SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 98/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 11205/2014,sp. zn. Rvp 12389/2014, sp. zn. Rvp 12925/2014, sp. zn. Rvp 12942/2014, sp. zn.Rvp 14632/2014 – sp. zn. Rvp 14633/2014, sp. zn. Rvp 14820/2014, sp. zn.Rvp 17419/2014 – sp. zn. Rvp 17421/2014 a sp. zn. Rvp 17359/2014 vo veci namietanéhoporušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveňnamietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajskéhosúdu v Bratislave a jeho uzneseniami sp. zn. 20 CoE 245/2013 z 5. júna 2014 a sp. zn. 21CoE 78/2014 z 24. júna 2014 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3Er 175/2006 z 11. septembra 2013 a sp. zn. 2 Er 215/2011 z 19. septembra 2013, ako ajpostupom Krajského súdu v Bratislave a jeho uzneseniami sp. zn. 21 CoE 98/2014z 24. júna 2014, sp. zn. 21 CoE 72/2014 z 26. augusta 2014, sp. zn. 21 CoE 251/2014z 21. októbra 2014 a sp. zn. 21 CoE 150/2014 z 21. októbra 2014 v spojení s uzneseniamiOkresného súdu Bratislava II sp. zn. 57 Er 957/2009 zo 4. októbra 2013, sp. zn.57 Er 1029/2010 z 18. septembra 2013, sp. zn. 55 Er 205/2009 z 13. novembra 2013a sp. zn. 56 Er 1245/2010 z 15. novembra 2013 a nakoniec postupom Krajského súduv Bratislave a jeho uzneseniami sp. zn. 18 CoE 497/2013 z 25. júna 2014, sp. zn.18 CoE 13/2012 z 19. decembra 2012 a sp. zn. 22 CoE 368/2013 z 26. februára 2014v spojení s uzneseniami Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 16 Er 42/2003z 25. júna 2013, sp. zn. 37 Er 861/2006 z 28. marca 2012 a sp. zn. 16 Er 446/2003z 28. marca 2012 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedenépod sp. zn. Rvp 11205/2014, sp. zn. Rvp 12389/2014, sp. zn. Rvp 12925/2014, sp. zn.Rvp 12942/2014, sp. zn. Rvp 14632/2014 – sp. zn. Rvp 14633/2014, sp. zn.Rvp 14820/2014, sp. zn. Rvp 17419/2014 – sp. zn. Rvp 17421/2014 a sp. zn.Rvp 17359/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedenépod sp. zn. Rvp 11205/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boliod 5. septembra 2014 do 12. decembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnostiPOHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkovýprotokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovorua zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľačl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 20 CoE 245/2013 z 5. júna2014 a sp. zn. 21 CoE 78/2014 z 24. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajskéhosúdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3 Er 175/2006z 11. septembra 2013 a sp. zn. 2 Er 215/2011 z 19. septembra 2013 (ďalej aj „napadnutérozhodnutia okresného súdu“), ako aj postupom krajského súdu a jeho uzneseniamisp. zn. 21 CoE 98/2014 z 24. júna 2014, sp. zn. 21 CoE 72/2014 z 26. augusta 2014,sp. zn. 21 CoE 251/2014 z 21. októbra 2014 a sp. zn. 21 CoE 150/2014 z 21. októbra 2014(ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súduBratislava II sp. zn. 57 Er 957/2009 zo 4. októbra 2013, sp. zn. 57 Er 1029/2010z 18. septembra 2013, sp. zn. 55 Er 205/2009 z 13. novembra 2013 a sp. zn.56 Er 1245/2010 z 15. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“)a nakoniec postupom krajského súdu a jeho uzneseniami sp. zn. 18 CoE 497/2013z 25. júna 2014, sp. zn. 18 CoE 13/2012 z 19. decembra 2012 a sp. zn. 22 CoE 368/2013z 26. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojenís uzneseniami Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 16 Er 42/2003 z 25. júna 2013, sp. zn.37 Er 861/2006 z 28. marca 2012 a sp. zn. 16 Er 446/2003 z 28. marca 2012 (ďalej aj„napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).
2. Sťažovateľka v predostretej argumentácii (už mnohonásobne a pravidelne saopakujúcej, pozn.) atakuje závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresných súdova krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdeniarelevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov na predmetnúprávnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje ústavnému súdu vlastnú interpretáciuprávnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.
3. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupoma napadnutými rozhodnutiami okresných súdov a krajského súdu, ktoré ďalej zrušía predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučineniea úhradu trov konania.
II.
4. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcovustanoví zákon.
5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. V zmysle § 112 ods. 1 OSP(ďalej len „OSP“) v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanieveci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
7. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 11205/2014, sp. zn. Rvp 12389/2014, sp. zn. Rvp 12925/2014, sp. zn. Rvp 12942/2014,sp. zn. Rvp 14632/2014 – sp. zn. Rvp 14633/2014, sp. zn. Rvp 14820/2014, sp. zn.Rvp 17419/2014 – sp. zn. Rvp 17421/2014 a sp. zn. Rvp 17359/2014 a z tohto obsahuvyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúcna totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode lvýroku tohto uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami okresných súdov
8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavnýsúd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťamiiba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, žeochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jejprerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatnýchorgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresných súdov, ústavný súd vzhľadom na užuvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadnyopravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ichčasti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.
II.C K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu
10. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojichzistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach jetotožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorýmisa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne záveryvšeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc, ako ajrozsudkov rozhodcovského súdu ako exekučných titulov koncipovaných na podkladeneprijateľných podmienok v úverových zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úverekoncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznostina podmienky v nich uvedené vrátane záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvoravo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013,ako aj postup všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučnýporiadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a krajskéhosúdu v odvolacom konaní v rozpore s § 214 ods. 1 OSP a v neposlednom rade vo vzťahuk prejudiciálnemu konaniu. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako ajtotožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatnépre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súdk záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody odmietnutiasťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danúprávnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdova ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvodyodmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavnýsúd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 379/2012z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 381/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22.augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 410/2012z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20.februára 2013, sp. zn. I. ÚS 146/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 157/2013 z 13. marca2013, sp. zn. I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn. I. ÚS 99/2014 z 5. marca 2014,sp. zn. I. ÚS 100/2014 z 5. marca 2014, sp. zn. I. ÚS 212/2014 zo 7. mája 2014, sp. zn.II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012,sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013,sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. II. ÚS 365/2013 z 26. júna 2013,sp. zn. II. ÚS 344/2013 z 19. júna 2013, sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013,sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2011, sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011,sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012,sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013,sp. zn. III. ÚS 173/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 176/2014 zo 4. marca 2014,sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 214/2014 z 25. marca 2014,sp. zn. III. ÚS 297/2014 z 24. apríla 2014, sp. zn. IV. ÚS 299/2012 zo 7. júna 2012,sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013,sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013,sp. zn. IV. ÚS 181/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 182/2014 z 20. marca 2014,sp. zn. IV. ÚS 183/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 186/2014 z 20. marca 2014,sp. zn. IV. ÚS 187/2014 z 20. marca 2014...), ktoré skončili odmietnutím podobnýcha opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchtoa obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a pretov podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia.
11. Na podporu svojej argumentácie iba upriamuje pozornosť sťažovateľky ajna rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len,,Súdny dvor“) sp. zn. C-76/10zo 16. novembra 2010 vydané vo veci iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnújudikatúru Súdneho dvora (napr. C 240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08,C 40/08, C-227/08 a C-76/10) dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľského práva, ktorépodporujú právne závery ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiacha ktoré sú aj sťažovateľke notoricky známe. V ostatnom poukazuje na najnovší rozsudokSúdneho dvora z 27. februára 2014 vo veci sp. zn. C-470/12 bode 41 (v rámci sporu,ktorého účastníkom je sťažovateľka, pozn.), v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že„možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“.
12. Taktiež už len dodáva, že v súčasnom období platná právna úprava formulovanáv § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom č. 335/2012 Z. z. a jeúčinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania pred rozhodnutímexekučného súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j)len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenieveci. K sťažovateľkou namietanému postupu všeobecných súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g)v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, právna úprava ktorá bola účinná v časeod 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012, ústavný súd konštatuje, že aj v prípade, ak bytento postup nebol zo strany všeobecných súdov dodržaný (nariadenie pojednávaniapred vyhlásením exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, pozn.), nepredstavoval by taképorušenie označených práv sťažovateľky, ktoré by svojou intenzitou bolo spôsobilézasiahnuť do ňou onačených práv v takom smere, aby ústavný súd mohol vysloviť ichporušenie (napr. I. ÚS 367/2014).
13. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uprednostňuje materiálne poňatieprávneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiskaich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmieopomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecneponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV.ÚS 182/07, II. ÚS 410/2010). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich znoriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnychsúdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnejmoci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnejprávnej úpravy. Inými slovami, ústavný súd predstavuje súdny orgán ochrany ústavnosti (čl.124 ústavy), z čoho vyplýva, že nie je však súčasťou všeobecných súdov, ktorým preto aninie je inštančne nadriadený. Úlohou ústavného súdu je kontrola rozhodovacej činnostivšeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavnezaručených základných práv a slobôd jednotlivca. To znamená, že ústavný súd nie jeoprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádzak porušeniu bežnej zákonnosti alebo iným nesprávnostiam, ktoré svojou podstatouspočívajú v rovine podústavného práva (m. m. I. ÚS 242/07).
14. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnostitýkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenostia nedostatku právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.Ústavný súd prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania sťažovateľkou podanésťažnosti odmietol bez podrobnejšieho odôvodnenia (§ 25 ods. 2 posledná veta zákonao ústavnom súde). Keďže boli sťažnosti odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhochsťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
15. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupcasťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byťuž dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnakýspôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania neexistujúcichporušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového akapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť,dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len akosnahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postupzákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2015