SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 99/2016-98
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; obchodnejspoločnosti PENTA INVESTMENTS LIMITED, 47 Esplanade, JE1 OBD, St. Helier,Jersey, a obchodnej spoločnosti PENTA INVESTMENTS LIMITED, Agias Fylaxeos& Polygnostou 212, C&I CENTER, 3082 Limasol, Cyprus, zastúpených advokátomMgr. Martinom Škublom, Škubla & Partneri s. r. o., Digital Park II, Einsteinova 25,Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 8ods. 2, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a právpodľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomNárodnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru a Úradu špeciálnejprokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v trestnom stíhaní vedenompod ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012, ako aj vo veci namietaného porušenia ichzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základnýchpráv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vydaním oznámeniaÚradu špeciálnejprokuratúryGenerálnejprokuratúrySlovenskejrepublikysp. zn. VII/2 Gv 4/12/1000 z 18. júna 2015 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskejrepubliky pri prešetrovaní opakovaného podnetu z 25. mája 2015 a jeho doplneniaz 29. júna 2015, ako aj vydaním oznámenia Generálnej prokuratúry Slovenskej republikyč. k. XVI Gn 36/15/1000-4 z 18. novembra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, obchodnej spoločnosti PENTA INVESTMENTSLIMITED, Esplanade, JE1 OBD, St. Helier, Jersey, a obchodnej spoločnosti PENTAINVESTMENTS LIMITED, Agias Fylaxeos & Polygnostou 212, C&I CENTER, 3082Limasol, Cyprus, o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2015doručená a následne 16. decembra 2015 doplnená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“); obchodnej spoločnosti PENTAINVESTMENTS LIMITED, 47 Esplanade, JE1 OBD, St. Helier, Jersey (ďalej len„sťažovateľ v 2. rade“), a obchodnej spoločnosti PENTA INVESTMENTS LIMITED,Agias Fylaxeos & Polygnostou 212, C&I CENTER, 3082 Limasol, Cyprus (ďalej len„sťažovateľ v 3. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ichzákladných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 8 ods. 2, čl. 36 ods. 1,čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a právpodľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) postupom Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru (ďalejlen „NAKA“) a Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky(ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) v trestnom stíhaní vedenom pod ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012 (ďalej len „trestné stíhanie“), ako aj vo veci namietaného porušeniaich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, základných práv podľa čl. 36ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vydaním oznámenia úradušpeciálnej prokuratúry sp. zn. VII/2 Gv 4/12/1000 z 18. júna 2015 a postupom Generálnejprokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) pri prešetrovaníopakovaného podnetu z 25. mája 2015 a jeho doplnenia z 29. júna 2015, ako aj vydanímoznámenia generálnej prokuratúry č. k. XVI Gn 36/15/1000-4 z 18. novembra 2015 (ďalejlen „oznámenie generálnej prokuratúry“).
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že napádajú nezákonnosť, ako aj zbytočné prieťahyv prípravnom trestnom konaní vedenom v tzv. kauze Gorila postupom NAKA, úradušpeciálnej prokuratúry a generálnej prokuratúry.
Sťažovatelia ku skutkovému stavu uviedli, že 20. decembra 2011 boli na viacerýchinternetových stránkach zverejnené dokumenty – analytické prepisy odposluchov z bytu ⬛⬛⬛⬛ uskutočnených na základe súhlasu Krajského súdu v Bratislave (ďalejlen „krajský súd“) pod krycím názvom„Gorila“. Z týchto dokumentov vyplývalopodozrenie zo spáchania niekoľkých desiatok trestných činov prevažne korupčnéhocharakteru, ku ktorým malo dôjsť v rokoch 2005 a 2006 v súvislosti s privatizáciou.Na základe uvedeného podali traja poslanci Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len„národná rada“) trestné oznámenie, ktorým žiadali prešetriť tieto skutočnosti.
Rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“)z 9. januára 2012 bol na prešetrenie tejto kauzy zriadený špeciálny vyšetrovací tíma v ten istý deň bolo vydané uznesenie o začatí trestného stíhania sp. zn. ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012 (v tom čase vedené pod sp. zn. PPZ-5/BOK-CA-2012). Sťažovateľv 1. rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal 19. januára 2012 podnetpodľa § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisovúčinného v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o prokuratúre“), ktorým žiadal uznesenieo začatí trestného stíhania ako nezákonné zrušiť.
Ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 97/2012 z 20. novembra 2012 konštatoval,že základné práva ⬛⬛⬛⬛ boli postupom krajského súdu a vydaním súhlasuna odposluch porušené a oba súhlasy zrušil. Keďže tento nález sa týkal aj sťažovateľav 1. rade, tento 22. mája 2013 svoj podnet doplnil. O spôsobe vybavenia podnetu, ako ajdoplnenia podnetu sťažovateľ v 1. rade nebol dosiaľ informovaný.
Dňa 17. marca 2015 podali sťažovatelia v 1. a 2. rade špeciálnemu prokurátoroviúradu špeciálnej prokuratúry (ďalej len „špeciálny prokurátor“) ďalší podnet, resp. žiadosťo preskúmanie postupu policajta, v ktorom uviedli, že predchádzajúci podnet nebol nijakovybavený, a súčasne poukázali na zbytočné prieťahy v trestnom konaní. V ten istý deňsťažovatelia požiadali vedúceho vyšetrovacieho tímu o nahliadnutie do vyšetrovacieho spisupodľa § 69 Trestného poriadku. V odpovedi vedúceho vyšetrovacieho tímu im bolooznámené, že u nich nie sú splnené zákonné predpoklady pre nahliadnutiedo vyšetrovacieho spisu, pretože nemajú potrebné procesné postavenie. Sťažovatelia sa18. mája 2015 obrátili na dozorujúceho prokurátora so žiadosťou o preskúmanieodmietnutia nahliadnutia do vyšetrovacieho spisu.
Keďže podnet sťažovateľov zo 17. marca 2015 nebol vybavený v lehote dvochmesiacov, podali sťažovatelia 26. mája 2015 generálnej prokuratúre opakovaný podnet,v ktorom žiadali, aby generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálnyprokurátor“) preskúmal nečinnosť špeciálneho prokurátora. List dozorujúceho prokurátoraoznačený ako„Oznámenie“sp. zn. VII/2 Gv 4/12/1000 z 18. júna 2015 bol sťažovateľomdoručený 24. júna 2015. Z jeho obsahu vyplýva, že podnet sťažovateľov vyhodnotilako nedôvodný. Keďže sťažovatelia s takýmto vybavením podnetu nesúhlasili, doručiligenerálnemu prokurátorovi 30. júna 2015 doplnenie opakovaného podnetu, v ktorom houpozornili, že nimi podaný opakovaný podnet nebol riadne vybavený, a súčasne hopožiadali o preskúmanie zákonnosti vybavenia podnetu a ich žiadosti o preskúmanieodpovede, teda tzv. oznámenia. O urýchlené vybavenie opakovaného podnetu v znení jehodoplnenia sťažovatelia požiadali generálneho prokurátora 4. septembra 2015. Opakovanýpodnet sťažovateľov do dňa podania tejto sťažnosti vybavený nebol. Sťažovateliaargumentovali, že trestné stíhanie dosiaľ nie je vedené proti konkrétnej osobe, ale„vo veci“.
Sťažovatelia ďalej uviedli, že z uznesenia o začatí trestného stíhania v danej vecivyplýva, že hoci trestné oznámenie bolo podané pre podozrenie z takmer sedemdesiatichprevažne korupčných trestných činov, vyšetrovateľ vydal uznesenie o začatí trestnéhostíhania len pre skutok založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupinya pre niekoľko trestných činov, ktorými sa táto zločinecká skupina mala prejavovať.
Sťažovatelia zdôraznili, že napriek tomu, že v danom trestnom stíhaní nebolovznesené obvinenie žiadnej osobe, sťažovatelia majú de facto postavenie subjektovtrestného konania; sťažovateľ v 1. rade ako obvinený a sťažovatelia v 2. a 3. radeako zúčastnené osoby. Z pohľadu judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len„ESĽP“) rozhodné pre posúdenie, či má osoba postavenie obvineného, nie je to, či jej bolovznesené obvinenie, teda či bola oficiálne uzrozumená o tom, že sa považuje za obvinenú(formálne hľadisko), ale aj to, či jej tento status nevyplýva z iných okolností (materiálnehľadisko). K rovnakému záveru možno podľa sťažovateľov dospieť aj na základe výkladuústavy, ktorá v čl. 17 ods. 2 termín „obvinený“ ani nepoužíva, ale rovnako ako listina v čl. 8ods. 2 zakazuje vedenie trestného stíhania bez zákonných dôvodov voči komukoľvek.
Podľa názoru sťažovateľov z uvedeného vyplýva aj ich oprávnenie na podaniesťažnosti ústavnému súdu.
Sťažovatelia ďalej v sťažnosti podrobne rozoberali jednotlivé okolnosti, na základektorých sa považujú za osoby„obvinené z trestného činu“, a to
- existenciu oficiálnej výčitky vo vzťahu ku všetkým trom sťažovateľom, za ktorúmožno považovať rôzne mediálne vyjadrenia vedúceho vyšetrovacieho tímu, dozorujúcehoprokurátora, jednotlivých ministrov vnútra Slovenskej republiky, najmä ju však možnovyvodiť z výsledku dožiadania o právnu pomoc, v ktorom sa generálna prokuratúraexpressis verbis vyjadrila k identite podozrivého
- podstatný dopad na ich situáciu, ktorý možno vyvodiť z porušovania právasťažovateľov na prezumpciu neviny, množstva trestno-procesných úkonov uskutočnenýchproti nim, opakovaných výsluchov sťažovateľa v 1. rade a zamestnancov sťažovateľovv 2. a 3. rade (formálne v postavení svedkov), ako aj z ostatných nepriamych dopadov(naštrbenie dôvery zo strany zamestnancov, sťaženie podnikateľských aktivít, zhoršeniereputácie...).
K postaveniu sťažovateľov v 2. a 3. rade sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že jepotrebné považovať ich za zúčastnené osoby, pretože prípadným uložením ochrannéhoopatrenia by mohlo byť zasiahnuté do ich vlastníckeho práva.
Sťažovatelia tiež argumentovali, že trestné stíhanie v danej veci je od počiatkunezákonné, pričom uznesenie o začatí trestného stíhania bolo vydané predčasne a nespĺňanáležitosti v zmysle § 199 ods. 1 Trestného poriadku. V tejto súvislosti sťažovateliapoukázali na skutočnosť, že k začatiu trestného stíhania došlo v čase, keď na to neexistovalrelevantný podklad, keďže spis vo veci„Gorila“mal a stále má charakter anonymnéhodokumentu zverejneného na internete, a preto orgány činné v trestnom konaní by podľasťažovateľov nemali začínať trestné stíhanie len na základe vymyslených konštrukcií, ktorémôžu mať silné politické pozadie. Uznesenie o začatí trestného stíhania bolo napriekobsiahlosti samotného spisu vydané len 9 pracovných dní po podaní trestného oznámeniaa v rovnaký deň, keď bol rozkazom ministra vnútra vytvorený špeciálny vyšetrovací tím.Z rozboru náležitostí uznesenia o začatí trestného stíhania v danej veci podľa sťažovateľovvyplýva, že tieto splnené nie sú. V uvedenom uznesení nedošlo k žiadnemu opisu„miesta spáchania skutku“, nedostatočné je časové vymedzenie skutkov, neboli naplnené definičnéznaky zločineckej skupiny (najmä jej štruktúrovanosť, koordinovanosť, účel zločineckejskupiny). V uznesení absentuje vymedzenie, ako malo dôjsť k spáchaniu korupcie, nie jebližšie špecifikované, v akej podobe boli prijaté úplatky, či išlo o materiálne výhody aleboprotislužby, akým spôsobom k ich prijatiu došlo.
Sťažovatelia ďalej poukázali, že okrem nedostatkov v tzv. predprípravnom konaní,ako aj pri vydaní samotného uznesenia o začatí trestného stíhania, závažné nedostatkyvykazuje aj vedenie trestného stíhania. Podľa sťažovateľov mala byť minimálne časť spisu,ktorý je vyšetrovacím tímom považovaný za výsledok odpočúvania Slovenskej informačnejslužby (ďalej len „SIS“), vyradená z vyšetrovacieho spisu, keďže ústavný súd nálezomz 20. novembra 2012 vyhlásil oba súhlasy krajského súdu na použitie informačno-technických prostriedkov za protiústavné, čím takto získaný obsah spisu nie je možnépoužiť ako dôkaz v trestnom konaní a tiež nemôže byť ani operatívnou informáciou, z ktorejby mohli orgány činné v trestnom konaní čerpať pri podozrení z trestnej činnosti.Sťažovatelia sú toho názoru, že existenciu zločineckej skupiny a už vôbec jej založenie,zosnovanie alebo podporovanie sa orgánom činným v trestnom konaní doteraz nepodarilopreukázať dostupnými dôkaznými prostriedkami, a preto malo byť trestné stíhanie podľa§ 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zastavené.
Podľa sťažovateľov k porušeniu čl. 17 ods. 2 ústavy, čl. 8 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1dohovoru dochádza nezákonným vedením trestného stíhania, ale aj v príčinnej súvislostiso zbytočnými prieťahmi. Sťažovatelia poukázali najmä na skutočnosť, že ich právana stíhanie len zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom boli porušené tým, že súvystavení trestnému stíhaniu bez toho, aby im bolo vznesené trestné obvinenie (sťažovateľv 1. rade), resp. oznámené postavenie zúčastnenej osoby (sťažovatelia v 2. a 3. rade).Orgány činné v trestnom konaní postupujú nezákonne, keďže Trestný poriadok vedenietrestného stíhania voči konkrétnej osobe bez uznesenia podľa § 206 ods. 1 alebo 2 nepozná.K porušovaniu týchto práv sťažovateľov v postavení materiálne obvinených (sťažovateľv 1. rade), resp. zúčastnených osôb (sťažovatelia v 2. a 3. rade) dochádza v dôsledkusamotného vedenia trestného stíhania na základe predčasne vydaného uznesenia o začatítrestného stíhania, ktoré neobsahuje zákonné náležitosti. Základom pre vedenie trestnéhostíhania je podľa sťažovateľov preverovanie nezákonne získaných informácií z tzv. spisuGorila, ktorý mal byť z vyšetrovacieho spisu vyradený, na základe ktorého bola vytvorenátéza zločineckej skupiny. V tejto súvislosti dochádza v trestnom stíhaní k zbytočnýmprieťahom, keďže trestné stíhanie nebolo dosiaľ zastavené, hoci dôvody na takétorozhodnutie existujú.
K namietanému porušeniu čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 40 ods. 3 listiny a čl. 6 ods. 3dohovoru dochádza podľa sťažovateľov ignorovaním ich právneho postavenia, ako ajv dôsledku zbytočných prieťahov. Keďže sťažovatelia nemajú oficiálne priznaný statusobvinených, resp. zúčastnenej osoby, dochádza v postupe orgánov činných v trestnomkonaní k pochybeniam pri realizácii práva na obhajobu (sťažovateľom neboli oznámenédôvody ich obvinenia, na základe čoho sa nemôžu náležite vyjadriť k obvineniam, nemajúprávo nazerať do vyšetrovacieho spisu). Sťažovateľom nie sú priznané práva, ktorézodpovedajú ich postaveniu.
Porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, tedazbytočné prieťahy v konaní nastali podľa sťažovateľov v samotnej trestnej veci – v trestnomstíhaní, ale aj v súvislosti s vybavovaním ich opakovaného podnetu. Keďže orgány činnév trestnom konaní dosiaľ nerozhodli ani o podaní obžaloby ani o zastavení trestnéhostíhania, stav právnej neistoty sťažovateľov stále trvá. Sťažovatelia poukázali na štyrikritériá, ktoré v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru ESĽP skúma pri hodnotení primeranostilehoty na rozhodnutie veci. Ide o zložitosť veci, správanie sťažovateľa, postup štátnychorgánov a význam konania pre sťažovateľa. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci,sťažovatelia sú toho názoru, že právne posúdenie skutku bolo ustálené už pri vydaníuznesenia o začatí trestného stíhania, pričom k zmene právnej kvalifikácie dosiaľ nedošlo.V uvedenej veci ku skutkovej zložitosti trestného činu sťažovatelia uviedli, že ho nemožnopovažovať za skutkovo tak náročný, aby ho nebolo možné ani po štyroch rokoch uzavrieť.Vo vzťahu ku správaniu sťažovateľov títo poukázali na to, že sťažovateľ v 1. rade sazúčastnil všetkých výsluchov, na ktoré bol predvolaný, rovnako sa výsluchov zúčastňovaliaj zamestnanci sťažovateľov v 2. a 3. rade. Ku kritériu postupu štátnych orgánovsťažovatelia zdôraznili, že napriek množstvu obstaraných dôkazov tieto nesmerujúk preukázaniu existencie zločineckej skupiny a len čiastočne smerujú k niekoľkým trestnýmčinom uvedeným v skutkovej vete. Pokiaľ ide o význam konania pre sťažovateľov, tento mápre nich zvýšený význam, ktorý umocňuje skutočnosť, že tzv. kauza Gorila je pravidelnepredmetom politického boja.
Vo vzťahu k vybavovaniu opakovaného podnetu sťažovatelia poukázalina skutočnosť, že hoci bol adresovaný generálnemu prokurátorovi, tento ho bez vedomiasťažovateľov odstúpil na vybavenie špeciálnemu prokurátorovi, proti ktorému bol podaný.Po odstránení nečinnosti špeciálneho prokurátora pri vybavovaní podnetu (vydanímoznámenia z 18. júna 2015) sťažovatelia podaný opakovaný podnet rozšírili o doplnenie,ktorým žiadali, aby generálny prokurátor prešetril správnosť postupu špeciálnehoprokurátora v trestnom stíhaní. Napriek urgencii sťažovateľov zo 4. septembra 2015generálny prokurátor nevykonal žiadny úkon, ktorý by smeroval k vybaveniu opakovanéhopodnetu.
K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1dohovoru došlo podľa sťažovateľov pri prešetrovaní opakovaného podnetu zo stranygenerálnej prokuratúry, ako aj v súvislosti s konaním úradu špeciálnej prokuratúrypri vydaní oznámenia o vybavení podnetu sťažovateľov. Generálna prokuratúra saopakovaným podnetom sťažovateľov v znení doplnenia nezaoberala vôbec a úrad špeciálnejprokuratúry odmietol podnet sťažovateľov bez toho, aby sa zaoberal ich argumentáciou.
V doplnení sťažnosti zo 14. decembra 2015 sťažovatelia poukázali na tri významnéokolnosti, ktoré majú podľa ich názoru podstatný význam pre konanie o tejto sťažnosti.
Prvá okolnosť spočíva vo vydaní uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 490/2015zo 6. októbra 2015 vo veci sťažovateľa v 1. rade a ⬛⬛⬛⬛, z ktorého vyplývapovinnosť NAKA a úradu špeciálnej prokuratúry vyradiť informácie, ktoré majú svoj pôvodv nelegálnom odpočúvaní SIS, z vyšetrovacieho spisu k trestnému stíhaniu. Ústavný súdv predmetnom uznesení rozhodol o čiastočnom prijatí viacerých spojených sťažností. Podľanázoru sťažovateľov z predmetného rozhodnutia ústavného súdu vyplývajú dôležité právnezávery, najmä skutočnosť, že z tzv. akcie Gorila už dlhé roky neexistujú žiadne originálnezvukové nahrávky, a preto aj dosiaľ existujúce sekundárne záznamy nemôžu byť orgánmičinnými v trestnom konaní použité. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ vyšetrovací tím skúmainformácie získané použitím informačno-technických prostriedkov, tieto nebude možnéoveriť originálnymi nahrávkami, keďže sú zničené, a teda vyšetrovací tím nekonábez zbytočných prieťahov. Ústavný súd v danom uznesení tiež vyslovil, že spracovanévýsledky odpočúvania v kauze Gorila musia byť uložené v archíve SIS, čo predstavujejedinú legálnu možnosť ich uchovania. Do archívu SIS nemá okrem súdu prístup nikto.Na základe uvedeného sťažovatelia doplnili aj petit sťažnosti o príkaz adresovaný NAKAa úradu špeciálnej prokuratúry, aby akékoľvek tzv. sekundárne záznamy z informačno-technických prostriedkov vyradili a vrátili SIS, ktorá ich bude archivovať. Sťažovateľom súznáme tieto informácie, ktoré orgány činné v trestnom konaní považujú za záznamy získanéz informačno-technických prostriedkov:
a) spis, ktorý odporcovia považujú za tzv. analytický prepis odpočúvania, o ktoromsa ústavný súd vyjadril, že bolo protiústavné,
b) operatívny spis inšpekcie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vytvorenýna účely disciplinárneho/trestného konania vedeného protipre podozrenie z obchodovania s informáciami v prospech sťažovateľov,
c) tzv.„premiérkina zvodka“– spravodajská informácia odovzdaná 18. januára 2012vtedajšej predsedníčke vlády Slovenskej republiky, ktorá sa mala týkať spojitosti finančnejskupiny Penta so Slovenskými elektrárňami a elektroenergetikou,
d) súdne spisy krajského súdu k odpočúvaniu.
Druhou významnou okolnosťou je podľa sťažovateľov zverejnenie spisu Gorila II20. novembra 2015 na internete. Podľa sťažovateľov s veľkou pravdepodobnosťou ideo prepis súkromných rozhovorov bývalého riaditeľa kontrarozviedky SIS
, ktorý si pravdepodobne nahrával svoje stretnutia s viacerými osobamizo spravodajského, biznisového, ako aj politického prostredia. Tieto nahrávky boli políciouzaistené a odovzdané vyšetrovaciemu tímu, ktorému muselo byť už od začiatku jasné,že tieto nahrávky boli vyhotovené nezákonne a nijako nesúviseli s namietaným trestnýmstíhaním. Pokiaľ teda boli stovky hodín členmi vyšetrovacieho tímu„prepočúvané, analyzované a spracovávané“, uvedené svedčí o dôvodnosti námietky sťažovateľovo zbytočných prieťahoch v namietanom trestnom stíhaní.
Poslednou okolnosťou, ktorá je významná v tejto veci, je podľa sťažovateľovoznámenie generálneho prokurátora doručené sťažovateľom 25. novembra 2015, ktorýmgenerálny prokurátor vybavil opakovaný podnet sťažovateľov. V uvedenom oznámenígenerálny prokurátor uviedol, že zistil pochybenie pri vybavovaní prvého podnetusťažovateľov a jeho prvého doplnenia zo strany špeciálneho prokurátora, avšak dôvodyna zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania, resp. na zastavenie trestného stíhaniapodľa jeho názoru nie sú dané. Súčasne podľa sťažovateľov generálny prokurátor„neuviedol žiaden konkrétny dôvod, prečo podanému Opakovanému podnetu v znení Doplnenia nevyhovel“. Oznámenie generálneho prokurátora považujú sťažovateliaza nezákonné a porušujúce ich práva na inú právnu ochranu. Sťažovatelia naďalej trvajúna tom, aby ústavný súd vyslovil aj porušenie ich základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov, ku ktorému došlo v súvislosti s oneskoreným vybavením ichopakovaného podnetu, k čomu došlo až po štyroch mesiacoch od uplynutia zákonnej lehoty.
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:„I. Práva ⬛⬛⬛⬛, obchodnej spoločnosti PENTA INVESTMENTS LIMITED (so sídlom na Jersey) a obchodnej spoločnosti PENTA INVESTMENTS LIMITED (so sídlom na Cypre) podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 2, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru a Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v trestnom stíhaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012, boli porušené.
II. Národnej kriminálnej agentúre Prezídia Policajného zboru a Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sa do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu prikazuje vyradiť a na účely uloženia podľa ustanovenia § 17 ods. 6 zákona č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov vrátiť Slovenskej informačnej službe akékoľvek listiny alebo záznamy, ktorých obsahom sú údaje získané použitím informačno-technických prostriedkov schválených rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Ntt-3-D-2879/2005 z 23. 11. 2005 a sp. zn. Ntt-3-D- 482/2006 z 18. 5. 2006 a ktoré sa nachádzajú vo vyšetrovacom spise vedenom Národnou kriminálnou agentúrou Prezídia Policajného zboru pod sp. zn. ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA- 2012 a dozorovom spise vedenom Úradom špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pod sp. zn. VII/2 Gv 4/12/1000.
III. Trestné stíhanie vedené Národnou kriminálnou agentúrou Prezídia Policajného zboru a Úradom špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pod sp. zn. ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012 sa zrušuje.
Národnej kriminálnej agentúre Prezídia Policajného zboru a Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sa v trestnom stíhaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012 zakazuje pokračovať v porušovaní práv sťažovateľov spočívajúcom v ďalšom vedení tohto trestného stíhania.
Eventuálne: Národnej kriminálnej agentúre Prezídia Policajného zboru a Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sa v trestnom stíhaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov. IV. Práva ⬛⬛⬛⬛ a obchodnej spoločnosti PENTA INVESTMENTS LIMITED (so sídlom na Jersey) a obchodnej spoločnosti PENTA INVESTMENTS LIMITED (so sídlom na Cypre) podľa čl. 46 ods. 1, 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vydaním oznámenia Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/2 Gv 4/12/1000-152 z 18. 6. 2015 o vybavení podnetu sťažovateľov z 17. 3. 2015 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pri prešetrovaní opakovaného podnetu sťažovateľov z 25. 5. 2015 v znení jeho doplnenia z 29. 6. 2015, ako aj vydaním oznámenia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. XVI Gn 36/15/1000-4 z 18. 11. 2015 o vybavení opakovaného podnetu sťažovateľov z 25. 5. 2015 v znení jeho doplnenia z 29. 6. 2015, boli porušené.
V. Oznámenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. XVI Gn 36/15/1000-4 z 18. 11. 2015 o vybavení opakovaného podnetu sťažovateľov z 25. 5. 2015 v znení jeho doplnenia z 29. 6. 2015 sa zrušuje a vec sa jej vracia na ďalšie konanie. VI. Národná kriminálna agentúra Prezídia Policajného zboru, Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky sú povinní nahradiť sťažovateľom trovy konania v plnom rozsahu podľa ich vyčíslenia do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Na základe výzvy ústavného súdu bolo ústavnému súdu 24. novembra 2015 doručenévyjadrenie generálnej prokuratúry, v ktorom zaujala k námietkam sťažovateľov totostanovisko:
«Vo vzťahu ku Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že v súvislosti s nevybavením opakovaného podnetu ako efektívneho prostriedku nápravy došlo (okrem zbytočných prieťahov) aj k porušeniu práva sťažovateľov na inú právnu ochranu.
A/ Je pravdou, že sťažovatelia prostredníctvom advokátskej kancelárie Škubla & Partneri, s. r. o. adresovali dňa 25. mája 2015 Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky - generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky podanie označené ako „opakovaný podnet“, ktorého obsahom bolo konštatovanie, že špeciálny prokurátor nevybavil ich podnet zo 17. marca 2015. Súčasne k podaniu bola pripojená i žiadosť o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 Trestného poriadku v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012. Sťažovatelia v podaní spochybňovali zákonnosť vedeného trestného konania a domáhali sa odstránenia prieťahov v konaní. Podanie bolo postúpené na ďalšie konanie Úradu špeciálnej prokuratúry, pričom špeciálny prokurátor ho vybavil listom pod sp. zn. VII/2 Gv 4/12/1000-152 z 18. júna 2015 tým, že nezistil dôvod na prijatie opatrení.
B/ Sťažovatelia následne adresovali Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky ďalšie podanie z 29. júna 2015, ktoré označili ako doplnenie opakovaného podnetu z 25. mája 2015, v ktorom spochybňovali vybavenie predchádzajúceho podnetu špeciálnym prokurátorom listom pod sp. zn. VII/2 Gv 4/12/1000-152 z 18. júna 2015. Súčasne uviedli, že žiadajú generálneho prokurátora Slovenskej republiky o vybavenie svojho opakovaného podnetu z 25. mája 2015. Súčasne uviedli, že ich podanie (z 29. júna 2015) má iba charakter doplnenia opakovaného podnetu.
C/ Sťažovatelia adresovali Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky - generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky 4. septembra 2015 urgenciu vybavenia opakovaného podnetu z 25. mája 2015, v ktorej opakovane prezentovali svoje tvrdenia, že trestné stíhanie vedené pod sp. zn. ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012 je nezákonné a dochádza v ňom k prieťahom.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky vyhodnotil podania z 29. júna 2015 a 4. septembra 2015 ako opakovaný podnet na preskúmanie zákonnosti postupu podriadeného prokurátora (špeciálnej prokuratúry) a vec vybavil listom pod sp. zn. XVI Gn 35/15/1000 z 18. novembra 2015.
II. Teoretické východiská pri vybavovaní podnetov Zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov
Prokurátori plnia svoje úlohy nielen na základe poznatkov získaných vlastnou aktivitou, napríklad vykonávaním previerok v orgánoch verejnej správy, ale aj na základe poznatkov, ktoré zistia preskúmavaním zákonnosti postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, iných policajných orgánov a súdov v zákonom vymedzenom rozsahu, a to aj na základe podnetov podaných fyzickými i právnickými osobami.
V uvedených intenciách ustanovenie § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) vymedzuje okruh subjektov, ktorých zákonnosť postupu a rozhodnutí je prokurátor oprávnený preskúmavať. Ide o orgány verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajné orgány a súdy. Zákonnosť postupu a rozhodnutí týchto subjektov však prokurátor môže preskúmavať len v rozsahu vymedzenom v tomto zákone. Výsledkom preskúmavacej činnosti prokurátora je prijatie opatrení na odstránenie zistených porušení zákonnosti. Takýmito opatreniami sú najmä podanie návrhu na začatie konania pred súdom, vstup prokurátora do už začatého súdneho konania, podanie opravného prostriedku, podanie protestu prokurátora, podanie upozornenia prokurátora či vykonanie iného opatrenia na odstránenie porušovania zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na vykonanie ktorého oprávňuje prokurátora zákon o prokuratúre.
Preskúmavanie zákonnosti postupu a rozhodnutí vyššie uvedených subjektov vykonáva prokurátor aj na základe podnetov. Podnetom sa v zmysle § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre rozumie podanie fyzickej alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia, ktoré zákon zveruje do jeho pôsobnosti. Za podnet sa na účely tohto zákona však nepovažuje podanie, vybavenie ktorého upravujú osobitný zákon (§ 31 ods. 3 zákona o prokuratúre). Podľa tohto zákona tak nemožno vybavovať oznámenia o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin. Prijímanie a vybavovanie týchto oznámení upravuje § 196 Trestného poriadku. Rovnako, podľa tohto zákona nemožno postupovať pri vybavovaní sťažností na prieťahy v súdnom konaní a na nevhodné správanie alebo narušovanie dôstojnosti súdneho konania súdnymi osobami, ktorých vybavovanie upravuje štvrtá hlava zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2). Aj na vybavenie opakovaných podnetov sa vzťahuje lehota uvedená v § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre. Nakoľko lehota na vybavenie podnetu je lehotou poriadkovou, zákon o prokuratúre umožňuje jej predĺženie. Predĺženie lehoty je závislé od rozličných okolností, a preto nie je určená jej maximálna dĺžka. O predĺžení lehoty rozhoduje nadriadený prokurátor (§ 33 ods. 1 zákona o prokuratúre).
III. K porušeniu práva Podstatou, účelom a cieľom práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 29/02, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02).
Primárnou skutočnosťou pre rozhodnutie o porušení základného ľudského práva alebo slobody v konaní je príčinná súvislosť medzi konaním, resp. nekonaním orgánu, ktoré má za následok porušenie, resp. obmedzenie práv a slobôd.
Čl. 48 ods. 2 ústavy ustanovuje, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Vo vzťahu k prejednaniu veci bez zbytočných prieťahov je nevyhnutné stanoviť primeranosť trvania konania. V tejto súvislosti musím poukázať na skutočnosť, že všetky podania sťažovateľov v podstate smerujú voči uzneseniu o začatí trestného stíhania sp. zn. ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA z 9. januára 2012. Sťažovatelia od začatia trestného stíhania vo veci adresovali orgánom činným v trestnom konaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomnosti označené ako: „Stanovisko k trestno- procesnému využitiu informácií získaných údajným použitím informačno-technických prostriedkov v tzv. Kauze Gorila; Podnet na preskúmanie zákonnosti uznesenia o začatí trestného stíhania a na jeho zrušenie podľa ustanovenia § 230 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku; Podnet na zabezpečenie zdržania sa vykonávania nezákonných dôkazov v prebiehajúcom trestnom konaní“. Na podklade takýchto podaní následne podali žiadosť podľa § 210 Trestného poriadku, podnet, doplnenie podnetu, opakovaný podnet. Významnou skutočnosťou je, že sťažovatelia doposiaľ nemajú v konaní procesné postavenie obvineného, poškodeného, resp. zúčastnenej osoby a všetky ich podania smerujú k jednému cieľu, ktorým je dosiahnutie zrušenia uznesenia o začatí trestného konania, resp. dosiahnutie zastavenia trestného konania, pričom v konaní majú postavenie svedka. Ako vyplýva z vyššie uvedenej zákonnej úpravy, inštitút podnetu môže byť účinným prostriedkom nápravy. Avšak, jeho využitie v trestnom konaní v priebehu prípravného konania nemá oporu v zákone (§ 31 ods. 3 zákona o prokuratúre). Trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov - a to tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb (§ 1 Trestného poriadku). Z toho vyplýva, že v trestnom konaní treba uplatňovať inštitúty ustanovené Trestným poriadkom, teda odvolania, sťažnosti, návrhy na postup podľa § 363 a nasl., žiadosť podaná podľa § 95 ods. 8, žiadosť podaná podľa § 210 Trestného poriadku atď. Každý tento inštitút spĺňa požiadavku ústavou garantovaných práv osoby, do práv ktorých štátny orgán vstupuje, resp. ich určitým spôsobom obmedzuje. Takto je zabezpečená kontradiktórnosť pri vykonávaní dôkazov v rámci prípravného konania. Dotknutá osoba má teda zákonnú možnosť vyjadriť sa k zásahu do konkrétneho práva alebo slobody a orgán, ktorý rozhoduje vyhodnotí zákonnosť a dôvodnosť zásahu, pričom za svoje rozhodnutie nesie zodpovednosť (zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Navyše, s uvedeným korešponduje aj tá skutočnosť, že prípravné konanie je vzhľadom na vykonávanie dôkazov dynamický proces, v rámci ktorého po každom vykonaní dôkazu môže nastať odlišná dôkazná situácia, s ktorou sa môže vysporiadať iba orgán činný v trestnom konaní alebo súd.
Procesná nezávislosť prokurátora je zvýraznená tým, že zákon zamedzuje ukladaniu tzv. negatívnych pokynov v trestných veciach v rozsahu uvedenom v § 6 ods. 8 zákona o prokuratúre. Podľa tohto ustanovenia nadriadený prokurátor nemôže vydať podriadenému prokurátorovi pokyn, aby sa nezačalo trestné stíhanie, nevznieslo obvinenie, nepodal návrh na vzatie obvineného do väzby, vec postúpila na prejednanie inému orgánu, zastavilo trestné stíhanie, nepodala obžaloba alebo riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok v neprospech obvineného.
Vo vzťahu k Úradu špeciálnej prokuratúry je relevantné ustanovenie § 55d ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre, podľa ktorého: „Špeciálny prokurátor zodpovedá za výkon svojej funkcie generálnemu prokurátorovi. Vo veciach patriacich do právomoci Úradu špeciálnej prokuratúry (§ 55b) generálny prokurátor nie je oprávnený uložiť špeciálnemu prokurátorovi ani prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry pokyn, aby sa nezačalo trestné stíhanie, nevznieslo obvinenie, nepodal návrh na vzatie obvineného do väzby, vec postúpila na prejednanie inému orgánu, zastavilo trestné stíhanie, nepodala obžaloba alebo riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok v neprospech obvineného.“.
Počas prípravného konania je možné akceptovať uplatňovanie podnetov len ako subsidiárny prostriedok nápravy doplňujúci procesné inštitúty upravené v Trestnom poriadku. V tomto prípade sa sťažovatelia rôznymi podaniami podľa zákona o prokuratúre a Trestného poriadku domáhali ukončenia trestného konania, resp. jeho zastavenia, pričom takýto postup nie je možné z procesného hľadiska dosiahnuť podnetom, resp. opakovaným podnetom.
IV. Záver Vyhodnotiac zásah do práv sťažovateľov spočívajúci v tom, že o opakovanom podnete bolo rozhodnuté v lehote presahujúcej zákonnú poriadkovú lehotu (vo vzťahu ku generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky ako jedinému nadriadenému prokurátorovi špeciálneho prokurátora zákon o prokuratúre neupravuje subjekt, ani procesný postup predĺženia lehoty pri vybavovaní podnetov alebo opakovaných podnetov), ako i s prihliadnutím na to, že sťažovatelia doplnili svoj opakovaný podnet dňa 4. septembra 2015, pričom obsah ich opakovaného podnetu smeroval k dosiahnutiu zastavenia trestného konania, Generálna prokuratúra Slovenskej republiky zastáva názor, že zásah do práv sťažovateľov nedosiahol intenzitu, ktorá sa predpokladá na vyslovenie zásahu do základných ľudských práv a slobôd.
Generálna prokuratúra ďalej vychádza i z rozhodovacej činnosti ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach pre porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, z ktorej jednoznačne vyplýva, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia (IV. ÚS 449/2012). Sťažovatelia ani vybavením opakovaného podnetu nemohli dosiahnuť nimi požadované zrušenie, resp. zastavenie trestného stíhania, nakoľko tomu bráni nielen pozitívny záväzok štátu vyplývajúci z čl. 3 Dohovoru riadne vyšetrovať trestné činy, ale i ustanovenie § 6 ods. 8 a § 55d ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre, ktoré upravujú problematiku týkajúcu sa zákazu vydávať tzv. negatívne pokyny. V liste o vybavení opakovaného podnetu pod sp. zn. XVI Gn 35/15/1000 z 18. novembra 2015 sa generálny prokurátor Slovenskej republiky za vzniknuté pochybenie spočívajúce v predĺžení lehoty na vybavenie opakovaného podnetu ospravedlnil. Toto ospravedlnenie považuje Generálna prokuratúra Slovenskej republiky za dostatočnú satisfakciu.
Z týchto dôvodov navrhujem sťažnosť v časti týkajúcej sa postupu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky - generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov odmietnuť ako neopodstatnený.»
Na základe výzvy ústavného súdu bolo ústavnému súdu 27. novembra 2015 doručenévyjadrenie špeciálneho prokurátora, v ktorom uviedol:
«1. K postate sťažnosti Podstatou sťažnosti podanej dňa 26. 10. 2015 v zmysle článku 127 Ústavy Slovenskej republiky je porušenie základného práva ⬛⬛⬛⬛, obchodnej spoločnosti PENTA INVESTMENTS LIMITENDS Jersej, obchodnej spoločnosti PENTA INVESTMENTS LIMITENDS Cyprus na porušenie základných práv a slobôd podľa článku 17 odsek 2, článku 48 odsek 2 a článku 50 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky, článku 8 odsek 2, článku 36 odsek 1, článku 38 odsek 2 a článku 40 odsek 3 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 odsek 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nezákonnými zásahmi Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.
Sťažovatelia napádajú nezákonnosť, ako aj zbytočné prieťahy v prípravnom konaní vedenom v tzv. kauze Gorila zo strany orgánov činných v trestnom konaní. V sťažnosti sa domáhajú zrušenia trestného konania vedeného na Národnej kriminálnej agentúre Prezídia Policajného zboru pod spisovou značkou ČVS:PPZ-499/NKA-FP-BA-2012 a Úrade špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry pod spisovou značkou VII/2 Gv 4/12/1000. Taktiež sa domáhajú zákazu pokračovania v porušovaní práv spočívajúcom v ďalšom vedení trestného stíhania.
Súčasne sťažovatelia podali i návrh vyslovenia druhého eventuálneho rozhodnutia spočívajúceho v tom, že Národnej kriminálnej agentúre Prezídia Policajného zboru a Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sa v konaní vedenom pod spisovou značkou ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
2. Ku skutkovému stavu Vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru vedie rozsiahle trestné stíhanie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, obzvlášť závažný zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 odsek 1 písmeno a), odsek 2 písmeno a) (s poukázaním na § 138 písmeno h) Trestného zákona), odsek 4 písmeno b) Trestného zákona, zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 odsek 1 písmeno a), odsek 2 písmeno a) (s poukázaním na § 138 písmeno h) Trestného zákona), zločin prijímania úplatku podľa § 328 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona, obzvlášť závažný zločin prijímania úplatku podľa § 329 odsek 1, odsek 2, odsek 3 Trestného zákona, prečin nepriamej korupcie podľa § 336 odsek 1 Trestného zákona, prečin podplácania podľa § 332 odsek 1 Trestného zákona, obzvlášť závažný zločin podplácania podľa § 333 odsek 1, odsek 2 písmeno b), odsek 3 Trestného zákona a prečin nepriamej korupcie podľa § 336 odsek 2 Trestného zákona.
Vo vzťahu k predmetu vyšetrovania je nevyhnutné uviesť, že časové obdobie zahŕňa rok 2005 až rok 2006. Vyšetrovací spis doposiaľ obsahuje 88 zväzkov + prílohy, čo je cca 60 000 strán.
3. Teoretické východiská pri posudzovaní sťažnosti A/ Zákon číslo 153/2001 Zbierky zákonov o prokuratúre Prokurátori plnia svoje úlohy nielen na základe poznatkov získaných vlastnou aktivitou, napríklad vykonávaním previerok v orgánoch verejnej správy, ale aj na základe poznatkov, ktoré zistia preskúmavaním zákonnosti postupu a rozhodnutí jednak orgánov verejnej správy, ale aj prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov či súdov v zákonom vymedzenom rozsahu, a to aj na základe podnetov podaných fyzickými i právnickými osobami.
Preskúmavanie zákonnosti postupu a rozhodnutí subjektov vymedzených v § 31 odsek 1 citovaného zákona vykonáva prokurátor aj na základe podnetov. Podnetom sa rozumie podanie fyzickej alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia, ktoré zákon zveruje do jeho pôsobnosti (§ 31 odsek 2 citovaného zákona). Za podnet sa na účely tohto zákona však nepovažuje podanie, vybavenie ktorého upravujú osobitné zákony (§ 31 odsek 3 citovaného zákona). Podľa tohto zákona tak nemožno vybavovať oznámenia o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin. Prijímanie a vybavovanie týchto oznámení upravuje § 198 Trestného poriadku. Rovnako, podľa tohto zákona nemožno postupovať pri vybavovaní sťažností na prieťahy v súdnom konaní a na nevhodné správanie alebo narušovanie dôstojnosti súdneho konania súdnymi osobami, ktorých vybavovanie upravuje štvrtá hlava zákona číslo 757/2004 Zbierky zákonov o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
V uvedených intenciách ustanovenie § 31 odsek 1 zákona o prokuratúre vymedzuje okruh subjektov, ktorých zákonnosti postupu a rozhodnutí je prokurátor oprávnený preskúmavať. Ide o orgány verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajné orgány a súdy. Zákonnosť postupu a rozhodnutí týchto subjektov však prokurátor môže preskúmavať len v rozsahu vymedzenom v zákone. Výsledkom preskúmavacej činnosti prokurátora je prijatie opatrení na odstránenie zistených porušení. Takýmito opatreniami sú najmä podanie návrhu na začatie konania pred súdom, vstup prokurátora do už začatého súdneho konania, podanie opravného prostriedku, podanie protestu, podanie upozornenia či vykonanie iného opatrenia na odstránenie porušovania zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na vykonanie ktorého oprávňuje prokurátora zákon. B/ Trestný poriadok Špeciálnym prostriedkom nápravy v trestnom konaní mimo riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov je oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 210 Trestného poriadku. Avšak v tejto súvislosti je dôležité uviesť, že k tomuto oprávneniu je viazané procesné postavenie obvineného, poškodeného alebo zúčastnenej osoby. Týmto ustanovením na základe žiadosti v krátkom časovom úseku môže dozorujúci prokurátor zjednať prostriedkami uvedenými v ustanovení § 230 odsek 2 Trestného poriadku okamžitú nápravu v chybnom postupe policajta, respektíve pri jeho nečinnosti.
C/ Vzťah § 31 zákona o prokuratúre k § 210 Trestného poriadku Ako vyplýva z vyššie uvedenej zákonnej úpravy, inštitút podnetu je účinným prostriedkom nápravy v trestnom konaní. Jeho využitie však v priebehu prípravného konania vzhľadom na zákonnú úpravu (§ 31 odsek 3 citovaného zákona) nie je v súlade so zákonom. V konaní podľa Trestného poriadku majú prioritu inštitúty uvedené v tomto zákone, teda odvolania, sťažnosti, návrhy na postup podľa § 363 Trestného poriadku a nasledovné, žiadosť podaná podľa § 69 odsek 1 Trestného poriadku, žiadosť podaná podľa § 210 Trestného poriadku a tak ďalej. Každý tento inštitút spĺňa požiadavku ústavou garantovaných práv osoby, do práv ktorých štátny orgán vstupuje, resp. ich určitým spôsobom obmedzuje. Tak je zabezpečená kontradiktórnosť vykonávania dôkazu v rámci prípravného konania. Dotknutá osoba má teda zákonnú možnosť vyjadriť sa k zásahu do konkrétneho práva a orgán, ktorý rozhoduje o vstupe do práv vyhodnotí zákonnosť a dôvodnosť zásahu, pričom za svoje rozhodnutie nesie zodpovednosť (zákon číslo 514/2003 Zbierky zákonov o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Na viac tomuto korešponduje i tá skutočnosť, že prípravné konanie je vzhľadom na vykonávanie dôkazov dynamický proces, pri ktorom po každom vykonaní dôkazu môže nastať odlišná dôkazná situácia, s ktorou sa môže vysporiadať iba orgán činný v trestnom konaní.
Využívanie podnetov podľa zákona číslo 153/2001 Zbierky zákonov je možné preto akceptovať (mimo výnimočných situácií) po skončení prípravného konania.
Na rámec vyššie uvedenej zákonnej úpravy je však nevyhnutné uviesť, že každé podanie doručené orgánu činnému v trestnom konaní i napriek tomu, že nie je možné ho vybaviť v intenciách Trestného poriadku (hoci sa javí ako nevybavené) sa stáva súčasťou vyšetrovacieho spisu a prihliada sa k nemu vo fáze rozhodovacej činnosti, resp. je súčasťou obhajoby obvineného.
4. K porušeniu práva sťažovateľa
4.1. Zložitosť veci Dňa 9. 1. 2012 pod spisovou značkou ČVS: PPZ-5/BOK-CA-2012 vydal vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru uznesenie podľa § 199 odsek 1 Trestného poriadku, ktorým začal trestné stíhanie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, obzvlášť závažný zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 odsek 1 písmeno a), odsek 2 písmeno a) (s poukázaním na § 138 písmeno h) Trestného zákona), odsek 4 písmeno b) Trestného zákona, zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 odsek 1 písmeno a), odsek 2 písmeno a) (s poukázaním na § 138 písmeno h) Trestného zákona) Trestného zákona, zločin prijímania úplatku podľa § 328 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona, obzvlášť závažný zločin prijímania úplatku podľa § 329 odsek 1, odsek 2, odsek 3 Trestného zákona, prečin nepriamej korupcie podľa § 336 odsek 1 Trestného zákona, prečin podplácania podľa § 332 odsek 1 Trestného zákona, obzvlášť závažný zločin podplácania podľa § 333 odsek 1, odsek 2 písmeno b), odsek 3 Trestného zákona a prečin nepriamej korupcie podľa § 336 odsek 2 Trestného zákona, zhruba na tom skutkovom základe, že doposiaľ neznámi páchatelia v období najneskôr od roku 2005, do presne nezisteného času, minimálne však v priebehu roka 2006 si z iniciatívy osôb činných v spoločnostiach jednej z finančných skupín, s cieľom nezákonného obohatenia a získania finančného prospechu veľkého rozsahu založili zločineckú skupinu, ktorá vykonávala protizákonnú činnosť tým, že sa zaoberala korupciou verejných činiteľov pôsobiacich vo vláde Slovenskej republiky vo Fonde národného majetku Slovenskej republiky a v Policajnom zbore Slovenskej republiky a korupciou členov dozorných a výkonných orgánov viacerých štátnych podnikov, v súvislosti s privatizáciou týchto štátnych podnikov, na základe čoho zločinecká skupina a jej členovia získali finančný prospech veľkého rozsahu.
Vo vzťahu k predmetu vyšetrovania je nevyhnutné uviesť, že časové obdobie zahŕňa rok 2005 až rok 2006. Vyšetrovací spis doposiaľ obsahuje 88 zväzkov prílohy, čo je cca 60 000 strán.
4.2. Správanie sťažovateľa A. K aktívnej legitimácii sťažovateľov na podanie sťažnosti podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky
Sťažovateľ 1 doposiaľ má v predmetnom trestnom konaní procesné postavenie svedka. V intenciách Trestného poriadku bol i poučený o význame svedeckej výpovede, ako i o následkoch uvádzania nepravdivých skutočností. Oboznamujúc sa s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcou sa „trestného obvinenia“, napriek tomu, že súd ho vykladá autonómne, som dospel k záveru, že doposiaľ orgány činné v trestnom konaní nevykonali taký úkon, ktorý by podstatným spôsobom ovplyvnil postavenie sťažovateľov. V tomto smere som vzal do úvahy i tvrdenia sťažovateľov týkajúce sa mediálnej kampane v tzv. kauze Gorila, pričom slovenská právna úprava poskytuje dostatok vnútroštátnych prostriedkov nápravy - žaloba na ochranu osobnosti, ktoré sťažovatelia môžu využiť. Práve žaloba na ochranu osobnosti zabezpečuje triádu právnych prostriedkov ochrany spočívajúcej nielen v požiadavke upustenia od neoprávneného zásahu a odstránenia nepriaznivých dôsledkov, ale i v poskytnutí primeraného finančného zadosťučinenia. Preto i napriek tvrdeniu sťažovateľov som dospel k záveru, že procesné postavenie v predmetnom trestnom konaní sa nezmenilo a naďalej zodpovedá postaveniu svedka. Naviac tak, ako vyplýva z uznesenia spisová značka ČVS: PPZ-5/BOK-CA-2012 - pôvodné trestné konanie z 9. 1. 2012 vo výrokovej časti je uvedená spoločnosť Penta Investments, akciová spoločnosť, neskôr Penta Investments, spoločnosť s ručením obmedzeným, identifikácia sťažovateľov z pozície verejnosti - teda občanov je sťažená tým, že by museli konkrétne informácie o uvedených spoločnostiach hľadať z obchodných registrov vo viacerých krajinách. V tomto smere i judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k trestnému obvineniu, hoci preferuje materiálnu koncepciu tohto pojmu (Deweer vs. Belgicko), vzhľadom na uvedené skutočnosti je v tomto prípade neaplikovateľná. Corigliano proti Itálii. Na rozdiel od veci Gerdzhikov proti Bulharsku Georgiev a ďalší proti Bulharsku sťažovatelia neboli vypočúvaní pred začatím trestného konania. V predmetnom trestnom konaní po vyhodnotení všetkých okolností, ktoré by mohli mať za následok ujmu na základných právach a slobodách sťažovateľov, som dospel k záveru, že začatie trestného stíhania vo veci trestného činu nemalo podstatný dopad na ich situáciu (Bačák proti Českej republike).
B. Podania sťažovateľov
1) Už dňa 19. 1. 2012 sťažovatelia podali na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky prvý podnet, konkrétne išlo o podanie o obsahu 19 strán, a to nasledovne:
„Stanovisko k trestno-procesnému využitiu informácií získaných údajným použitím informačno-technických prostriedkov v tzv. kauze Gorila.“
„Podnet na preskúmanie zákonnosti uznesenia o začatí trestného stíhania a na jeho zrušenie podľa ustanovenia § 230 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku.“
„Podnet na zabezpečenie zdržania sa vykonávania nezákonných dôkazov v prebiehajúcom trestnom konaní.“
2) Dňa 1. 2. 2012 podali na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podanie o obsahu 17 strán + prílohy. Jedná sa o dva podnety: „Podnet na vyradenie nezákonného dôkazného prostriedku z vyšetrovacieho spisu podľa ustanovenia § 31 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre dodaného vyšetrovaciemu tímu (údajne) dňa 18. 1. 2012.“
„Podnet na preskúmanie nakladania s informáciami o obsahu tohto dôkazu v súvislosti s vyšetrovaním tzv. kauzy Gorila.“
3) Dňa 6. 2. 2012 podali na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podanie o obsahu troch listov + prílohy. Jedná sa:
„Oznámenie v súvislosti s trestným stíhaním v tzv. kauze Gorila.“
4) Dňa 21. 2. 2012 podali na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podanie o obsahu 6 strán + prílohy. Jedná sa o tieto podania: „Podnet na preskúmanie zákonnosti postupu vyšetrovateľov a na zabezpečenie nápravy podľa ustanovenia § 230 ods. 2 Trestného poriadku.“
„Oznámenie skutočností nasvedčujúcich zaujatosť vyšetrovateľov - podnet na vylúčenie vyšetrovateľov z trestného konania.“
„Oznámenie skutočností nasvedčujúcich pomer svedka k možnej strane trestného konania a k veci.“
5) Dňa 21. 2. 2012 bolo z Prezídia Policajného zboru odstúpené podanie ⬛⬛⬛⬛ adresované Úradu boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru, a to riaditeľovi ⬛⬛⬛⬛. Podanie malo názov:
„Oznámenie - podnet na preskúmanie zákonnosti postupu vyšetrovateľov a ďalšie oznámenia.“
6) Dňa 5. 3. 2012 sťažovatelia doručili na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky ďalší podnet s názvom:
„Doplnenie Podnetu zo dňa 21. 2. 2012.“
7) Dňa 8. 3. 2012 bolo doručené na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky ďalšie podanie s prílohami s názvom: „Oznámenie v súvislosti s vystúpením dňa 5. 3. 2012.“
8) Dňa 8. 3. 2012 bolo sťažovateľmi doručené na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky ďalšie podanie spoločne s prílohami pod názvom:
„Informácia o zabezpečení závažného vládneho materiálu k problematike „privatizácie PPC“ a o jeho založení do vyšetrovacieho spisu ČVS: PPZ-5/BOK-CA- 2012.“
9) Dňa 14. 3. 2012 sťažovatelia doručili na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky ďalší podnet s prílohami, tentoraz s názvom:
„Podnet - oznámenie skutočností nasvedčujúcich neoprávnený únik informácií z trestného konania.“
10) Dňa 7. 6. 2012 sťažovatelia doručili na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky ďalší podnet s prílohami v názvom:
„Podnet na preskúmanie postupu policajtov v rámci dozoru podľa ustanovenia § 230 Trestného poriadku daný podľa ustanovenia § 31 zákona číslo 153/2001 Z. z. o prokuratúre.“
11) Dňa 20. 7. 2012 sťažovatelia doručili na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky ďalší podnet s prílohami, a to s názvom: „Podnet na preskúmanie zákonnosti postupu vyšetrovateľa pri vybavení dožiadania a žiadosť o poskytnutie informácie o vybavení podnetu zo dňa 19. 1. 2012.“
12) Dňa 22. 5. 2013 sťažovatelia doručili na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky ďalší podnet s prílohami s názvom:
„Doplnenie podnetu na zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania zo dňa 19. 1. 2012.“
13) Dňa 18. 2. 2015 sťažovatelia doručili na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky ďalší podnet s prílohami s názvom: „Podnet na preskúmanie dodržiavania zákonnosti v trestnom konaní ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA- 2012.“
14) Dňa 17. 3. 2015 sťažovatelia doručili na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podnet s prílohami s názvom:
„Podnet podaný podľa ustanovenia §31 a nasl. zákona o prokuratúre.“
„Žiadosť o preskúmanie postupu policajta podaná podľa ustanovenia § 210 Trestného poriadku.“
15) Dňa 18. 5. 2015 sťažovatelia doručili na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky ďalší podnet s prílohami s názvom:
„Žiadosť o preskúmanie odmietnutia nazretia do spisu podaná podľa ustanovenia § 69 odsek 2 a nasl. Trestného poriadku.“
„Žiadosť o preskúmanie postupu policajta podaná podľa § 210 Trestného poriadku.“
16) Dňa 25. 5. 2015 sťažovatelia doručili na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podnet s prílohami s názvom:
„Opakovaný podnet podaný podľa ustanovenia § 34 a nasl. zákona o prokuratúre.“
17) Dňa 27. 5. 2015 sťažovatelia doručili na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podnet s prílohami s názvom:
„Urgencia na vybavenie podnetu na preskúmanie dodržiavania zákonnosti v trestnom konaní ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012.“
18) Dňa 12. 6. 2015 sťažovatelia doručili na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podnet s prílohami s názvom:
„Upozornenie na možnú protiústavnosť a nezákonnosť rokovania a uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky.“
19) Dňa 29. 6. 215 sťažovatelia doručili na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky podanie, ktoré bolo dňa 1. 7. 2015 odstúpené na vybavenie na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky. Podanie s prílohami má názov: „Doplnenie opakovaného podnetu z 25. 5. 2015.“
20) Dňa 4. 9. 2015 sťažovatelia doručili na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky podanie, ktoré bolo dňa 8. 9. 2015 odstúpené na vybavenie na ÚŠP GP SR. Podanie s prílohami ma názov:
„Urgencia vybavenia opakovaného podnetu z 25. 5. 2015.“
4.3. Postup prokuratúry Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zastáva názor, že v predmetnom trestnom stíhaní ide o objasňovanie rozsiahlej trestnej činnosti. Jedná sa o náročné dokazovanie trestnej činnosti za obdobie rokov 2005 a 2006, preto vec realizuje špecializovaný tím. Od začiatku vyšetrovania bol zadovážený listinný materiál viac ako cca 60 000 strán, pričom v počiatočnej fáze vyšetrovania bolo nevyhnutné tento materiál naštudovať a analyzovať. Následne bolo vykonané množstvo dôkazov spočívajúcich vo výsluchu svedkov (doposiaľ bolo uskutočnených 300 výsluchov), vypracované žiadosti o právnu pomoc (Veľká Británia, Cyprus, Rakúsko, Česká republika), znalecké dokazovanie, množstvo žiadostí o zbavenie mlčanlivosti, zaisťovacie úkony. Nakoľko na základe výpovedí svedkov vyplývali nové skutočnosti, ktoré nie sú predmetom dokazovania v tejto trestnej veci, bolo potrebné vydať ďalšie uznesenia o začatí trestného stíhania. Doposiaľ bolo vydaných 9 uznesení o začatí trestného stíhania, pričom i tieto trestné stíhania úzko súvisia s predmetnou trestnou vecou. Prokuratúra všetky podania sťažovateľov vyhodnotila v prvom rade v intenciách procesného postavenia sťažovateľov a následne s prihliadnutím na ich obsah (nie petit podaní). Naposledy prokuratúra vybavila podania sťažovateľov pod spisovou značkou VII/2 Gv 4/1000-152 z 18. 6. 2015.
5. Záver Podstatou, účelom a cieľom práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 odsek 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd Slovenskej republiky preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu ten vtedy, ak bola na Ústavnom súde Slovenskej republiky uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať (napríklad I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Primárnou skutočnosťou pre rozhodnutie o porušení základného ľudského práva alebo slobody v konaní je príčinná súvislosť medzi konaním, resp. nekonaním orgánu, ktoré má za následok porušenie, resp. obmedzenie práv a slobôd.
Z článku 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Vo vzťahu k prejednaniu veci bez zbytočných prieťahov je nevyhnutné stanoviť primeranosť trvania konania. V tejto súvislosti je nevyhnutné poukázať na skutočnosť, že všetky podania navrhovateľov v podstate smerujú voči uzneseniu o začatí trestného stíhania spisová značka ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA z 9. 1. 2012 a k dosiahnutiu jeho zrušenia, resp. zastavenia trestného stíhania.
Sťažovateľ 1 má v konaní procesné postavenie svedka. Vzhľadom na toto procesné postavenie v konaní absentuje príčinná súvislosť medzi v sťažnosti označenými základnými právami (článok 27 odsek 2, článok 46 odsek 1, článok 48 odsek 2 a článok 50 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky) na jednej strane a namietaným konaním alebo inými zásahmi do takéhoto práva alebo slobody na druhej strane orgánmi činnými v trestnom konaní vedenom na Národnej kriminálnej agentúre Prezídia Policajného zboru pod ČVS: 499/NKA-FP-BA-2012 a Úrade špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pod spisovou značkou VII/2 Gv 4/12/1000 (absencia pasívnej legitimity).
S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti navrhujem sťažnosť podľa § 25 odsek 2 zákona o Ústavnom súde Slovenskej republiky ako podanú zjavne neoprávnenou osobou odmietnuť.»
II.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak nežz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 40 ods. 3 listiny obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.Ak si obhajcu nezvolí, hoci ho podľa zákona musí mať, ustanoví mu ho súd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tietominimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahoua dôvodom obvinenia proti nemu;
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebopokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmyspravodlivosti vyžadujú;
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolaniea výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;
e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdomalebo týmto jazykom nehovorí.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, základných práv podľa čl. 8 ods. 2, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru postupom NAKA a úradu špeciálnej prokuratúry v trestnom stíhaní vedenom pod ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012
Sťažovatelia namietajú porušenie označených práv postupom NAKA, ako aj úradušpeciálnej prokuratúry v trestnom konaní vedenom pod ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012v trestnej veci známej pod názvom„Gorila“, v ktorom sťažovateľ v 1. rade vystupujev postavení svedka. Súčasne ako svedkovia boli vypočúvaní aj zamestnanci sťažovateľovv 2. a 3. rade. Z argumentácie sťažovateľov, ako aj príloh sťažnosti je tiež zrejmé,že v danej veci je trestné stíhanie vedené na základe uznesenia o začatí trestného stíhaniaČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012 z 9. januára 2012 proti neznámemu páchateľovi, t. j.trestné stíhanie prebieha tzv.„vo veci“. Sťažovatelia namietajú nezákonnosť tohto trestnéhostíhania, ako aj zbytočné prieťahy v prípravnom konaní.
Oprávnenie na podanie sťažnosti sťažovatelia odvodzujú zo svojho postaveniamateriálne obvineného (sťažovateľ v 1. rade), resp. de facto zúčastnených osôb(sťažovatelia v 2. a 3. rade), poukazujúc pritom na relevantnú judikatúru ESĽP. Ústavnýsúd v tejto súvislosti konštatuje, že z judikatúry ESĽP skutočne vyplýva, že pri definovanípojmu„trestné obvinenie“ESĽP preferuje materiálnu stránku pred formálnou, hociza základnú formu obvinenia naďalej považuje písomné oznámenie osobe, že je dôvodnepodozrivá zo spáchania trestného činu. Vo veci Eckle v. Nemecko z 15. júla 1982 (sťažnosťč. 8130/78) ESĽP vyhlásil, že trestné obvinenie možno definovať ako oficiálne oznámenie,ktoré príslušný orgán adresuje jednotlivcovi, obsahujúce tvrdenie, že spáchal trestný čin.V judikatúre ESĽP sa za trestné obvinenie považuje aj zatknutie (rozhodnutie vo veciWemhoff c. Spolková republika Nemecko z 27. 6. 1968), oznámenie príkazu na domovúprehliadku (rozhodnutie vo veci Eckle c. Nemecko z 15. 7. 1981), ako aj žiadosťo pozbavenie imunity (rozhodnutie vo veci Frau c. Taliansko z 19. 2. 1991). Vo veci Fotia iní v. Taliansko ESĽP za obvinenie uznal aj iné opatrenia, ktoré takéto tvrdenie obsahujúnepriamo a ktoré majú tiež podstatný vplyv na situáciu podozrivého. K obdobným záveromESĽP dospel aj vo veci Corigliano proti Taliansku (rozhodnutie z 10. 12. 1982).
Z predloženej sťažnosti, jej doplnenia, ako aj z vyjadrení generálnej prokuratúrya úradu špeciálnej prokuratúry vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade nebol ani zatknutý,ani vzatý do väzby, ani vypočúvaný ako podozrivý a v namietanom trestnom konaní si plnilsvoju zákonnú povinnosť vypovedať ako svedok v zmysle § 127 a nasl. Trestného poriadku.
V súvislosti s tvrdením sťažovateľov v 2. a 3. rade, že v danom trestnom konaní majúde facto postavenie zúčastnených osôb, pretože prípadným uložením ochranného opatreniaby mohlo byť zasiahnuté do ich vlastníckeho práva, ústavný súd dodáva, že len samotnéhypotetické tvrdenie o možnosti zasiahnutia do vlastníckeho práva označenýchsťažovateľov nie je možné bez ďalšieho považovať za dôvod, pre ktorý by mali maťv danom trestnom konaní postavenie zúčastnených osôb, tak ako to predpokladá § 45Trestného poriadku. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v doterajšom priebehu trestnéhokonania boli zamestnanci sťažovateľov v 2. a 3. rade vypočúvaní ako svedkovia, žiadneďalšie procesné úkony proti nim vykonané neboli. Sťažovateľov v 2. a 3. rade pretonemožno považovať za zúčastnené osoby v zmysle § 45 Trestného poriadku, keďže žiadnavec im zhabaná nebola ani im podľa návrhu dosiaľ zhabaná nemala byť.
Z právnej teórie vyplýva, že viaceré definície pri vymedzení pojmu svedokzdôrazňujú, že ide o osobu odlišnú od obvineného, proti ktorému je trestné konanie vedené,ktorý je jeho ústrednou postavou. Ak bol niekto vypočutý ako svedok vo veci inéhoobvineného a neskôr bolo v tejto veci proti nemu vznesené obvinenie, stráca predchádzajúcasvedecká výpoveď význam dôkazu, keďže Trestný poriadok vylučuje, aby obvinený bolvo vlastnej veci svedkom. Obvinený je subjektom trestného konania aj procesnou stranou,svedok je subjektom trestného konania, len pokiaľ si uplatňuje svedočné. Výsluch svedkamožno uskutočniť už od začatia trestného stíhania a výsluch obvineného možno vykonaťaž od okamihu vznesenia obvinenia. Výsluch svedka je najčastejším dôkaznýmprostriedkom, ktorého význam vzhľadom na to, že vypovedá o skutočnostiach, ktorébezprostredne vnímal svojimi zmyslami, je mimoriadny.
Ako zásadnú námietku sťažovateľov ústavný súd vyhodnotil namietané porušenie ichzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v samotnejtrestnej veci – v namietanom trestnom stíhaní.
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru,pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto právnemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnompoňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sarozhodnutia príslušného štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97,I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98, I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03,IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Ťažiskovým pojmom a komponentom základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je to, že jeho ochrana sauplatňuje vo veci účastníka, v jeho záležitosti. Súčasne je ústavný súd toho názoru,že uplatnenie tohto základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníkakonania pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prejednanie a rozhodnutieje zahrnuté do účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej mocipri prejednaní veci účastníka, a teda domáhať sa ochrany základných práv na ústavnom súdemôže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v záujme ochrany svojich základnýchpráv (II. ÚS 4/96, II. ÚS 148/03, II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06). Inými slovami, z čl. 127 ods. 1ústavy vyplýva, že sťažovateľ musí namietať porušenie svojho základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojitosti s trestnýmkonaním v štádiu konania prípravného len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnostiústavnému súdu účastníkom (presnejšie stranou v trestnom konaní podľa § 10 ods. 11Trestného poriadku) tohto konania (II. ÚS 3/05, II. ÚS 628/2014).
Ústavný súd už stabilne judikoval, že základné právo na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa v prípade konania pred orgánmičinnými v trestnom konaní chráni od okamihu vznesenia obvinenia konkrétnej osobe, keďsa dotknutá osoba stáva procesnou stranou v konaní buď ako obvinený, alebo poškodený(II. ÚS 41/98, II. ÚS 20/02, III. ÚS 77/09). Z konštantnej judikatúry ESĽP taktiež vplýva,že v súvislosti s ochranou práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1dohovoru primeraná lehota na rozhodnutie v trestnej veci začína plynúť od obvinenia,ku ktorému spravidla dochádza v prípravnom konaní (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoffc. Spolková republika Nemecko z 27. 6. 1968, séria A, č. 7, s. 26 27, § 19).̶
V širších okolnostiach veci je vhodné poukázať aj na právny názor ústavného súduvyjadrený napríklad v jeho uznesení č. k. III. ÚS 121/2012-11 z 28. marca 2012, z ktoréhovyplýva: „V súvislosti s otázkou posudzovania zbytočných prieťahov vo veciach trestnéhoobvinenia ústavný súd judikoval, že účelom základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v trestnom konaní prípravnomje odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba stíhaná na základeuznesenia o vznesení obvinenia. Právna neistota sa týka toho, či orgán činný v prípravnomkonaní navrhne podanie obžaloby alebo v závislosti od výsledkov dokazovaniav prípravnom konaní navrhne iný spôsob konečného rozhodnutia, napríklad zastavenietrestného stíhania (III. ÚS 123/07, IV. ÚS 210/04, II. ÚS 325/06).“
Doterajšia judikatúra ústavného súdu (napr. I. ÚS 212/07, III. ÚS 109/06) týkajúca sanamietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pokiaľ ho namieta osoba, ktorá tvrdí, že v dôsledkuprotiprávneho konania jej bola spôsobená škoda, sa ustálila v tom, že taká osoba sa v rámcitrestného konania vo veci bez vznesenia obvinenia (konkrétnej osobe) nemôže domáhaťvyslovenia porušenia označeného základného práva (napr. I. ÚS 212/07, II. ÚS 212/07,III. ÚS 109/06).
Z obsahu argumentácie sťažovateľov je zrejmé, že orgán činný v trestnom konaní,teda vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru svojím uznesením ČVS: PPZ-5/BOK-CA-2012 podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku začal trestné stíhanie pre zločin založenia,zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, obzvlášťzávažný zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a)a ods. 2 písm. a) [s poukázaním na § 138 písm. h) Trestného zákona] a ods. 4 písm. b)Trestného zákona, zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1písm. a) a ods. 2 písm. a) [s poukázaním na § 138 písm. h) Trestného zákona] Trestnéhozákona, zločin prijímania úplatku podľa § 328 ods. 1 a 2 Trestného zákona, obzvlášťzávažný zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, 2 a 3 Trestného zákona, prečinnepriamej korupcie podľa § 336 ods. 1 Trestného zákona, prečin podplácania podľa § 332ods. 1 Trestného zákona, obzvlášť závažný zločin podplácania podľa § 333 ods. 1a 2 písm. b) a ods. 3 Trestného zákona a prečin nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 2Trestného zákona. Sťažovateľ v 1. rade bol v tejto trestnej veci viackrát vypočutýako svedok, teda v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (ako aj v čase rozhodovaniaústavného súdu, pozn.) nebolo proti sťažovateľovi v 1. rade vznesené žiadne obvineniea taktiež nevystupoval v predmetnej veci ako poškodený, ale ako svedok, a tedasa nachádzal v takom procesnom postavení v tomto konaní, v ktorom primárnenevystupoval na ochranu svojich práv, ale plnil zákonom uloženú povinnosť vypovedať akosvedok s možnosťou využitia práva nevypovedať. Rovnako zamestnanci sťažovateľovv 2. a 3. rade vystupovali v trestnom konaní ako svedkovia.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nie je možnés istotou hovoriť, že v dôsledku postupu orgánov činných v namietanom trestnom konanívoči sťažovateľovi v 1. rade došlo k takému podstatnému ovplyvneniu jeho postavenia,na základe ktorého by mal byť považovaný za materiálne obvineného v zmysle judikatúryESĽP a ktoré by tak bolo spôsobilé zasiahnuť do ním označených práv v ústavne významnejintenzite.
V súvislosti so sťažovateľmi namietanou nezákonnosťou v prípravnom konaní, ktoráje podľa nich dôvodom na rozhodnutie o zastavení trestného stíhania, resp. zrušenietrestného stíhania, čo sa vzhľadom na ich argumentáciu javí byť ich primárnym cieľom,ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že sťažovatelia nemajú v trestnom konaní postaveniesubjektu trestného konania, nie sú stranou v trestnom konaní, teda Trestný poriadokim priznáva len niektoré procesné práva a povinnosti, realizáciou ktorých nemôžu podstatneovplyvniť priebeh samotného trestného konania. Na základe uvedeného ústavný súdkonštatuje, že uvedené procesné postavenie sťažovateľov, z ktorého vyplýva, žev namietanom trestnom konaní sa dosiaľ nerozhodovalo o ich osobnej slobode, stíhaní alebozadržaní, im neumožňuje namietať nezákonnosť trestného stíhania a dosiahnuť jehozrušenie, resp. zastavenie v konaní pred orgánmi činnými v trestnom konaní a ani v konanípred ústavným súdom. Svedok má možnosť namietať porušenie svojich práv v trestnomkonaní len v súvislosti so svojím výsluchom (napr. základné právo na právnu pomocv konaní podľa čl. 47 ods. 2 ústavy).
V dôsledku uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľmi podanú sťažnosť v tejtojej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenýmiosobami.
Nad rámec uvedeného, pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľov o medializácii kauzyGorila a jej zneužívaní v politickom boji, čo má nezanedbateľný vplyv na postaveniesťažovateľov, ústavný súd sa stotožňuje s názorom úradu špeciálnej prokuratúry uvedenýmv jeho vyjadrení z 19. novembra 2015, že právny poriadok Slovenskej republiky umožňujesťažovateľom využiť na ochranu svojich práv účinný právny prostriedok, ktorým je žalobao ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka, pričom zákon v konaní o takejžalobe pripúšťa aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vydaním oznámenia úradu špeciálnej prokuratúry sp. zn. VII/2 Gv 4/12/1000 z 18. júna 2015 a postupom generálnej prokuratúry pri prešetrovaní opakovaného podnetu z 25. mája 2015 a jeho doplnenia z 29. júna 2015, ako aj vydaním oznámenia generálnej prokuratúry
Podstatou tejto časti sťažnosti sťažovateľov z obsahového a materiálneho hľadiskaje námietka, že úrad špeciálnej prokuratúry postupoval nezákonne pri prešetrovaníich podnetu, ktorý vybavil oznámením sp. zn. VII/2 Gv 4/12/1000 z 18. júna 2015, pričomjeho postup bol poznačený aj zbytočnými prieťahmi. Sťažovatelia súčasne namietajú postupgenerálnej prokuratúry pri vybavovaní ich opakovaného podnetu z 25. mája 2015 v zneníjeho doplnenia z 29. júna 2015, ako aj vydaním oznámenia generálnej prokuratúry, ktorýmbol ich opakovaný podnet vybavený. Podľa sťažovateľov bola generálna prokuratúranečinná, resp. nekonala pri vybavovaní ich opakovaného podnetu a jeho doplneniabez zbytočných prieťahov. Oznámenie generálnej prokuratúry bolo sťažovateľom doručenéaž po podaní sťažnosti ústavnému súdu, pričom s jeho obsahom a právnymi závermi v ňomuvedenými vzhľadom na absenciu stanoviska k zásadným námietkam sťažovateľovvyjadrili nespokojnosť.
Ako zo sťažnosti, z jej doplnenia a príloh, ako aj vyjadrenia úradu špeciálnejprokuratúry a generálnej prokuratúry vyplýva, sťažovatelia v rámci namietaného trestnéhokonania aktívne využívajú všetky dostupné právne prostriedky na ochranu svojich práv,a to už od začatia trestného stíhania (9. januára 2012) až dosiaľ. Sťažovatelia doručili úradušpeciálnej prokuratúry 18. februára 2015 podnet na preskúmanie dodržiavania zákonnostiv trestnom konaní ČVS: PPZ-499/NKA-FP-BA-2012; 17. marca 2015 ďalší podnetpodľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre spolu so žiadosťou o preskúmanie postupu policajtapodanou podľa § 210 Trestného poriadku; 18. mája 2015 podali sťažovatelia žiadosťo preskúmanie odmietnutia nahliadnutia do spisu podanú podľa § 69 ods. 2 a nasl.Trestného poriadku spolu so žiadosťou o preskúmanie postupu policajta podľa § 210Trestného poriadku; 25. mája 2015 bol úradu špeciálnej prokuratúry doručenýich opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre a 27. mája 2015 urgenciana vybavenie podnetu na preskúmanie dodržiavania zákonnosti v namietanom trestnomkonaní; 12. júna 2015 bolo úradu špeciálnej prokuratúry doručené upozornenie na možnúprotiústavnosť a nezákonnosť rokovania a uznesenia národnej rady.
Špeciálny prokurátor vybavil podnety sťažovateľov oznámením z 18. júna 2015,v ktorom zaujal stanovisko k zásadným námietkam sťažovateľov, keď uviedol, že„vytkol vedúcemu špecializovaného tímu ⬛⬛⬛⬛ jeho neprofesionalitu a spôsob jeho komunikácie, a to najmä v dňoch 2. 2. a 3. 2. 2015 v denníku SME. Na základe toho mu bolo oznámené, že špeciálny prokurátor si vyhradzuje právo na poskytovanie informácií v trestnom konaní v tejto veci oznamovacím prostriedkom. Tieto opatrenia zo strany dozorujúceho prokurátora považujeme za postačujúce, aby do budúcna nedochádzalo k obdobným pochybeniam.“.
K neumožneniu nahliadnutia do vyšetrovacieho spisu podľa § 69 Trestného poriadkušpeciálny prokurátor nezistil žiadne pochybenie v postupe vyšetrovateľa Policajného zboru(vyšetrovateľ neumožnil nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu z dôvodu nesplneniapredpokladov v zmysle § 69 ods. 2 Trestného poriadku, keďže sťažovatelia nemajúpožadované procesné postavenie v trestnom konaní, pozn.). Súčasne špeciálny prokurátorubezpečil sťažovateľov, že vyšetrovanie v danej veci prebieha zákonne a bez zbytočnýchprieťahov, a tiež sa ospravedlnil za oneskorené vybavenie ich podnetov. Sťažovateľminamietanú možnú nezákonnosť rokovania a uznesenia národnej rady špeciálny prokurátorneposudzoval vzhľadom na absentujúcu právomoc.
Vybavenie svojich podnetov špeciálnym prokurátorom oznámením z 18. júna 2015sťažovatelia spochybnili v podaní z 29. júna 2015, ktoré označili ako doplnenieopakovaného podnetu z 25. mája 2015. Následne 4. septembra 2015 sťažovatelia doručiligenerálnej prokuratúre urgenciu vybavenia opakovaného podnetu z 25. mája 2015.Základom argumentácie všetkých podnetov a opakovaných podnetov sťažovateľov bolanezákonnosť vedeného trestného stíhania, v ktorom podľa ich názoru dochádzak zbytočným prieťahom.
Generálny prokurátor vybavil podnety z 25. mája 2015, 29. júna 2015a zo 4. septembra 2015 oznámením z 18. novembra 2015, v ktorom tieto podaniasťažovateľov vyhodnotil ako opakovaný podnet na preskúmanie postupu špeciálnehoprokurátora a súčasne konštatoval, poukazujúc na zodpovednosť orgánov činnýchv trestnom konaní za objasnenie trestných činov, že v„v tomto štádiu trestného konania nie sú dôvody na zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania prípadne na zastavenie trestného stíhania“, a tiež uviedol, že v súvislosti s pochybením pri vybavovaní podnetovsťažovateľov špeciálnym prokurátorom prijme proti nemu opatrenie. Za vzniknuté prieťahypri vybavovaní podnetov sa sťažovateľom ospravedlnil.
Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupua rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánova súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnenývykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľaosobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný vybaviť podnetdo dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejtolehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1). Podľa odseku 2 tohto ustanoveniaprokurátor upovedomí podávateľa podnetu v lehote ustanovenej v odseku 1 o spôsobevybavenia podnetu. V rovnakej lehote upovedomí podávateľa podnetu o predĺžení lehotyna jeho vybavenie.
Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátorpovinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákonaalebo iného všeobecne záväzného predpisu, či sú splnené podmienky na podávanie návrhuna začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiťdo už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých vykonanieje podľa zákona oprávnený.
Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväznýchprávnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadaťo preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybavínadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre). Podľa § 34 ods. 2 zákonao prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedenýv odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sarozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosťs vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.
Podľa § 55d ods. 2 zákona o prokuratúre špeciálny prokurátor zodpovedá za výkonsvojej funkcie generálnemu prokurátorovi. Vo veciach patriacich do právomoci úradušpeciálnej prokuratúry (§ 55b) generálny prokurátor nie je oprávnený
a) uložiť špeciálnemu prokurátorovi ani prokurátorovi úradu špeciálnej prokuratúrypokyn, aby sa nezačalo trestné stíhanie, nevznieslo obvinenie, nepodal návrh na vzatieobvineného do väzby, vec postúpila na prejednanie inému orgánu, zastavilo trestné stíhanie,nepodala obžaloba alebo riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok v neprospechobvineného,
b) vykonať úkony za špeciálneho prokurátora alebo prokurátora úradu špeciálnejprokuratúry alebo rozhodnúť, že ich vykoná iný podriadený prokurátor.
Sťažovatelia sa domáhajú v prerokúvanom prípade ochrany základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,keďže namietajú nezákonný postup úradu špeciálnej prokuratúry, ako aj generálnejprokuratúry pri vybavovaní ich podnetov, resp. opakovaného podnetu, a tiež porušeniesvojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, keďžeargumentujú zdĺhavosťou pri vybavovaní ich podnetov a opakovaného podnetu.
Ústavný súd vo vzťahu k namietanému postupu úradu špeciálnej prokuratúrypri vybavovaní podnetov sťažovateľov považoval za potrebné pripomenúť, že jehoprávomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípesubsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu spočíva v tom,že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavnéhosúdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorýnasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sana ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípusubsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákonao ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktoréhoprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosťtejto ochrany, a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgánverejnejmoci,ktoréhokompetenciapredchádzaprávomociústavnéhosúdu(IV. ÚS 128/04).
Z citovaných ustanovení zákona o prokuratúre vyplýva, že sťažovatelia bolioprávnení domáhať sa preskúmania postupu úradu špeciálnej prokuratúry opakovanýmpodnetom podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre (čo aj urobili), ktorý bola oprávnená a ajpovinná preskúmať príslušná prokuratúra, ktorá tak aj urobila (generálna prokuratúra,pozn.) a o spôsobe vybavenia opakovaného podnetu sťažovateľov informovala oznámenímz 18. novembra 2015. Napriek skutočnosti, že oznámenie generálnej prokuratúry bolovydané a sťažovateľom doručené až po podaní sťažnosti ústavnému súdu, ústavný súd bolpovinný na jeho obsah prihliadnuť.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,že sťažnosť je v tejto časti vo vzťahu k postupu úradu špeciálnej prokuratúry pri vybavovanípodnetov neprípustná, a preto ju v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde.
V súvislosti s namietaným základným právom na inú právnu ochranu oznámenímgenerálnej prokuratúry (ktorým bol vybavený opakovaný podnet sťažovateľov) ústavný súdv súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že v zásade nie je oprávnenýpreskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej moci, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudskýchprávach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08,IV. ÚS 11/2010).
Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie jesuplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich právnymporiadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného súduvyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci,prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kdek porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotnéhorozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej mocimôžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
Súčasťou judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že právu dotknutej osobypožiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvompodnetu, alebo opakovaného podnetu v zmysle § 31 a nasl. zákona o prokuratúre,zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom satakýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť,avšak súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj právo, aby príslušné orgányprokuratúry jej podnetu (podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej predstavami (porov.I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že generálna prokuratúrareagovala na opakovaný podnet sťažovateľov zákonným spôsobom, a teda si riadne plnilasvoje povinnosti vyplývajúce zo zákona o prokuratúre, pričom oznámenie o vybaveníopakovaného podnetu spĺňa náležitosti predpokladané zákonom o prokuratúre. Skutočnosť,že právne závery generálnej prokuratúry nie sú totožné s právnymi závermi sťažovateľov,nie je dôvodom na spochybňovanie zákonnosti a ústavnosti vybavenia opakovanéhopodnetu sťažovateľov. Ústavný súd konštatuje, že postupom generálnej prokuratúryv súlade so zákonom o prokuratúre nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľov domáhaťsa ochrany svojich práv, pričom právne závery vyslovené v napadnutom oznámení nie súarbitrárne, extrémne nelogické a ani sa neodchýlili od veci samej a je nutné ich považovaťza výraz autonómneho prokurátorského rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie jeoprávnený v tomto prípade zasahovať. V tejto súvislosti ústavný súd poukazujeaj na vzájomný vzťah úradu špeciálnej prokuratúry a generálnej prokuratúry vyplývajúciz citovaného § 55d ods. 2 zákona o prokuratúre, v zmysle ktorého sú oprávneniagenerálneho prokurátora proti špeciálnemu prokurátorovi vo veciach patriacichdo právomoci úradu špeciálnej prokuratúry podľa § 55b zákona o prokuratúre oklieštené,keďže nie je oprávnený uložiť špeciálnemu prokurátorovi pokyn, aby sa trestné stíhanienezačalo, nevznieslo obvinenie, nepodal návrh na vzatie obvineného do väzby, vecpostúpila na prerokovanie inému orgánu, zastavilo trestné stíhanie, nepodala obžaloba aleboriadny alebo mimoriadny opravný prostriedok v neprospech obvineného.
Podľa názoru ústavného súdu tak sťažovatelia, ktorí sú dosiaľ v procesnom postavenísvedka, využívaním podnetov, resp. opakovaného podnetu ako právnych prostriedkovnápravy podľa zákona o prokuratúre, nemohli dosiahnuť nimi sledovaný primárny cieľ,ktorým je zastavenie trestného stíhania.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi postupomgenerálnej prokuratúry pri vybavovaní opakovaného podnetu sťažovateľov vo veci vedenejpod sp. zn. XVI Gn 36/15/1000 a základným právom sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj ich právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje takápríčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že by mohli byť tieto sťažovateľmi označenépráva postupom generálnej prokuratúry porušené. Na základe toho ústavný súdpo predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
V súvislosti s namietanými zbytočnými prieťahmi v postupe generálnej prokuratúryústavný súd konštatuje, že pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľačl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru odmieta sťažnosť ako zjavneneopodstatnenú, ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podaniasťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatána ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladaťzáver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti aleborozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymiokolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Rovnako ústavný súd už uviedol, že za nečinnosť, resp. zbytočný prieťahv konkrétnom konaní príslušného orgánu verejnej moci, možno považovať dobu nečinnostialebo zjavne neefektívnej činnosti príslušného orgánu pri napĺňaní účelu aplikovanéhozákona (porov. mutatis mutandis III. ÚS 99/02).
Ústavný súd v súlade so svojou predchádzajúcou judikatúrou, podľa ktorej nie každýzistený prieťah má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01,III. ÚS 59/05), dospel k záveru, že aj v danej veci ide o takýto prípad. Nedodržaniedvojmesačnej zákonnej poriadkovej lehoty na vybavenie podnetu v zmysle zákonao prokuratúre nie je podľa názoru ústavného súdu natoľko ústavne významné, aby ho bolomožné za každých okolností považovať za porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti akceptoval ajstanovisko generálneho prokurátora v jeho vyjadrení k sťažnosti z 19. novembra 2015,v ktorom uviedol, že v danom prípade vybavil opakovaný podnet sťažovateľov po uplynutízákonnej lehoty, keďže zákon o prokuratúre vo vzťahu k nemu ako jedinému nadriadenémuprokurátorovi špeciálneho prokurátora neupravuje žiadny subjekt ani procesný postup,na základ ktorého by bolo možné lehotu na vybavenie podnetu predĺžiť, a to napriekjej poriadkovému charakteru, a skutočnosť, že u ostatných podriadených prokurátorov takámožnosť v zmysle § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre existuje.
Zohľadňujúc uvedené ústavný súd nepovažoval doterajší postup generálnejprokuratúry za taký, ktorý by signalizoval možnosť kvalifikovať ho po prijatí sťažnostisťažovateľov na ďalšie konanie ako porušenie základného práva na konanie bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto časti podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmisťažovateľov uvedenými v petite ich sťažnosti nezaoberal.
K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišnéstanovisko sudcu Milana Ľalíka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. februára 2016