znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 1/05-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. januára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. K., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. V. D., B., ktorou namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 191/91, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 31. mája 2004 doručené podanie Ing. R. K., bytom B., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. V. D., B., označené ako „Sťažnosť vo veci porušovania základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní 7 C 191/91“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo Ing. R. K. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 191/91 porušené bolo.

2. Ing. R. K. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200.000 Sk, ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   II   povinný   zaplatiť   v lehote   2   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Zároveň žiadal priznať mu aj náhradu trov konania.

Sťažovateľ uviedol, že vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný   súd“)   pod sp. zn.   7   C   191/91   bol   28.   apríla   2003   vynesený   rozsudok,   ktorý považoval za zmätočný, a preto proti nemu podal 6. júna 2003 odvolanie.

O odvolaní Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) právoplatne rozhodol rozsudkom 24. júna 2004, ktorý bol sťažovateľovi doručený 1. októbra 2004.

Ústavný   súd   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   sťažovateľa   podľa   § 25 ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   a zisťuje,   či   nie   sú   dané   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde. Jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná neopodstatnenosť.

V rámci prípravy na predbežné prerokovanie sťažnosti ústavný súd požiadal okresný súd o informáciu o stave odvolacieho konania vo veci sp. zn. 7 C 191/91. Okresný súd predložil ústavnému súdu rozsudok krajského súdu z 24. júna 2004 č. k. 9 Co 300/03-232, 9 Co   301/03-232,   9   Co   302/03-232,   z   ktorého   vyplýva,   že   rozsudok   okresného   súdu z 28. apríla   2003   bol   v   celom   rozsahu   potvrdený   a   jeho   doručením   nadobudol právoplatnosť. Vo veci sp. zn. 7 C 191/91 okresný súd už nemôže konať.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú.

Vyhlásením   rozsudku   vo   veci   samej   (28.   apríla   2003)   a   jeho   doručením (a úkonmi, ktoré musel okresný súd vykonať v spojitosti s podaním odvolania podľa § 209 a §   210   Občianskeho   súdneho   poriadku)   okresný   súd   vykonal   všetky   zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa. Ďalšie úkony alebo postupy   už okresný   súd   nemohol   vykonávať,   a   preto   bolo treba   vec   posudzovať so zreteľom   na čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len   „ústava“) ako vec, v ktorej   ústavná   úloha   okresného   súdu   pri odstraňovaní   právnej   neistoty   skončila rozhodnutím vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu za predpokladu, že toto rozhodnutie je aj konečným rozhodnutím vo veci samej aj napriek podanému odvolaniu a vykonaniu riadneho opravného konania.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti (31. mája 2004) už nemohol   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh   konania,   prípadne prieťahy   v ňom.   Tento   stav   veci   viedol   ústavný   súd   k záveru,   že   sťažnosť,   v ktorej sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   zjavne   neopodstatnená,   a   preto   ju ústavný súd odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, napríklad aj IV. ÚS 219/03).

Ústavný   súd   v tejto   spojitosti   podotýka,   že   proti   porušovaniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa sťažovateľ mohol brániť (do vynesenia rozsudku okresným súdom) podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. januára 2005