znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 99/03

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2003 predbežne prerokoval sťažnosť A. R., K., zastúpenej advokátom JUDr. V. S., K., vo veci porušenia   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1,   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I z 12. mája 1997 č. k. 20 C 1140/96-37, rozsudkom Okresného súdu Košice I z 23. januára 2001 č. k. 19 C 611/00-40, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 12. marca 2002 č. k. 13 Co 107/01-84 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. júla 2002 č. k. 5 Cdo 79/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. R.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra 2002 doručená sťažnosť A. R., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. V.   S.,   K.,   vo   veci   porušenia   ochrany   vlastníckeho   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) z 12. mája 1997 č. k. 20 C 1140/96-37, rozsudkom okresného súdu z 23. januára 2001 č. k. 19 C 611/00-40, rozsudkom Krajského súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z 12.   marca   2002   č.   k.   13   Co   107/01-84 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   z 25. júla 2002 č. k. 5 Cdo 79/02.

Sťažovateľka uviedla, že uznesením okresného súdu   z 12. mája 1997 č.   k. 20 C 1140/96-37 bol schválený zmier uzavretý medzi B. V. a Bytovým podnikom mesta Košice (ďalej len „BPMK“) v tom znení, že nájomníčkou bytu č. 35 na Kalinovskej ulici č. 2 v Košiciach je B. V. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 27. mája 1997.

Podľa názoru sťažovateľky uvedený, okresným súdom schválený zmier je absolútne neplatný, je „v evidentnom rozpore s hmotným i procesným právom“, pretože B. V. v čase schválenia zmieru nemala k bytu sťažovateľky žiadny právne relevantný vzťah a zmier bol schválený bez vedomia a účasti tak pôvodného vlastníka bytu - mesta Košice, ako aj novej vlastníčky bytu - sťažovateľky, ktorá tento byt nadobudla na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu z 26. marca 1997 uzavretej s mestom Košice ako predávajúcim. Vklad vlastníckeho práva k predmetnému bytu do katastra nehnuteľností bol povolený 9. mája 1997 a podľa sťažovateľky aj z tejto skutočnosti vyplýva, že v čase uzavretia napadnutého „súdneho zmieru BPMK nemohol byť účastníkom konania, pretože k prejednávanej veci nemal žiadny hmotnoprávny vzťah“.

Dňa 5. mája 2000 podala sťažovateľka na okresný súd žalobný návrh na zrušenie uznesenia okresného súdu z 12. mája 1997 č. k. 20 C 1140/96-37. Okresný súd rozsudkom z 23. januára 2001 č. k. 19 C 611/00-40 žalobu sťažovateľky zamietol, pričom vychádzal z právneho   záveru,   že   osoby   legitimované   na podanie   žaloby   podľa   §   99   Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej len „OSP“)   sú   pôvodní   účastníci   konania skončeného súdnym zmierom a pretože sťažovateľka nebola účastníčkou tohto konania, nemohla sa ani úspešne domáhať zrušenia napadnutého súdneho zmieru.

Proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   podala   sťažovateľka   odvolanie.   Krajský   súd rozsudkom z 12. marca 2002 č. k. 13 Co 107/01-84 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a zároveň pripustil proti nemu dovolanie. Výrok o pripustení dovolania odôvodnil tým, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, a to v otázke okruhu osôb legitimovaných na podanie žaloby na zrušenie uznesenia o schválení zmieru v zmysle   ustanovenia   §   99   ods.   3   OSP.   Pri   interpretácii   tohto   ustanovenia   sa   stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že sťažovateľka nie je aktívne legitimovaná na podanie návrhu na zrušenie uznesenia o schválení zmieru, aj keby bol tento zmier podľa hmotného   práva   neplatný,   pretože   nebola   účastníčkou   konania,   v ktorom   došlo   k jeho uzavretiu.   Krajský   súd   zaujal stanovisko,   že v zmysle   ustanovenia   §   99   OSP   návrh   na zrušenie uznesenia o schválení zmieru môže podať iba účastník konania, v ktorom došlo k uzavretiu   zmieru,   a to   ten   účastník,   ktorý   zmier   sám   uzavrel,   prípadne   jeho   právny nástupca.

Rozsudok   okresného   súdu   z 23.   januára   2001   č.   k.   19   C   611/00-40   v   spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   z 12.   marca   2002   č.   k.   13   Co   107/01-84   nadobudol právoplatnosť 9. mája 2002.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   z 12.   marca   2002   č.   k.   13   Co   107/01-84   podala sťažovateľka dovolanie, v ktorom namietala nesprávne právne posúdenie veci v otázke jej aktívnej legitimácie domáhať sa zrušenia uznesenia o schválení zmieru. Vyslovila názor, že takýto návrh môže podať každý, kto preukáže na zrušení uznesenia o schválení zmieru naliehavý právny záujem. Poukazovala tiež na okolnosti majúce za následok neplatnosť schváleného zmieru podľa hmotného práva.

Najvyšší súd rozsudkom z 25. júla 2002 č. k. 5 Cdo 79/02 dovolanie sťažovateľky zamietol.

Sťažovateľka   namieta,   že   všeobecné   súdy   uvedenými   rozhodnutiami   porušili   jej základné ľudské práva a slobody upravené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru z nasledovných dôvodov:

„Z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v uvádzaných spisoch všeobecných súdov je nepochybné,   že   sťažovateľka   nadobudla   vlastnícke   právo   k predmetnému   bytu   (vrátane spoluvlastníctva k spoločným častiam,   spoločným zariadeniam bytu a pozemku) v súlade s príslušnými ustanoveniami Obč. zák. zák. č. 182/1993 Z. z., zák. č. 162/1995 Z. z., v znení neskorších predpisov.

Splnenie   všetkých   zákonných   podmienok   k prevodu   vlastníctva   bytu   bolo   počas celého obdobia (od uzavretia zmluvy o nájme bytu až do právoplatnosti rozhodnutia č. V- 4132/97 o povolení vkladu) preskúmané a potvrdené všetkými zainteresovanými účastníkmi tohoto   procesu,   t.   j.   BPMK,   starostom   mestskej   časti   Košice   –   Dargovských   hrdinov, spoločnosťou   Stavoprojekting   a.   s.   Košice,   mestom   Košice   a katastrálnym   úradom Okresného úradu Košice IV.

Je taktiež nepochybné, že vklad vlastníckeho práva k bytu do katastra bol povolený dňa 9. 5. 1997 a uznesenie Okresného súdu Košice I z 12. 5. 1997 č. k. 20 C 1140/96 nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 5. 1997. V čase uzavretia zmieru BPMK nemohol byť účastníkom   konania,   pretože   k prejednávanej   veci   nemal   žiadny   hmotnoprávny   vzťah. BPMK   napriek   tomu   so   súhlasom   súdu   (!)   uzavrel   zmier   aj   keď   dňa   12.   5.   1997   už evidentne nebol pasívne legitimovaným účastníkom.

Jednou zo základných podmienok schválenia súdneho zmieru v zmysle § 99 ods. 1 OSP je, že obsahom súdneho zmieru môžu byť iba také práva a povinnosti, ktorými môžu účastníci   podľa   hmotného   práva   disponovať.   So   zreteľom   na   zistený   skutkový   stav   je jednoznačne   preukázané,   že   BPMK   odo   dňa   9.   5.   1997   už   nebol   nositeľom   takých subjektívnych   práv,   ktorými   by   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   Obč.   zák.   mohol disponovať. S týmito právami mohla od 9. 5. 1997 disponovať výlučne sťažovateľka ako vlastníčka bytu.

Všeobecné   súdy   sa   pri   svojich   úvahách   o rozhodovaní   o návrhu   sťažovateľky   na zrušenie uznesenia o schválení súdneho zmieru mali v prvom rade vyporiadať s otázkou, či bolo vôbec možné takýto zmier uzavrieť a schváliť. Zistený skutkový stav a jeho právna kvalifikácia umožňuje predsa len jediný záver – súdny zmier uzavretý medzi B. V. a BPMK schválený súdom je ex tunc právnym úkonom absolútne neplatným. (...)

Všeobecné   súdy   však   toto   základné   východisko   pri   posudzovaní   celej   záležitosti vôbec nebrali v úvahy a osvojili si názor právneho zástupcu B. V. (...), že podľa § 99 ods. 3 OSP (...) žalobu na zrušenie uznesenia o schválení zmieru môže podať len taký účastník, ktorý sám zmier uzavrel. Takýto názor skutočne nepotrebuje žiadny komentár. Dikcia ust. § 99 ods. 3 OSP ani len implicitne nezakazuje a nevylučuje podanie návrhu na zrušenie uznesenia o schválení zmieru aj inými osobami než účastníkmi pôvodného konania. Všeobecné súdy si namiesto ignorácie platných noriem hmotného i procesného práva mali položiť a zodpovedať viaceré otázky. Ako je možné, že konanie o určenie nájomcu bytu sa uskutočnilo bez vedomia a účasti legitímneho vlastníka bytu? Prečo BPMK uzavrel zmier s B. V., keď zmluvu o nájme bytu č. 587/96 uzavrel so sťažovateľkou a nikdy túto zmluvu nespochybnil? Ako mohol súd schváliť zmier, keď podľa článku X ods. 3 kúpnej zmluvy z 26. 3. 1997, nadobudnutím vlastníctva bytu v zmysle tejto kúpnej zmluvy zaniká pôvodný nájom bytu, uzavretý medzi prenajímateľom (BPMK) a nájomcom (A. R.)? Ako sa teda môže   brániť   vlastník   bytu   proti   iným   osobám,   ktoré   bez   jeho   vedomia   uzavrú   účelový nezákonný   zmier,   cieľom   ktorého   je   v konečnom   dôsledku   zrušenie   vlastníckeho   práva sťažovateľky?

Všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní úplne pozabudli už na úvodné ustanovenie §   1   OSP,   v ktorom   je   občianske   právo   procesné   prezentované   ako   záruka   zákonných občianskych práv majetkových a osobných (s akcentom na SPRAVODLIVÚ ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov) a v ktorom sa premieta základné ľudské právo – právo na súdnu ochranu.

V tejto   súvislosti   mimoriadne   pozoruhodne   vyznieva   názor   Najvyššieho   súdu   SR, ktorý na str. 5 (posledný odsek) rozsudku 5 Cdo 79/02 o. i. uvádza, že v preskúmavanej veci je zmier záväzný len pre účastníkov konania. Jeho účinky sa teda nevzťahujú na osoby, ktoré neboli účastníkmi konania. Nie sú preto dôvodné obavy odvolateľky o ohrození jej vlastníckeho práva právoplatným uznesením o schválení zmieru. Najvyšší súd na jednej strane   uvádza   a nepopiera,   že   schválený   zmier   má   účinky   právoplatného   rozsudku,   na strane druhej sa snaží celú situáciu trápne bagatelizovať tvrdením, že sťažovateľka nemusí mať žiadne obavy z ohrozenia jej vlastníckeho práva. Tu je potrebné uviesť, že schválený zmier sa priamo dotýka bytu sťažovateľky, nájomcom ktorého je B. V.! (...) Najvyšší súd akosi zabudol sťažovateľku upozorniť, že týmto súdnym zmierom došlo až k takej absurdnej situácii, keď sťažovateľka je síce vlastníčkou bytu, ale B. V. je oprávnená tento byt užívať. Najvyšší   súd   mal   teda   sťažovateľke   ozrejmiť,   či   svoj   vlastný   byt   môže   vôbec   používať k bývaniu.

Najvyšší   súd   mal   sťažovateľke   vysvetliť   zákonný   obsah   vlastníckeho   práva vymedzený v § 123 Obč. zák., a to konkrétne dôsledky schváleného zmieru na oprávnenie vlastníka byt užívať (ius utendi) a či toto čiastkové právo vlastníka bytu vôbec ešte existuje. (...) Ako je už vyššie uvedené, sťažovateľka nadobudla vlastnícke právo k bytu v súlade s platnými právnymi predpismi, pričom jej nájomné ani vlastnícke právo nebolo zo strany BPMK ani mesta Košice nikdy spochybnené.

Znenie   prvej   vety   čl.   20   ods.   1   ústavy,   podľa   metódy   gramatického   a logického výkladu i so zreteľom na jeho spojitosť s príslušnými ustanoveniami najmä Obč. zák., Obch. zák. a zákona o cenných papieroch, možno chápať ako ústavou garantované právo mať vlastníctvo vecí a majetok, t. j. aj majetkové a iné práva, a nerušene ho užívať. Druhá veta tohoto odseku vyhlasuje rovnosť vlastníckeho práva, zmyslom a funkčnou podstatou ktorej je   nemožnosť,   aby   sloboda   a práva   ktoréhokoľvek   vlastníka   boli   obmedzované   alebo narušované inými osobami.

Zákonný obsah vlastníckeho práva tvorí súbor jednotlivých oprávnení (čiastkových práv) vymedzených v § 123 Obč. zák. Podľa neho vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet   svojho   vlastníctva   držať,   užívať,   požívať   jeho   plody   a úžitky   a nakladať   s ním. Citovaným ustanovením Obč. zák. sa prostredníctvom objektívneho práva zabezpečuje pre vlastníka   právna   možnosť   vec   držať,   užívať   a disponovať   ňou   na   základe   vlastného rozhodovania, ktoré je nezávislé od prípadných pokusov niekoho iného rozhodovať o tej istej veci (v zmysle jej vlastníctva).

Objektívne vlastnícke právo teda obsahuje prvok výlučnosti, charakterizujúci právne postavenie vlastníka v nadväznosti na tú jeho schopnosť upravenú zákonom vylúčiť každého iného z pôsobenia na vec (jej ovládanie), inak povedané je výrazom vlastníckej suverenity vlastníka.

Neodmysliteľnou súčasťou ústavnej úpravy týkajúcej sa vlastníckeho práva je okrem už uvedených iných atribútov, aj rovnosť jeho ochrany. Vlastníckemu právu zabezpečuje rovnakú   ochranu pre všetkých   vlastníkov právny poriadok SR.   V nadväznosti na   čl.   20 ods. 1   umožňuje   ústava   v čl.   46   ods.   1   každému   vlastníkovi   domáhať   sa   zákonom ustanoveným   spôsobom   svojho   práva,   teda   i vlastníckeho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde.

Ústavnoprávna   ochrana   vlastníckeho   práva   každého   vlastníka   sa   premieta a konkretizuje v príslušných zákonoch, predovšetkým v Obč. zák., ktorý garantuje princíp nedotknuteľnosti   vlastníctva (§   1   ods.   1),   proklamuje zásadu   rovnakej   právnej ochrany všetkých   vlastníkov   (§   124)   a upravuje   ochranu   vlastníka   proti   tomu,   kto   do   jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje (§ 126 ods. 1).

Skutkový stav predmetnej veci vyplývajúci zo zmienených spisov všeobecných súdov jednoznačne preukazuje, že sťažovateľka nebola účastníčkou konania (hoci ňou každopádne byť mala) č. k. 20 C 1140/96, v ktorom bol schválený zmier medzi BPMK a B. V. a v ktorom sa rozhodlo o práve nájmu B. V. (čiastkovom práve, ktoré je súčasťou zákonného obsahu vlastníckeho   práva)   k bytu,   vlastníkom   ktorého   v čase   uzavretia   i právoplatnosti   zmieru bola sťažovateľka. Okresný súd Košice I v tomto konaní bezprecedentným spôsobom odňal sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k dôkazom B. V., ktoré napriek neúčasti a neprítomnosti sťažovateľky súd vykonal a ktoré boli podkladom pre jeho rozhodnutia o schválení zmieru. Tento   postup   okresného   súdu   je   nielen   porušením   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR,   ale   aj   porušením   princípu kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie (I. ÚS 49/01).

V danom prípade postup Okresného súdu Košice I v konaní č. k. 20 C 1140/96 má z pohľadu ústavnej kvality tohoto konania a príslušných práv sťažovateľky širšie implikácie, než sú obsiahnuté v samotnom práve vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa judikatúry ústavného súdu práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je nevyhnutné vykladať v ich väzbe na čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, pričom práve čl. 46 ods. 1 ústavy je už spomínanou ústavnou   bázou   pre   zákonom   upravené   konanie   súdov,   a tým   aj   „bránou“   do   ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Okresný súd svojím postupom   porušil   tiež   zásadu   priamosti   a ústnosti   vykonávania   dôkazov   a zásadu kontradiktórnosti   sporového   konania,   teda   zásady   obsiahnuté   jednak   v príslušných ustanoveniach OSP a jednak v práve na spravodlivý proces, tak ako ho vykladá ústavný súd aj   Európsky   súd pre   ľudské   práva.   O kontradiktórnosti   totiž   nemožno   hovoriť tam,   kde jedna zo sporových strán nemá možnosť vôbec vyjadriť sa k obsahu a autenticite tvrdení vzťahujúcich sa na podstatné skutkové okolnosti sporu.

V danom   prípade   došlo   k absolútne   neospravedlniteľnému   zásahu   do   práv sťažovateľky,   pretože   táto   nemala   žiadnu   možnosť   ovplyvniť   priebeh   konania.   Keby konajúci súd neignoroval ust. § 103 OSP, musel by zistiť, že dňa 12. 5. 2002 už BPMK nemôže v žiadnom prípade byť účastníkom konania, nehovoriac o tom, že sťažovateľka mala byť účastníčkou konania od samého začiatku. Postupom okresného súdu došlo k takému zásahu   do   procesného   postavenia   sťažovateľky,   ktorý   znamenal   absenciu   ochrany základných práv a slobôd, na poskytovanie ktorej sú všeobecné súdy príslušné a povinné zároveň.   Všeobecné   súdy   nie   sú   zodpovedné   len   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd v zmysle čl. 144 a čl. 152 ods. 4 ústavy. To isté sa vzťahuje na postup všeobecných súdov v konaní o zrušenie uznesenia   o schválení   zmieru,   v ktorom   sťažovateľka   bola   z uvedených   dôvodov   nútená uplatniť svoj nárok v súlade s ust. § 99 ods. 3 OSP.

Jedine   v rámci   tohto   konania   bolo   možné   dosiahnuť,   aby   predmetný   zmier (neplatnosť   ktorého   podľa   hmotného   práva   by   mohla   slúžiť   ako   učebnicový   vzor   pre študentov práva) bol v celom rozsahu zrušený. Napriek tomu okresný, krajský i najvyšší súd úspešne   nadviazali   na   nezmyselné   protiprávne   rozhodnutie   Okresného   súdu   Košice I z 12. 5. 1997   č.   k.   20   C   1140/96-37   a svoju   pozornosť   upriamili   bez   zreteľa   na determinujúce   okolnosti   celej   záležitosti   na   veľmi   svojrázny   až   tragikomický   výklad ustanovenia § 99 ods. 3 vo väzbe na ods. 1 OSP. (...)

Z uvedeného   je   vidieť,   že   postupom   okresného   súdu   vo   veci   20   C   1140/96   bolo porušené právo sťažovateľky vlastniť majetok, domáhať sa jeho ochrany a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Postupom okresného súdu vo veci 19 C 611/00, Krajského súdu vo veci 13 Co 107/01 a najvyššieho   súdu   vo   veci   5   Cdo   79/02   bolo   porušené   právo   sťažovateľky   na   súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Článok 20 ods. 1 ústavy nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne   určuje,   že   vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnakú   zákonnú   ochranu. Ústavná   zásada   rovnakej   ochrany   vlastníckeho   práva   sa   v občianskom   súdnom   konaní transformuje do zásady rovnosti účastníkov konania (čl. 47 ods. 3 ústavy) a vzťahuje sa na všetky materiálne a procesné zákony a na každého. Rovnosť pred súdom je len výrazom rovnosti strán pred zákonom a rovnosť pred súdom je obsahom toho istého pojmu a značí rovné postavenie oboch procesných strán pri aplikácii hmotných   i procesných predpisov ktorýmkoľvek súdom voči ktorémukoľvek účastníkovi konania. (...)

Sťažovateľka má za to, že svoje právo na zrušenie uznesenia o schválení súdneho zmieru   uplatnila   v súlade   s podmienkami   ustanovenými   OSP.   Okresný   súd   (a   následne i krajský a najvyšší súd) tým, že nerozhodol o návrhu tak, ako ho o to sťažovateľka žiadala, neumožnil   jej   reálny   prístup   k súdnej   ochrane   a svojím   postupom   bez   zavinenia sťažovateľky jej spôsobil zásah do procesnoprávneho postavenia so zásadnými účinkami pre jej hmotnoprávne postavenie pri výkone ústavou zaručeného vlastníckeho práva. (...) Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby senát Ústavného súdu SR po prejednaní veci podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky vyniesol tento nález:

1. Okresný súd Košice I v konaní vo veci vedenej pod č. k. 20 C 1140/96 porušil právo A. R. domáhať sa ochrany vlastníckeho práva a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2. Okresný súd Košice I v konaní vo veci vedenej pod č. k. 19 C 611/00, Krajský súd v Košiciach vo veci vedenej pod č. k. 13 Co 107/01 a Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vo veci vedenej pod č. k. 5 Cdo 79/02 porušili právo A. R.   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Zrušuje rozsudok Okresného súdu Košice I z 23. 01. 2001 č. k. 19 C 611/00-40, rozsudok   Krajského   súdu   v Košiciach   z 12.   03.   2002   č.   k.   13   Co   107/01-84,   rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. 07. 2002 č. k. 5 Cdo 79/02 a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie“.

  II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom   a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanoveným zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdené   porušenie   práva   sťažovateľky   na   ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,   porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie práva na   spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu z 12. mája 1997 č. k. 20 C 1140/96-37, postupom a rozsudkom okresného súdu z 23. januára 2001 č. k. 19 C 611/00-40, postupom a rozsudkom krajského súdu z 12. marca 2002 č. k. 13 Co 107/01-84 a postupom a rozsudkom najvyššieho súdu z 25. júla 2002 č. k. 5 Cdo 79/02.

K   námietke porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a   čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu z   12. mája 1997 č. k. 20 C 1140/96-37

Ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté   konanie   okresného   súdu   bolo   ukončené uznesením okresného súdu z 12. mája 1997 č. k. 20 C 1140/96-37, ktoré podľa obsahu sťažnosti sťažovateľky nadobudlo právoplatnosť 27. mája 1997.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti   na   konanie   pred   ústavným   súdom   podľa   čl.   127   ústavy   je   podanie   sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03).

Predmetná sťažnosť z 29. októbra 2003 bola ústavnému súdu doručená 6. novembra 2002, teda po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom, preto v tejto časti bolo treba sťažnosť sťažovateľky odmietnuť ako oneskorene podanú v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v sťažnosti neuviedla žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že lehotu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde treba počítať od neskoršieho času, než je čas, keď uznesenie okresného súdu z 12. mája 1997 č. k. 20 C 1140/96-37 nadobudlo právoplatnosť. Ďalej dodáva, že odo dňa, keď došlo k tvrdenému porušeniu základného práva a slobody vo vzťahu k uvedenému právoplatnému uzneseniu, sťažovateľka   mala   k dispozícii   dostatočne   dlhú   lehotu   na   to,   aby   na   ochranu   svojich základných   práv   a slobôd   využila   ten   právny   prostriedok,   ktorý   jej   ústava   vo   veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd priznávala do 31. decembra 2001.

K   námietke porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a   čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom okresného súdu z   23. januára 2001 č. k. 19 C 611/00-40, postupom a rozsudkom krajského súdu z   12. marca 2002 č. k. 13 Co 107/01-84 a   postupom a   rozsudkom najvyššieho súdu z   25.   júla 2002 č. k. 5 Cdo 79/02.

Sťažovateľka vo svojom podaní na ústavný súd namietala, že napriek tomu, že zmier, ktorý svojím uznesením č. k. 20 C 1140/96-37 z 12. mája 1997 schválil okresný súd je absolútne neplatný, je „v evidentnom rozpore s hmotným i procesným právom“, napriek tomu   „okresný,   krajský   i najvyšší   súd   úspešne   nadviazali   na   nezmyselné   protiprávne rozhodnutie Okresného súdu Košice I z 12. 5. 1997 č. k. 20 C 1140/96-37 a svoju pozornosť upriamili bez zreteľa na determinujúce okolnosti celej záležitosti na veľmi svojrázny až tragikomický výklad ustanovenia § 99 ods. 3 vo väzbe na ods. 1 OSP“. Sťažovateľka teda v podstate   žiadala,   aby   ústavný   súd   preskúmal   vecnú   správnosť   a právne   posúdenie vykonaného dokazovania uvedeného v rozhodnutiach všeobecných súdov.

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy).Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka, ktorá bola kvalifikovane zastúpená pred všeobecnými súdmi, vo svojej sťažnosti neuviedla žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo   možné   usudzovať,   že   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   ktoré   obsahuje podrobné   a   vyčerpávajúce   odôvodnenie,   je   postihnuté   takými   nedostatkami,   ktoré   by odôvodňovali   záver   o jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   a v konečnom dôsledku o porušení práva sťažovateľky na spravodlivý proces, tak ako to tvrdila vo svojej sťažnosti.

Z rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   najvyšší   súd   po   preskúmaní   vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k tej otázke zásadného významu, pre ktorú pripustil   odvolací   súd   dovolanie,   dospel   k záveru,   že „aktívnu   legitimáciu   na   podanie návrhu na zrušenie uznesenia o schválení zmieru má účastník zmieru, teda ten účastník pôvodného konania, ktorý sám zmier uzavrel a ktorému jeho neplatnosťou bola spôsobená ujma na právach, prípadne jeho právny nástupca“, a ďalej dodal, že „žaloba o zrušenie uznesenia o schválení zmieru nie je určovacou žalobou v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) O. s. p., preto aktívnu legitimáciu na jej podanie nemožno podmieňovať preukazovaním naliehavého   právneho   záujmu“. Najvyšší   súd   napokon   zaujal   stanovisko   aj   k tomu,   že účinky schváleného zmieru podľa § 99 ods. 3 prvej vety OSP „sa teda nevzťahujú na osoby, ktoré neboli účastníkmi konania. Tieto osoby môžu uplatňovať svoje práva k veci, o ktorej bolo rozhodnuté, v inom konaní“ (možno dodať, že napr. v konaní o určenie vlastníctva), a tým zodpovedal otázku, ktorú položila sťažovateľka aj vo svojej sťažnosti: „Ako sa teda môže   brániť   vlastník   bytu   proti   iným   osobám,   ktoré   bez   jeho   vedomia   uzavrú   účelový nezákonný   zmier,   cieľom   ktorého   je   v konečnom   dôsledku   zrušenie   vlastníckeho   práva sťažovateľky?“.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, resp. že tieto súdy nezohľadnili skutkové okolnosti, na ktoré sťažovateľka poukazovala, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa označených článkov ústavy a dohovoru, preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Okrem   uvedeného   ústavný   súd   ešte   poznamenáva,   že   najvyšší   súd   skúmal v dovolacom konaní vecnú správnosť napadnutého rozsudku len vo vzťahu k tej otázke zásadného významu, pre ktorú pripustil krajský súd dovolanie, a nezaoberal sa aj otázkou platnosti schváleného zmieru podľa hmotného práva. Rovnako aj ústavný súd sa zameral iba na preskúmanie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu z aspektu, či toto rozhodnutie vo   vzťahu,   v ktorom   bolo   pripustené   dovolanie,   nebolo   arbitrárne   alebo   zjavne neodôvodnené. Pokiaľ ide o hmotnoprávne námietky sťažovateľky vo vzťahu k okresnému súdu a krajskému súdu, keďže v tomto ohľade rozhodnutia všeobecných súdov nadobudli právoplatnosť   9.   mája 2002,   námietky   sťažovateľky   aj   v tejto   časti   treba   považovať za oneskorene podané podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2003