znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 1/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť K. L.– Ch., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., CSc., B., vo veci namietaného porušenia čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 456/99 a jeho   rozsudkom   z   23.   mája   2005   a   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 42/2008 a jeho rozsudkom z 5. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. L.– Ch. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2010 doručená sťažnosť K. L.– Ch., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp.   zn.   11   C   456/99   a   jeho   rozsudkom   z   23.   mája   2005   a   postupom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 42/2008 a jeho rozsudkom z 5. mája 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplynulo,   že   okresný   súd   v namietanom konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 456/99 rozsudkom z 23. mája 2005 určil, že navrhovateľ – H. S. B. je vlastníkom nehnuteľnosti, parcely č....   – ostatná plocha o výmere... m2, zapísanej na liste vlastníctva č.... pre katastrálne územie R., okres B.. Sťažovateľka bola účastníčkou namietaného konania ako odporkyňa vo 4. rade.  

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„Návrhom vo veci samej sa navrhovateľ domáhal, aby súd určil, že je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, ktorá bola toho času vo vlastníctve odporcov v 1. až 4. rade. Svoj návrh   odvodil   od   zákona   č.   138/1991   Zb.   o   majetku   obce,   na   základe   ktorého   prešli nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu na tie mestá a obce, na území ktorých sa nehnuteľnosť nachádza. Podľa navrhovateľa štát získal vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 4.2.1965 medzi Š. Ch. a manželkou K. Ch. – L., rod. V., ako predávajúcimi a Č. zastúpeným K. v B., ako kupujúcim.

Na základe vykonaného dokazovania mal Okresný súd Bratislava II ako súd prvého stupňa za zistené, že dňa 4.2.1965 bola uzatvorená kúpna zmluva medzi predávajúcimi manželmi Š. Ch. a K. Ch. – L. a kupujúcim, v tom čase Č... a že predmetom tejto kúpnej zmluvy   bol   prevod   vlastníctva   k   pozemkom   parc.   č.  ...,   úhrnom  ...   m2,   zapísaných   v pozemkovo - knižnej vložke č.... lat. úz. P.

Dňa 17.5.1993 sa uskutočnilo dedičské konanie po zomrelom Š. Ch., vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. D 934/93. Predmetom tohto dedičského konania boli   aj   vyššie   uvedené   nehnuteľnosti.   Vlastnícke   právo   k   podielu   poručiteľa   na nehnuteľnosti nadobudli odporcovia v 1., 2., 3. rade, ako deti poručiteľa a odporkyňa v 4. rade, ako manželka poručiteľa....

Odporcovia   si   dňa   29.9.1992   uplatnili   vo   vzťahu   k   predmetnej   nehnuteľnosti reštitučný nárok podľa zákona č. 229/1991 Zb. na Pozemkovom úrade v B., avšak reštitučné konanie v predmetnej veci bolo do rozhodnutia súdu v tejto veci prerušené.

Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku zdôraznil, že napriek tomu, že v archívoch a na Správe katastra Bratislava II sa nenachádza originál kúpnej zmluvy zo dňa 4.2.1965, čo namietali odporcovia v 1. až v 4. rade, mal za to, že z fotokópie zmluvy vyplýva, že zmluvu uzavreli   vlastníci   prevádzaných   nehnuteľností,   nakoľko ich podpisy boli   úradne overené požadovaným spôsobom.

Odporcovia namietali, že v celom konaní navrhovateľ nepredložil originál kúpnej zmluvy, ako aj to, že zamestnanec M. hlavného mesta SR Bratislava mu vyhotovil fotokópiu kúpnej   zmluvy   bez   údajov   kupiteľa.   Toto   však   súd   nepovažoval   za   podstatné.   Ďalej odporcovia namietali, že nebol podaný návrh na zápis vlastníckeho práva do 3 rokov od uzavretia zmluvy.

Súd prvého stupňa mal za to, že Š. Ch. predmetnú kúpnu zmluvu podpísal. Ďalej uviedol, že to, či zmluvu podpísala aj odporkyňa v 4. rade, vzhľadom na nedostupnosť originálu kúpnej zmluvy, nie je možné overiť. Avšak súdu sa javilo nie dosť vierohodné jej tvrdenie, že až do roku 1964 sa podpisovala azbukou a neovládala slovenský jazyk. Súd mal za to, že úradné overenie podpisu odporkyne v 4. rade na kúpnej zmluve je dôkazom, že túto zmluvu podpísala.   Záverom súd   prvého   stupňa uviedol,   že pokiaľ   by aj   zmluva nebola platná,   kupujúci   túto   neplatnosť   nezavinil   a   predmetná   nehnuteľnosť   bola   spôsobilým predmetom vydržania a boli splnené podmienky v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odporcovia... odvolanie... Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonnej lehote samostatné odvolanie aj odporkyňa   v   4.   rade.   Poukázala   na   skutočnosť,   že   súd   prvého   stupňa   nenáležite   zistil skutkový stav a preto vydal nesprávne rozhodnutie, keď vychádzal iba z dôkazov, ktoré boli predkladané zo strany navrhovateľa a tieto dôkazy neboli právne relevantné. Zdôraznila, že navrhovateľ nepredložil originál podstatného listinného dôkazu - kúpnej zmluvy, a že zmena vlastníctva   v   prospech   navrhovateľa   sa   neuskutočnila   žiadnym   právne   relevantným spôsobom. Uviedla tiež, že za predmetné nehnuteľnosti platí dane mestskej časti B.– R. ako fyzická osoba podľa zákona o hlavnom meste SR Bratislavy, ktorý jej daň riadne vyruboval. z uvedených dôvodov žiadala, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh navrhovateľa zamietne.

Krajský súd Bratislava ako odvolací súd prejednal odvolanie odporcov a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.“

Podľa   názoru   sťažovateľky   k porušeniu   jej   práv   podľa   ústavy   a dohovoru   došlo „Rozsudkom Krajského   súdu v Bratislave,   č.   k.   12Co/42/2008   zo dňa 5.5.2010,   ktorým Krajský súd v Bratislave potvrdil napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 23.5.2005, č. k. 11C 456/99-187.“.

Na základe dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol: „1. Základné vlastnícke právo K. Ch. – L. zaručené v čl. 20 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 05.05.2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 12Co/42/2008 porušené bolo.

2.   Postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave,   Okresného   súdu   Bratislava   II   bolo porušené   základné   právo   sťažovateľa,   podľa   čl.   1   a   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky,   a   to   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   05.05.2010, č. k. 12Co/42/2008   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   II   zo   dňa   23.05.2005, č. k. 11C 456/99.

3.   Postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   a   Okresného   súdu   Bratislava   II   boli porušené základné práva sťažovateľa, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných slobôd,   a   to   rozsudkom Krajského súdu   v   Bratislave   zo dňa 05.05.2010, č. k. 12Co/42/2008   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   II   zo   dňa   23.05.2005, č. k. 11C 456/99.

4. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 05.05.2010, č. k. 12Co/42/2008 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 23.05.2005, č. k. 11C 456/99 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

5. K. Ch. – L. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet advokátovi JUDr. M. Š., CSc., advokátska kancelária, B.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie čl. 1 ústavy, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 456/99 a postupom a rozsudkom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 42/2008.

1. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie ňou označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 456/99 a jeho rozsudkom z 23. mája 2005, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy („...   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), v danom prípade nemá právomoc   preskúmavať   konanie   a   rozhodnutie   okresného   súdu,   pretože   jeho   postup a rozhodnutie   už   preskúmal   na   základe   riadneho   opravného   prostriedku   (odvolania) sťažovateľky krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 42/2008. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k namietanému postupu a rozsudku okresného súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv postupom a rozsudkom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 42/2008 ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti nespĺňa zákonom predpísané náležitosti.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili.

Zo   vzájomnej   väzby   medzi   citovanými   ustanoveniami   zákona   o ústavnom   súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)] vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy alebo kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.

Z obsahu sťažnosti nie je zrejmé, v čom sťažovateľka vidí porušenie svojich v petite označených práv vo vzťahu k namietanému postupu a rozsudku krajského súdu; obmedzuje sa iba na strohé tvrdenie, že k porušeniu jej označených práv došlo „Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 12Co/42/2008 zo dňa 5.5.2010, ktorým Krajský súd v Bratislave potvrdil   napadnutý   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   II   zo   dňa   23.5.2005, č. k. 11C 456/99-187.“.

Bez   akéhokoľvek   bližšieho   odôvodnenia   účelu   sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza citácie ňou označených článkov ústavy a dohovoru, ktorých porušenie namieta, čo nijako neozrejmuje   vo   väzbe   na postup   a rozhodnutie   krajského   súdu   v namietanom   konaní. Argumentácia sťažovateľky sa teda zúžila iba na konštatovanie o porušení jej označených práv potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu bez zdôvodnenia, v čom má podľa nej toto porušenie   spočívať.   Keďže   sťažovateľka   neuvádza   žiadne   konkrétne   výhrady   proti namietanému   rozsudku   krajského   súdu,   nemožno   jej   ani   oponovať   konkrétnymi argumentmi.

Podľa   ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových   okolností   musí   odôvodnenie   sťažnosti   obsahovať   najmä   právne   argumenty a právne posúdenie predloženého sporu.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej   osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany   sťažovateľa   spočívajúcich   v uvedení   skutočností   svedčiacich   o porušení   jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou   alebo   nečinnosťou   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci   (orgánu   štátnej   správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského súdu podanie sťažovateľky neobsahuje.

Subjektívny názor sťažovateľky o porušení jej práv nie je dostatočným dôvodom pre záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažnosť,   ktorá   bola   doručená   ústavnému   súdu,   neobsahuje   vo   vzťahu k namietanému postupu a rozhodnutiu krajského súdu kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa   ani   podstatnú   zákonom   predpísanú   náležitosť   ustanovenú   v § 20   ods. 1   zákona o ústavnom súde.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľka je zastúpená advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   advokát   je   povinný   pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej   služby,   ktoré   je povinný vykonať advokát tak, aby také   úkony   boli objektívne spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie   konania,   ale   aj   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom (napr. II. ÚS 117/05).

Pretože, ako už bolo uvedené, sťažovateľka okrem všeobecnej konštatácie o porušení jej práv potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu sp. zn. 12 Co 42/2008 z 5. mája 2008 a citácie   článkov   ústavy   a dohovoru   ničím   neodôvodnila   namietané   porušenie   svojich označených práv, nepreukázala existenciu príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením ňou označených práv. Už z tohto samotného faktu možno vyvodiť záver o zjavnej neopodstatnenosti jej sťažnosti.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Napokon ústavný súd po oboznámení sa s namietaným rozsudkom krajského súdu sp. zn.   12   Co   42/2008   z 5.   mája   2008   s prihliadnutím   aj na rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 11 C 456/99 z 23. mája 2005 dodáva, že všeobecné súdy sa podľa neho so skutkovou a právnou   problematikou   súvisiacou   s posudzovanou   vecou   vysporiadali   z hľadiska ústavných   aspektov   spôsobom   ústavne   akceptovateľným.   Tieto   rozhodnutia   nemožno považovať za svojvoľné a arbitrárne, čo je tiež dôvodom, že ústavný súd túto sťažnosť odmietol.

Z uvedených   dôvodov ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, ako aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   neprichádzalo   už   do   úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2011