znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 98/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 11205/2014,sp. zn.   Rvp   12389/2014,   sp.   zn.   Rvp   12925/2014,   sp.   zn.   Rvp 12942/2014,   sp.   zn.Rvp 14632/2014   –   sp.   zn.   Rvp   14633/2014,   sp.   zn.   Rvp 14820/2014,   sp.   zn.Rvp 17419/2014 – sp. zn. Rvp 17421/2014 a sp. zn. Rvp 17359/2014 vo veci namietanéhoporušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskejrepubliky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda   práva   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd,   ako   aj   namietaného   porušenia   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky   a   čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a zároveňnamietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajskéhosúdu v Bratislave a jeho uzneseniami sp. zn. 20 CoE 245/2013 z 5. júna 2014 a sp. zn. 21CoE 78/2014 z 24. júna 2014 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3Er 175/2006 z 11. septembra 2013 a sp. zn. 2 Er 215/2011 z 19. septembra 2013, ako ajpostupom   Krajského   súdu   v Bratislave   a   jeho   uzneseniami   sp. zn.   21   CoE   98/2014z 24. júna 2014, sp. zn. 21 CoE 72/2014 z 26. augusta 2014, sp. zn. 21 CoE 251/2014z 21. októbra 2014 a sp. zn. 21 CoE 150/2014 z 21. októbra 2014 v spojení s uzneseniamiOkresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn.   57   Er   957/2009   zo 4. októbra 2013,   sp.   zn.57 Er 1029/2010   z 18.   septembra   2013,   sp.   zn.   55   Er   205/2009   z 13.   novembra   2013a sp. zn.   56   Er   1245/2010   z 15.   novembra   2013   a nakoniec   postupom   Krajského   súduv Bratislave   a   jeho   uzneseniami   sp.   zn.   18   CoE   497/2013   z 25.   júna   2014,   sp.   zn.18 CoE 13/2012   z 19.   decembra   2012   a sp.   zn.   22   CoE   368/2013   z 26.   februára   2014v spojení   s uzneseniami   Okresného   súdu   Bratislava   IV   sp.   zn.   16   Er   42/2003z 25. júna 2013,   sp.   zn.   37   Er   861/2006   z 28.   marca   2012   a sp.   zn.   16   Er   446/2003z 28. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedenépod sp. zn. Rvp 11205/2014,   sp.   zn.   Rvp   12389/2014,   sp.   zn.   Rvp   12925/2014,   sp.   zn.Rvp 12942/2014,   sp.   zn.   Rvp   14632/2014   –   sp.   zn.   Rvp   14633/2014,   sp.   zn.Rvp 14820/2014,   sp.   zn.   Rvp   17419/2014   –   sp.   zn.   Rvp   17421/2014   a sp.   zn.Rvp 17359/2014   s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedenépod sp. zn. Rvp 11205/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a.

  O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boliod 5. septembra   2014   do   12.   decembra   2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnostiPOHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základnéhopráva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   základného   práva   vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkovýprotokol“)   a   zákazu   diskriminácie   zaručeného   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovorua zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľačl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 20 CoE 245/2013 z 5. júna2014 a sp. zn. 21 CoE 78/2014 z 24. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajskéhosúdu“)   v spojení   s uzneseniami   Okresného   súdu   Bratislava   I sp.   zn.   3   Er   175/2006z 11. septembra 2013 a sp. zn. 2 Er 215/2011 z 19. septembra 2013 (ďalej aj „napadnutérozhodnutia   okresného   súdu“),   ako   aj   postupom   krajského   súdu   a   jeho   uzneseniamisp. zn. 21   CoE 98/2014   z 24.   júna   2014,   sp.   zn.   21   CoE   72/2014   z 26.   augusta   2014,sp. zn. 21 CoE 251/2014 z 21. októbra 2014 a sp. zn. 21 CoE 150/2014 z 21. októbra 2014(ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súduBratislava   II   sp.   zn.   57   Er   957/2009   zo   4.   októbra   2013,   sp.   zn.   57   Er   1029/2010z 18. septembra   2013,   sp.   zn.   55   Er   205/2009   z 13.   novembra   2013   a sp.   zn.56 Er 1245/2010 z 15. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“)a nakoniec   postupom   krajského   súdu   a   jeho   uzneseniami   sp.   zn.   18   CoE   497/2013z 25. júna 2014, sp. zn. 18 CoE 13/2012 z 19. decembra 2012 a sp. zn. 22 CoE 368/2013z 26.   februára   2014   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu“)   v spojenís uzneseniami Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 16 Er 42/2003 z 25. júna 2013, sp. zn.37 Er 861/2006 z 28. marca 2012 a sp. zn. 16 Er 446/2003 z 28. marca 2012 (ďalej aj„napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

2.   Sťažovateľka   v predostretej   argumentácii   (už   mnohonásobne   a   pravidelne   saopakujúcej, pozn.) atakuje závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresných súdova krajského   súdu,   ktorým   vytýka   ich   nesprávnosť   z hľadiska   právneho   posúdeniarelevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov na predmetnúprávnu   vec   sa   vzťahujúcich   a zároveň   poskytuje   ústavnému   súdu   vlastnú   interpretáciuprávnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.

3. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto   rozhodnutia označených práv postupoma napadnutými   rozhodnutiami   okresných   súdov   a krajského   súdu,   ktoré   ďalej   zrušía predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučineniea úhradu trov konania.

II.

4. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcovustanoví zákon.

5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. V zmysle § 112 ods. 1 OSP(ďalej len „OSP“) v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanieveci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v   súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

7.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn.Rvp 11205/2014, sp. zn. Rvp 12389/2014, sp. zn. Rvp 12925/2014, sp. zn. Rvp 12942/2014,sp.   zn.   Rvp   14632/2014   –   sp.   zn.   Rvp   14633/2014,   sp.   zn.   Rvp   14820/2014,   sp.   zn.Rvp 17419/2014 – sp. zn. Rvp 17421/2014 a sp. zn. Rvp 17359/2014 a z tohto obsahuvyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúcna totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode lvýroku tohto uznesenia.

  II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami okresných súdov

8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavnýsúd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťamiiba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automatickynezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súdpri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   žeochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jejprerokovanie   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   6/04,   II.   ÚS   122/05,   IV.   ÚS   179/05,IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatnýchorgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresných súdov, ústavný súd vzhľadom na užuvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadnyopravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ichčasti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

  II.C K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

10. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojichzistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach jetotožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorýmisa   ústavný   súd   už   zaoberal   v uplynulom   období   a v ktorých   atakovala   právne   záveryvšeobecných   súdov   vo   vzťahu   k právnemu   posudzovaniu   notárskych   zápisníc,   ako   ajrozsudkov   rozhodcovského   súdu   ako   exekučných   titulov   koncipovaných   na   podkladeneprijateľných   podmienok   v úverových   zmluvách   vrátane   posúdenia   zmlúv   o úverekoncipovaných   formulárovou   formou   ako   spotrebiteľských   zmlúv   v nadväznostina podmienky v nich uvedené vrátane záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvoravo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013,ako aj postup všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky   č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučnýporiadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a krajskéhosúdu v odvolacom konaní v rozpore s § 214 ods. 1 OSP a v neposlednom rade vo vzťahuk prejudiciálnemu   konaniu. Vzhľadom   na totožnosť   tak   v osobe   sťažovateľky,   ako   ajtotožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatnépre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súdk záveru,   že   vzhľadom na   to,   že   sťažovateľke   sú   notoricky   známe   dôvody   odmietnutiasťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danúprávnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdova ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvodyodmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavnýsúd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 379/2012z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 381/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22.augusta   2012,   sp.   zn.   I.   ÚS   409/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS 410/2012z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20.februára 2013, sp. zn. I. ÚS 146/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 157/2013 z 13. marca2013, sp. zn. I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn. I. ÚS 99/2014 z 5. marca 2014,sp. zn. I. ÚS 100/2014 z 5. marca 2014, sp. zn. I. ÚS 212/2014 zo 7. mája 2014, sp. zn.II. ÚS 473/2011   z   20.   októbra   2011,   sp. zn. II.   ÚS   303/2011   z 24.   augusta   2012,sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013,sp. zn.   II.   ÚS   79/2013   zo   7.   februára   2013, sp. zn. II.   ÚS   365/2013   z 26. júna   2013,sp. zn. II.   ÚS   344/2013   z 19.   júna   2013,   sp. zn. II. ÚS   562/2013   z 30.   októbra   2013,sp. zn. III.   ÚS   178/2014   zo 4. marca   2011,   sp. zn.   III.   ÚS   242/2011   z   31.   mája   2011,sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012,sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013,sp. zn. III. ÚS 173/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 176/2014 zo 4. marca 2014,sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 214/2014 z 25. marca 2014,sp. zn.   III.   ÚS   297/2014   z 24.   apríla   2014,   sp. zn. IV.   ÚS   299/2012   zo   7.   júna   2012,sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013,sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013,sp. zn. IV. ÚS 181/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 182/2014 z 20. marca 2014,sp. zn. IV. ÚS 183/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 186/2014 z 20. marca 2014,sp. zn.   IV.   ÚS   187/2014   z 20.   marca   2014...),   ktoré   skončili   odmietnutím   podobnýcha opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchtoa obdobných   prípadoch   nemá   dôvod   meniť   svoje   už   ustálené   právne   názory,   a pretov podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia.

11.   Na   podporu   svojej   argumentácie   iba   upriamuje   pozornosť   sťažovateľky   ajna rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len,,Súdny dvor“) sp. zn. C-76/10zo 16. novembra 2010 vydané vo veci iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnújudikatúru Súdneho dvora (napr. C 240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08,C 40/08, C-227/08 a C-76/10) dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľského práva, ktorépodporujú právne závery   ústavným   súdom   predostreté v jeho   predošlých   rozhodnutiacha ktoré sú aj sťažovateľke notoricky známe. V ostatnom poukazuje na najnovší rozsudokSúdneho   dvora   z 27. februára 2014   vo veci   sp.   zn.   C-470/12   bode   41   (v rámci   sporu,ktorého účastníkom je sťažovateľka, pozn.), v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že„možnosť   súdu   skúmať   nekalú   povahu   podmienky   aj   bez   návrhu   predstavuje   vhodný prostriedok   na   dosiahnutie   výsledku   stanoveného   v článku   6   smernice   93/13,   teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých   so spotrebiteľmi   zo   strany   predajcov   alebo   dodávateľov   (rozsudky z 21. novembra   2002,   Cofidis,   C-473/00,   Zb.   s. I-10875,   bod   32,   a Mostaza   Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“.

12. Taktiež už len dodáva, že v súčasnom období platná právna úprava formulovanáv § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom č. 335/2012 Z. z. a jeúčinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania pred rozhodnutímexekučného súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j)len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenieveci. K sťažovateľkou namietanému postupu všeobecných súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g)v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, právna úprava ktorá bola účinná v časeod 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012, ústavný súd konštatuje, že aj v prípade, ak bytento   postup   nebol   zo   strany   všeobecných   súdov   dodržaný   (nariadenie   pojednávaniapred vyhlásením exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, pozn.), nepredstavoval by taképorušenie   označených   práv   sťažovateľky,   ktoré   by   svojou   intenzitou   bolo   spôsobilézasiahnuť do ňou onačených práv v takom smere, aby   ústavný súd mohol vysloviť ichporušenie (napr. I. ÚS 367/2014).

13.   Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   stabilne   uprednostňuje   materiálne   poňatieprávneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiskaich   účelu   a   zmyslu,   pričom   pri   riešení   (rozhodovaní)   konkrétnych   prípadov   sa   nesmieopomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecneponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV.ÚS   182/07,   II.   ÚS   410/2010).   Priorizovanie   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcich   znoriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnychsúdnych   konaniach   (alebo   iných   právom   upravených   konaniach   pred orgánom   verejnejmoci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnejprávnej úpravy. Inými slovami, ústavný súd predstavuje súdny orgán ochrany ústavnosti (čl.124 ústavy), z čoho vyplýva, že nie je však súčasťou všeobecných súdov, ktorým preto aninie   je   inštančne   nadriadený.   Úlohou   ústavného   súdu   je   kontrola   rozhodovacej   činnostivšeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavnezaručených   základných   práv   a   slobôd   jednotlivca.   To   znamená,   že   ústavný   súd   nie   jeoprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádzak porušeniu   bežnej   zákonnosti   alebo   iným   nesprávnostiam,   ktoré   svojou   podstatouspočívajú v rovine podústavného práva (m. m. I. ÚS 242/07).

14.   V kontexte   uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažovateľkou   podané   sťažnostitýkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenostia nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.Ústavný súd prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania sťažovateľkou podanésťažnosti odmietol bez podrobnejšieho odôvodnenia (§ 25 ods. 2 posledná veta zákonao ústavnom   súde).   Keďže   boli   sťažnosti   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhochsťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

15. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupcasťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byťuž dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnakýspôsob   ich   vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   na   dôvod   namietania   neexistujúcichporušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového akapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť,dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len akosnahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postupzákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015