znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 98/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.,   akciová   spoločnosť,   M., zastúpenej advokátom JUDr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 88/2009 z 30. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.,   akciová   spoločnosť, o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 28. februára 2011   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.,   akciová   spoločnosť   (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 88/2009 z 30. novembra 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti vyplýva, že táto sa žalobným návrhom doručeným na Okresnom súde Martin (ďalej len „okresný súd“) 13. júna 2002 domáhala určenia   neplatnosti   právneho   úkonu,   a to   dodatku   č.   1/2000   ministra   hospodárstva Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „dodatok   č.   1“)   z 11. mája   2000   vydaným   pod č. 2139/2000-1000-010.   Týmto   dodatkom   boli   upravené   vlastnícke   práva   sťažovateľky k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území M., a to obytného domu s 36 bytovými jednotkami, ktorý sa nachádza na Č. ulici, ktorého novým vlastníkom sa stalo mesto   M.,   a administratívnej   budovy,   ktorá   sa   nachádza   na   T.   ulici,   ktorej   novým vlastníkom sa stal v tom čase O. M. Právnym východiskom pre vydanie dodatku č. 1 bolo rozhodnutie federálneho ministra hutníctva, strojárstva a elektrotechniky č. 54/1990 z 20. júna   1990,   ktorým   sa   s účinnosťou   ku   dňu   30.   júna   1990   zrušil   štátny   podnik   Z.   M. a s účinnosťou ku dňu 1. júla 1990 bolo založených 43 štátnych podnikov. Všetok majetok, práva a záväzky bývalého štátneho podniku Z. M. boli prevedené na sťažovateľku, ktorá mala vykonať delimitáciu tohto majetku na novozaložené štátne podniky, a to najneskôr do 31. augusta   1990.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   predmetná   delimitácia   majetku   nebola riadne   a včas   dokončená,   ako   aj   v nadväznosti   na   apelačné   listy   príslušných   orgánov v ostatnom aj mesta M., rozhodol minister hospodárstva Slovenskej republiky predmetným dodatkom o delimitácii uvedeného majetku, ktorý bol vo vlastníctve sťažovateľky na mesto M. a vtedajší O. M. Správa katastra následne rozhodla o zápise tohto práva formou záznamu na liste vlastníctva. Okresný súd svojím ostatným rozsudkom č. k. 11 C 185/2002-367 z 1. júla 2008 sťažovateľkin návrh na určenie neplatnosti dodatku č. 1 zamietol z dôvodu „... nepreukázania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/   O.   s.   p.   zdôrazniac   zároveň   aj   skutočnosť,   že   podaný   návrh   nežiada   priamo   určiť existenciu či neexistenciu práva, resp. právneho vzťahu...“. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na odvolanie sťažovateľky ostatný rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny   potvrdil   a najvyšší   súd   sťažovateľkou   podané   dovolanie   odmietol „...   ako dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok neprípustný“.

3.   1   Sťažovateľka   v podanej   sťažnosti   namieta   nedostatočné   skutkové   a právne posúdenie jej veci súdmi. Predovšetkým namietala:

„... v danom prípade Najvyšší súd... porušil naše právo na súdnu ochranu tým, že odmietol nami podané dovolanie, hoci neexistovali dôvody k jeho odmietnutiu podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 OSP... v danom prípade sa jedná o arbitrárne a nedostatočne odôvodnené   rozhodnutie   odvolacieho   súdu...   sa   odvolací   súd   v odôvodnení   svojho rozhodnutia   vôbec   nezaoberal   podstatnými   otázkami,   ktoré   sme   v podanom   odvolaní nastolili. Tento postup odvolacieho súdu následne odobril aj samotný dovolací súd, ktorý v odôvodnení svojho uznesenia konštatoval, že odvolací súd dal v odôvodnení odpoveď na všetky   podstatné   otázky.   Dovolací   súd   v tomto   smere   uviedol,   že   odvolací   súd   ako   aj prvostupňový súd vysvetlili dôvod, pre ktorý bola zamietnutá určovacia žaloba, spočívajúci v chýbajúcom   naliehavom   právnom   záujme   navrhovateľa   na   tejto   určovacej   žalobe, zdôrazniac   zároveň   aj   skutočnosť,   že   podaný   návrh   nežiada   priamo   určiť   existenciu   či neexistenciu práva, resp. právneho vzťahu.“

3. 2 Sťažovateľka v podanej sťažnosti uviedla celý rad argumentov, ktoré predniesla (aj) v konaní pred súdmi nižšej inštancie a ktoré boli podľa jej názoru súdmi odmietnuté, bez ich logického odôvodnenia/vysvetlenia: „Bránili sme sa jednak poukazom na konkrétne ustanovenie katastrálneho zákona, ktoré výslovne umožňovalo vykonať zápis do katastra nehnuteľností   aj   na   základe   právoplatného   rozhodnutia   o určení   neplatnosti   právneho úkonu a ktoré... vyvracalo názor prvostupňového súdu o neexistencii naliehavého právneho záujmu, ako aj poukazom na skutočnosť, že máme záujem uplatňovať nárok na náhradu škody podľa zák. č. 58/69 Zb., ktorý však nie je možné úspešne uplatniť, pokiaľ právoplatné rozhodnutie,   ktorým   bola   škoda   spôsobená   nie   je   pre   nezákonnosť   zrušené   príslušným orgánom.“

3. 3 Sťažovateľka ďalej vytkla najvyššiemu súdu aj nezohľadnenie procesných chýb v postupe   odvolacieho   súdu: „Dovolací   súd...   zaujal   názor,   že   nás   odvolací   súd   nebol povinný vyzývať podľa § 213 ods. 2 OSP... pretože sa jednalo len o doplnenie dôvodov správnosti   prvostupňového   rozhodnutia.“ Odvolací   súd   nesprávne   vyložil   §   213   ods.   2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorý ukladá „... odvolaciemu súdu povinnosť dať účastníkom konania možnosť vyjadriť   sa   k možnej   aplikácii   takého   zákonného   ustanovenia,   ktoré   pri   doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce“.

3.   4   V závere   svojej   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľka   poukázala   na jej   finančné poškodenie, ktoré by bolo neodstrániteľné „v prípade, že by ostali v platnosti doterajšie rozhodnutia   súdov...   boli   by   sme   pozbavení,   bez   vlastného   rozhodnutia   v merite   veci o platnosti alebo neplatnosti rozhodnutia MH SR č. 1/2000, možnosti účinne konať na súde vo veci spôsobenej škody“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „Ústavný súd vyslovuje, že uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 30. 11. 2010, č. k. 1Cdo 88/2009 došlo k porušeniu Ústavy... v čl. 46 ods. 1.

Ústavný   súd   uznesenie   Najvyššieho   súdu...   zo   dňa   30.   11.   2010,   pod   č.   k. 1 Cdo 88/2009, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Súčasne si uplatňujem trovy práv. zastupovania pre prípad úspechu... “

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ domáhal.   Ústavný   súd   môže   rozhodnúť len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

8. Sťažovateľka namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 88/2009 z 30. novembra 2010. Jej podstatná argumentácia spočívala (bod 3.1) v konštatovaní, že „... odvolací súd sa... nami uvádzanými skutočnosti v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal,   podali sme voči jeho rozhodnutie dovolanie, v ktorom sme namietali, že nám bola odňatá možnosť konať pred súdom, okrem iného aj tým, že odvolací súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, pretože sa   vôbec   nezaoberal   nami   uvádzanými   argumentami   v prospech   existencie   naliehavého právneho záujmu na nami podanej určovacej žalobe. Podľa názoru dovolacieho súdu však nedošlo k odňatiu možnosti konať, čo odôvodnil tým, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam.“

9.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

10.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v súdnom   spore   (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

11. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 88/2009 z 30. novembra 2010 v podstatnom uviedol:

„Najvyšší súd... skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok   prípustný...   V   prejednávanej   veci   je dovolaním   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu...   Dovolaním   navrhovateľa   1/   je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238 O. s. p., proti ktorým je dovolanie prípustné; prípustnosť jeho dovolania preto z tohto ustanovenia nevyplýva.

So   zreteľom   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   druhá   veta   O.   s.   p.,   ktoré   ukladá dovolaciemu   súdu   povinnosť   skúmať   vždy,   či   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale   sa   komplexne   zaoberal   otázkou,   či   konanie   nie   je   postihnuté   niektorou   z   vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.... Existencia ani jednej z uvedených vád však dovolacím súdom v konaní zistená nebola.

S   prihliadnutím   na   obsah   dovolania,   v   ňom   zvolenú   argumentáciu   a   vytýkané nesprávnosti,   ktorých   sa   mal   dopustiť   odvolací   súd   (navrhovateľ   1/   o.   i.   vytýkal odvolaciemu   súdu,   že   rozhodol   bez   nariadenia   pojednávania,   nepreskúmateľnosť   jeho rozhodnutia a tiež dôvodil že došlo k chybnému posúdeniu nesplnenia podmienok určovacej žaloby podľa § 80 písm. c/ O. s. p. a že tým mu bola odňatá možnosť konať pred súdom), dovolací   súd   sa   osobitne   zameral   na   otázku,   či   postupom   odvolacieho   súdu   nebola navrhovateľovi odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto   ustanovenia   je   taký   vadný   postup   súdu   v   občianskom   súdom   konaní,   ktorým   sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.   Napríklad   môže   ísť   o   právo   predniesť   (doplniť)   svoje   návrhy,   právo   označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver neodročovaného pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci.

Z   obsahu   dovolania   vyplýva,   že   podľa   dovolateľa   odvolací   súd   svoj   rozsudok nemal  ...   vyhlásiť   bez   nariadenia   pojednávania,   lebo   odvolanie   bolo   podané   pred   15. októbrom 2008. Tento názor nie je správny. Podľa § 372p O. s. p. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 15. októbra 2008) na konania začaté pred 15. októbrom 2008 sa použijú predpisy účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak (ods. 1); prokurátor môže podať návrh na začatie konania podľa § 35 ods. 1 písm. f/ iba v právnych vzťahoch, ktoré vznikli po 14. októbri 2008 (ods. 2). Uvedené ustanovenie upravuje režim pôsobenia novej právnej úpravy - zákona č. 384/2008 Z. z. (lex posterior) a starej právnej úpravy (lex priori). Generálnym pravidlom je, že nová právna úprava sa vzťahuje aj na konania   začaté   pred   nadobudnutím   účinnosti   zákona   č.   384/2008   Z.   z.,   t.   j.   pred   15. októbrom 2008. Prelomením tejto zásady je odsek 2, ktorý súvisí s doplnením dôvodov, keď môže podľa § 35 ods. 1 písm. f/ O. s. p. podať návrh na začatie konania prokurátor (ak ide o vyslovenie neplatnosti prevodu alebo prechodu vlastníctva alebo o určenie vlastníctva a pri prevode alebo prechode vlastníctva boli porušené ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu). Z tohto dôvodu môže prokurátor podať návrh na začatie konania iba v právnych vzťahoch, ktoré vznikli po 14. októbri 2008. V zmysle § 372p ods. 1 O. s. p. sa preto   ustanovenie   §   214   O.   s.   p.   v   znení   účinnom   od   15.   októbra   2008   použije   aj   na odvolacie konania, ktoré začali podaním odvolania pred 15. októbrom 2008 (porovnaj tiež stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu... Cpj 7/2010 z 19. apríla 2010). Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na prejednanie odvolania   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej   nariadi   predseda   senátu   odvolacieho   súdu pojednávanie vždy, ak

a/je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom od 15. októbra 2008).

Keďže nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie (odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa), súd prvého stupňa nerozhodol podľa   §   115a   O.   s.   p.   bez   nariadenia   pojednávania   a   prejednanie   odvolania   proti rozhodnutiu vo veci samej na pojednávaní nevyžadoval dôležitý verejný záujem, t. j. neboli dané dôvody pre nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1 O. s. p., odvolací súd v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008) rozhodol o odvolaní   bez   nariadenia   pojednávania.   Postupom   odvolacieho   súdu   plne rešpektujúcim platnú   úpravu   Občianskeho   súdneho   poriadku   (v   znení   účinnom   od 15. októbra   2008)   nemohlo   dôjsť   k   odňatiu   možnosti   navrhovateľa   pred   súdom   konať. Odvolací súd neaplikoval § 214 O. s. p. v už neúčinnom znení, z ktorého stavu (znenia) vychádza zjavne argumentácia dovolateľa spojená s tvrdením o odňatí možnosti konať pred súdom.

Pokiaľ dovolateľ odvolaciemu súdu vytýkal ako odňatie možnosti konať pred súdom, že vo svojom odôvodnení poukazuje na § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. v znení účinnom dňom 15. októbra 2008, hoci nevyzval navrhovateľov podľa § 213 ods. 2 O. s. p., aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili, ani táto námietka neobstojí.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. účinného od 15. októbra 2008, ak sa odvolací súd v celom rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí (odôvodnení) postupoval v súlade s citovaným ustanovením a plne sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa. Pokiaľ navyše citoval vo svojom odôvodnení § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. v znení účinnom dňom 15. októbra 2008, nešlo o prípad, keď odvolací súd je toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu,   ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, teda nebolo ani potrebné vyzvať účastníkov konania,   aby   sa   k   možnému   použitiu   tohto   ustanovenia   vyjadrili.   Takéto   doplnenie   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia o ďalšie dôvody v súlade s § 219 ods. 2 O. s. p. účinného od 15. októbra 2008 nie je prípadom toho, že odvolací súd je názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci použité nebolo a je rozhodujúce pre rozhodnutie veci, kedy má povinnosť vyzvať účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili; išlo v tejto právnej veci jednoznačne len o doplnenie v zmysle cit. § 219 ods. 2 O. s. p., ktoré nijako nespochybnilo správnosť právneho záveru súdu prvého stupňa a nebolo s nim v rozpore.

Pokiaľ   dovolateľ   namietal,   že   odvolací   súd   sa   nezaoberal   obsahom   odvolania v potrebnom rozsahu, treba uviesť, že ani táto námietka neobstojí. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí (odôvodnení) postupoval v súlade s citovaným ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p., stotožnil   sa   s   odôvodnením   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa,   navyše   poukážuc   na zdôraznenie správností napadnutého rozhodnutia na ďalšie dôvody. Správnosťou právneho záveru nižších súdov sa dovolací súd nezaoberal (keďže absentuje prípustnosť dovolania). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,   podstaty a zmyslu.   Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom   na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s či. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2, § 211 ods. 2 O. s. p.). Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľa.

Podľa   dovolacieho   súdu   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu   teda   vadou vytýkanou dovolateľom netrpí, je dostatočne odôvodnený a preskúmateľný, skrátka spĺňa požiadavky ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 211 ods. 2 O. s. p.) kladené na odôvodnenie rozsudku.

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v   súlade   s   jeho požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   cit.   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   slobôd,   nepatrí   ani   právo   účastníka   konania   vyjadrovať   sa k spôsobu   hodnotenia   ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne   sa   dožadovať   ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami, a predstavami   účastníka   konania,   ale   z   hľadiska   odôvodnenia   musí   spĺňať   parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď   na   podstatné   (zásadné)   otázky   a   námietky   spochybňujúce   závery   namietaného rozhodnutia   v   závažných   a   samotné   rozhodnutie   ovplyvňujúcich   súvislostiach.   Právo (účastníka)   a   povinnosť   (súdu)   na   náležité   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv   účastníka   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy...,   ktorého   imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti... Dovolací súd je názoru, že odvolací súd a súd prvého stupňa dostatočne odôvodnili svoje rozsudky vo veci samej   -   vysvetlili   dôvod,   pre   ktorý   bola   zamietnutá   určovacia   žaloba,   spočívajúci v chýbajúcom   naliehavom   právnom   záujme   navrhovateľa   (navrhovateľov)   na   tejto určovacej žalobe v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p., zdôrazniac zároveň aj skutočnosť, že podaný návrh nežiada priamo určiť existenciu či neexistenciu práva, resp. právneho vzťahu. Navrhovateľ   1/   v   dovolaní   tiež   namieta,   že   napadnutý   rozsudok   spočíva   na nesprávnom právnom posúdení veci... v otázke existencia naliehavého právneho záujmu, ktorý vyžaduje § 80 písm. c/ O. s. p.

Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

K   tejto   námietke   je   treba   uviesť,   že   nesprávne   právne   posúdenie   veci   je   síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje tzv. zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenie dovolateľa bolo opodstatnené (dovolací súd sa ním z tohto aspektu nezaoberal), ním uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p.; obdobný záver platí aj v prípade tzv. inej vady, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci... Pokiaľ   nie   sú   splnené   procesné   podmienky   prípustnosti   dovolania,   nemožno   napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť   z ustanovenia § 238 O.   s.   p.   a v dovolacom konaní   neboli   zistené ani   dôvody prípustnosti   dovolania uvedené   v   ustanovení   §   237   O.   s.   p.,   Najvyšší   súd...   dovolanie   navrhovateľa   1/...   ako dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok neprípustný, odmietol.“

12.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

13. Podstatná argumentácia sťažovateľky spočívala (bod 3 a 8) v tom, že „Najvyšší súd... porušil naše právo na súdnu ochranu tým, že odmietol nami podané dovolanie, hoci neexistovali dôvody k jeho odmietnutiu podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 OSP.“. Sťažovateľka mala za dostatočne preukázané, že „V prípade že prvostupňový súd zaujme určitý právny názor, ktorý založí na určitom konkrétnom argumente a následne účastník v odvolaní   proti   rozhodnutiu   uvedie   protiargument...   musí   sa   odvolací   súd   zaoberať relevantnosťou tohto protiargumentu a v odôvodnení rozsudku sa s ním riadne vysporiadať.... odvolací súd nie je povinný tento protiargument akceptovať, avšak aj v takom prípade musí v odôvodnení... uviesť, prečo taký argument nemohol akceptovať. V tomto prípade však odvolací súd takto nepostupoval.... Následne tento jeho postup odobril vo svojom rozhodnutí aj dovolací súd, ktorý tieto otázky nepovažoval za podstatné pre rozhodnutie vo veci a podané dovolanie odmietol, čím došlo k porušeniu nášho ústavného právo na súdnu ochranu.“. V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu sp.   zn.   1   Cdo   88/2009   z 30.   novembra   2010   bolo   svojvoľné   a že   by   tak   zasahovalo do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery najvyššieho súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

14. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   konal   v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je namietané rozhodnutie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené, pričom v potrebnej miere poskytlo odpovede na všetky sťažovateľkou namietané   okolnosti   danej   právnej   veci   v ňou   podanom   dovolaní,   v rámci   ktorého prieskumu dovolací súd skúmal aj rozhodnutia súdov nižšej inštancie s prihliadnutím na spôsob   ich   vysporiadania/nevysporiadania   sa   k   otázkam   hmotnoprávneho   charakteru [napr. vyjadrenie sa k otázke hodnotenia naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c) OSP, k dôvodom zamietnutia určovacej žaloby podanou sťažovateľkou], tak aj k otázkam procesnoprávneho   charakteru   (napr.   k vyhláseniu   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   bez nariadenia pojednávania, k aplikácii ustanovenia § 213 ods. 2 OSP). Najvyšší súd taktiež skúmal   všetky   Občianskym   súdnym   poriadkom   predpokladané   dôvody   prípustnosti dovolania, pričom sa osobitne zameral na sťažovateľkou uvedený dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, ktorého opodstatnenosť však nezistil: „Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému skúmaniu).“

15.   V súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04,   III. ÚS 162/05).   Ústavný   súd nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutým rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a namietaným   porušením   označeného   základného   práva (čl. 46 ods. 1 ústavy), a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

16.   Sťažovateľka   v texte   podanej   sťažnosti   (pozri   bod   3   a   8)   taktiež   nesúhlasila s právnym posúdením jej veci   (ako takej), o ktorej v inštančnom postupe rozhodovali – okrem dovolacieho – aj nižšie súdy, t. j. krajský súd, ktorý svojím rozhodnutím sp. zn. 9 Co/325/2008 z 15. januára 2009 potvrdil prvostupňový rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 185/2002-367 z 1. júla 2008. Uvedené tvrdenia ústavný súd vnímal ako súčasť širšej argumentácie sťažovateľky vo vzťahu k – v petite označenému – napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu. Vychádzal pritom z obsahu § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde (bod 7) a zo   skutočnosti,   že   sťažovateľka,   kvalifikovane   zastúpená   právnym   zástupcom (advokátom), v podanej ústavnej sťažnosti napadla (iba) dovolacie uznesenie najvyššieho súdu   sp.   zn.   1   Cdo   88/2009   z 30.   novembra   2010.   Rešpektujúc   uvedené   dispozičné oprávnenie strany sťažovateľky sa preto ústavný súd (súc viazaný návrhom sťažovateľky na začatie konania v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nemohol touto časťou sťažnosti, teda vo vzťahu k rozhodnutiam súdov nižšej inštancie, vecne zaoberať.

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho   súdu   a vrátenie   veci   tomuto   súdu   na   opätovné   prerokovanie),   keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2011