znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 98/05-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. O., bytom V., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., P., vo veci namietaného porušenia čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   ako aj čl.   36   ods.   1 a čl. 38 ods.   2 Listiny   základných   práv a slobôd v konaní vedenom   na   Okresnom   súde   Kežmarok pod   sp.   zn.   2   C   531/99   a na Krajskom   súde v Prešove pod sp. zn. 4 Co 184/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. O. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2005 doručená sťažnosť Ing. M. O., bytom V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. T., P., vo veci namietaného porušenia čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Kežmarok (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod sp. zn. 2 C 531/99   a na   Krajskom   súde   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod sp. zn. 4 Co 184/03.

Z podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   2   C   531/99 z 19. decembra   2001   bol   sťažovateľ   ako   žalovaný   zaviazaný   v rámci   sporu   o   ochranu osobnosti   písomne   sa   ospravedlniť   za   nepravdivé   výroky   a zaplatiť   žalobcovi   sumu 200 000 Sk,   ako   aj   náhradu   trov   konania.   Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   odvolanie, pričom   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   184/03   z 30.   júna   2003   bol   rozsudok okresného súdu potvrdený s výnimkou výroku o povinnosti zaplatiť 200 000 Sk, pretože tento výrok bol potvrdený iba do výšky 100 000 Sk a v prevyšujúcej časti bola žaloba žalobcu voči sťažovateľovi zamietnutá. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, pričom uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   sp.   zn.   2   Cdo   222/2004   z 20.   januára   2005,   ktoré   bolo   sťažovateľovi   doručené 18. marca 2005, bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

Podľa názoru sťažovateľa právoplatné rozsudky všeobecných súdov nemajú zákonný podklad   a vo   svojich   dôsledkoch   znamenajú   porušenie   označených   základných   práv. Sťažovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv okresným súdom a krajským súdom, žiada rozsudky všeobecných súdov zrušiť a priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 235 500 Sk od oboch súdov spoločne a nerozdielne. Napokon požaduje aj priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 5 302 Sk.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 222/2004 z 20. januára 2005 vyplýva, že dovolanie sťažovateľa voči rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 184/03 z 30. júna 2003 bolo odmietnuté. Sťažovateľ ako dovolací titul označil vady v zmysle § 237 písm. b) a g) Občianskeho súdneho poriadku, teda to, že sťažovateľ nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, lebo v prejednávanej veci nebol vecne pasívne legitimovaný, ako aj to, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, pretože v odvolacom konaní v senáte zasadal sudca JUDr. J. K., ktorý bol predtým vylúčený z prejednávania a rozhodovania v trestnej veci vedenej voči žalobcovi a ďalším obžalovaným. Podľa názoru najvyššieho súdu uvedené dovolacie tituly neobstoja.   V súvislosti   s namietanou   vadou   spočívajúcou   v nedostatku   spôsobilosti sťažovateľa byť účastníkom konania poukazuje najvyšší súd na to, že sťažovateľ nerozlišuje vecnú legitimáciu od spôsobilosti byť účastníkom konania. Pritom z hľadiska naplnenia skutkovej podstaty dovolacieho titulu podľa § 237 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku nie je rozhodujúca vecná legitimácia, teda vzťah vyplývajúci z hmotného práva, ale otázka spôsobilosti   byť   účastníkom   konania   v zmysle   §   19   Občianskeho   súdneho   poriadku. Neobstojí   ani   námietka   o tom,   že   rozhodoval   vylúčený   sudca.   Je   pravdou,   že   sudca JUDr. K.   bol   vylúčený   z rozhodovania   v trestnej   veci   voči   žalobcovi   a ďalším obžalovaným, ale stalo sa tak s poukazom na pomer tohto sudcu k obžalovanej V., nie teda pre vzťah voči žalobcovi. Preto táto skutočnosť nijako neovplyvňuje postavenie JUDr. K. v danej veci. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti bolo potrebné podľa názoru najvyššieho súdu dovolanie ako neprípustné odmietnuť.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   sťažnosť   považovať   za   oneskorene   podanú. Sťažnosť smeruje jednak voči rozsudku okresného súdu sp. zn 2 C 531/99 z 19. decembra 2001   a jednak   voči   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   184/03   z 30.   júna   2003. Potvrdzujúci   rozsudok   krajského   súdu   bol   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručený 22. septembra 2003 a stal sa právoplatným. Na tejto skutočnosti sa nič nezmenilo tým, že sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie,   ktoré   navyše   nebolo   ani prípustné.   Zákonná   dvojmesačná   lehota   na   podanie   sťažnosti   začala   plynúť   dňom nadobudnutia   právoplatnosti   rozsudku   okresného   súdu   v spojení   s rozsudkom   krajského súdu, a preto v čase podania sťažnosti už dávno uplynula. Sťažnosť sťažovateľa je síce včas podaná   vo   vzťahu   k uzneseniu   najvyššieho   súdu,   avšak   sťažnosť   voči   konaniu a rozhodovaniu   najvyššieho   súdu   nesmeruje,   pretože   sťažovateľ   napáda   iba   konanie a rozhodovanie na okresnom súde a krajskom súde.

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z uvedeného dôvodu odmietol ako oneskorene podanú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2005