znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 1/02-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2002 predbežne prerokoval sťažnosť RSDr. J. K., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. M. V., B., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky rozkazom ministra obrany Slovenskej republiky (v personálnych veciach) č. 161 z 25. mája 2001 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RSDr. J. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 9. januára 2002 doručené podanie RSDr. J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom B., zastúpeného advokátom JUDr.   M.   V.,   B.,   označené   ako   „Ústavná   sťažnosť“.   Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že sťažovateľovi ako profesionálnemu vojakovi bol 26. mája 2001 doručený rozkaz ministra obrany Slovenskej republiky (v personálnych veciach) č. 161 z 25. mája 2001, ktorým bol s odvolaním sa na § 21 ods. 1 písm. g) zákona č. 370/1997 Z. z. o vojenskej službe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) dňom 31. mája 2001 odvolaný z doterajšej funkcie a súčasne s odvolaním sa na § 23 ods. 2 zákona bolo ukončené jeho vyčlenenie mimo ozbrojené sily na plnenie úloh inej právnickej osoby na zabezpečenie obrany Slovenskej republiky   a úloh   ozbrojených   síl.   S odvolaním   sa   na   §   26   ods.   2   písm.   j)   zákona   bol sťažovateľ   1.   júna   2001   zaradený   do   personálnej   zálohy   náčelníka   Generálneho   štábu Armády Slovenskej republiky.

Dňa   28.   augusta   2001   bol   sťažovateľovi   doručený   výpis   z rozkazu   náčelníka Generálneho štábu Armády Slovenskej republiky (v personálnych veciach) č. 119 z toho istého dňa, ktorým podľa § 27 ods. 3 zákona 31. augusta 2001 bolo ukončené jeho zaradenie do personálnej zálohy na základe uplynutia zákonom stanovenej lehoty na zaradenie do personálnej zálohy a podľa § 32 ods. 2 písm. b) zákona bol 30. novembra 2001 prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka.

Sťažovateľ tvrdil, že personálnym rozkazom ministra obrany č. 161 z 25. mája 2001 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), a preto žiadal, aby ústavný súd vo svojom náleze podľa § 57 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) rozhodol takto:

„1)   Rozkazom   ministra   obrany   Slovenskej   republiky   (v   personálnych   veciach) číslo 161   zo   dňa   25.   5.   2001,   ktorým   podľa   ustanovenia   §   21   ods.   1   písm.   g)   zákona č. 370/1997 Z. z. o vojenskej službe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) dňom 31. mája 2001 odvolal z doterajšej funkcie a súčasne podľa ustanovenia § 23 ods. 2 zákona ukončil   vyčlenenie   mimo   ozbrojené   sily   na   plnenie   úloh   inej   právnickej   osoby   na zabezpečenie obrany Slovenskej republiky a úloh ozbrojených síl a podľa ustanovenia § 26 ods.   2   písm.   j)   zákona   dňom   1.   júna   2001   zaradil   do   personálnej   zálohy   náčelníka Generálneho štábu Armády Slovenskej republiky plukovníka RSDr. J. K. bolo porušené základné   právo   menovaného   na   spravodlivé   a uspokojujúce   pracovné   podmienky, ustanovené   v čl.   36   Ústavy   Slovenskej   republiky   č.   460/1992   Zb.   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „ústava“).

2) Citovaný rozkaz ministra obrany Slovenskej republiky je v zmysle § 48 ods. 9 zákona neplatný, pretože neobsahuje odôvodnenie požadované ustanoveniami § 48 ods. 2 a §   48   ods.   4   zákona   a v rozpore   s ustanovením   §   27   ods.   1   zákona   o odvolaní profesionálneho vojaka   z funkcie   nerozhodol   ten   služobný orgán,   ktorý   profesionálneho vojaka do funkcie ustanovil.

3) Vec sa vracia na dalšie konanie ministrovi obrany Slovenskej republiky, ktorý zabezpečí obnovenie stavu, aký bol pred porušením základného práva sťažovateľa.“

Pokiaľ ide o splnenie procesných podmienok konania ústavného súdu o jeho ústavnej sťažnosti, sťažovateľ uviedol, že označený rozkaz ministra obrany porušuje jeho základné právo   na   „spravodlivé   a uspokojivé   pracovné   podmienky“,   pričom   „o jeho   ochrane nerozhoduje   iný   súd“.   Ohľadom   lehoty   podania   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol: „Vzhľadom na to, že v dobe od 1. júla 2001 do 31. decembra 2001 nebolo možné podať sťažnosť na ústavný súd, pristupujem k podaniu návrhu teraz“.

II.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom skúmal, či neexistuje žiaden z dôvodov na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 označeného zákona. Po predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd rozhodol o jej   odmietnutí   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   pretože   za   opodstatnenú   možno považovať len takú sťažnosť podľa čl. 127 ústavy (v znení platnom a účinnom od 1. januára 2002), ktorou sťažovateľ „nenahrádza“ konanie o „starej“ ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom, ktoré mal k dispozícii a mohol aj reálne využiť do 31. decembra 2001.

V okolnostiach   prípadu   sťažovateľa   potom   ústavný   súd   zistil,   že   napadnuté rozhodnutie ministra obrany Slovenskej republiky č. 161 bolo ešte z 25. mája 2001, pričom pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   nebola   zistená   žiadna   prekážka,   ktorá   by sťažovateľovi bola bránila uplatniť si ochranu svojho základného práva podľa čl. 36 ústavy „starou“   ústavnou   sťažnosťou   v priebehu   roku   2001.   Z uvedených   dôvodov   bolo   preto potrebné jeho sťažnosť odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2002