znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 98/97Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu konanom 18. decembra 1997 predbežne prerokoval podnet Ing. J. O., bytom K., vo veci porušenia jeho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 prvej   vety   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   konaním Okresného súdu v Rimavskej Sobote vo veci sp. zn. 2 T 78/94, jeho rozsudkom č.k. 2 T 78/94-216 zo 7. septembra 1995, konaním Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci   2   T   78/94   a Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   neprijatím   jeho podnetu na podanie sťažnosti pre porušenie zákona vo veci 2 T 78/94, a takto

r o z h o d o l :

Podnet Ing. J. O.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky v Košiciach (ďalej len „ústavný súd“) bolo 14. februára 1997 doručené podanie Ing. J. O., v ktorom uviedol: „Na základe Ústavy SR, čl. 130 ods. 3 podávam podnet pre porušenie práv garantované čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a príslušnými ustanoveniami Ústavy SR, a tým,   že   Okresný   súd   v   Rimavskej   Sobote,   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   a Prokuratúra v mojej veci nerešpektovali ľudské práva“.

Z obsahu podania a z priložených listinných dôkazov na obsah tvrdení v ňom uvedených, ústavný   súd zistil,   že okresný   prokurátor   v   Dolnom Kubíne   podal   na Okresný súd v Dolnom Kubíne obžalobu na obvineného Ing. J. O. pre trestný čin ohovárania a trestný čin krivého obvinenia; vec sa na tomto súde viedla pod sp. zn. 3 T   69/94.   Na   základe   námietky   zaujatosti   uplatnenej   obvineným,   Krajský   súd   v Banskej Bystrici uznesením 7 Nt 86/93 zo 14. septembra 1993 rozhodol o prikázaní veci   na   konanie   a   rozhodnutie   Okresnému   súdu   v   Rimavskej   Sobote.   Tento   súd uznesením   2   T   127/1993   z   8.   decembra   1993   vrátil   trestnú   vec   Ing.   J.   O. prokurátorovi na došetrenie. Po došetrení a vrátení veci na konanie Okresnému súdu v Rimavskej   Sobote   predseda   senátu,   ktorý   mal   o   veci   rozhodovať,   nariadil predbežné   prejednanie,   na   základe   okolností   odôvodňujúcich   zastavenie   trestného stíhania, k čomu aj došlo uznesením č. k. 2 T 78/94-124 z 28. júna 1994. Na základe sťažnosti podanej okresným prokurátorom, krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu   a   prikázal,   aby   vec   prejednal   na   hlavnom   pojednávaní.   Okresný   súd   v Rimavskej   Sobote   znovu   konal   a   rozsudkom   č. k.   2 T 78/94-181 z 9.   mája 1995 obžalovaného spod obžaloby oslobodil. Na základe podaného odvolania krajský súd uznesením sp. zn. 5 To 456/95 z 28. júna 1995 zrušil napadnutý rozsudok s tým, aby vec prejednal v inom zložení senátu. Okresný súd v Rimavskej Sobote rozsudkom č. k. 2 T 78/94-216 zo 7. septembra 1995 rozhodol o vine a treste Ing. J. O. Tento proti   nemu podal   odvolanie,   ktoré   však   Krajský   súd   v   Banskej Bystrici   zamietol uznesením č. 5 To 746/95 z 22. novembra 1995. Proti rozsudku Okresného súdu v Rimavskej Sobote č. k. 2 T 78/94-216 zo 7. septembra 1995 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To 746/95 z 22. novembra 1995 podal Ing. J. O. 2. januára 1996 generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona. Tento podnet niekoľkokrát opakoval, avšak bez úspechu.

Toto   konanie   a   rozhodnutie   označených   súdov   a   prokuratúry   namietal   ako protiústavné,   tak   aj   rozporné   s   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky publikované pod č. 209 v čiastke č. 41 Zbierky zákonov   Českej   a   Slovenskej   Federatívnej   Republiky   z   roku   1992;   ďalej   len „Dohovor“).   Poukazoval   najmä na rozdielnosť   spôsobu posúdenia a   vyhodnotenia ním   navrhnutých   dôkazov   súdmi,   čo   sa   prejavilo   aj   v   diametrálne   odlišných rozhodnutiach v tej istej trestnej veci. Rovnako neakceptovanie ním predložených dôkazov   v   konaní   o predmetnej   veci   súdmi   (čím   dôvodil   v   podnete   na   podanie sťažnosti   pre   porušenie   zákona)   zo   strany   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky   považoval   za   porušenie   „príslušných“   ustanovení   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a označeného článku Dohovoru.

V sprievodnom liste k svojmu podaniu, ako aj v liste zo 6. októbra 1997 žiadal, aby mu bolo umožnené okolnosti prípadu osobne ústavnému súdu bližšie ozrejmiť ešte pred predbežným prerokovaním podania ústavným súdom.

Informatívny výsluch Ing. J. O. sa uskutočnil 18. novembra 1997 na Ústavnom súde   Slovenskej   republiky   v   Košiciach.   Aj   tento   výsluch   potvrdil,   že   porušenie svojich   základných   práv   upravených   v   ústave   a   Dohovore   vidí   v   nesprávnom posúdení a vyhodnotení ním navrhnutých dôkazov. Do zápisnice z informatívneho výsluchu uviedol, že nespravodlivosť súdneho rozhodnutia 2 T 78/94 (tohoto, proti ktorému podnet smeruje) chápe v tom zmysle, že druhýkrát bol odsúdený za to, za čo bol   v konaní   v   rovnakej   veci   oslobodený,   teda,   že   vyhodnotenie   dôkazov,   ktoré uviedol, boli rôzne. Trval na konaní pred ústavným súdom v jeho veci z dôvodov, že súdy odlišne hodnotili výsledky vykonaného dokazovania, a tým porušili jeho práva. Z obsahu podania i z priložených listinných dôkazov ústavný súd zistil, že ide o podnet, v ktorom jeho pisateľ (ďalej len „navrhovateľ“) namietal porušenie svojho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy, a to v spojení s čl. 6 ods. 1 prvou vetou Dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne, v primeranej lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo   o   oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) poskytuje túto ochranu právam upraveným v ústave a to v rozsahu svojej príslušnosti upravenej v čl. 125 až 129 a čl. 130 ods. 3 ústavy.

Z   citovaných   článkov   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   vo všeobecnosti   preskúmavať   správnosť   konania   a   rozhodovania   všeobecných   súdov, pretože   nepatrí   do   systému   všeobecného   súdnictva,   a   nie   je   teda   týmto   súdom nadriadený.   Inými   slovami   nie   je   v   jeho právomoci   zaoberať   sa   porušením   práv fyzických   alebo   právnických   osôb   chránených   trestným   právom   a   Trestným poriadkom. Na druhej strane však z ustanovení druhej hlavy siedmeho oddielu ústavy je zrejmé, že z konania o podnete pred ústavným súdom nie je možné zásadne vylúčiť preskúmanie postupu všeobecných súdov   a ani ich rozhodnutí, ak v ich dôsledku došlo k porušeniu základného práva alebo slobody fyzickej alebo právnickej osoby, ako   účastníka   konania,   a   pokiaľ   týmto   právam   a   slobodám   neposkytuje   účinnú právnu ochranu iný orgán Slovenskej republiky.

Navrhovateľ   namietal,   že   proces   pred   všetkými   orgánmi,   ktoré   boli   na rozhodovaní o tejto veci zainteresované i   rozsudok Okresného súdu v Rimavskej Sobote 2 T 78/94-216 zo 7. septembra 1994 boli „nespravodlivé“, lebo tieto orgány ním   navrhnuté   dôkazy   na   preukázanie   jeho tvrdení   v   konaní   pred   nimi   správne nevyhodnotili, t.j. nevyhodnotili ich na prospech navrhovateľa tak, aby nebol uznaný vinným a v dôsledku toho nebol ani odsúdený a potrestaný.

Ustanovenia   druhej   hlavy   siedmeho   oddielu   ústavy,   upravujúce ústavnoprocesné   princípy   konania   pred   všeobecnými   súdmi   a   inými   orgánmi poskytujúcimi súdnu a inú právnu ochranu základným právam a slobodám fyzických a   právnických   osôb   z   nich   vyplývajúcich,   neupravujú   expressis   verbis   právo   na „spravodlivé“   prejednanie   veci,   tak   ako   to   ustanovuje   čl.   6   ods.   1   prvá   veta Dohovoru.

Z názvu i obsahu podania vyplýva, že navrhovateľ Ing. J. O. požiadal ústavný súd, aby v konaní o podnete podľa čl. 130 ods. 3 ústavy vyslovil porušenie jeho základného práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Vychádzajúc   zo   svojej   už   stabilizovanej   judikatúry   ústavný   súd   v   konaní o podnetoch je oprávnený zaoberať sa porušením základných práv a slobôd fyzických a   právnických   osôb upravených   v   druhej hlave   ústavy.   Porušením   ľudských   práv a základných   slobôd   upravených   v   medzinárodných   zmluvách   (a   takou   je   aj Dohovor) je ústavný súd oprávnený zaoberať sa len vtedy, keď zistil, že je splnená podmienka   pre ich uplatnenie upravená v čl. 11 ústavy.   Táto ústavná   podmienka spočíva v tom, že medzinárodná zmluva o ľudských právach a základných slobodách, ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, zabezpečuje väčší rozsah základných práv a slobôd.

Porovnávajúc   čl.   6   ods.   1   prvú   vetu   Dohovoru   s   čl.   46   až   50   ústavy a s osobitným   zreteľom   na   petit   návrhu,   v   ktorom   namietal   porušenie   svojho základného   práva   postupom   (príp.   rozhodnutím)   označených   všeobecných   súdov a prokuratúry   pri   vyhodnocovaní   ním   navrhnutých   dôkazov   ústavný   súd   pri predbežnom   prerokovaní   podnetu   dospel   k   záveru,   že   nie   je   splnená   ústavná podmienka na uplatnenie citovaného ustanovenia Dohovoru upravená v čl. 11 ústavy. Ustanovenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru totiž neupravuje „väčší rozsah“ základného práva, porušenie ktorého navrhovateľ namietal, než ho (rozsah) upravuje ústava.

Zo   základných   práv   upravených   v   čl.   46   až   50   ústavy   v   prípade   podnetu Ing. J. O. prichádzalo   do   úvahy základné   právo každého účastníka   vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Spravodlivé prejednanie veci pred nezávislými a nestrannými súdmi sa však prejavuje   vo   viacerých   právach,   ktoré   na   prospech   účastníka   konania   pred všeobecnými súdmi ústava upravuje. Takým je aj základné právo každého môcť sa vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 prvá veta ústavy). Výklad tohto ustanovenia predpokladá, že v každom štádiu konania vo veci, v ktorom súd vykonal   dôkaz,   je   povinný   účastníkovi   konania   umožniť,   aby   sa   k   nemu   mohol vyjadriť. Obsahom základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa   čl.   48   ods.   2   prvej   vety   ústavy   však   nemožno považovať   povinnosť   súdu vykonať dôkazy označené účastníkom konania. Rovnako obsahom tohto základného práva nie je ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdu tých   dôkazov,   ktoré   on   sám   navrhol;   inými   slovami,   súd   nie   je   povinný   (nemá povinnosť) vyhodnotiť dôkaz navrhnutý účastníkom spôsobom, ktorý on navrhol.Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov v tej istej veci, ale aj toho istého súdu   v   rôznom zložení   (iný samosudca, iný senát), ktoré je odlišné   (rozdielne)   v merite veci, a ku ktorému dospeli po vyhodnotení dôkazov navrhnutých účastníkom konania,   vyplýva   z   ústavného   princípu   nezávislosti   a   nestrannosti   súdu.   Z rozdielneho   postupu   v   konaní   a   z   odlišného   rozhodnutia   súdu   v   merite   veci,   ku ktorému   tento   súd   dospel   iným   spôsobom   a   dôsledkom   vyhodnotených   dôkazov nemožno bez ďalšieho usudzovať (konštatovať), že bolo porušené základné právo účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom.

Posúdenie   podnetu   na   podanie   sťažnosti   pre   porušenie   zákona   generálnym prokurátorom, ktorý mu niekoľkokrát doručil navrhovateľ, je výlučne v právomoci tohoto orgánu. Tento orgán posudzuje aj dôkazy, ktoré pisateľ takéhoto podnetu na dôkaz svojich tvrdení uvádza, a to bez toho, aby sa on sám mohol k nim vyjadriť. Inými   slovami   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   (príp.   generálny prokurátor) nie je orgánom, pred ktorým sa dôkazy na tvrdenia pisateľa podnetu na podanie sťažnosti pre porušenie zákona vyhodnocujú, ale tento orgán berie do úvahy dôvody,   pre ktoré má byť tento podnet   akceptovaný, čo nedáva právo pisateľovi takéhoto podnetu na vyjadrenie k posúdeniu ním uvedených dôvodov a priložených dôkazov generálnym prokurátorom (príp. generálnou prokuratúrou).

S ohľadom na uvedené je zrejmé, že namietané konanie všeobecných súdov a generálnej prokuratúry nemohlo porušiť základné právo navrhovateľa Ing. J. O., pretože   vecne   nesúvisí   s   obsahom   základného   práva,   porušenia   ktorého   sa navrhovateľ domáhal. Z rovnakého dôvodu nemohlo byť porušené ani jeho právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru.

Ústavný súd zistil, že neexistuje priama príčinná súvislosť medzi namietaným postupom hodnotenia dôkazov navrhovateľa Ing. J. O. Okresným súdom v Rimavskej Sobote, jeho rozsudkom zo 7. septembra 1994, Krajským súdom v Banskej Bystrici i Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2 T 78/94 a jeho právom na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy, porušenie ktorého namietal.

Z tohoto dôvodu ústavný súd podnet odmietol ako zjavne neopodstatnený.P   o   u   č   e   n   i   e   :   Proti   tomuto   rozhodnutiu   nemožno   podať   opravný prostriedok.V Košiciach 18. decembra 1997