znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 98/06-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   Z.,   bytom   M.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 13/2004 v spojení s odvolacím konaním vedeným na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 3 Cob 83/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Z. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2006 doručená sťažnosť J. Z., bytom M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 9   Cb   13/2004   v spojení   s odvolacím   konaním   vedeným   na   Krajskom   súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Cob 83/2005.

Zo   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   ako   aj   zo   spisu   Okresného   súdu Trebišov sp. zn. 9 Cb 13/2004 zistil ústavný súd nasledovné relevantné skutočnosti:Sťažovateľ,   zastúpený   JUDr.   V.   H.,   M.,   podal   31.   júla 2001   na Okresnom   súde Michalovce návrh vo veci náhrady škody vo výške 78 200 Sk proti odporcovi V., s. r. o., B.V dôsledku   námietky   zaujatosti   sudcov   Okresného   súdu   Michalovce   bola   vec 15. októbra 2001 postúpená krajskému súdu na rozhodnutie o tejto námietke.

Krajský súd uznesením z 30. novembra 2001 postúpil vec na prejednanie Okresnému súdu Trebišov, ktorému bola predmetná vec doručená 1. februára 2002.

Okresný   súd   Trebišov   uznesením   zo   7.   mája   2002   nepriznal   sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Krajský súd 12. augusta 2002 prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Okresný súd Trebišov 21. mája 2003 postúpil vec Okresnému súdu Bratislava III ako súdu miestne príslušnému.

Okresný súd Bratislava III 6. novembra 2003 postúpil predmetnú vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o miestnej príslušnosti. Tento 17. decembra 2003 rozhodol, že miestne príslušným je Okresný súd Trebišov.

Okresný   súd   Trebišov   rozsudkom   č.   k.   9   Cb   13/2004   z 28.   októbra   2004   návrh sťažovateľa zamietol.

Okresný   súd   Trebišov   uznesením   z 10.   februára   2005   priznal   sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 50 %.

Krajský súd na odvolanie sťažovateľa uznesením z 31. marca 2005 prvostupňové rozhodnutie (vo veci čiastočného oslobodenia od súdnych poplatkov) potvrdil.

Okresný súd Trebišov uznesením zo 16. júna 2005 konanie o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku z 28. októbra 2004 zastavil (sťažovateľ nezaplatil včas súdny poplatok, ale len dodatočne po doručení mu uznesenia o zastavení konania). Okresný súd Trebišov svoje rozhodnutie 11. júla 2005 zrušil.

Krajskému súdu bol 10. augusta 2005 doručený súdny spis na odvolacie konanie.Krajský súd rozsudkom z 1. decembra 2005 potvrdil prvostupňový rozsudok, ktorý nadobudol   právoplatnosť   3.   januára   2006   (právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   bolo druhostupňové rozhodnutie doručené 2. januára 2006).

Sťažovateľ   2.   februára   2006   na   Okresnom   súde   Trebišov   podal   proti   rozsudku krajského súdu dovolanie.

Sťažovateľ žiadal vysloviť porušenie ním označených základných práv a priznať mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk. Súčasne požiadal o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a teda aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom)   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Sťažovateľ   v sťažnosti,   ktorá   bola   ústavnému   súdu   doručená   28.   februára   2006, namietal   porušenie   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Trebišov   v konaní   vedenom pod sp. zn. 9 Cb   13/2004   a   v   odvolacom   konaní   vedenom   na   krajskom   súde   pod sp. zn. 3 Cob 83/2005. Zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 9 Cb 13/2004 ústavný súd zistil   (jednoznačne   vyplýva),   že   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   tvrdené porušovanie označeného základného práva sťažovateľa na menovaných súdoch už netrvalo. Konanie,   v ktorom   malo   dochádzať   k zbytočným   prieťahom,   bolo   totiž   právoplatne skončené už 3. januára 2006.

Tento skutkový stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   po   jej   predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, ústavný súd už o jeho žiadosti   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   nerozhodol,   lebo   jeho poskytnutie je v zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy (resp. § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde) viazané   na   vyhovenie   sťažnosti.   Z dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   sa   nezoberal sťažovateľovou žiadosťou o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2006