znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 1/09-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   januára   2009 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. E. H., B., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. B., B., namietajúcu porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I sp.   zn.   1   Er   71/2007 zo 6. augusta 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. E. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra 2008 doručená sťažnosť PhDr. E. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“), namietajúca porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Er 71/2007 zo 6. augusta 2008 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorou žiadala vydať tento nález:„1.   Okresný   súd   Bratislava   1   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.:   1   Er   71/2007, právoplatným uznesením sp. zn. 1 Er 71/2007, EX 25/2007 zo dňa 06. 08. 2008, proti ktorému nie je možný riadny ani mimoriadny opravný prostriedok, porušil základné právo sťažovateľky, PhDr. E. H., na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, odňatím jej zákonnému sudcovi v konaní, porušil základné právo zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy SR na súdnu ochranu a to v spojení s nesprávnymi a neodôvodnenými skutkovými zisteniami a právnymi závermi v uznesení, ktoré sú z ústavného hľadiska neakceptovateľné.

2. Uznesenie OS Bratislava 1 sp. zn.: 1 Er 71/2007, EX 25/2007 zo dňa 06. 08. 2008 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava 1 za účelom opätovného prerokovania a rozhodnutia   vo   veci   s tým,   že   v ďalšom   postupe   je   súd   viazaný   právnymi   názormi Ústavného súdu SR.

3. Sťažovateľke PhDr. E. H., priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 16 000 000,-   Sk,   slovom   šestnásťmiliónovslovenských   korún,   ktoré   jej   je   Okresný   súd Bratislava 1 povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava 1 je povinný zaplatiť náhradu trov konania PhDr. E. H. vo výške   podľa   vyčíslenia,   na   účet   advokátky   JUDr.   Ľ.   B.,   do   15.   dní   odo   dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, sťažovateľka je ako povinná účastníčkou exekučného konania, ktoré je proti nej vedené na základe návrhu JUDr. M. B., advokáta   ako   oprávneného   (ďalej   len   „oprávnený“),   pre   vymoženie   sumy 5 694 000 Sk, 19 %   DPH   z tejto   sumy   a príslušenstva.   Exekučným   titulom   pre   vedenie exekúcie je notárska zápisnica notárky JUDr. R. B. sp. zn. N 21/2006, Nz 11198/2006, NCrls   11136/2006   obsahujúca   vyhlásenie   o uznaní   dlhu   a súhlase   dlžníka   s exekúciou z 23. marca 2006 (ďalej len „notárska zápisnica“). V tejto notárskej zápisnici sťažovateľka uviedla, že 20. januára 2004 podpísala mandátnu zmluvu s oprávneným ako advokátom (tvorí neoddeliteľnú súčasť notárskej zápisnice), ktorou sa zaviazala oprávnenému zaplatiť odmenu za poskytované právne služby. Odmena oprávneného k 23. marcu 2006 predstavuje 5 694 000 Sk a daň z pridanej hodnoty. V notárskej zápisnici sťažovateľka uznala tento svoj záväzok, vyhlásila, že ho splatí oprávnenému do 31. decembra 2006, a vyhlásila i to, že súhlasí, aby v prípade   nesplnenia jej   záväzkov vyplývajúcich   z tejto notárskej   zápisnice mohol oprávnený viesť exekučné konanie na jej majetok až do výšky nesplateného dlhu.Sťažovateľka   predložila   ústavnému   súdu   kópiu   faktúry,   ktorá   bola   vystavená oprávneným 19. januára 2007 pod č. 20070027 a ktorou jej faktúruje odmenu za právne služby podľa mandátnej zmluvy z 20. januára 2004 v súlade s vyhlásením o uznaní dlhu v notárskej   zápisnici.   Sťažovateľka   ďalej   predložila   ústavnému   súdu   kópiu   svojho   listu zo 14. januára 2007 adresovaného oprávnenému, v ktorom uviedla, že faktúru neakceptuje, ako   aj   tri   rôzne   mandátne   zmluvy,   ktoré   uzatvorila   s oprávneným   v rovnaký   deň,   a to 20. januára 2004, a ktorých predmetom bolo poskytovanie právnych služieb oprávneným ako   advokátom   pri ochrane   práv   a oprávnených   záujmov   mandanta „v súvislosti s protiprávnymi úkonmi spoločníka a konateľa spoločnosti W. R. spol. s r. o. (ďalej len „spoločnosť“) Ing.   P.   R.“,   resp.   podľa   ďalšej   mandátnej   zmluvy „v súvislosti s protiprávnymi úkonmi Ing. S. R. a iných osôb“ a podľa tretej mandátnej zmluvy „najmä ale nie len v súvislosti s protiprávnymi úkonmi Ing. S. R.“. Mandantom podľa týchto zmlúv boli   v prvej   zo   zmlúv   spoločnosť,   ktorej   konateľom   bola   sťažovateľka   a samotná sťažovateľka,   v druhej   sťažovateľka   a v tretej   spoločnosť.   Odmena   mandatára   bola dojednaná   ako   odmena   kombinovaná,   a to   tak,   že   mandatárovi   patrí   jednak   odmena hodinová (4 000 Sk za hodinu a DPH), ktorá bude faktúrovaná spravidla mesačne a prílohou faktúry bude časová špecifikácia práce za faktúrované obdobie, a jednak odmena podielová vo výške 25 % a DPH z akejkoľvek peňažnej sumy skutočne vymoženej pre mandanta. Okrem takejto odmeny patrí mandatárovi i odmena tarifná za zastupovanie v konaní pred orgánmi   verejnej   moci,   ak   bude   sťažovateľke   takýto   nárok   na   náhradu   trov   konania priznaný, s tým, že o takéto sumy sa neznižuje odmena podielová. Hodinová odmena mala byť splatná v deň   splatnosti   faktúry,   ktorou   bude táto   odmena   faktúrovaná, a podielová odmena do 10 dní od prijatia plnenia mandantom alebo mandatárom na základe faktúry mandatára (čl. II mandátnych zmlúv).

Sťažovateľka   v priebehu   tohto   exekučného   konania   16.   januára   2008   podala okresnému   súdu   návrh   na   jeho   zastavenie,   eventuálne   na   odklad   exekúcie.   Tvrdila,   že exekúcia je neprípustná, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Tento dôvod podľa jej názoru spočíval v tom, že pred okresným súdom sa vedie pod sp. zn. 9 C   13/2007   na   návrh   sťažovateľky   smerujúci   voči   oprávnenému   konanie   o určenie neplatnosti „Vyhlásenia o uznaní dlhu a súhlase dlžníka s exekúciou“ obsiahnuté v notárskej zápisnici, v ktorom bolo uznesením okresného súdu č. k. 9 C 13/2007-38 z 19. februára 2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 167/07-88 z 29. júna 2007 vydané predbežné opatrenie, ktoré je právoplatné a ktorým bolo oprávnenému uložené zdržať   sa   úkonov   vedúcich   k predaju   akéhokoľvek   hnuteľného   i nehnuteľného   majetku sťažovateľky   a úkonov   obmedzujúcich   ich   užívanie   sťažovateľkou   výkonom   práv vyplývajúcich   pre   povinného   z vyhlásenia   sťažovateľky   o uznaní   dlhu   a súhlase   dlžníka s exekúciou v notárskej zápisnici až do právoplatného skončenia konania vo veci sp. zn. 9 C 13/07. Sťažovateľka ďalej uviedla, že jej dlh voči oprávnenému je dokumentovaný iba jej vynúteným uznaním dlhu v notárskej zápisnici, ktorej prílohou je iba mandátna zmluva z 20. januára 2004, k dlhu vystavil povinný faktúru na sumu 5 594 000 Sk a DPH z titulu odmeny za právne služby na základe mandátnej zmluvy a v súlade s notárskou zápisnicou bez časovej a vecnej špecifikácie – teda vyúčtovania, ktorá podľa mandátnej zmluvy mala byť jej   súčasťou.   Sťažovateľka   po   doručení   faktúry   oznámila oprávnenému,   že   faktúru neakceptuje.   Notársku   zápisnicu   podpisovala   sťažovateľka   v stave   po   diagnostikovaní nádorového   ochorenia   v pokročilom   štádiu   s absenciou   slobodnej   vôle   a na   nátlak oprávneného. Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že 20. januára 2004 boli uzatvorené spolu tri mandátne zmluvy identického obsahu, čo vylučuje posúdiť opodstatnenosť sumy, ktorá je predmetom exekúcie, keď oprávnený neskôr dve z týchto troch mandatných zmlúv vypovedal. Sťažovateľka poukazuje na to, že k mandátnym zmluvám nebolo vyhotovené riadne vyúčtovanie, pokiaľ ide o pohľadávku povinného z mandátnych zmlúv uzatvorených s obchodnou   spoločnosťou,   v ktorej   bola   sťažovateľka   konateľkou,   tieto   si   oprávnený prihlásil do konkurzného konania vedeného proti tejto obchodnej spoločnosti, avšak neboli mu uznané. Sťažovateľka vo vzťahu k notárskej zápisnici zdôraznila, že uznaním dlhu sa nezbavila možnosti uplatňovať proti nemu námietky, a teda brániť sa tým, že nárok veriteľa neobstojí   z hľadiska   hmotného   práva   a notárska   zápisnica   ako   taká   neobsahuje   všetky predpísané náležitosti. Z týchto dôvodov sťažovateľka podaním zo 16. januára 2008 navrhla exekučnému   súdu   exekúciu,   alternatívne   zastaviť   alebo   povoliť   odklad   exekúcie do právoplatného skončenia veci vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. 9 C 13/2007.Napadnutým uznesením okresný súd rozhodol tak, že odklad exekúcie nepovolil. Sťažovateľka prevzala rozhodnutie 13. augusta 2008.

K porušeniu základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu malo dôjsť tým, že o návrhu   sťažovateľky   na   zastavenie,   alternatívne   odklad   exekúcie,   rozhodla   sudkyňa JUDr. G. B., ktorá nie je zákonnou sudkyňou vo veci, pretože zákonnou sudkyňou v konaní sp. zn. 1 Er 71/2007 je sudkyňa JUDr. T. K.

K porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu malo dôjsť tým, že okresný   súd   pri   vydaní   napadnutého   uznesenia   ignoroval   dôvody   a na   ich   preukázanie k návrhu   pripojené   listinné   dôkazy   sťažovateľky,   nevzal   do   úvahy   existenciu prebiehajúceho   súdneho   konania   pred   okresným   súdom   sp.   zn.   9   C   13/2007   a v ňom vydaného   právoplatného   predbežného   opatrenia.   Navyše   v odôvodnení   napadnutého rozhodnutia sa uvádza, že nemožno očakávať, že exekúcia bude zastavená, čím je vopred vylučované určenie neplatnosti notárskej   zápisnice v inom   samostatnom   súdnom   konaní pred   jeho   právoplatným   skončením,   a navyše   okresný   súd   diskriminuje   sťažovateľku vo vzťahu   k oprávnenému   pri   uplatňovaní   jej   práv,   čo   je   o to   závažnejšie,   že   sudkyňa JUDr. G. B. je predsedníčkou okresného súdu. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané bez toho, aby okresný súd vzal do úvahy sťažovateľkou predložené listinné dôkazy.

Sťažovateľka so sťažnosťou predložila ústavnému súdu aj uznesenie Krajského súdu v Bratislave   č.   k.   5   Co   90/08-189   z 30.   mája   2008,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie okresného súdu č. k. 9 C 13/2007-151 z 5. februára 2008, ktorým bol zamietnutý návrh oprávneného ako odporcu na zrušenie predbežného opatrenia vydaného uznesením č. k. 9 C 13/2007-38 z 19. februára 2007.

Sťažovateľka   ďalej   v sťažnosti   ústavnému   súdu   uviedla,   že v rovnakej   exekučnej veci okresný súd 12. augusta 2008 vydal bez návrhu sudkyňou JUDr. G. B. uznesenie sp. zn.   1   Er   71/2007,   ktorým   povolil   odklad   rovnakej   exekúcie   v časti   predaja nehnuteľnosti,   ktorej   je   sťažovateľka   podielovou   spoluvlastníčkou,   a to   do doby   zániku predbežného   opatrenia   vydaného   okresným   súdom   uznesením   č.   k.   9 C 13/2007-38 z 19. februára 2007. Touto nehnuteľnosťou je byt č. 57 na 6. poschodí v dome súp. č. 6302, stojacom na parc. č. 10215/1, okres B., obec B., k. ú. S., zapísané na LV č. 6669, ktorého je sťažovateľka podielovou spoluvlastníčkou v ½ a druhým podielovým spoluvlastníkom v ½ je I. L., ktorý nadobudol spoluvlastnícky podiel na základe kúpnej zmluvy z 11. decembra 2007, a k tomu prináležiaci spoluvlastnícky podiel na pozemkoch zapísaných na LV č. 6803 v rovnakom vlastníckom režime (ďalej len „byt“). V odôvodnení tohto rozhodnutia okresný súd   uviedol,   že   z oznámenia   súdneho   exekútora   povereného   vykonávaním   exekúcie doručeného   okresnému   súdu   11.   februára   2008   zistil,   že   podielový   spoluvlastník   tejto nehnuteľnosti si uplatnil u súdneho exekútora predkupné právo, a to listom z 5. februára 2008. Z obsahu spisu vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 9 C 13/2007 exekučný súd zistil, že predmetom tohto konania je nielen návrh sťažovateľky na určenie neplatnosti „Vyhlásenia   o uznaní   dlhu   a súhlase   dlžníka   s exekúciou“,   ale aj   zmluvy   o zabezpečení záväzku prevodom práva uzatvorenej medzi sťažovateľkou ako dlžníkom a oprávneným ako veriteľom 29. marca 2006. Hoci okresný súd pôvodne predbežným opatrením vydaným uznesením č. k. 9 C 13/2007-38 z 19. februára 2007 zakázal oprávnenému ako odporcovi vykonávať   úkony   vedúce   k predaju   hnuteľného   a nehnuteľného   majetku   sťažovateľky a úkonov   obmedzujúcich   ich   užívanie   výkonom   práv   vyplývajúcich   pre   odporcu   ako oprávneného i zo zmluvy o zriadení záložného práva uzatvorenej medzi Ing. M. F. – dcérou sťažovateľky - a odporcom – oprávneným – z 23. marca 2006, Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v tejto časti svojím uznesením č. k. 6 Co 167/07-88 z 29. júna 2007 uznesenie okresného súdu zmenil a v tomto rozsahu návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol. Predmetom   záložnej   zmluvy   bol   spoluvlastnícky   podiel   vo   veľkosti   ½   na   byte   patriaci Ing. M.   F.   a touto   záložnou   zmluvou   bol   zabezpečený   záväzok   sťažovateľky   voči oprávnenému   na   úhradu   odmeny   za   poskytovanie   právnych   služieb.   Ďalej   okresný   súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 1 Er 71/2007, ktorým povolil odklad rovnakej exekúcie v časti predaja spoluvlastníckeho podielu sťažovateľky na byte uviedol, že z exekučného spisu mal za preukázané, že podielový spoluvlastník nehnuteľnosti – Mgr. I. L. – 5. februára 2008 v hotovosti zložil na účet súdneho exekútora sumu vo výške podielu, ktorý sa mal vydražiť. Nehnuteľnosť mala byť predmetom dražby, ktorá sa mala uskutočniť 8. februára 2008.   Okresný   súd   vzal   do   úvahy   aj skutočnosť,   že   sťažovateľka   písomne   oznámila oprávnenému, že má záujem jeho pohľadávku uhradiť, snaží sa dlh vyrovnať, čo sa stalo deväť mesiacov po spísaní notárskej zápisnice. S poukazom na toto správanie sťažovateľky, ako   aj   s poukazom   na   to,   že   v exekučnom   konaní   nie   je   možné   navrátenie do predchádzajúceho stavu a vo veci sp. zn. 9 C 13/2007 bolo vydané predbežné opatrenie, aj bez návrhu povolil odklad exekúcie v časti predaja označenej nehnuteľnosti. Dôvod na povolenie odkladu exekúcie ako celku však okresný súd nezistil.

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie z 27. augusta 2008, v ktorom poukázala na to, že uznesenie exekučného súdu sp. zn. 1 Er 71/2007 z 12. augusta 2008 vydala sudkyňa, ktorá vo veci nie je zákonnou sudkyňou. Ďalej uviedla, že 12. februára 2007   podala   okresnému   súdu   žalobu   o určenie   platnosti   jej   odstúpenia   od   zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva z 29. marca 2006, o ktorej sa vedie konanie pod sp. zn. 9 C 40/2007 a dosiaľ nebolo právoplatne skončené. Keďže oprávnený previedol spoluvlastnícky podiel na byte vo veľkosti ½ kúpnou zmluvou z 27. novembra 2007 I. L. a túto zmluvu považuje sťažovateľka za neplatnú, podala okresnému súdu žalobu o určenie jej   neplatnosti,   o ktorej   sa   vedie   konanie   pod   sp.   zn.   15   C   115/2007   a nebolo   dosiaľ právoplatne skončené. Sťažovateľka uzatvorila s oprávneným 29. marca 2006 aj zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva, ktorej predmetom bola chata v M. vo vlastníctve sťažovateľky. Ide o nehnuteľnosť zapísanú na LV č. 71, ako chata súp. č. 265 a parc. č. 565/1 a parc. č. 566, okres N., obec M., k. ú. M., na ktorom je ako výlučný vlastník tejto nehnuteľnosti vedený oprávnený. V týchto súvislostiach poukázala sťažovateľka na to, že podľa jej názoru mala byť kúpna cena za ½ bytu, ktorú získal oprávnený jeho predajom a ktorá predstavovala 3 200 000 Sk, ako aj hodnota chaty v M., ktorá predstavuje podľa názoru sťažovateľky sumu 2 090 000 Sk, odpočítaná od jej dlhu, pre ktorý sa vedie voči nej exekúcia.   V súvislosti   so   zmluvou   o zabezpečení   záväzku   prevodom   práva,   ktorej predmetom bola chata v M., podala sťažovateľka žalobu o určenie platnosti jej odstúpenia od   tejto   zmluvy   a   žalobu   o určenie   neplatnosti   tejto   zmluvy,   o ktorých   sa   vedú   dosiaľ právoplatne neskončené konania pred okresným súdom pod sp. zn. 24 C 100/2008 a sp. zn. 25   C   100/2008.   Vo   svojom   odvolaní   poukázala   sťažovateľka   aj   na   to,   že   I.   L.   je advokátskym koncipientom Mgr. M. L. v spoločnej advokátskej kancelárii s oprávneným.

Na výzvu ústavného súdu uviedla sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 28.   októbra   2008,   že   proti   napadnutému   rozhodnutiu   odvolanie   nepodala   vychádzajúc z obsahu   poučenia   uvedeného   na   rozhodnutí.   Sťažovateľka   svoju   sťažnosť   doplnila podaním z 8. decembra 2008, v prílohe ktorého doručila ústavnému súdu kópie niektorých listín založených v exekučnom spise.

Na výzvu ústavného súdu okresný súd podaním sp. zn. Spr. 3764/08 z 3. decembra 2008 oznámil, že v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 1 Er 72/2007 v čase vydania rozhodnutia z 12. augusta 2008 zákonná sudkyňa JUDr. T. K. bola práceneschopná a v zmysle   platného   rozvrhu   práce   na   rok   2008   pre   okresný   súd   bola   jej   zastupujúcou sudkyňou JUDr. G. B.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   prvej   vety   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému sudcovi.

1.   Ústavný   súd   sa   zaoberal   najprv   tou   časťou   sťažnosti   sťažovateľky,   v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým,   že   okresný   súd   jej   návrhu   na   odklad   exekúcie   nevyhovel,   hoci   podľa   názoru sťažovateľky   pre   povolenie   odkladu   exekúcie   boli   splnené   podmienky   a napriek   tomu okresný   súd   dospel   k opačnému   záveru,   pretože   pri   vydaní   napadnutého   uznesenia ignoroval dôvody a na ich preukázanie k návrhu pripojené listinné dôkazy sťažovateľky, nevzal do úvahy existenciu prebiehajúceho súdneho konania pred okresným súdom sp. zn. 9 C 13/2007 a v ňom vydané právoplatné predbežné opatrenie.

Okresný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 1 Er 71/2007 zo 6. augusta 2008 najprv zhrnul obsah spisu, obsah podania súdneho exekútora z 31. januára 2008, ktorým sa na výzvu okresného súdu vyjadril k návrhu povinnej na odklad exekúcie v tom zmysle, že návrh sťažovateľky je účelový a zameraný na ďalšie spôsobenie prieťahov v exekučnom konaní, a obsah podania oprávneného, ktoré na výzvu okresného súdu doručil 1. februára 2008 a v ktorom poukázal na to, že sťažovateľka opätovne žiada o odklad exekúcie z tých istých dôvodov, neuviedla dôvody, ktoré sú zákonnými dôvodmi na zastavenie exekúcie, keďže   takýmto   dôvodom   nie   je   ani   existencia   predbežného   opatrenia   v konaní   sp.   zn. 9 C 13/2007,   pretože   jeho   existencia   nebráni   výkonu   exekúcie,   a poukázal   aj   na   to,   že v dôsledku nezaplatenie dane z pridanej hodnoty sťažovateľkou, musel požiadať o odklad splnenia tejto povinnosti správcu dane, čo má za následok penalizáciu vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska. Pokiaľ ide o dôvody zamietnutia návrhu na povolenie odkladu exekúcie v prospech sťažovateľky, okresný súd uviedol:„Aby súd povolil odklad exekúcie je potrebné, aby boli súčasne splnené podmienky ustanovené v § 56 ods.1 Exekučného poriadku, t. z., že povinný sa musí bez svojej viny ocitnúť prechodne v takom postavení, že by neodkladná exekúcia mohla mať pre neho alebo príslušníkov jeho rodiny zvlášť nepriaznivé následky a zároveň oprávnený by nemohol byť odkladom exekúcie vážne poškodený. Alebo súd môže odklad exekúcie povoliť v prípade, že možno očakávať, že exekúcia bude zastavená.

V súlade s citovanými ustanoveniami a na základe zisteného skutkového stavu súd nepovolil odklad exekúcie, nakoľko povinný žiadnymi dokladmi nepreukázal, že exekúcia by mala pre povinného zvlášť nepriaznivé dôsledky a oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne   poškodený   a ani   nemožno   očakávať,   že   exekúcia   bude   zastavená,   naopak   zo spisového materiálu je zrejmé, že oprávnený by bol odkladom exekúcie vážne poškodený a preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s uplatnením   nárokov a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Vyjadruje   to   aj   znenie   §   157   ods. 2   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval,   prečo   nevykonal   i   ďalšie   dôkazy,   a   posúdi   zistený   skutkový   stav   podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že okresný súd na argumentáciu   sťažovateľky   reagoval   primeraným   spôsobom,   vysporiadal   sa   so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu.

Ako   vyplýva   z podanej   sťažnosti,   sťažovateľka   nesúhlasí   s právnym   názorom okresného súdu, podľa ktorého v danom prípade neboli splnené podmienky umožňujúce okresnému súdu odklad exekúcie povoliť.

Podľa   §   56   ods.   1 Exekučného   poriadku   na   návrh   povinného môže   súd   povoliť odklad exekúcie, ak sa povinný bez svojej viny ocitol prechodne v takom postavení, že by neodkladná   exekúcia   mohla   mať   pre   neho   alebo   pre   príslušníkov   jeho   rodiny   zvlášť nepriaznivé následky a oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne poškodený. Odklad exekúcie možno povoliť iba na návrh povinného, ktorý je fyzickou osobou.

Povolenie odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku, teda z tzv. sociálneho   dôvodu,   prichádza   do   úvahy   iba   v prípade,   ak   sú   súčasne   splnené   tieto podmienky:

1. povinný je fyzickou osobou,

2. povinný o odklad exekúcie požiadal,

3. povinný sa bez svojej viny ocitol v takom postavení, že by neodkladná exekúcia mohla mať pre neho alebo pre príslušníkov jeho rodiny zvlášť nepriaznivé následky,

4. povinný sa ocitol v takomto postavení iba prechodne,

5. oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne poškodený.

Podmienku uvedenú v bode 3, teda pojem „zvlášť nepriaznivých následkov“, treba vykladať tak, že o tento prípad pôjde iba vtedy, ak následky neodkladného výkonu exekúcie spočívajú   v ohrození   základných   životných   istôt.   Podmienku   uvedenú   v   bode   4   treba vykladať zasa tak, že ide o dôvod, ktorý je iba prechodný, teda nie je dlhodobý alebo trvalý. To znamená, že ide o dôvod, v súvislosti s ktorým možno opodstatnene očakávať, že časom odpadne   a v exekúcii   bude   možné   pokračovať.   Preto   trvalý   stav   takéhoto   sociálneho postavenia   povinného   vylučuje   možnosť   z tohto   dôvodu   povoliť   na   jeho   návrh   odklad exekúcie.

V konaní o povolenie   odkladu   exekúcie   ťaží   povinného nielen   bremeno   tvrdenia, pokiaľ ide o naplnenie podmienok povolenia odkladu exekúcie, ale i dôkazné bremeno, pokiaľ   ide   o preukázanie   ich   naplnenia.   Toto   dôkazné   bremeno   unesie   povinný   iba v prípade, ak splnenie podmienok na odklad exekúcie vyplýva z obsahu exekučného spisu alebo dôkazov, ktoré exekučnému súdu predloží alebo ktoré označí.

Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).

Povolenie odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku predpokladá preukázanie povinným takých okolností, z ktorých vyplýva, že možno dôvodne očakávať zastavenie exekúcie v dôsledku splnenia podmienok stanovených na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku. Pred povolením odkladu exekúcie z tohto dôvodu by malo byť teda dostatočne osvedčené, že sa začalo konanie alebo iný právny postup, ktorého výsledkom môže byť právna skutočnosť spôsobujúca zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku.   Takouto skutočnosťou   je vždy   rozhodnutie súdu   o odklade vykonateľnosti exekučného titulu, ktoré môže byť vydané aj v konaní o obnove konania (§ 233 OSP), resp. situácia, s ktorou odklad vykonateľnosti spája právo, napr. povolenie obnovy   konania   (§   234   ods.   3   OSP).   Takouto   skutočnosťou   však   automaticky   nie   je akékoľvek   súdne   konanie   začaté   povinným, ktorým   spochybňuje platnosť   alebo účinky exekučného titulu.

Ako vyplýva i z tvrdení sťažovateľky, dosiaľ okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 13/2007 právoplatne nerozhodol. Predbežné opatrenie vydané v tomto konaní nepredstavuje prekážku prebiehajúcej exekúcie, pretože ukladá povinnosť iba oprávnenému. Do prebiehajúcej exekúcie nemôže zasiahnuť iný súd, než súd exekučný.

Vykladať podmienky, za   splnenia   ktorých   môže   exekučný   súd   exekúciu   zastaviť podľa   §   56   ods.   1   Exekučného   poriadku,   je   potrebné   tak,   aby   sa   dosiahla   spravodlivá rovnováha,   a dôsledne   porovnať   následky   nepovolania   odkladu   exekúcie   pre   povinného a následky   jeho   povolenia   pre   oprávneného   tak,   aby   ani   oprávnený   nebol   povolením odkladu exekúcie vážne poškodený.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd vykonal ústavne súladný výklad platných právnych   predpisov,   ktorý   nie   je   svojvoľný   a nepopiera   zmysel   interpretovaných a použitých právnych noriem.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom okresného súdu týkajúcim sa existencie dôvodov na povolenie odkladu exekúcie. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť,   že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže   byť dôvodom   na vyslovenie   porušenia   sťažovateľovho   základného   práva   už aj z toho   dôvodu,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II.ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I.ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody.

Odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu   jasným   a   zrozumiteľným spôsobom reaguje na všetky pre vec z hľadiska právneho i skutkového podstatné argumenty sťažovateľky obsiahnuté v jej návrhu na povolenie odkladu exekúcie. Takéto odôvodnenie považuje   ústavný   súd   za   dostatočné, ústavne   konformné   a spôsob   aplikácie   dotknutých noriem okresným súdom za zlučiteľný s ústavou i medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Zo záverov okresného súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej   otázky   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecnezáväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Výklad   dotknutých   právnych   noriem   zodpovedá   zároveň   princípom   rozumného usporiadania práv a povinností dotknutých subjektov. Závery okresného súdu, pokiaľ ide o existenciu dôvodov na povolenie odkladu exekúcie, nemožno preto považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   zákona   o ústavnom   súde   odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako zjavne neopodstatnenú.

Pre   úplnosť   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   sa   bližšie   nezaoberal   sťažovateľkou tvrdenými dôvodmi na zastavenie exekúcie, pretože o jej návrhu na zastavenie exekúcie dosiaľ okresný súd nerozhodol.

2.   Sťažovateľka   v ďalšej   časti   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   namietala porušenie svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že napadnuté rozhodnutie vydala sudkyňa JUDr. G. B., ktorá   pre   vec   nebola   zákonnou   sudkyňou,   keďže   zákonnou   sudkyňou   podľa   názoru sťažovateľky bola iba JUDr. T. K.

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so   zreteľom   na   ich   pomer   k veci,   k účastníkom   alebo   k ich   zástupcom   možno   mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 OSP uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý vec má prejednávať a rozhodnúť.

Podľa § 15 ods. 2 OSP účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1 najneskôr   na   prvom   pojednávaní,   ktoré   viedol   sudca,   o ktorého   vylúčenie   ide,   alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Z obsahu pripojeného spisu, ako aj z vyjadrenia sťažovateľky nevyplýva, že by túto možnosť pred súdom využila. V sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že postup predsedníčky súdu považuje za nezákonný, spočívajúci predovšetkým v tom, že vo veci konala, aj keď jej to neprislúchalo v rozpore s rozvrhom práce súdu. Za tých okolností mala sťažovateľka využiť možnosť   už   citovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku.   O jej   námietke   by rozhodoval v konečnom dôsledku nadriadený súd, ktorý by sa zaoberal aj ňou vznesenými námietkami, zahrňujúcimi v sebe aj rozvrh práce na namietanom súde.

Za   uvedených   okolností,   keďže   sťažovateľka   nevyužila   možnosť   postupu   podľa uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, je sťažnosť v tomto smere podaná ústavnému súdu neprípustná, a preto ju bolo treba odmietnuť.

Okrem toho ústavný súd vyzval okresný súd na predloženie rozvrhu práce okresného súdu na rok 2008 a jednotlivých dodatkov k nemu prijatých (ďalej len „rozvrh práce“) a po jeho doručení vyzval okresný súd na vyjadrenie, z akého dôvodu, vo veci sťažovateľky vydala   napadnuté   rozhodnutie   sudkyňa   JUDr.   G.   B.   Keďže   z podania   okresného   súdu sp. zn. Spr. 3764/08 z 3. decembra 2008 vyplynulo, že v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 1 Er 72/2007 v čase vydania napadnutého rozhodnutia zákonná sudkyňa JUDr. T. K. bola práceneschopná a v zmysle platného rozvrhu práce pre okresný súd bola jej   zastupujúcou   sudkyňou   JUDr.   G.   B.,   ústavný   súd   skúmal   správnosť   tohto   tvrdenia okresného súdu vo väzbe na ním už prv predložený rozvrh práce.

Ako   vyplynulo   z rozvrhu   práce   v jeho   pôvodnom   znení,   predsedníčka   senátu JUDr. T. K. mala pridelené okrem iného v roku 2008 k 31. decembru 2007 nevybavené veci reg. Er, 1 Er, 1 Erd, 1 Ercud a do rozsahu jej pôsobnosti patrilo konanie a rozhodovanie vo veciach   udelenia   poverenia   za   vykonanie   exekúcie   a ďalších   veciach   podľa   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a doplnení   ďalších   zákonov   v platnom   znení. Zastupujúcou sudkyňou JUDr. T. K. bola určená JUDr. J. G.

Rozvrh   práce   v jeho   pôvodnom   znení   bol   následne   zmenený   okrem   iného   aj dodatkom č. 2 k rozvrhu práce z 21. januára 2008, ktorý nadobudol účinnosť 23. januára 2008. Podľa čl. III tohto dodatku bola zastupujúcou sudkyňou JUDr. T. K. určená JUDr. G. B., s ktorou sa vzájomne zastupovala.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a s poukazom na to, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané 6. augusta 2008, teda po nadobudnutí účinnosti dodatku č. 2 k rozvrhu práce okresného   súdu,   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   pokiaľ   napadnuté   rozhodnutie   vydala JUDr. G. B., vydala ho ako zastupujúca sudkyňa JUDr. T. K., a teda ako zákonná sudkyňa podľa § 3 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v platnom znení.

Preto   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky,   v ktorej   namietala   porušenie svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi, podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2009