znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 1/2014-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca) a Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   M.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. Zuzanou Tomášovou, Advokátska kancelária, Železničná 90/12, Považská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 762/2008 a postupom Krajskej prokuratúry v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 105/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2013 doručená sťažnosť V. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na spravodlivý   súdny   proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 762/2008 a postupom Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 105/2013. Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 7. augusta 2013.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol v procesnom postavení povinného účastníkom namietaného exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 11 Er 762/2008 pre vymoženie pohľadávky R. M. (ďalej len „oprávnený“) v sume 16 596,96   €   s   príslušenstvom   a   trov   exekúcie.   Sťažovateľovi   bolo   7.   novembra   2008 doručené upovedomenie o začatí exekúcie č. k. EX 40/2008-8 vydané súdnou exekútorkou JUDr.   Andreou   Krasňanovou,   v   ktorom   vyčíslila   predbežné   trovy   exekúcie   v   sume 51 250 Sk, trovy právneho zastúpenia v sume 11 863,50 Sk a trovy oprávneného v sume 500 Sk. Sťažovateľ podal v zákonnej lehote námietky proti exekúcii, ako aj námietky proti trovám exekúcie, v ktorých namietal, že vymáhanú pohľadávku s príslušenstvom uhradil 26. augusta 2008 na základe dohody uzatvorenej s oprávneným, a preto právo priznané exekučným titulom zaniklo. Okresný súd o námietkach sťažovateľa proti exekúcii a proti trovám exekúcie rozhodol uznesením sp. zn. 11 Er 762/2008 z 25. marca 2011 vydaným vyšším   súdnym   úradníkom   tak,   že   námietky   sťažovateľa   zamietol.   Proti   uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, v dôsledku čoho bolo toto rozhodnutie ex offo zrušené a o námietkach sťažovateľa opätovne rozhodla sudkyňa okresného súdu uznesením sp.   zn. 11 Er 762/2008 zo 16. apríla 2012 tak, že tieto zamietla. Predmetné uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 9. mája 2012.

Proti   právoplatnému   rozhodnutiu   okresného   súdu   o   zamietnutí   námietok   proti exekúcii   a   proti   trovám   exekúcie   podal   sťažovateľ   23.   apríla   2013   generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) listom č. k. VI/2 Pz 398/13-5 z 26. apríla 2013 sťažovateľovi oznámila, že o vybavení podnetu bude vyrozumený krajskou prokuratúrou. Dňa 10. júna 2013 krajská prokuratúra prípisom č. k. Kc 105/13-4 zo 4. júna 2013 sťažovateľovi oznámila, že jeho podnet na podanie mimoriadneho dovolania odkladá, „nakoľko v predmetnej veci absentujú zákonné predpoklady a zákonom určené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania“. Dôvodom odloženia podnetu bola skutočnosť, že sťažovateľ napriek zákonom ustanovenej lehote podľa § 243g Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) doručil generálnemu prokurátorovi podnet na podanie mimoriadneho dovolania až v lehote posledných štrnástich pracovných   dní   pred   jej   uplynutím,   preto   nebolo zo   strany   krajskej   prokuratúry   možné v zákonnej lehote vykonať ani nevyhnutné úkony smerujúce k vybaveniu podnetu.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uviedol: „... vyšší súdny úradník Okresného súdu Dunajská Streda v rozpore s ustanovením § 50 ods. 2 EP rozhodol o námietkach po viac ako dvoch rokoch, kedy tieto námietky v celom rozsahu zamietol bez toho aby svoje rozhodnutie dostatočne právne a skutkovo odôvodnil...   Po   podanom   odvolaní   v   zmysle   ust.   §   374   ods.   4   O.   s.   p.   o   podaných námietkach a podanom odvolaní opätovne konal zákonný sudca Okresného súdu..., ktorý nekriticky prevzal zistenia vyššieho súdneho úradníka a rozhodol rovnako.

Sťažovateľ   opakovane   namietal   a   vo   svojich   vyjadreniach   tvrdil,   že   exekúciu   je potrebné zastaviť pretože nebol dôvod na vydanie upovedomenia o začatí exekúcie a na vymáhanie trov konania od povinného a že v tomto prípade ide o šikanózny výkon práva, ktorý   nemôže   požívať   súdnu   ochranu.   Ďalej   namietal   že   súdna   exekútorka   sa   žiadnym spôsobom nepričinila o vymoženie pohľadávky v prospech oprávneného, povinný splnil dlh bez toho aby bol na to vyzvaný a bez toho aby mal vôbec vedomosť o začatí exekučného konania...

Exekúcia vedená proti majetku sťažovateľa je (a bola) vedená v rozpore so zákonom a nedôvodne, pretože po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného   nároku.   Po   vydaní   exekučného   titulu   sa   povinný   s   oprávneným   dohodli na novej splatnosti pohľadávky, povinný dlh riadne splnil a nie je a nebol dôvod na nútený výkon rozhodnutia.

Konaním, resp. nekonaním oprávneného a nesplnením si oznamovacej povinnosti voči súdu, ktorý poverenie vydal a nesplnením si povinnosti voči súdnemu exekútorovi má dôjsť k nedôvodnému zásahu do práv sťažovateľa, ktorý pohľadávku riadne splnil v zmysle dohody s oprávneným, ktorý konal bez toho aby o svojej činnosti a dohode s povinným oboznámil ním zvolenú súdnu exekútorku. Súdna exekútorka vo veci nevykonala žiaden procesný úkon a nemá teda nárok na žiadnu odmenu. V danom prípade nedošlo vôbec k samotnej exekučnej činnosti a samotnému výkonu exekúcie, súdnej exekútorke nevznikli žiadne trovy...

Je nepochybné a v konaní nebolo sporným, že po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie   a   pred   vydaním   (dva   mesiace)   Upovedomenia   o   začatí   exekúcie,   došlo k dobrovoľnému plneniu zo strany povinného a k splneniu povinnosti došlo bez toho, aby povinný o exekučnom konaní a obsahu upovedomenia vedel...

Súdny   exekútor   žiada   uhradenie   trov   exekúcie   vo   výške   1701,90   eur   a   to   bez akéhokoľvek   právneho   základu.   Takto   uplatnená   odmena   je   neopodstatnená,   pretože exekúcia mala byť, v prípade zákonného, riadneho a včasného postupu súdu (rozhodovanie o námietkach proti trovám exekúcie a exekúcii samotnej viac ako tri roky!!!) zastavená. Vzhľadom na vyššie uvedené, nie je dôvod na ďalšie vedenie exekúcie a nie je a nebol dôvod na zamietnutie námietok proti exekúcii...“

V súvislosti s konaním o podnete sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uviedol, že „Zákon (Občiansky súdny poriadok a ani iný zákon) v žiadnom ustanovení nedáva lehotu podávateľovi podnetu, kedy najneskôr môže podať podnet na podanie mimoriadneho dovolania tak, aby si generálna prokuratúra mohla zabezpečiť podklady na rozhodnutie a spracovanie podania mimoriadneho dovolania... Právo   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   je   zakotvené   v   Občianskom   súdnom poriadku a je súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle ust. čl. 46 Ústavy SR. Konaním prokurátora   Krajskej   prokuratúry   bolo   porušené   ústavou   garantované   právo   účastníka konania   na   riadny   proces,   pretože   jeho   podnet   nebol   vôbec   preskúmaný   v   zmysle predpokladov podľa § 243e O. s. p. a to aj napriek tomu, že bolo podané v lehote na jeho podanie...

Podľa ust. § 243h ods. 3 O. s. p. 3 je v zákone možnosť podať mimoriadny opravný prostriedok generálnym prokurátorom aj tak, že nebude náležite odôvodnené (t. j. aj bez oboznámenia sa obsahu celého spisového materiálu, najmä ak sú všetky dôvody riadne opísané   a   listinnými   dôkazmi   doložené   pri   podaní   podnetu   na   podanie   mimoriadneho opravného   prostriedku)   ak   Generálny   prokurátor   zistí,   že   hrozí   vážny   nenapraviteľný následok. Dôvody potom musí doplniť v lehote 60 dní....

Orgány   prokuratúry   mali   dostatok   času   na   oboznámenie   sa   s   podnetom   ktorého súčasťou boli aj všetky relevantné podklady pre posúdenie tvrdených skutočností a vôbec nebolo nutné vyžiadať spis od Okresného súdu Dunajská Streda....

Vyjadrenie prokurátora je len výsledkom nečinnosti a nekonania v zmysle ust. § 3 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. a neuskutočnenia všetkých prípustných úkonov a postupov ktorými orgány verejnej moci disponujú. Orgány prokuratúry sa vôbec nezaoberali meritom veci   a   sťažovateľovi   vôbec   nie   je   známa   okolnosť,   z   akého   dôvodu   o   jeho   podnete rozhodoval, resp. ho odložil prokurátor krajskej prokuratúry Trnava, ktorý nemal žiadne oprávnenie v zmysle OSP vo veci konať...

Je zrejmé, že prokuratúra vo veci sťažovateľa nekonala tak ako mala, zanedbala svoju   povinnosť,   pretože   je   zrejmé,   že   všetky   predpoklady   na   podanie   mimoriadneho dovolania boli splnené.“.

Z uvedených dôvodov sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1/   Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základné práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv   a   základných slobôd   postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 11Er/762/2008 a Krajská prokuratúra Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. Kc/105/13 porušené bolo.

2/ Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,00 eur, ktoré je Krajská   prokuratúra   Trnava   povinná   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti Nálezu.

3/ Sťažovateľovi priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,95 eur... ktoré   je   Krajská   prokuratúra   Trnava   povinná   vyplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 762/2008 a postupom krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 105/2013.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 762/2008

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny záver, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 62/02), pretože jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ   nemôže   uplatniť   osobne,   nemožno   považovať   za   účinné   právne   prostriedky nápravy,   ktoré   sú   mu   priamo   dostupné.   Na   rozdiel   od   dovolania,   ktoré   má   neúspešný účastník   konania priamo   k   dispozícii   (môže   ho sám   podať),   na   podanie   mimoriadneho dovolania je oprávnený iba generálny prokurátor Slovenskej republiky. Samotný podnet na podanie   mimoriadneho   dovolania   nie   je   teda   iným   právnym   prostriedkom,   ktorý   je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich   základných   práv   alebo   slobôd   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   (m.   m. I. ÚS 67/02).

Na plynutie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nemá vplyv doručenie oznámenia o   odložení   podnetu   na podanie mimoriadneho dovolania, ale rozhodujúci   je dátum   nadobudnutia   právoplatnosti   napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu (II. ÚS 357/06).   Sťažovateľ   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   9.   augusta   2013 namietal porušenie svojich označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 762/2008, ktoré právoplatne skončilo 9. mája 2012. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažnosť bola nepochybne podaná po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   pri   jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   oneskorene   podanú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 105/2013

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa § 14 ods. 2 písm. c) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) generálny prokurátor je oprávnený podávať najvyššiemu súdu podľa osobitných zákonov a za podmienok ustanovených týmito zákonmi aj mimoriadne dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu vydanému v občianskom súdnom konaní.

Podľa § 16 zákona o prokuratúre generálny prokurátor vykonáva osobne pôsobnosť uvedenú v § 11 a 12 a § 13 ods. 1; týmto nie je dotknuté ustanovenie § 9 ods. 1. V ostatných prípadoch môže poveriť prokurátora, aby konal v jeho mene.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní podnetu   je prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 243e ods. 1 OSP ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania,   osoby   dotknutej   rozhodnutím   súdu   alebo osoby   poškodenej   rozhodnutím   súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa § 243f ods. 1 OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa   §   243g   OSP   mimoriadne   dovolanie   podáva   generálny   prokurátor na dovolacom súde do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia súdu.

Ústavný súd v nadväznosti na citované právne normy v prvom rade zdôrazňuje, že samotná skutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala v predmetnej veci v súlade s predstavami sťažovateľa, nemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia jeho ústavou garantovaného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v už citovanom § 243e a nasl. OSP. Z označených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi, t. j. závisí len od jeho rozhodnutia, či mimoriadne dovolanie podá, alebo nepodá. To zároveň znamená, že sťažovateľ nemá ústavou garantované právo, prostredníctvom ktorého by si mohol „vynútiť“, aby generálny prokurátor vyhovel jeho podnetu, ktorým sa domáhal podania mimoriadneho dovolania.

Uvedenému   záveru   zodpovedá   aj   stabilizovaná   judikatúra   ústavného   súdu,   podľa ktorej   na   vyhovenie   podnetu   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   na   podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká   právo   na   jeho   prijatie,   resp.   akceptovanie,   a   teda   generálny   prokurátor   nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Z obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno vyvodiť len povinnosť, aby sa prokurátor podnetom sťažovateľa zaoberal podľa príslušných ustanovení zákona o prokuratúre. Je však na voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 147/2010 atď.).

Z prípisu krajskej prokuratúry č. k. Kc 105/13-4 zo 4. júna 2013 vyplýva, že sa podnetom   sťažovateľa   zaoberala,   pričom   ho   vzhľadom   na   uplynutie   lehoty   na   podanie mimoriadneho dovolania odložila.

Na tomto základe ústavný súd dospel   k záveru, že nevyužitie práva generálneho prokurátora   podať   vo   veci   sťažovateľa   mimoriadne   dovolanie   odložením   podnetu sťažovateľa prípisom krajskej prokuratúry č. k. Kc 105/13-4 zo 4. júna 2013 nie je v priamej príčinnej   súvislosti   so   žiadnym   ústavou   garantovaným   právom,   a   preto   namietaným postupom   krajskej   prokuratúry   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   sťažovateľom   označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 105/2013

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva na prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajskej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. Kc 105/2013 v súvislosti s vybavením jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania.

Dňa   23.   apríla   2013   podal   sťažovateľ   generálnej   prokuratúre   podnet   na   podanie mimoriadneho   dovolania   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   11   Er   762/2008 zo 16. apríla   2012.   Generálna   prokuratúra   26.   apríla   2013   postúpila   podnet   sťažovateľa na vybavenie   krajskej   prokuratúre   a   zároveň   o   uvedenom   postupe   vyrozumela   právnu zástupkyňu sťažovateľa. Krajská prokuratúra vybavila podnet sťažovateľa prípisom č. k. Kc 105/13-4 zo 4. júna 2013, ktorý bol sťažovateľovi doručený 10. júna 2013.

Podľa § 32 ods. 3 zákona o prokuratúre ak na vybavenie podnetu je príslušný iný prokurátor   alebo   iný   orgán,   prokurátor,   ktorý   prijal   podnet,   bez   zbytočného   odkladu, najneskôr do 10 dní od doručenia podnetu postúpi podnet na vybavenie príslušnému orgánu alebo príslušnému prokurátorovi. Túto skutočnosť súčasne písomne oznámi podávateľovi podnetu.

Podľa   §   33   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   prokurátor   je   povinný   vybaviť   podnet do dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1).

Z príslušnej právnej úpravy a z prípisu krajskej prokuratúry, ktorým vybavila podnet sťažovateľa, vyplýva, že ho vybavila v zákonom ustanovenej lehote (§ 33 ods. 1 a § 33 ods. 1 v spojení s § 32 ods. 3 zákona o prokuratúre).

Keďže podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na už uvedené skutočnosti neexistuje priama príčinná súvislosť medzi namietaným postupom krajskej prokuratúry v súvislosti s vybavením   podnetu   sťažovateľa   a   namietaným   porušením   jeho   základného   práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014