znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 1/08-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána   Lubyho v konaní o   sťažnosti   Š.   S.,   H.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   J.   V.,   H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 109/2006 a jeho rozsudkom z 8. februára 2007 takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti Š. S. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2007 doručená sťažnosť Š. S., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. J. V., H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v Prešove (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Co   109/2006   a rozsudkom z 8. februára 2007.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   II. ÚS 1/08-8 z 10. januára 2008   ju   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   pretože   nesprávne   číselné   označenie   základného   práva v sťažnosti   (čl.   46   ods.   2 ústavy) považoval   vzhľadom   na jej odôvodnenie za pisársku chybu.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   v označenom   súdnom   konaní   krajský   súd   rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 113/2004 z 12. januára 2006 vo veci návrhu na zvýšenie výživného. Krajský súd nariadil   v odvolacom   konaní   pojednávanie   na   8. február 2007.   Sťažovateľ   faxovým podaním   z   9. januára 2007   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   tomto   pojednávaní   z dôvodu plnenia   dôležitých   a neodkladných   pracovných   stavebných   povinností   pri   rekonštrukcii detského oddelenia Fakultnej nemocnice M. v P., kvôli ktorým ho zamestnávateľ odmietol uvolniť zo zamestnania, a to až do doby podstatnej finalizácie stavebnej časti rekonštrukcie. Z tohto dôvodu sťažovateľ zároveň požiadal o odročenie pojednávania po 1. apríli 2007. Krajský súd napriek tomu vec prerokoval na pojednávaní 8. februára 2007 v neprítomnosti sťažovateľa a rozhodol tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti sťažovateľa   prispievať   navrhovateľovi   na   jeho   výživu   mesačne   sumou   4   000   Sk   od 1. septembra 2005 do budúcnosti a vo výroku o trovách konania.

Sťažovateľ   namieta,   že   postupom   krajského   súdu   v odvolacom   konaní   a jeho rozhodnutím   mu   bola   odňatá   možnosť   vyjadriť   sa   k stanovisku   navrhovateľa   k jeho odvolaniu, ako aj právo s ohľadom na dĺžku súdneho konania v prípade neúspechu podať návrh na povolenie úhrady dlžného výživného v splátkach podľa jeho možností a schopností pri zohľadnení nevyhnutných   životných nákladov,   keďže u sťažovateľa došlo   v priebehu konania   k zmene   pomerov   v súvislosti   so   zhoršením   zdravotného   stavu.   Má   zvýšené výdavky na nákup liekov, diabetickú diétu a diétne stravovanie, dôkazy o tom nemohol uplatniť   ako   nové   dôkazy   v zmysle   §   205a   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj „OSP“).

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a rozsudkom   krajského   súdu   z 8.   februára   2007   a v nadväznosti   na   to,   aby   označený rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť na ďalšie konanie II. senát ústavného súdu, pretože v tom čase bola sudkyňa spravodajkyňa Ľudmila Gajdošíková členkou II. senátu ústavného   súdu.   Podľa   rozvrhu   práce   ústavného   súdu   na   rok   2008   sa sudkyňa spravodajkyňa   Ľudmila   Gajdošíková   stala   členkou   IV. senátu   ústavného   súdu.   Z tohto dôvodu túto vec prerokoval a rozhodol o nej senát v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

Podľa   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   prerokoval   ústavný   súd   vec na neverejnom   zasadnutí,   keďže   tak   sťažovateľ   podaním   doručeným   20.   februára 2008, ako aj krajský súd vo vyjadrení doručenom 11. februára 2008 vyslovili súhlas s upustením od   ústneho   pojednávania   a podľa   názoru   ústavného   súdu   nemohlo   ústne   pojednávanie prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.

Krajský súd vo svojom stanovisku k sťažnosti sp. zn. Spr 10013/08 z 31. januára 2008 uviedol takmer doslovne podstatnú časť odôvodnenia namietaného rozsudku sp. zn. 4 Co 109/2006 z 8. februára 2007 a s poukazom na toto odôvodnenie vyhodnotil okolnosti uvádzané   sťažovateľom   v sťažnosti   ako   nedôvodné.   K postupu   v odvolacom   konaní vo vzťahu k námietkam sťažovateľa sa krajský súd nevyjadril.

V stanovisku   k vyjadreniu   krajského   súdu   doručenom   ústavnému   súdu   29.   apríla 2008   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   poukázala   na   absenciu   stanoviska   krajského   súdu k podstate sťažnosti a k odôvodneniu sťažnosti ďalej uviedla:

„Sťažovateľ ako odporca v predmetnom odvolacom konaní nemal možnosť podať svoje   vyjadrenie   k skutkovým   a právnym   dôvodom   uvedeným   vo   vyjadrení   navrhovateľa k jeho odvolaniu, v ktorom navrhovateľ namietal nadštandardný spôsob života odporcu, prípadne doplniť svoje stanovisko ohľadom svojho vyjadrenia k jeho námietke o okolnosti, že výdavky navrhovateľa ako študenta vysokej školy sú vysoko nadšandardné a zavádzajúce. Tento   vadný   procesný   postup   odvolacieho   súdu   nebol   zhojený   ani   včasným   doručením písomného vyjadrenia navrhovateľa k odvolaniu odporcu, čo vyvoláva otázku porušenia rovnosti   strán   a   v   súvislosti   s   realizáciou   tohto   princípu   povinnosť   súdu   zabezpečiť účastníkom   rovnaké   možnosti   na   uplatnenie   ich   práv,   porušením   zásady   zákonnosti a spravodlivého súdneho procesu zaručeného pre každého účastníka Ústavou SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Článok 46 ods. 1 ústavy je ústavným základom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených   v siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (čl.   46   až   50).   Zároveň   podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (I. ÚS 56/01). Ústavný súd nemôže rozhodovať o veci, o ktorej má rozhodovať dovolací súd. V rozpore s princípom právneho štátu by bolo, keby o jednej (rovnakej) veci rozhodovali paralelne dva súdy.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu porušením procesnoprávnych princípov spravodlivého súdneho konania tým, že krajský súd rozhodol v odvolacom konaní na pojednávaní bez jeho prítomnosti, hoci sa ospravedlnil a požiadal o jeho odročenie, a bez toho, aby mu umožnil oboznámiť sa so stanoviskom protistrany k jeho odvolaniu a vyjadriť sa k nemu.

Zistenie   sťažovateľom   namietaných   vád   odvolacieho   konania   je   podmienkou prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Prípustnosť   dovolania   nie   je   však   založená   len   tvrdením   účastníka   o existencii procesných   vád   spôsobujúcich   tzv.   zmätočnosť   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   ktoré sú taxatívne   uvedené   v §   237   písm.   a)   až   g)   OSP,   ale   tým,   že   napadnuté   rozhodnutie niektorou z týchto vád skutočne trpí.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II. ÚS 102/04)   odňatím   možnosti   konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým účastníkovi konania znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva [napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a k právnej   stránke   veci   a pod.;   obdobne   podľa   doterajšej   judikatúry   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) napr. rozhodnutie sp. zn. 5 Cdo 102/01 z 27. septembra 2001 a sp. zn. 5 Cdo 93/2000 z 25. októbra 2000].

Podľa § 101 ods. 2 v spojení s § 211 ods. 3 OSP v znení účinnom do 30. júna 2007 ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka.

Vychádzajúc   z judikatúry   najvyššieho   súdu   (rozsudok   sp.   zn.   3 Cdo 16/01 z 27. februára 2000 in Zb. sr., zv. 3, roč. 2002, s. 32) súdne konanie trpí vadou v zmysle § 237   písm.   f)   OSP,   ak   účastník   konania   z existujúceho   a dôležitého   dôvodu   požiada o odročenie pojednávania a súd napriek tomu vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 238 ods. 4 vylučuje prípustnosť dovolania vo veciach   upravených zákonom   o rodine   a o   zmene   a doplnení   niektorých   zákonov s výnimkou rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.

Ústavný súd vo svojej judikatúre k otázke prípustnosti dovolania (IV. ÚS 283/07, III. ÚS 171/06) vyslovil, že prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP je založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania, ak sa v ňom namieta niektorá z procesných vád   konania   uvedených   v tomto   ustanovení;   v týchto   prípadoch   možno   napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie vylúčené.

Taký   je   aj   prípad   sťažovateľa.   Z hľadiska   predmetu   konania,   ktorým   bolo rozhodovanie   o návrhu   na   zvýšenie   výživného,   ide   o vec   upravenú   zákonom č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, dovolanie v ktorej nie je podľa § 238 ods. 4 OSP prípustné. Sťažovateľ však namieta, že mu krajský súd svojím nesprávnym postupom v odvolacom konaní znemožnil uplatnenie jeho procesných práv, a tým mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. Prípustnosť dovolania   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   vydanému   v konaní,   ktoré   je   postihnuté procesnou vadou uvedenou v § 237 OSP, a to aj vo veciach, v ktorých je inak dovolanie podľa   §   238   ods.   4   OSP   vylúčené,   vyplýva   aj   z rozhodovacej   praxe   najvyššieho   súdu (rozsudok sp. zn. 5 Cdo 147/01 z 30. januára 2002). Z predloženého spisu okresného súdu z 25. marca   2008   nevyplynulo,   že by sťažovateľ   uplatnil   na   ochranu   svojho   základného práva dovolanie. Skutočnosť, že sťažovateľ nevyužil svoje zákonné právo, nie je dôvodom, aby ústavný súd reparoval pochybenie sťažovateľa.

Právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   je   daná iba vtedy, ak rozhodovanie o namietanom porušení základných práv alebo slobôd nepatrí do právomoci   všeobecného   súdu.   Ústavný   súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Sťažovateľ sa mal   preto   skôr,   ako   sa   sťažnosťou   obrátil   na   ústavný   súd,   domáhať   ochrany   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podaním mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 236 a nasl. OSP, ktorý bol na ten účel prípustný. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Pretože rozhodovanie o ďalších častiach petitu sťažnosti je podmienené vyhovením sťažnosti vo veci samej (vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd zaručených v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve), ústavný súd sa už týmito návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2008