znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 99/09-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti MUDr. D. B., L., zastúpenej advokátkou Mgr. V. H., L., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   jej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Lučenec v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. 15 D 1851/04 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo MUDr.   D.   B. na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Lučenec v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. 15 D 1851/04 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Lučenec p r i k a z u j e   v   dedičskom   konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 D 1851/04 konať bez zbytočných prieťahov.

3. MUDr. D. B. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Lučenec p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Lučenec j e   p o v i n n ý   uhradiť MUDr. D. B. trovy právneho zastúpenia v sume 265,92 € (slovom dvestošesťdesiatpäť eur a deväťdesiatdva centov) na účet jej právnej zástupkyne Mgr. V. H., L., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra 2008 doručená sťažnosť MUDr. D. B., L.(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. V. H., L., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Lučenec   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 D 1851/04 a postupom notárky JUDr. K. M. ako súdnej komisárky v konaní vedenom pod sp. zn. Dnot 342/06 a porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného   súdu   Zvolen   v dedičskom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   D 1213/92,   ako   aj postupom okresného súdu v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. 15 D 1851/04.

Sťažovateľka ako účastníčka dedičského konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 15 D 1851/04 (pôvodne vedeného Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. D 1213/92) k priebehu súdneho konania uviedla:

«Sťažovateľka sa domáhala ochrany svojho porušeného práva a nápravy podaním sťažnosti   predsedovi   Okresného   súdu   v   Lučenci   dňa   11.   04.   2008,   v   ktorej   sťažnosti vytýkala postup notárky ako súdnej komisárky s tým, že notárka bola poverená prejednaním dedičskej   veci   Uznesením   Okresného   súdu   v   Lučenci   číslo   15D/1851/2004-462   zo   dňa 11. 09. 2006, pričom až do dňa podania sťažnosti vec nie je skončená a vo veci nebolo vytýčené ani pojednávanie s dedičmi...

Sťažovateľka   ďalej   vo   svojej   sťažnosti   zdôraznila,   že   dedičské   konanie,   ku   dňu podania sťažnosti trvá už 16 rokov...

Z vyššie uvedeného dôvodu apelovala na Okresný súd v Lučenci... aby s ohľadom na celkovú dĺžku dedičského konania vo veci zjednal nápravu a vec pridelil inému súdnemu komisárovi, ktorý vo veci nebude spôsobovať dlhšie zbytočné prieťahy...

V   odpovedi   na   jej   sťažnosť   zo   dňa   23.   05.   2008   okresný   súd   uviedol,   že po preskúmaní príslušného spisového materiálu bolo zistené, že predmetná vec je skutkovo, ale najmä právne zložitá a notárka potrebuje zadovážiť listiny z príslušnej správy katastra a následne   bude   vo   veci   ďalej   konať.   Z   týchto   dôvodov   považoval   okresný   súd   sťažnosť sťažovateľky za nedôvodnú...

Napriek listu z Okresného súdu v Lučenci, ani ku dňu vypracovania tejto sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky, t. j. k 25. 11. 2008 sa vo veci nič nezmenilo a notárka dedičskú vec neprejednala, ani účastníkov nepredvolala...

Sťažovateľka je toho názoru, že od pridelenia veci súdnej komisárke dňa 11. 09. 2006,   uplynulo   dostatočne   dlhé   časové   obdobie   na   to,   25   mesiacov,   aby   vec   už   bola zo strany notára prejednaná. Okrem toho sťažovateľka s poukazom na článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má za to, že štátne orgány zabezpečujúce realizáciu jej práva na súdnu ochranu, ako celok (bez ohľadu na to, na ktorom súde a na ktorom stupni sa vec nachádza),   prejednávaním   dedičského   konania   v   celkovej   dĺžke   16   rokov   od   úmrtia poručiteľa, z toho 5 rokov a šesť mesiacov od vyslovenia povinnosti zo strany Ústavného súdu SR konať bez zbytočných ďalších prieťahov, zodpovedajú za celkovú dĺžku konania a za porušovanie základných ľudských práv sťažovateľky...

Sťažovateľka by sa chcela ešte pristaviť pri konštatovaní Okresného súdu v Lučenci, že vec je právne a skutkovo komplikovaná,   čo spôsobuje zdĺhavosť konania u súdneho komisára...

Komplikáciu spôsobila skutočnosť, že vo veci už raz bola zo strany Okresného súdu vo   Zvolene,   veľmi   neštandardným   spôsobom   vyznačená   právoplatnosť   na   vydanom notárskom   osvedčení,   so   zaslaním   prípisu   zo   strany   zákonného   sudcu,   v   ktorom sťažovateľke,   ktorá   v   riadnej   zákonnej   lehote   podala   odvolanie   proti   osvedčeniu o dedičstve,   oznamuje,   že   na   jej   odvolanie   prihliadať   nebude,   pretože   ho   nesprávne formálne označila ako „odvolanie“ a nie ako „žiadosť o pokračovanie v konaní“ a teda sa neriadilo poučením zo strany notárky. Tento protizákonný postup konajúceho súdu potom viedol   k   súčasnému   stavu   a   k   naďalej   pretrvávajúcim   prieťahom   v   konaní,   ďalším procesným   podaniam   účastníkov   dedičského   konania   a   tiež   zmene   údajov   u   správy katastra...

Vzhľadom na svoj vek, 73 rokov, má sťažovateľka odôvodnené pochybnosti, či sa konca prejednania dedičstva po svojom nebohom otcovi dožije. Sumu 100.000,- Sk ako finančné zadosťučinenie považuje sťažovateľka vzhľadom k okolnostiam tohto prípadu za symbolickú.»

Sťažovateľka v petite sťažnosti navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„- postupom Okresného súdu v Lučenci v konaní číslo 15 D/1851/2004 a postupom súdnej komisárky JUDr. K. M., notársky úrad so sídlom... L. pri prejednávaní dedičskej veci po   nebohom   M.   B.,   pod   číslom   Dnot   342/2006   došlo   k   porušeniu   práva   sťažovateľky garantovaného   Ústavou   Slovenskej   republiky   v   článku   48   ods.   2   a   článkom   6   ods.   1 Dohovoru

-   postupom   Okresného   súdu   vo   Zvolene   v   konaní   číslo   D   1213/92,   postupom Okresného   súdu   v   Lučenci   v   konaní   číslo   15   D/1851/2004   došlo   k   porušeniu   práva sťažovateľky garantovaného Ústavou Slovenskej republiky v článku 46 ods. 1 a článkom 6 ods. 1 Dohovoru

- Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk

-   Sťažovateľke   sa   priznáva   náhrada   trov   konania   na   odmene   advokátky za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky za dva úkony právnej služby v hodnote určenej podľa § 11 vyhlášky číslo 655/2004 Z. z. v platnom znení.“ Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   99/09-16 z 1. apríla 2009 ju prijal na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom   okresného   súdu   v dedičskom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15 D   1851/04. V ostatnej časti sťažnosť sťažovateľky odmietol.

Ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril   k   sťažnosti.   Právna   zástupkyňa sťažovateľky a podpredseda okresného súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Ústavný súd v súlade s § 30 ods.   2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vo vyjadrení podpredsedu okresného súdu č. Spr. 1555/08 z 12. mája 2009, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 15. mája 2009, je uvedené:

„Sťažnosť JUDr. D. B… považujeme za nedôvodnú. Predmetná vec bola zapísaná do príslušného registra Okresného súdu Lučenec dňa 23. 11. 2004 potom, čo bola postúpená z Okresného súdu Zvolen, nakoľko sudcovia tohto súdu boli z prejednávania rozhodovania veci   vylúčení.   Okresný   súd   Lučenec   dňa   26.   11.   2004   vydal   poverenie   pre   súdneho komisára   JUDr.   J.   Š.   na   prejednanie   dedičstva   po   poručiteľovi   M.   B.   Následne   súdny komisár   JUDr.   J.   Š.   bol   z   prejednávania   dedičstva   vylúčený   pre   vzťah   k   účastníkom dedičského konania a rovnako bola vylúčená aj poverená súdna komisárka JUDr. Jana Rovná.   Uznesením   zo   dňa   11.   09.   2006   bola   vykonaním   úkonov   v konaní   o   dedičstve poverená   súdna   komisárka   JUDr.   K.   M.,   ktorá   následne   počnúc   uvedeným   dňom vykonávala jednotlivé úkony za účelom zistenia majetku poručiteľa a ustálenia predmetu dedičstva tak po stránke skutkovej, ako aj právnej, pričom v konaní taktiež podala podnet na Okresnú prokuratúru Lučenec za účelom preskúmania rozhodnutí katastrálnych úradov a tým aj preskúmanie otázky vlastníckych práv tak poručiteľa a od neho sa odvíjajúceho práva dedičov. Poverená notárka dňa 01. 04. 2008 vo veci vykonala pojednávanie, pričom predmetná dedičská vec nebola ukončená z dôvodu zadováženia ďalších listinných dôkazov a následne v septembri 2008 bol podaný predmetný podnet na okresnú prokuratúru. Z vyššie uvedených dôvodov preto je zrejmé, že súdna komisárka úkony v dedičskom konaní vykonávala a postupom Okresného súdu Lučenec nedošlo k porušeniu jej základných práv tak, ako to sťažovateľka uvádza.“

Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne zaujala podaním z 8. júna 2009 doručeným ústavnému súdu 11. júna 2009 toto stanovisko k vyjadreniu podpredsedu okresného súdu:

„K vyjadreniu Okresného súdu v Lučenci sťažovateľka uvádza, že údaj, ktorý sa vo vyjadrení   nachádza,   že   poverená   notárka   mala   dňa   01.   04.   2008   vykonať   vo   veci pojednávanie,   sa   sťažovateľke   nejaví   ako   pravdivý,   nakoľko   o   žiadnom   termíne pojednávania vo veci až do dnešného dňa informovaná nebola… Žiadneho pojednávania sa ani nezúčastnila.

Sťažovateľka si dovoľuje poznamenať, že v skutočnosti vyjadrenie okresného súdu a celý doterajší priebeh konania v nej vyvoláva veľmi zlý dojem o prístupe súdov k výkonu súdnictva…

Ťažko pripojiť akýkoľvek komentár ku skutočnosti, že dedičské konanie po nebohom už prebieha 17 rokov, počítajúc od jeho úmrtia. Ťažko pripojiť komentár k tomu, že keď už raz Ústavný súd SR vyslovil porušenie základného ľudského práva sťažovateľky postupom pri prejednávaní dedičstva a upravil konajúce súdy, aby s ohľadom na túto skutočnosť vo veci konali ďalej bez zbytočných prieťahov, vec naďalej prebieha tempom, ktoré celkom opodstatnene vzbudzuje v sťažovateľke obavu z toho, či sa vzhľadom na svoj vek dožije výsledku konania...

Rozkúskovanie konania na jednotlivé štádiá (pred OS Zvolen, Krajský súd Banská Bystrica, OS Lučenec) a neposúdenie veci ako jedného obludného a nekončeného konania, považuje tiež za ukážku formalizmu a odopretia práva na spravodlivosť...

Pre   prípad   úspechu   si   sťažovateľka   uplatňuje   náhradu   trov   konania   na   odmene advokátky   za   tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu,   vyhotovenie   a   podanie sťažnosti, vyjadrenie).“

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 22/2001 zistil tento priebeh a stav konania:

Dedičské konanie po poručiteľovi M. B. začalo 22. mája 1992 (keď bolo bývalému Štátnemu notárstvu vo Zvolene doručené oznámenie o úmrtí poručiteľa) a pôvodne bolo vedené Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. D 1213/92.

Ústavný   súd   svojím   nálezom   č.   k.   IV.   ÚS   74/02-33   zo   4.   apríla   2003   vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Zvolen v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D 1213/92, prikázal mu vo veci konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk a náhradu trov konania.

Uznesením krajského súdu zo 14. apríla 2004 bola vec prikázaná na ďalšie konanie okresnému súdu. Následne Okresný súd Zvolen 27. septembra 2004 odstúpil vec okresnému súdu a 12. novembra 2004 mu zaslal príslušný spis.

Dedičské   konanie   v posudzovanej   veci   bolo   Okresným   súdom   Zvolen   vedené dvanásť a pol roka (od 22. mája 1992 do 22. novembra 2004).

Spis bol okresnému súdu doručený 23. novembra 2004 a od toho času je dedičské konanie po poručiteľovi vedené okresným súdom pod sp. zn. 15 D 1851/04. Okresný súd po poverení   a následnom   vylúčení   dvoch   notárov   ako   súdnych   komisárov   a ďalších procesných   úkonoch   poveril   11.   septembra   2006   prerokovaním   dedičstva   JUDr.   K.   M. Napadnuté   konanie   po   viac   ako   4   rokoch   od   jeho   začatia   okresným   súdom   nebolo právoplatne skončené.

Prehľad úkonov okresného súdu ním vykonaných v konaní a uvedených vo vyjadrení podpredsedu   okresného   súdu   sa   zhoduje   s   tým,   čo   vyplýva   zo   zistení   ústavného   súdu z obsahu spisu. Pri celkovom hodnotení prieťahov konania však ústavný súd bral do úvahy všetku dokumentáciu obsiahnutú v predložených spisoch a všetky okolnosti, ktoré z nej vyplývali.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaní a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   v   rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania vedeného okresným súdom je prerokovanie dedičstva po poručiteľovi. Vzhľadom na nutnosť ustálenia okruhu vecí patriacich do dedičstva po poručiteľovi možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Samotnú skutkovú zložitosť (na ktorú poukázal vo svojom vyjadrení k sťažnosti aj podpredseda okresného súdu) však nemožno dávať do súvislosti s celkovou neprimerane dlhou dobou dedičského konania ako celku vrátane dĺžky konania vedeného okresným súdom. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov. Ústavný súd pripúšťa, že v posudzovanom konaní došlo k atypickej právnej situácii, keď bez právoplatného dedičského rozhodnutia (na základe vyznačenia právoplatnosti   Okresným   súdom   Zvolen   na   neprávoplatnom   osvedčení   o   dedičstve po poručiteľovi) došlo k zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet dedičstva v katastri nehnuteľností v prospech niektorých zo zákonných dedičov. Uvedenú okolnosť (ku ktorej došlo bez zavinenia okresného súdu), však nie je možné hodnotiť ako právnu zložitosť veci odôvodňujúcu neprimerane dlhé trvanie konania vedeného okresným súdom, a to aj s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku dedičského konania.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru,   bol   postup samotného okresného súdu.   Pri   skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedených práv, ústavný súd zistil, že to tak je,   a   to   napriek   skutočnosti,   že   plynulému   postupu   nebránila   žiadna   zákonná   prekážka v konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Z dosiaľ vykonaných úkonov okresného súdu vyplýva, že činnosť okresného súdu bola v dedičskom konaní, v ktorom bola sťažovateľka v postavení jednej zo zákonných dedičov po poručiteľovi, v podstate neefektívna. S prihliadnutím na skutočnosť, že konanie v tejto   veci   pred   Okresným   súdom   Zvolen   trvalo   od   roku   1992   do   novembra   2004 a následne je od novembra 2004 až dosiaľ vedené pred okresným súdom, t. j. doterajšia celková dĺžka konania predstavuje viac ako 16 rokov, ako aj na to, že nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 74/02 zo 4. apríla 2003 bolo v predmetnom konaní vyslovené porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote,   bolo   povinnosťou   okresného   súdu postupovať v tejto veci s osobitnou starostlivosťou tak, aby zabezpečil odstránenie tohto protiprávneho stavu.

Ďalší   postup   okresného   súdu   v predmetnej   veci   spočívajúci   len   v sporadických úkonoch, ktoré dosiaľ neviedli k vydaniu rozhodnutia v tejto veci, možno označiť podľa ústavného   súdu   len   za   neefektívnu   činnosť,   ktorá   vedie   k ďalšiemu   porušovaniu   práv sťažovateľky.

Argumentáciu okresného súdu spočívajúcu v poukázaní na nutnosť zisťovania vecí patriacich do dedičstva a na potrebu riešenia už opísanej atypickej právnej situácie, ktoré mali prispieť k doterajšej dĺžke konania, ústavný súd neakceptoval. Uvedené skutočnosti jednotlivo ani vo vzájomnej spojitosti nemôžu odôvodňovať doterajšiu neprimeranú dĺžku posudzovaného súdneho konania, ktoré doteraz nebolo právoplatne skončené.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. 15 D 1851/04 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. 15 D 1851/04 konal bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   zaoberal   sa   aj   jej   žiadosťou   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia.   Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo   priznané   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (3 319,39 €), poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 15 D 1851/04 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä význam sporu pre sťažovateľku, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátkou Mgr. V. H. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd   pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 632,54 € (19 056 Sk).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 105,42 €, t. j. spolu 210,85 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 6,31 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 223,46 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Podanie právnej zástupkyne sťažovateľky doručené ústavnému súdu 11. júna 2009 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom   na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podanie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009