znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 99/08-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť E. R., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. J., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 195/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. R.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2008 doručená sťažnosť E. R. (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená podaním doručeným 21. februára 2008, ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Obo 195/2006.

Zo sťažnosti a jej doplnenia vyplýva, že žaloba bola podaná (jej manželom - právnym predchodcom sťažovateľky)   21.   februára   1994 na   Obvodnom   súde   Košice   2,   ktorou   sa domáhal   náhrady   škody   spôsobenej   nekalým   súťažným   konaním   vo   výške   100 000   Sk a uloženia povinnosti žalovanej strane zdržať sa ambulantného predaja. Vec bola následne postúpená Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) ako vecne príslušnému súdu, ktorý ju zaevidoval pod sp. zn. 13 Cb 3530/95. Manžel sťažovateľky 4. mája 1996 zomrel a sťažovateľka sa v danom konaní stala jeho právnou nástupkyňou. Krajský súd vyniesol rozsudok 30. októbra 2003, ktorým zamietol návrh sťažovateľky, vo zvyšku konanie zastavil   a zaviazal   sťažovateľku   k úhrade   trov   vzniklých   žalovanej   strane.   Proti   tomuto rozsudku   sťažovateľka   podala   odvolanie   29. decembra   2003.   Konanie   pred   najvyšším súdom bolo skončené 27. novembra 2007 tak, že napadnuté rozhodnutie bolo potvrdené a spis bol 28. januára 2008 vrátený krajskému súdu. Namietaný rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 11. februára 2008.

Podľa názoru sťažovateľky v napadnutom konaní pred najvyšším súdom dochádzalo k zbytočným   prieťahom,   pretože „odvolací   súd   nekonal   ani   rýchlo   ani   účinne,   keď   od podania odvolania do vyhlásenia rozsudku vo veci samej uplynula bez jedného mesiaca a troch dní doba štyroch rokov. Uvedené potvrdzuje, že odvolací súd za obdobie takmer štyroch rokov bol nečinný – nekonal“.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že odvolací súd nerozhodol v primeranej lehote, a preto boli porušené jej práva.

Sťažovateľka   právo   na   finančné   zadosťučinenie   zdôvodnila   dlhodobo   trvajúcim stavom právnej neistoty, znemožnením podnikania, a tým aj ohrozením jej sociálnych istôt. Vzhľadom na uvedené skutkové a právne okolnosti sťažovateľka žiada ústavný súd, aby vo veci nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   E.   R.   na   prerokovanie   jej   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   SR   v Bratislave   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.: 1 Obo 195/2006 bolo porušené.

2. E. R. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk. (...)

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný nahradiť E. R. (...) trovy konania (...).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý   návrh   prerokuje   bez   prítomnosti   sťažovateľa   a   skúma,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa   čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd vo výzve zo 6. februára 2008 upozornil (okrem iného) sťažovateľku, aby sťažnosť doplnila v tom zmysle, aké účinné prostriedky nápravy na ochranu svojich práv vyčerpala v súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní najvyššieho súdu. V okolnostiach danej veci išlo o preukázanie podania sťažnosti predsedovi najvyššieho súdu na namietané prieťahy v konaní v súlade s ustanovením § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v   znení   neskorších predpisov [platného do 31. marca 2005 (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“)] a od 1. apríla 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu listom z 21. februára 2008 zaslala ústavnému súdu splnomocnenie pre svojho advokáta na konanie pred ústavným súdom, doplnenie ústavnej sťažnosti, pôvodnú súdnu žalobu, rozsudok krajského súdu z 30. októbra 2003,   odvolanie   sťažovateľky   proti   tomuto   rozsudku   a rozsudok   najvyššieho   súdu z 27. novembra   2007   o potvrdení   prvostupňového   rozsudku;   avšak   doklad   o doručení sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní predsedovi najvyššieho súdu nezaslala a ani nijako na uvedenú požiadavku nereagovala.

Ústavný súd na najvyššom súde 11. marca 2008 zistil, že sťažovateľka 4. decembra 2007   doručila   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   sťažnosť   na   prieťahy najvyššieho   súdu   v namietanom   konaní.   Uvedená   sťažnosť   bola   predsedovi   najvyššieho súdu odstúpená 23. januára 2008 a v najbližších dňoch bude predseda najvyššieho súdu na predmetnú sťažnosť písomne reagovať.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal do 31. marca 2005 k dispozícii podľa   zákona   o štátnej   správe   súdov   a v súčasnosti   podľa   zákona   o súdoch,   alebo   ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje   aj   znenie   zákona   č. 385/2000   Z. z.   o   sudcoch   a prísediacich   a   o   zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje,   že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené prieťahy   v konaní   (...)“.   V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného ustanovenia   „Orgán,   ktorý   vybavuje   sťažnosť,   je   povinný   na   účel   zistenia   stavu   veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľka   v namietanej   veci   síce   podala   sťažnosť   na   prieťahy,   ktorá   bola predsedovi najvyššieho súdu postúpená 23. januára 2008 (na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky bola doručená 4. decembra 2007), ale najvyšší súd v namietanej veci rozhodol   už   27.   novembra   2007,   kompletný   spisový   materiál   bol   následne   vrátený krajskému súdu 28. januára 2008 a rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 195/2006 z 27. novembra 2007 bolo sťažovateľke doručené 11. februára 2008.  

Ústavný súd tiež opakovane vyslovil, že podanie sťažnosti na prieťahy podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch považuje za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde len v tom prípade, ak sťažovateľ poskytne príslušnému súdu dostatočný priestor na prijatie opatrení za účelom nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného   jeho   nečinnosťou   alebo   neefektívnou   činnosťou.   Vzhľadom   na   to,   že sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 25. januára 2008, posúdil ústavný súd podanie sťažnosti na prieťahy podľa zákona o súdoch zo strany sťažovateľky iba ako formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predseda najvyššieho súdu dostal primeranú lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom v napadnutom konaní (podobne IV. ÚS 74/05, IV. ÚS 48/06, II. ÚS 101/06). Navyše v čase doručenia sťažnosti predsedovi najvyššieho súdu najvyšší súd vo veci už rozhodol, teda prípadný prieťah v konaní odstránil a rozhodnutie bolo po vrátení spisu krajskému súdu následne v primeranom čase doručené sťažovateľke.  

Sťažovateľka v prerokúvanej veci nepreukázala, že splnila požiadavku namietania prieťahov   v konaní   pred orgánom   štátnej   správy   súdov   (predsedom   najvyššieho   súdu) s dostatočným časovým predstihom na prijatie potrebných opatrení, resp. v čase podania tejto sťažnosti najvyšší súd už rozhodol a následne doručil svoje rozhodnutie sťažovateľke. V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov   ochrany   základných   práv   a slobôd,   porušenie   ktorých   sťažovateľka   pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľka konala v súlade s pravidlami, ktoré   s uplatnením   daného   prostriedku   súvisia.   Nekonanie   týmto   spôsobom   (...)   má   za následok   nesplnenie   sťažovateľkinej   povinnosti   vyčerpať   dostupný   prostriedok   ochrany svojich práv“ (m.m. III. ÚS 44/03).

Na základe týchto zistení ústavný súd dospel k záveru, že v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2008