažovateľa je založená na jeho tvrdení,že napriek tomu, že bol obvinený zo spáchania zločinu obmedzovania osobnej slobodypodľa § 183 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona, nebol mu (až do rozhodnutia krajskéhosúdu) v konaní ustanovený obhajca, pričom v dôsledku toho došlo k porušeniu jehozákladného práva na obhajobu.
Ústavný súd k námietke sťažovateľa predovšetkým uvádza, že pokiaľ sťažovateľzastáva názor, že postupom všeobecných súdov došlo k neprípustnému zásahu do jehozákladného práva na obhajobu spôsobom, ktorý v sťažnosti opisuje, má právo protinapadnutým rozhodnutiam všeobecných súdov a postupom, ktoré predchádzali ich vydaniu,podať dovolanie podľa § 368 a nasl. Trestného poriadku z dôvodu podľa § 371 ods. 1písm. c) Trestného poriadku, o ktorom by rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republikyako dovolací súd.
Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, akzásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
Podľa druhej vety § 370 ods. 1 Trestného poriadku ak sa dovolanie podávav prospech obvineného, možno ho podať do troch rokov od doručenia rozhodnutiaobvinenému; ak sa rozhodnutie doručuje obvinenému aj jeho obhajcovi alebo zákonnémuzástupcovi, plynie lehota od toho doručenia, ktoré bolo vykonané najneskôr.
Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že sťažovateľ žiadosťou doručenou okresnémusúdu 20. februára 2015 požiadal okresný súd o ustanovenie obhajcu na účely podaniadovolania. Opatrením okresného súdu sp. zn. 2 T 57/2012 z 28. mája 2015 bolsťažovateľovi ustanovený obhajca ⬛⬛⬛⬛ na účely podania dovolania.Podľa informácie okresného súdu ustanovený obhajca dosiaľ dovolanie v prospechsťažovateľa nepodal.
V nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd poukazuje na § 53 ods. 1 zákonao ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpalopravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jehozákladných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Sťažovateľ ani len netvrdí (a tým menej preukazuje), že dovolanie nepodalz dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon naochranu jeho základných práv účinne poskytuje, ústavný súd odmietol túto časť sťažnostipodľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľovi ešte neuplynula lehota na podaniedovolania, ústavný súd nad rámec tohto rozhodnutia poukazuje na svoju ustálenú judikatúru(napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010),v ktorej opakovane uvádza, že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutío dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemuprávoplatnému rozhodnutiu (t. j. v prípade sťažovateľa proti napadnutému uzneseniukrajského súdu, pozn.), s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavnevylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveňaj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súddospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudsképráva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, aleborozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolskáverzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. januára 2016