znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 99/04-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna 2004 predbežne prerokoval sťažnosť V. S., bytom T., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 22/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2004 doručená   sťažnosť   V.   S.,   bytom   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a jeho   práva   na   prerokovanie   veci v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd ( ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu v Trnave (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 22/01 (ďalej aj „napadnuté konanie“).Z obsahu   sťažnosti   a z priložených   písomností   vyplynulo,   že   Bytové   družstvo   so sídlom v Trnave (ďalej len „navrhovateľ“) podalo 12. decembra 2000 proti sťažovateľovi na okresnom súde návrh na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie 900 Sk s príslušenstvom. Okresný   súd   uvedenému   návrhu   vyhovel   a   15.   decembra   2000   vydal   platobný   rozkaz, ktorým sťažovateľa zaviazal zaplatiť navrhovateľovi v stanovenej lehote 900 Sk z titulu istiny a 4 196 Sk z titulu poplatku z omeškania. Sťažovateľ bol týmto platobným rozkazom zaviazaný   aj   na   uhradenie   trov   konania   a právneho   zastúpenia   navrhovateľovi.   Proti platobnému   rozkazu   podal   sťažovateľ   29.   decembra   2000   odpor.   Dňa   3.   januára   2001 sťažovateľ   požiadal   okresný   súd   o   umožnenie   mesačného   splácania   a jednorazového poplatku do súdneho depozitu v zmysle návrhu platobného rozkazu sp. zn. 5 Ro 3620/00 z 15. decembra 2000, pretože proti predmetnému platobnému rozkazu podal odpor, a aby mu v spornej veci nenarastali ďalšie poplatky z omeškania, žiadal o prijatie uvedených súm do úschovy za účelom splnenia svojho záväzku. Uznesením okresného súdu zo 16. januára 2001 č. k. Nsa 1/01-9 okresný súd návrhu sťažovateľa vyhovel a prijal uvedené finančné čiastky do depozitu. Dňa 10. novembra 2003 sťažovateľ podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní. Predsedníčka okresného súdu uvedenú sťažnosť na prieťahy v konaní nepovažovala za odôvodnenú, pretože „vo veci boli vytýčené viaceré termíny pojednávania, a to 28. 3. 2002, 16. 5. 2002, 16. 7. 2002, 26. 9. 2002, 28. 11. 2002, ktoré pojednávanie z uvedeného dátumu bolo odročené na neurčito s tým, že súd rozhodne o vzájomnom návrhu odporcu.“ Uznesením zo 4. decembra 2003 č. k. 12 C 22/01-213 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby v lehote 20 dní od doručenia výzvy upravil vzájomné návrhy podané 9. júla 2002 a 15. augusta 2002, pretože „súd zistil, že vzájomné návrhy odporcu   nespĺňajú   požiadavky   návrhov   na   začatie   konania,   nakoľko   z podania   zo   dňa 9. 7. 2002 nie je zrejmé,   čoho sa odporca domáha (...).   Z podania zo dňa 15.   8.   2002 rovnako nie je zrejmé, čoho sa odporca domáha a naviac petit vzájomného návrhu nie je určitý,   zrozumiteľný,   vykonateľný   (...)“. Sťažovateľ   uvedenej   výzve   vyhovel   a   podaním doručeným okresnému súdu 4. februára 2004 upravil svoje vzájomné návrhy z 9. júla 2002 a 15. augusta 2002.

Podľa názoru sťažovateľa je nesporné, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu jeho práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že okresný súd „o odpore proti platobnému rozkazu a o vzájomných návrhoch odporcu nerozhodol (...) vyvoláva u mňa dlhodobý stav právnej neistoty (...).“ Vzhľadom na uvedené relevantné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vydal tento nález:

„1. Okresný súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 22/01 porušil základné právo V. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu v Trnave prikazuje, aby v konaní pod sp. zn. 12 C 22/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. S. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 350.000 Skk, ktoré mu je Okresný   súd   v Trnave   povinný   vyplatiť   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

Pretože to odôvodňujú jeho sociálne pomery, sťažovateľ sa domáhal aj toho, aby mu bol ustanovený právny zástupca v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48   ods.   2   ústavy, skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne   okolnosti   každého prípadu najmä podľa týchto troch kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 146/03).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa označeného článku ústavy a dohovoru, ku ktorému malo dôjsť z dôvodu   v sťažnosti   označenej   nečinnosti   okresného   súdu.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že sťažovateľ podaniami z 9. júla 2002 a 15. augusta 2002 si voči navrhovateľovi uplatnil vzájomné návrhy, ohľadom   ktorých „súd zistil, že vzájomné návrhy odporcu nespĺňajú požiadavky návrhov na začatie konania“. Túto skutočnosť v podstate aj sťažovateľ uznal tým, že 4. februára 2004 upravil a upresnil svoje vzájomné návrhy. Do uvedeného dňa pritom   sťažovateľ   sám   vytvoril   procesné   prekážky   na   prerokovanie   veci   a rozhodnutie o návrhu navrhovateľa. Požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov pritom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. na konanie v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru môže   mať   svoju   plnú   relevanciu   len   pri   takom   návrhu,   ktorý   spĺňa   všetky   zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti (mutatis mutandis I. ÚS 3/02 a I. ÚS 86/02).

Podľa názoru ústavného súdu postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12   C   22/01   po   upresnení   vzájomných   návrhov   sťažovateľom   4.   februára   2004   doteraz nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Odstránenie nedostatkov vzájomných návrhov sťažovateľa, ktorého posúdenie okresným súdom je predpokladom prejednania a rozhodnutia veci sa uskutočnilo iba vyše dvoch   mesiacov   pred   podaním   tejto   sťažnosti   ústavnému   súdu.   Nedostatky   procesných návrhov, o ktorých je podľa príslušných procesných kódexov (napr. Občianskeho súdneho poriadku) všeobecný súd povinný rozhodnúť ešte pred vlastným prejednaním a rozhodnutím o merite veci, sú okolnosťou, na ktorú ústavný súd musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (pozri napr. I. ÚS 41/02).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   tak   ako   to   vyplýva   zo   zistených   skutočností, ústavný súd konštatuje, že hoci v danej veci nebol postup okresného súdu bez prieťahov, z hľadiska komplexného posúdenia veci konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 12 C 22/01   sa   nevyznačovalo   takými   významnými   prieťahmi,   na   základe   čoho   by   sa   mohol namietaný   postup   okresného   súdu   považovať   za   porušenie   práva   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle ustanovenia čl. 48 ods.   2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S ohľadom   na   tieto   skutočnosti   neprichádza   teda   do   úvahy,   aby   ústavný   súd namietaný postup všeobecného súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako   porušenie   týchto   základných   práv   sťažovateľa.   Sťažnosť   sťažovateľa   bola   z týchto dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2004