znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 1/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., P., právne zastúpenej advokátom JUDr. B. J., PhD., Advokátska kancelária B. L., s. r. o., B., pre namietané porušenie jej základných   práv podľa   čl.   46   ods.   1, čl.   47   ods.   3   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 42/2010 z 13. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti L., s. r. o.,   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 29. septembra 2011 doručená sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 42/2010 z 13. júla 2011.

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Správca dane (DÚ P.) vykonal u sťažovateľa za rok 2005 daňovú kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2005, o výsledku ktorej vyhotovil protokol zo dňa 09. 07. 2009 č. 717/320/43597/2009/Rej, z ktorého vyplynulo, že sťažovateľ v podanom daňovom priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2005 vykázal základ dane =966.203,- SKK (=32.072,06 EUR),   t.   j.   o   =14.631.046,-   SKK   (=485.661,75   EUR)   menej   ako   základ   dane   zistený kontrolou, keď zaúčtoval do nákladov roku 2005 dodávateľské faktúry od dodávateľov…“Sťažovateľka podala proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky žalobu o preskúmanie postupu a rozhodnutia správneho orgánu, o ktorej rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 1 S 86/2009 z 22. júna 2010 tak, že žalobu zamietol a účastníkom konania nepriznal náhradu trov konania. „Predmetom preskúmania   vo   vyššie   uvedenom   správnom   konaní   bolo   rozhodnutie   Daňového riaditeľstva Slovenskej   republiky   zo   dňa   04.   11.   2009   č.   rozhodnutia   1/225/13561- 120272/2009/990705-r, ktorým potvrdilo dodatočný platobný výmer Daňového úradu P. č. 717/230/46173/09/Neuv zo dňa 27. 07. 2009, ktorým bol sťažovateľovi vyrubený rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2005 v sume =92.275,74 EUR, pretože žalobca do daňových výdavkov (nákladov), ktorých vynaloženie na daňové účely nevedel   v   daňovom   konaní   dostatočne   preukázať.   Po   preskúmaní   zákonnosti   postupu a rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR dospel krajský súd k záveru, že toto je v súlade so zákonom.“

Na   základe   odvolania   žalobcu   (sťažovateľky)   najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 42/2010 z 13. júla 2011 potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 S 86/2009 z 22. júna 2010 a účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

3.   Sťažovateľka   v sťažnosti   ďalej   uviedla:   «Sťažovateľ   v prvom   rade   namieta nepreskúmateľnosť rozhodnutia porušovateľa, ktorým rozhodnutím sa porušovateľ stotožnil v plnom   rozsahu   so   závermi   prvostupňového   (krajského)   súdu.   Ako   súd   prvého   stupňa (a zároveň aj porušovateľ) zhodne uvádzajú, z § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej aj „ZDP“) vyplýva, že ako daňový výdavok (náklad) pre zistenie základu dane   možno   uznať   len   výdavok   (náklad)   vynaložený   na   dosiahnutie,   zabezpečenie a udržanie   príjmov   (teda   podmienka   vecnosti),   daňovníkom   riadne   a hodnoverne preukázaný   (podmienka   preukázateľnosti)   a zaúčtovaný   v účtovníctve   alebo   evidovaný v evidencii   daňovníka.   Z rozhodnutia   krajského   súdu   či   porušovateľa   však vyplýva, že sťažovateľovi sa v konaní pred správcom dane vytýkalo, že výdavky v celkovej výške –14.470.068,40 SKK (=480.318,26 EUR) dostatočne nepreukázal, čím porušil vyššie uvedené   ustanovenia   §   2   písm.   i)   ZDP,   avšak   odôvodnenia   oboch   rozhodnutí   sa zameriavajú nie na záver, že sťažovateľ nepreukázal vynaloženie predmetných výdavkov, ale že sťažovateľ nepreukázal, že nastali plnenia, na základe ktorých mali byť tieto výdavky vynaložené, čiže krajský súd ako aj porušovateľ sa zamerali na skúmanie, resp. preukázanie právneho dôvodu predmetných plnení. …

Sťažovateľ   ďalej   namieta   nedostatočné   odôvodnenie   rozhodnutia   porušovateľa, keďže   toto   uvádzajúc   závery   prvostupňového   (krajského)   súdu   a   na   ne   nadväzujúce argumenty sťažovateľa sa obmedzuje len na opätovné zhrnutie záverov súdu prvého stupňa, bez   toho,   aby   na   zásadné   argumenty   sťažovateľa   bola   daná   taká   odpoveď,   ktorá   sa z hľadiska   ústavno-konformného   výkladu   ustanovenia   §   157   ods.   2   (odôvodnenie rozhodnutia)   v spojení s § 246c ods.   1 OSP   vyžaduje.   … Okrem toho,   sťažovateľ vidí porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu aj v tom, že správca dane (DÚ P.) a tým aj prvostupňový (krajský“) súd a zároveň aj porušovateľ nesprávne vyložili ustanovenie § 29 ods. 4 ZSD (zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov; pozn.), v zmysle ktorého ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými   možno   zistiť   a   objasniť   skutočnosti   rozhodujúce   pre   správne   určenie   daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.... Ďalšou namietanou skutočnosťou zo strany sťažovateľa bolo nevypočutie svedkov p. M. L., lng. M.. Ing. B., ktorých mená v súvislosti s uskutočnenými plneniami sťažovateľ viac krát uviedol ešte v rámci svojich vyjadrení na Daňový úrad P. Prvostupňový (krajský) súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol ako dôvod nevykonania týchto dôkazov, že by výsluch   týchto   svedkov   nemohol   priniesť   nové   skutočnosti   vzhľadom   na   vykonané dokazovanie, a tým vyhodnotil dôkaz ešte predtým, ako ho vôbec vykonal. … Sťažovateľka ďalej namieta aj hodnotenie svedeckých výpovedí svedkov zo strany všeobecných súdov. Za obzvlášť závažnú a ústavné práva porušujúcu skutočnosť je však potrebné uviesť, že v posudzovanej veci neprebehlo riadne prvostupňové konanie, v dôsledku čoho bolo sťažovateľovi vo všeobecnosti znemožnené uplatniť svoje procesné práva,   najmä dostať príležitosť predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby preukázal ním tvrdené skutočnosti, ale aj zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie správneho orgánu a vyjadriť sa k nim. … Napriek tomu, že konateľ sťažovateľa v zápisnici o ústnom pojednávaní o predbežnom prerokovaní protokolu o   výsledku   zistenia   z   daňovej   kontroly   zo   dňa   09.   07.   2009   vyhlásil,   že   správca   dane nevyužil   všetky   možnosti   na   získanie   dôkazov,   t. j. vyjadril   nesúhlas   so   zistenými skutočnosťami, daňový úrad bez ďalšieho konania, výlučne na základe protokolu o daňovej kontrole vydal o 17 dní dodatočný platobný výmer, ktorým sťažovateľovi dodatočne vyrubil daň. Sťažovateľovi teda ani nebolo riadne umožnené, aby návrhy na ďalšie, resp. akékoľvek dokazovanie   vôbec   uviedol,   keďže   sa   nemohol   riadnym   spôsobom   oboznámiť so skutočnosťou, či vôbec a aké dôkazy boli zo strany správcu dane vykonané. Do toho času „vykonané“ dôkazy, z ktorých správca dane (ako aj porušovateľ) vychádzajú, však nemožno použiť, keďže boli v prevažnej väčšine najmä dožiadania vykonané v rozpore so zákonom, bez   prítomnosti   a   bez   vedomia   sťažovateľa,   čím   došlo   jednoznačne   k   porušeniu   práv a právom   chránených   záujmov   vyjadrených   v   §   2   ods.   1   a   ods.   8   ZSD,   najmä   úzko spolupracovať so správcom dane. Tým bolo sťažovateľovi znemožnené vykonávať procesné práva, najmä právo vyjadrovať sa ku všetkým skutočnostiam, čím bolo zároveň porušené jeho   právo   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   vyjadrovať   sa   ku   všetkým   vykonávaným (t. j. nie vykonaným)   dôkazom.   …   Uvedený   postup   mal   potom   za   následok   vydanie nezákonného   rozhodnutia   a   v   konečnom   dôsledku   porušenie   princípov   spravodlivého procesu, vrátane porušenia práva na rovnosť účastníkov konania.»

4.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, právo na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 07. 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf42/2010, porušené bolo.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   13.   07.   2011   v   konaní vedenom pod sp. in. 2 Sif42/2010 sa   z r u š u j e   a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

1.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

4.   Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

5. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

6.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

7. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

8. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

9. Podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   každý   má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

III.

1.   Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   napadnutým   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 42/2010 z 13. júla 2011, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 S/86/2009 z 22. júna 2010 v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu   a   rozhodnutia   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   bolo   porušené   jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je nepreskúmateľný, nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v rozsudku, tvrdí, že odporca nevykladá ustanovenia zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani   z príjmov“)   a zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   511/1992   Zb.   o   správe   daní a poplatkov   a o   zmenách   v   sústave   územných   finančných   orgánov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) ústavne konformným spôsobom. Sťažovateľka ďalej   namieta   nedostatočné   odôvodnenie   rozsudku,   nevypočutie   svedkov   a   nesúhlasí s hodnotením svedeckých výpovedí zo strany najvyššieho súdu.

2. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval: „V odvolaní žalobca opakovane namietal, že krajský súd sa nevysporiadal s argumentmi žalobcu a nevyhodnotil jeho   tvrdenia   týkajúce   sa   toho,   že   žalobca   predložil   správcovi   dane   všetky   doklady   - odberateľské faktúry, príjmové a výdavkové doklady, bankové výpisy z účtov, ktoré majú riadne náležitosti daňových dokladov a tvrdil, že obchody medzi žalobcom a spoločnosťami V., s. r. o., Agentúra A. IVM – S., s. r. o., a MVM – S., s r. o., boli uzavreté v zmysle platných právnych predpisov.

Odvolací súd poukazuje na to, že žalobca opomenul tú skutočnosť, že v daňovom konaní je správca dane povinný brať do úvahy skutočný obsah právneho úkonu, alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Z   administratívneho   spisu   je   zrejmé,   že   správca   dane   požadoval   od   žalobcu predloženie dôkazov, ktoré by preukazovali, že daňové výdavky tak, ako boli žalobcom deklarované, boli preukázateľne vynaložené daňovníkom, nakoľko z predložených dokladov táto skutočnosť nevyplývala.…

Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný nevypočul svedkov..., odvolací súd taktiež poukazuje na to, že tento dôkaz, vzhľadom na koncentračnú zásadu, ktorá sa v daňovom konaní uplatňuje, mal žalobca navrhnúť v lehote podľa § 15 ods. 10 zákona o správe daní. Napriek tomu sa odvolací súd s touto námietkou zaoberal...“

Najvyšší   súd   ďalej   podrobne   uvádza   skutkové   zistenia   v súvislosti   s dokazovaním vykonávania prác sťažovateľkou vo viacerých obchodných spoločnostiach.

„Odvolací   súd   zdôrazňuje,   že   názor   žalobcu,   že   je   povinnosťou   správcu   dane dokázať, že daňový výdavok nebol vynaložený daňovníkom nie je správny a nemá oporu v zákone. Predovšetkým je povinnosťou daňového subjektu preukázať, že daňový výdavok bol vynaložený.

Pokiaľ v odvolaní namietal, že správca dane urobil niekoľko nadbytočných úkonov na zistenie skutkového stavu, odvolací súd poukazuje na to, že je na správcovi dane aké dôkazy v daňovom konaní vykoná. Pokiaľ z týchto, podľa žalobcu nadbytočných, úkonov vyplynuli   skutočnosti,   ktoré   spochybnili   vynaloženie   daňových   nákladov   v   deklarovanej výške,   správca   dane   musel   na   tieto   okolnosti   prihliadnuť   a   bolo   povinnosťou   žalobcu predložiť dôkazy, ktoré by tieto pochybnosti vyvrátili.

Takýto   dôkaz   však   žalobca   v   daňovom   konaní   nepredložil   a   nepredložil   ho   ani v konaní   pred   prvostupňovým   súdom.   Jeho   tvrdenia   uvádzané   v   odvolaní   sú   všeobecné a zhodné s tými, ktoré uviedol už v žalobe.

Pokiaľ poukazoval na to, že žalovaný zrušil dodatočné platobné výmery týkajúce sa DPH za rovnaké zdaňovacie obdobie, a preto mal rovnako postupovať aj v tomto prípade, nakoľko išlo o posúdenie rovnakých zdaniteľných obchodov, odvolací súd poukazuje na to, že predmetom tohto konania je posudzovanie správnosti uplatnenia daňových výdavkov, čo sú dve odlišné konania.

Z   obsahu   spisového   materiálu,   súčasťou   ktorého   je   i   administratívny   spis žalovaného, je nesporne zrejmé, že v súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležité vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu.“

3. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že nie je opravnou   inštanciou všeobecných   súdov   (napr.   I. ÚS   31/05),   a preto nemôže preskúmavať   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   pokiaľ   tieto   súdy   vo   svojej   činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   rozhodnutím   (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je   tiež   to,   aby   všeobecnými   súdmi   vydané   rozhodnutia   boli   riadne,   zrozumiteľne a dostatočne odôvodnené.

4. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (podobne IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).

5. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

6.   Ústavný   súd   zameral svoju   pozornosť   na   aplikáciu   procesno-právnych   noriem zákona o správe daní regulujúcich rozdelenie dôkazného bremena v daňovom konaní. Ako už ústavný súd uviedol v uznesení sp. zn. III. ÚS 401/09, dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania   i   na   jej   vzájomnom   prelínaní   s   uplatňovaním   zásady   prejednacej,   ktorá akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať.   Ak   však   správca   dane pri   preverovaní   písomných   podkladov,   hoci   aj   v rámci daňovej   kontroly,   preukázateľne   spochybní   vierohodnosť,   pravdivosť   alebo   úplnosť dôkazov   predložených   daňovým   subjektom,   v   takom   prípade   je   opäť   len   na   daňovom subjekte,   či   predložením   alebo   navrhnutím   ďalších   dôkazov   vyvráti   spochybnenie   jeho pôvodných dôkazov správcom dane.

7. Ústavný súd konštatuje, že z hľadiska okolností danej veci bolo rozhodujúce, že sťažovateľka mala možnosť uplatniť svoje procesné práva už v rámci priebehu daňovej kontroly. V odôvodnení rozsudku najvyšší súd zdôraznil procesnú pasivitu sťažovateľky, ktorá mala v daňovom konaní za následok neunesenie dôkazného bremena preukázania deklarovaných   daňových   výdavkov   (pokiaľ   ide   o predkladanie   dôkazov   o vynaložení daňových výdavkov tak, ako boli sťažovateľkou deklarované).

8. Pokiaľ   ide   o   tvrdenie   sťažovateľky,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Sžf 42/2010   z 13.   júla 2011   je nepreskúmateľný   a vyznačuje sa   nedostatočným odôvodnením, ústavný súd uvádza, že naopak, z napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd   sa   dôsledne a podrobne zaoberal   odvolacími   dôvodmi   sťažovateľky   proti   rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd podrobne uviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Najvyšší súd s odvolaním sa na platnú a účinnú právnu úpravu podľa zákona o dani z príjmov   a zákona   o správe   daní   vyjadril   svoj   právny   názor   k   jednotlivým   námietkam sťažovateľky, pričom podľa názoru ústavného súdu postupu najvyššieho súdu pri výklade a aplikácii   dotknutých   ustanovení   označených   právnych   predpisov   nie   je   čo   vytknúť. Napadnutý rozsudok   najvyššieho súdu   obsahuje jasné a zrozumiteľné dôvody,   ktoré ho viedli k vydaniu rozhodnutia, ktorým odvolaniu sťažovateľky nevyhovel. Prijaté právne závery so zreteľom na skutkový stav nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne   a   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné.   Najvyšší   súd v napadnutom   rozsudku   podľa   názoru   ústavného   súdu   primeraným   spôsobom   reagoval na námietky sťažovateľky a vysvetlil dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie.

9. Okolnosť, že sťažovateľka sa s výrokom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nestotožňuje,   nezakladá   porušenie   označených   základných   práv   a   slobôd.   Ústavný   súd k tomu poznamenáva, že základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie garantované   ústavou   a   Listinou   základných   práv   a slobôd   neznamená   právo   na   úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

10. Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade   so   svojou   konštantnou   judikatúrou   (III.   ÚS   153/07)   uvádza,   že   zmyslom procesných garancií vyplývajúcich z označených ustanovení je okrem iného zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím svojich procesných   práv   za podmienok,   ktoré ho nestavajú do   podstatne nevýhodnejšej   pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania. Keďže procesný postup orgánu verejnej moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich nevyužil   v   plnom   rozsahu   (predovšetkým   v rámci   dokazovania,   keď   napriek   výzvam správcu   dane   nepredložil   dôkazy   na   preukázanie   svojich   tvrdení),   nemožno   dospieť k záveru,   že   došlo   k   porušeniu   jeho   základných   práv   na   rovnosť   v   konaní   alebo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie.

11.   Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   dospel   k   záveru,   že   materiálne   právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 42/2010 z 13. júla 2011 nemohlo byť porušené. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

12. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľky ústavný súd nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012