znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 99/07-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť B. B., K., zastúpenej advokátkou JUDr. M. Š., K., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 128/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. B.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára 2007 doručená sťažnosť B. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 128/2006.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza,   že   9.   januára   2006   podala   Okresnému   súdu Košice I žalobu na zvýšenie vyživovacej povinnosti otca na maloleté dieťa R. M., a to na sumu 3 000 Sk mesačne počnúc od 1. januára 2005. Podľa tvrdenia sťažovateľky posledné výživné na maloleté dieťa bolo upravované na sumu 850 Sk mesačne rozhodnutím súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18. júla 2002.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   Okresný   súd   Košice   I jej   prípisom   z   18.   januára   2006 oznámil   vyslovenie   svojej   miestnej   nepríslušnosti   a postúpenie   spisu   Okresnému   súdu Trebišov   ako   miestne   príslušnému.   Sťažovateľka   listom   z   10.   februára   2006   oznámila Okresnému   súdu   Trebišov,   že   trvá   na   miestnej   príslušnosti   Okresného   súdu   Košice   I. Okresný súd Trebišov uznesením sp. zn. 8 P 21/06 z 24. februára 2006 preniesol svoju miestnu príslušnosť na Okresný súd Košice I. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie otec maloletého, t. j. odporca. Krajský súd výzvou zo 4. mája 2006 zaslal sťažovateľke odvolanie odporcu s možnosťou sa k nemu vyjadriť. Sťažovateľka sa podaním zo 17. mája 2006   vyjadrila   k   odvolaniu   odporcu.   Od   podania   odvolania   odporcom   proti   uzneseniu uplynul   rok   a krajský   súd   o odvolaní   nerozhodol.   Postup   krajského   súdu   v predmetnom konaní považuje sťažovateľka za porušenie ňou označených práv.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 128/2006 porušil právo B. B. aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručených v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   prikazuje   Krajskému   súdu   v Košiciach,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 CoP 128/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

B. B. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu. B.   B.   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia,   ktorú   je   Krajský   súd v Košiciach povinný vyplatiť jej právnej zástupkyni do jedného mesiaca od dňa doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie   jej   záležitosti   podľa   čl.   6   ods.   l   dohovoru, pretože   krajský   súd   doteraz   nerozhodol   o odvolaní.   Sťažnosť   sťažovateľky   adresovaná ústavnému súdu bola podaná na poštovú prepravu 22. februára 2007 a sťažnosť predsedovi krajského súdu na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 128/2006 podala osobne 20. februára 2007.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa ods. 2 citovanej právnej normy ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či   sú   splnené podmienky na konanie pred ním.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde); takéto dôvody ústavný súd v danej veci nezistil.

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej   len   „zákon   o súdoch“)   zásadne   považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   so základným   právom   na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“),   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez zbytočných   prieťahov   a ustanovuje   za také   prieťahy   aj   disciplinárnu   zodpovednosť   [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní (...)“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľke na ochranu jej základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnená   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Postup sťažovateľky v okolnostiach daného prípadu nemožno podľa ústavného súdu považovať   za   splnenie   požiadavky   namietania   prieťahov   v konaní   pred orgánom   štátnej správy   súdov.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   dodáva,   že   „povinnosť   vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľka   pred   ústavným   súdom   namieta,   tiež   vyžaduje,   aby   sťažovateľka   konala v súlade   s pravidlami,   ktoré   s uplatnením   daného   prostriedku   súvisia.   Nekonanie   týmto spôsobom   alebo   chyba   pri vyžadovanom   postupe   má   za   následok   nesplnenie sťažovateľkynej   povinnosti   vyčerpať   dostupný   prostriedok   ochrany   svojich   práv“ (III. ÚS 44/03).

Vzhľadom na to, že sťažnosť adresovanú ústavnému súdu sťažovateľka podala na poštovú prepravu 22. februára 2007 a predsedovi krajského súdu bola doručená sťažnosť na prieťahy   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   CoP 128/2006 osobne   dva   dni   predtým   - 20. februára   2007,   posúdil   ústavný   súd   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   podľa   zákona o súdoch zo strany sťažovateľky iba ako formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predseda krajského súdu dostal primeranú lehotu   na prijatie   opatrení   proti   zbytočným   prieťahom   v napadnutom   konaní   (podobne IV. ÚS 74/05, IV. ÚS 48/06, II. ÚS 101/06); podľa § 65 zákona o súdoch má predseda súdu na vybavenie sťažnosti 30-dňovú lehotu.

Na základe týchto zistení ústavný súd   dospel   k záveru, že v zmysle § 53 ods.   1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   dôvodov,   pre   ktoré   bola   sťažnosť   odmietnutá,   ústavný   súd   v rámci prípravy na predbežné prerokovanie sťažnosti na krajskom súde zistil, že 30. marca 2007 krajský súd v prerokúvanej veci rozhodol.  

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 6. júna 2007