znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 99/05-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna 2005 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   P.   Ď.,   B., zastúpeného advokátom   JUDr.   S. J., B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d), a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 104/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. Ď.   o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2005 doručená sťažnosť Ing. P. Ď., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na obhajobu, konkrétne práva na poskytnutie času a možnosti na prípravu obhajoby, základného práva obhajovať sa sám   alebo   prostredníctvom   obhajcu   a základného   práva   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať svedkov podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a   čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a základného   práva   na spravodlivé   prejednanie   veci   podľa   čl.   6   ods.1   dohovoru   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 104/04.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný okresným súdom pre trestný čin útoku na verejného činiteľa podľa § 155 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Na   hlavnom   pojednávaní   konanom   11.   apríla   2005   sa   sťažovateľ   obrátil   na   súd   so žiadosťou, aby mu bolo umožnené sedieť v pojednávacej miestnosti vedľa svojho obhajcu. Predseda senátu túto žiadosť sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ sa obrátil na senát, využijúc svoje oprávnenie podľa § 203 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“).   Senát   svojím uznesením   zaprotokolovaným   v zápisnici   o hlavnom   pojednávaní   zamietol   žiadosť sťažovateľa, čím sa stalo rozhodnutie predsedu senátu právoplatným.

Sťažovateľ svojho práva sedieť vedľa obhajcu sa inak domáhal už aj na hlavnom pojednávaní konanom 7.   marca 2004,   ako aj písomným oznámením súdu   z 18. januára 2005, pretože podľa jeho názoru „ústava, trestný poriadok a ani ostatné všeobecne záväzné právne predpisy neobsahujú ustanovenie, na základe ktorého by bol obvinený vylúčený z práva sedieť na hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí vedľa svojho obhajcu. Takéto ustanovenie neobsahuje ani vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 66/1992 Zb. o Spravovacom   poriadku   pre   okresné   a krajské   súdy,   ktorá   pod   §   11-17   vymedzuje dôstojnosť súdneho konania“.

Podľa   presvedčenia   sťažovateľa   uvedeným   rozhodnutím   okresného   súdu   bol v napadnutom trestnom konaní porušený aj princíp rovnosti strán, pretože «O rovnosti strán (...) nemožno hovoriť vtedy, keď postavenie obžalovaného v konaní pred súdom je podstatne horšie ako postavenie ostatných strán. Súd, prokurátor a obhajca obžalovaného vytvárajú z pohľadu ich umiestnenia geometrický útvar - trojuholník. Do tohto trojuholníku možno zaradiť   aj   poškodeného   (resp.   jeho   právneho   zástupcu),   ktorý   spravidla   sedí   vedľa prokurátora. Iná je situácia v prípade obžalovaného. Ak je vypočúvaný svedok, trojuholník sa   mení   na   štvoruholník,   ktorého   súčasťou   ale   nie   je   obžalovaný.   Obžalovaný   vidí   len svedkov   chrbát,   čo   ho   (...)   znevýhodňuje   v porovnaní   s ostatnými   stranami.   (...) Sťažovateľovi bola postupom Okresného súdu Bratislava I odňatá možnosť vyjadriť sa ku všetkým   vykonávaným   dôkazom.   V Odbornej   literatúre   sa   uvádza,   že   len   asi   7   percent porozumenia je odvodené z toho, čo je skutočne povedané, 38 percent pochádza z tónu hlasu a 55 percent zo signálov reči tela. Predpokladá sa, že viac ako 65 percent signálov je predávaných rečou tela, pričom menej ako jedna tretina komunikácie dvoch ľudí je slovná. (...) Obžalovaný by mal mať rovnakú možnosť a rovnaké podmienky pri výsluchu svedkov ako ostatné strany v trestnom konaní. Počas prebiehajúceho výsluchu svedka by mal mať obžalovaný právo robiť si poznámky, aby potom ako mu bude udelené slovo, mohol klásť svedkovi otázky a snažiť sa vyvrátiť, resp. potvrdiť svedeckú výpoveď. Takéto právo bolo sťažovateľovi upreté, pretože sedel na „lavici obžalovaných“, pričom táto lavica nemala pred sebou priestor, kde by bolo možné robiť si poznámky, počas prebiehajúceho výsluchu – pevnú podložku na poznámkový blok. Sťažovateľovi ostávalo alebo si robiť poznámky „na kolene“ alebo sa obrátiť súdu bokom a robiť si poznámky na vedľajšom mieste na sedenie. (...).»Okresný súd uznal sťažovateľa rozsudkom z 11. apríla 2005 sp. zn. 5 T 104/04 za vinného z trestného činu útoku na verejného činiteľa so zbraňou a uložil mu nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere troch rokov. Súčasne mu uložil aj trest zákazu činnosti – vedenia motorového vozidla počas doby šiestich rokov.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   uvedeným   postupom   okresného   súdu   mu   bola   odňatá,   resp. podstatne   sťažená   možnosť   radiť   sa   so   svojím   obhajcom   v priebehu   pojednávania a reagovať na vykonávané dokazovanie. Tým malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv podľa citovaných ustanovení ústavy a dohovoru.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnostia sťažovateľ požaduje vydať nasledovný nález:„Základné práva sťažovateľa, a to právo na obhajobu podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy, čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d) Dohovoru, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v zmysle ktorého každý má právo na spravodlivé prejednanie veci, boli postupom Okresného súdu Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. 5 T 104/04 porušené.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 5 T 104/04 z 11. 04. 2005 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu priznáva sa sťažovateľovi   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   splatná   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Predmetom   tejto   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa garantovaných ústavou v čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3, ako aj čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b), c) a d) dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 104/04 tým, že na   hlavnom   pojednávaní   mu   nebolo   umožnené   sedieť   v pojednávacej   miestnosti   vedľa svojho obhajcu.

1.   Z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha právomoc ústavnému súdu   zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   78/99).   Podstatou   účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu z 11. apríla 2005 sp. zn. 5 T 104/04 odvolanie. Vzhľadom na to, že trestná vec, v súvislosti s ktorou malo   dôjsť   k porušeniu   označených   základných   práv   a slobôd,   sa   nachádza   v   štádiu odvolacieho konania, krajský súd bude povinný skúmať ústavnosť a zákonnosť konania predchádzajúceho podaniu odvolania, a to najmä so zreteľom na dodržanie základných práv a slobôd vrátane označených práv sťažovateľa. Krajský súd má podľa Trestného poriadku celý rad účinných procesných nástrojov, ako zabezpečiť nápravu porušenia základných práv a slobôd v predchádzajúcom konaní, ak samozrejme dospeje k záveru, že boli porušené. Z uvedeného dôvodu je to teda v prvom rade odvolací súd, ktorý bude oprávnený a povinný rozhodnúť o ochrane základných práv a slobôd, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu   v tejto   veci   konať.   Skutočnosti,   ktoré   uviedol   sťažovateľ   vo   svojej sťažnosti, neumožňujú vyvodiť taký záver, že by nimi namietané porušenie označeného základného práva nebolo možné odstrániť pred odvolacím súdom. Vzhľadom na to, že sťažovateľom napadnuté uznesenie senátu z 11. apríla 2005, ktorým mu nebolo umožnené, aby počas pojednávania „mohol   sedieť   vedľa   svojej   právnej   zástupkyne“, je   svojou   povahou procesným   rozhodnutím,   ktorým   sa   upravuje   vedenie   konania,   a   v prípade   zistenia porušenia základných práv sťažovateľa odvolacím súdom a vrátenia veci na ďalšie konanie nič nebráni tomu, aby sťažovateľ opätovne požiadal predsedu senátu o umožnenie sedieť vedľa   svojho   obhajcu,   a v prípade   negatívneho   rozhodnutia   predsedu   senátu   opätovne požiadal senát, aby rozhodol v zmysle § 203 Trestného poriadku. Nie sú ale pochybnosti o tom,   že   predseda   senátu   okresného   súdu,   ako   aj   senát   okresného   súdu   bude   viazaný právnym   názorom   odvolacieho   súdu,   ktorý   bude   mať   možnosť   posúdiť   aj   námietky sťažovateľa, ktoré sú obsahom tejto ústavnej sťažnosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti pre nedostatok svojej právomoci.

2. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ síce vo svojej sťažnosti   namieta,   že   v dôsledku   toho,   že   mu   nebolo   umožnené   sedieť   pri   svojom obhajcovi, mu bola „odňatá, resp. podstatne sťažená možnosť radiť sa so svojím obhajcom v priebehu   pojednávania   a reagovať   na   vykonávanie   dokazovania“,   ale   napriek   tomu výslovne neuvádza, že by mu súd odmietol pristúpiť k svojmu advokátovi a poradiť sa s ním,   keď   o to   v priebehu   pojednávania   požiadal.   To   nevyplýva   ani   z   časti   zápisnice o pojednávaní, ktorú sťažovateľ pripojil k svojej sťažnosti.

Okrem toho pokiaľ sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal nemožnosť vyjadriť sa k vykonávaním dôkazom z dôvodu, že nemohol vnímať prejavy neverbálnej komunikácie svedkov, pretože musel sedieť na „lavici obžalovaných“, ústavný súd k tomu dodáva, že sťažovateľ inak žiadnym spôsobom nepreukázal, že by sa domáhal využitia tých inštitútov trestného   práva   procesného,   ktoré   obžalovanému   umožňujú   plne   vnímať   aj   prejavy neverbálnej komunikácie, ako napríklad vykonanie konfrontácie v zmysle § 94 Trestného poriadku, alebo žiadať, aby sa obžalovanému umožnilo vykonať výsluch svedka v zmysle § 215 ods. 2 Trestného poriadku a pod. S ohľadom na tieto skutočnosti neprichádza teda ani do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup všeobecného súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie označených základných práv sťažovateľa.Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2005