znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 99/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti W., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 4 Cdo 318/2009 z 22. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti W., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 22. decembra 2010 faxom (23. decembra 2010 poštou) doručená sťažnosť spoločnosti W. a. s. (ďalej len „sťažovateľka), v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 4 Cdo 318/2009 z 22. septembra 2010.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľka vystupovala v konaní o ochranu osobnosti vedenom na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 14 C 211/2005 ako žalovaná. Okresný súd rozsudkom č. k. 14   C   211/2005-126   zo   16.   apríla   2008   vyhovel   JUDr.   Š.   M.   (ďalej   len   „žalobca“), sťažovateľke   uložil   povinnosť   ospravedlniť   sa   žalobcovi   a nahradiť   mu   náhradu nemajetkovej   ujmy   v sume   600 000   Sk.   O odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   Krajský   súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 3 Co 191/08 zo 16. apríla 2009, ktorým   prvostupňový   rozsudok   potvrdil   a sťažovateľke   trovy   odvolacieho   konania nepriznal.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Dňa 29. 06. 2009 sme podali na Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 04. 2009, č. k. 3 Co 191/08-139.

Podané dovolanie sme odôvodnili najmä tým, že v predchádzajúcom súdnom konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Konkrétne postupom tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu nám bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku).

Namietali sme najmä, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok prvostupňového súdu, vychádzajú z listinných dôkazov, ktoré neboli vykonané na pojednávaní súdu.

Prvostupňový aj odvolací súd pri rozhodovaní vychádzali z listinných dôkazov, ktoré neboli vykonané na pojednávaní súdu, tak ako to vyžadujú ustanovenia § 122 ods. 1 a § 129 ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   čím   nám   bolo   odňaté   nielen   naše   právo   podľa ustanovenia § 123 Občianskeho súdneho poriadku, ale aj možnosť konať pred súdom. Taktiež   sme   namietali,   že   prvostupňový   súd   ani   odvolací   súd,   v   rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, neodôvodnili, prečo nevykonali navrhnuté dokazovanie výsluchom svedka E. Š...

Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   22.   09.   2010,   sp.   zn. 4 Cdo 318/2009, bolo naše dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 04.   2009,   č.   k.   3   Co   191/08-139,   odmietnuté   z   dôvodu,   že   smeruje   proti   takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.“

4.   Sťažovateľka   tvrdila   (po   citovaní   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   ústavy s poukazovaním na rozhodnutie ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 115/03), že „Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   22.   09.   2010,   sp.   zn. 4 Cdo 318/2009, bolo porušené naše základné právo na súdnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol naše   dovolanie   napriek   tomu,   že   k   tomu   neboli   splnené   zákonné   predpoklady.“ Argumentovala tým, že „Z ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku totiž vyplýva, že v prípade vád uvedených v tomto ustanovení, je možné podať dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Napriek tomu, že dovolaním napadnuté rozhodnutie vady podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku malo, Najvyšší súd Slovenskej republiky naše dovolanie odmietol... tento   postup   odôvodnil   tým,   že   nevykonanie   dokazovania   listinami   v   súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku je len inou vadou konania a nie je odňatím možnosti konať pred súdom...“.

Sťažovateľka   vyslovila   názor,   že „s   týmto   právnym   názorom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   nemožno   súhlasiť.   Ak   totiž   súd   ktoréhokoľvek   stupňa   vychádza z dôkazov,   ktoré   vôbec   neboli   vykonané   na   pojednávaní   súdu,   napriek   tomu,   že   nie   sú splnené podmienky pre rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania, porušuje tým zásadu   ústnosti   a   bezprostrednosti   konania.   Zároveň   znemožňuje   účastníkom   konania vyjadriť sa k dôkazom, z ktorých neskôr pri rozhodovaní vychádza a taktiež znemožňuje účastníkom konania relevantným spôsobom brániť svoje práva...“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. 09. 2010, sp. zn. 4 Cdo 318/2009, porušené bolo.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   22.   09.   2010,   sp.   zn. 4 Cdo 318/2009,   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na ďalšie konanie.“.

Súčasne navrhla, aby jej bola priznaná náhrada trov konania.

6. O predchádzajúcej sťažovateľkinej sťažnosti (doručenej ústavnému súdu 28. júla 2009) vychádzajúcej z identického skutkového základu, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu a na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 3 Co 191/08 zo 16. apríla 2009 (pozri bod 2), rozhodol ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 360/09-13 z 15. októbra 2009,   ktorým   jej   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   z dôvodov   uvedených v tomto svojom rozhodnutí. K uvedenému ústavný súd poznamenáva, že napriek tomu, že sa „sťažovateľka v petite domáhala len vyslovenia porušenia svojho základného práva... podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a práva... podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru...“ (a nie súčasne aj porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá samotná skutočnosť by so zreteľom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu postačovala na odmietnutie tejto sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pozn.), ústavný   súd   v rámci   kontroly   ústavnosti   posúdil   označený   rozsudok   krajského   súdu   aj „z aspektu podstaty sťažnostných námietok“, pri ktorej „bola pre ústavný súd smerodajná jednak právna úprava týkajúca sa ochrany osobnosti (§ 11 a násl. Občianskeho zákonníka) a tiež   spôsob   jej   aplikácie   v konkrétnych   okolnostiach   danej   veci...“,   pričom   vychádzal z toho «že v tomto prípade je nutné jednak ustáliť mieru (intenzitu) zásahu do práva na ochranu osobnosti v kontexte na slobodu prejavu a právom na informácie, a to so zreteľom na zásadu primeranosti (proporcionality) vo vzťahu k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy ako „najprísnejšej“ sankcie (krajného prostriedku nápravy) uloženej pôvodcovi zásahu, t. j. sťažovateľke».

II.

7.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých   prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, prípadne z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 136/05).

9.   Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   318/2009   z 22.   septembra   2010. K porušeniu označeného práva malo dôjsť postupom a rozhodnutiami vo veci konajúcich všeobecných   súdov,   ktoré   jej   podľa   jej   tvrdenia „odňali   možnosť   konať   pred   súdom“. Najvyššiemu   súdu   najmä vytýkala, že   sa   stotožnil   s   právnym záverom   okresného   súdu a krajského súdu, ktoré nevykonali ňou navrhované dokazovanie, a tiež preto, že odmietol jej dovolanie „napriek tomu, že k tomu neboli splnené zákonné predpoklady“ (pozri body 3 a 4)

10. Ústavný   súd poznamenáva, že sťažovateľka   v sťažnosti   vychádzala v zásade z dôvodov, ktoré uviedla aj v podanom dovolaní a ktorými sa dovolací súd zaoberal pri jeho prerokúvaní.   Dovolací   súd   ho   posúdil   ako   také,   ktoré   smeruje   proti   rozhodnutiu,   proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

11. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

12.   Právo na súdnu   ochranu sa   v občianskoprávnom   konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže   konať   a   rozhodnúť   o   veci   samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred občianskoprávnym   súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné podmienky   upravujú   ustanovenia   §   236   a   nasl.   OSP.   V   rámci   všeobecnej   úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohoto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

13. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky   na uskutočnenie   dovolacieho   konania, patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 145/2010). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy   neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

15. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 318/2009 z 22. septembra 2010, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu (v medziach posudzovanej   prípustnosti   dovolania,   pozn.),   ktorý   by   nemal   oporu   v   zákone. Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   naopak   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   zaoberal a vysporiadal s dovolacími dôvodmi (a tiež argumentáciou) sťažovateľky, ale pretože sa s nimi nestotožnil, odmietol dovolanie ako neprípustné. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv oboznámil podstatné časti konania pred súdmi prvého a druhého stupňa a obsah podaného dovolania, v rámci ktorého uviedol: „Proti... rozsudku krajského súdu podal... dovolanie žalovaný (t. j. sťažovateľka, pozn.). Navrhol rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. K prípustnosti dovolania uviedol, že súd prvého stupňa a ani odvolací súd nevykonali dôkaz listinami predloženými prvostupňovému súdu tak, ako to vyžadujú ustanovenia § 122 ods. 1 a § 129 ods. 1 O. s. p., t. j. prečítaním listiny alebo oboznámením jej obsahu na pojednávaní. Týmto nesprávnym postupom ich súd vylúčil nielen z realizácie práva vyplývajúceho z ustanovenia § 123 O. s. p., ale im odňal aj možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Ďalej namietal, že bolo porušené aj   jeho   právo   na   spravodlivý   proces,   lebo   odvolací   súd   (aj   okresný   súd)   v   rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. neuviedol, prečo nevykonal ním navrhnutý dôkaz, a to výsluch svedka E. Š. Napokon namietal, že návrh žalobcu je nejasný, nezrozumiteľný a nevykonateľný, lebo žalobca sa ním nedomáhal ani splnenia povinnosti a ani určenia, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Takýto návrh preto nemôže byť predmetom sporu medzi účastníkmi a teda takáto vec nepatrí do právomoci súdov. Ak súdy vec napriek tomu prejednali, zaťažili konanie aj vadou uvedenou v § 237 písm. a/ O. s. p...“.

Najvyšší súd svoje skutkové zistenia a právne závery odôvodnil takto:

„Najvyšší súd... skúmal najskôr bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.   1   O.   s.   p.),   či   tento   opravný   prostriedok   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   možno dovolaním   napadnúť.   Dospel   k   záveru,   že   dovolanie   žalovaného   smeruje   proti   takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné; ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 O. s. p. v znení účinnom do 28. februára 2010).

V   danej   veci   rozsudok   odvolacieho   súdu   nevykazuje   znaky   rozsudku   uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O. s. p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia   procesne   nespôsobilého   účastníka,   o   prekážku   veci   právoplatne   rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným).

Dovolací   súd   však   nezistil   existenciu   žiadnej   podmienky   prípustnosti   dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.

Pokiaľ dovolateľ namietal odňatie možnosti konať pred súdom, ktoré malo spočívať v tom, že súdy nižších stupňov nevykonali dôkaz listinami predloženými prvostupňovému súdu v súlade s ustanovením § 122 ods. 1 a § 129 ods. 1 O. s. p. treba uviesť, že ak súdy pri vykonávaní dokazovania nepostupujú v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (napr. dôkaz listinou vykonajú v rozpore s § 129 ods. 1 O. s. p.), ide o vadu konania pri zisťovaní skutkového stavu veci a teda o tzv. inú vadu v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. Existenciu tzv. inej vady, treba považovať za dovolací dôvod podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia, ktorý však sám o sebe prípustnosť dovolania nezakladá. Skutočnosť, že by konanie v danej veci bolo postihnuté tzv. inou vadou, môže byť len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p. Táto námietka dovolateľa z hľadiska prípustnosti dovolania nie je preto dôvodná.

Rovnako nie je opodstatnená ani námietka dovolateľa, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, lebo odvolací súd (aj okresný súd) v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. neuviedol, prečo nevykonal ním navrhnutý dôkaz (výsluch svedka E. Š.). Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo 14. apríla 2008 totiž vyplýva, že zástupca žalovaného v rámci záverečného prednesu neuviedol, že trvá naďalej na vykonaní dôkazu výsluchom svedka E. Š. Žiaden návrh na doplnenie dokazovania zástupca žalovaného nežiadal vykonať ani predtým, než súd prvého stupňa vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené. Napokon, žalovaný ani v odvolaní proti rozsudku okresného súdu nenamietal, že by v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k vade uvedenej v § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. Odvolaciemu súdu (a ani okresnému súdu) nemožno preto vyčítať, že v odôvodnení rozsudku neuviedol, prečo nevykonal dôkaz výsluchom E. Š. Podľa dovolacieho súdu v danej veci nebola naplnená ani podmienka prípustnosti dovolania uvedená v § 237 písm. a/ O. s. p. Z obsahu spisu je nad všetky pochybnosti zrejmé, že ide o vec, ktorá vyplýva z občianskoprávneho vzťahu (§ 11 a nasl. OZ) a ktorú podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nej iné orgány. Posudzovaná vec preto patrí podľa1 § 7 ods. 1 O. s. p. do právomoci súdu. Pokiaľ ju súdy prejednali a o nej rozhodli, nezaťažili konanie vadou v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. tak, ako sa mylne domnieva žalovaný. Prípadné nedostatky návrhu na začatie konania nezakladajú existenciu uvedenej vady, ale ide o nedostatok jednej z procesných podmienok konania, ktorú možno odstrániť. So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolanie žalovaného smerovalo proti takému rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné nie je (§ 238 ods. 1, 2 a 3 O. s. p.) a keďže neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p.) bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu...“

16. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného   prostriedku   uvádzané   sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich   „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť,   či zákonné dôvody   prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob v konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať   odoprenie   prístupu   sťažovateľke   k   súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

17.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   medzi   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 318/2009 z 22. septembra 2010 podľa názoru ústavného súdu nemožno (z už uvedených dôvodov) považovať za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

18. Keďže sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní neuznal ňou uvádzané dôvody prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   a §   237   písm.   a)   OSP,   a   keďže   súčasťou označeného   základného   práva   nie   je aj povinnosť   uznať dôvody   prípustnosti   dovolania uvádzané   sťažovateľkou,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.

19. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011