znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 98/03-22

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészarosa a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2003 prerokoval prijatú sťažnosť K. M., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. P. Sch., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl. 38 ods.   2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 8/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 8/02 p o r u š i l   právo K.   M.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   v Trnave p r i k a z u j e, aby   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 5 T 8/02 k o n a l.

3. K.   M.   p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie   v sume   40 000 Sk (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   v Trnave p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. I. ÚS 98/03-8 zo 7. mája 2003 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť K. M., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. Sch., Advokátska kancelária, B., vo   veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu v Trnave (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 8/02.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ listom svojho právneho zástupcu zo 14. júla 2003, ako aj okresný súd vo vyjadrení z 30. júna 2003 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.

V podanej   sťažnosti   sa   uvádza,   že   uznesením   vyšetrovateľa   Krajského   úradu vyšetrovania Policajného zboru v Trenčíne (v súčasnosti Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Trenčíne) sp. zn. ČVS: KÚV-16/10/99 zo 7. apríla 1999 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods.   1, 2 a 3 Trestného zákona. Zároveň bol uznesením Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tp 30/99 z 9. apríla 1999 vzatý do väzby, ktorá trvala až do 18. januára 2002.

Listom prokuratúry z 24. novembra 2000 mu bolo oznámené, že sa na neho podala obžaloba na Okresnom súde v Prievidzi.

Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   zo 4. apríla   2001   bola   podľa   §   25   Trestného   poriadku   trestná   vec   sťažovateľa   vedená   na Okresnom   súde   v Prievidzi   pod   sp.   zn.   2   T   498/00   tomuto   súdu   odňatá   a prikázaná okresnému súdu. Okresný súd uznesením sp. zn. 5 T 66/01 zo 16. mája 2001 trestnú vec postúpil Krajskému súdu v Trenčíne. Krajský súd v Trenčíne 5. decembra 2001 vyslovil svoju nepríslušnosť a vec predložil najvyššiemu súdu na rozhodnutie v spore o príslušnosť. Napokon najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndt 2/2002 z 18. januára 2002 rozhodol o tom, že príslušný na vykonanie konania v prvom stupni v trestnej veci sťažovateľa je okresný súd. Zároveň sťažovateľa pre nečinnosť súdov prepustil z väzby.

Od   uvedeného   času   nedošlo   k žiadnej   zmene   situácie,   a to   či   už   k predbežnému prejednaniu obžaloby alebo vytýčeniu termínu hlavného pojednávania.

Sťažovateľ   sa   v podrobnostiach   dovoláva   skutkového   stavu   zisteného   nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 137/02 z 22. januára 2003.

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 8/02 porušil práva sťažovateľa vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej žiada, aby ústavný súd okresnému súdu prikázal vo veci sp. zn. 5 T 8/02 konať a rozhodnúť. Napokon požaduje primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk.

Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu z 30. júna 2003 nevyplýva jednoznačné stanovisko vo veci samej, keďže uvádza iba relevantné základné skutočnosti vyplývajúce z trestného spisu a niektoré ďalšie organizačné skutočnosti, ktoré považuje pre posúdenie veci za dôležité.

Poukazuje na to, že daná trestná vec napadla pôvodne na Okresný súd v Prievidzi a 4. apríla   2001   bola   najvyšším   súdom   Okresnému   súdu   v Prievidzi   odňatá   a prikázaná okresnému   súdu,   kde   napadla   11.   apríla   2001, bola   zapísaná   pod   sp.   zn.   5   T   66/01 a pridelená sudcovi M. K. Sudca 16. mája 2001 rozhodol o postúpení veci Krajskému súdu v Trenčíne, lebo v rámci predbežného prejednania obžaloby zistil, že na Krajskom súde v Trenčíne   sa   vedie   ďalšie   trestné   konanie   pre   trestný   čin   lúpeže.   Proti   uzneseniu o postúpení veci bola podaná sťažnosť, a preto okresný súd 13. júla 2001 predložil spis Krajskému súdu v Trnave, ktorý 1. augusta 2001 spis vrátil ako predčasne predložený kvôli závadám v doručení. Sudca 7. augusta 2001 predložil spis najvyššiemu súdu v súvislosti s návrhom na predĺženie lehoty trvania väzby u F. K. a S. P. Najvyšší súd 21. augusta 2001 väzbu predĺžil do 25. augusta 2002. Potom 3. septembra 2001 bol spis predložený znova Krajskému   súdu   v Trnave,   ktorý   uznesením   sp.   zn.   4   To   213/01   z 20.   septembra   2001 sťažnosť zamietol, lebo bol toho názoru, že postup okresného súdu bol správny. Po vrátení spisu   bol   tento   zaslaný   30. októbra   2001   Krajskému   súdu   v Trenčíne.   Krajský   súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 1 T 32/01 z 5. decembra 2001 rozhodol, že nie je príslušný. Najvyšší   súd   18.   januára   2002   rozhodol   v rámci   sporu   o príslušnosť,   že   na   vykonanie konania v I. stupni je príslušný okresný súd. Spis na okresný súd došiel 28. januára 2002 a bol zapísaný pod sp. zn. 5 T 8/02. Opatrením predsedu okresného súdu z 12. februára 2002 bola vec odňatá sudcovi M. K., lebo minister spravodlivosti Slovenskej republiky mu dočasne   pozastavil   výkon   funkcie   sudcu.   Zároveň   bola   vec   pridelená   na   prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. K. S.

Predsedníčka okresného súdu poukazuje ďalej na skutočnosť, že s vecou sp. zn. 5 T 8/02 súvisia aj ďalšie obžaloby, ktoré boli postúpené z Okresného súdu v Prievidzi. Ide o veci pod sp. zn. 5 T 181/01 (týka sa sťažovateľa) a 5 T 180/01 (týka sa I. M., ktorý medzičasom zomrel). Spis sp. zn. 5 T 8/02 obsahuje 17 zväzkov a má 5 760 strán. Pripojené spisy sp. zn. 5 T 180/01 a 5 T 181/01 majú 807, resp. 644 strán. Celkom ide o 7 211 strán.

Ako   vyplýva   z vyjadrenia   sudkyne   JUDr.   S.,   nebolo   možné   doposiaľ   vec   riadne naštudovať, lebo spis bol niekoľkokrát predložený Krajskému súdu v Trnave (22. februára – 8. marca 2002, 16. apríla – 9. mája 2002, 10. júla – 17. júla 2002) z dôvodu rozhodovania o sťažnostiach obvinených proti uzneseniam o zamietnutí ich žiadostí o prepustenie z väzby. Ďalej od 9. augusta do 20. augusta 2002 bol spis predložený najvyššiemu súdu z dôvodu rozhodovania o predĺžení väzby u S. P. a S. K. Napokon od 23. septembra do 3. októbra 2002 bol spis zapožičaný ústavnému súdu v rámci konania o sťažnosti obvineného F. K.

Napokon   predsedníčka   okresného   súdu   poukazuje   na   skutočnosť,   že   okrem pozastavenia   výkonu   funkcie   u sudcu   K.,   ktoré   doposiaľ   trvá,   odišla   do   starobného dôchodku jedna trestná sudkyňa, pričom časť jej vecí bola pridelená JUDr. S. Inak v senáte JUDr. S. sa vykazuje veľmi vysoký nápad vecí. Za takéhoto stavu a popri ostatnej práci je štúdium   takej   rozsiahlej veci   veľmi náročné a zodpovedné.   Je predpoklad,   že sudkyňa štúdium spisu ukončí v mesiaci júl 2003.

Zo stanoviska právneho zástupcu sťažovateľa zo 14. júla 2003, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 23. júla 2003, vyplýva, že konštatovaná nečinnosť okresného súdu doposiaľ trvá, a preto trvá aj stav právnej neistoty u sťažovateľa. Hoci sťažovateľ uznáva fakt, že súdy sú zaťažené, nie je to dôvod, ktorým by bolo možné ospravedlniť porušenie práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov. Stanovisko okresného súdu považuje preto za neakceptovateľné.

II.

Z podanej sťažnosti, z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu a z pripojeného spisu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 137/02 sa dajú zistiť nasledovné podstatné skutočnosti.

Uznesením   vyšetrovateľa   Krajského   úradu   vyšetrovania   Policajného   zboru v Trenčíne sp. zn. ČVS: KÚV-16/10/99 zo 7. apríla 1999 bolo vznesené proti sťažovateľovi, ako aj I. M. obvinenie pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, 2 a 3 Trestného zákona.

Uznesením   Okresného   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   3   Tp   30/99   z 9.   apríla   1999   bol sťažovateľ vzatý do väzby s účinnosťou od 8. apríla 1999.

Prípisom   z 24.   novembra   2000   oznámila   prokurátorka   Krajskej   prokuratúry v Trenčíne,   že   uvedeného   dňa   podala   na   sťažovateľa   obžalobu   na   Okresnom   súde v Prievidzi.

Z obžaloby Krajskej prokuratúry v Trenčíne č. k. 2 Kv 5/99-1119 zo 17. novembra 2000 sa dá zistiť, že bola doručená Okresnému súdu v Prievidzi 24. novembra 2000, kde sa viedla pod sp. zn. 2 T 498/00. Obžaloba je podaná na 8 obvinených vrátane sťažovateľa a má desať bodov.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ndt 29/2001 zo 4. apríla 2001 bola trestná vec vedená na Okresnom súde v Prievidzi   pod sp. zn. 2 T 498/00 odňatá Okresnému súdu v Prievidzi a prikázaná okresnému súdu. Z uznesenia vyplýva, že podľa názoru najvyššieho súdu   ide   o rozsiahlu   a „vysoko“   závažnú trestnú   činnosť   javiacu   znaky organizovaného zločinu. Vzhľadom na charakter tejto trestnej veci je nutné, aby sa ňou zaoberali sudcovia so skúsenosťami a praxou na trestnom úseku. Skutočnosť, že z prejednávania tejto trestnej veci sú vylúčení všetci sudcovia Okresného súdu v Prievidzi pôsobiaci na trestnom úseku, ale aj sudcovia Krajského súdu v Trenčíne pôsobiaci na trestnom úseku, spolu s okolnosťou, že Okresný súd v Prievidzi   nemá priestorové a bezpečnostné podmienky nevyhnutné na výsluch   chránených   a utajených   svedkov,   ako   ani zabezpečovacie   zariadenia   a priestory nutné   pre   bezpečný   priebeh   hlavného   pojednávania,   vrátane   skutočnosti,   že   v obvode Okresného   súdu   v Prievidzi   sa   nenachádza   väznica,   kde   by   sa   prípadne   mohlo   hlavné pojednávanie   vykonať,   predstavujú   súhrnne   také   dôležité   dôvody,   na   základe   ktorých najvyšší   súd   v zmysle   §   25   Trestného   poriadku   musel   rozhodnúť tak,   ako   to   je vyššie uvedené. Spis došiel na okresný súd 11. apríla 2001, kde bol vedený pod sp. zn. 5 T 66/01.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 5 T 66/01 zo 16. mája 2001 bola trestná vec vedená na okresnom súde pod sp. zn. 5 T 66/01 postúpená na prejednanie Krajskému súdu v Trenčíne ako súdu príslušnému vo veci konať. Podľa názoru okresného súdu keďže na Krajskom súde v Trenčíne sa vedie proti I. M. a spol. ďalšie trestné konanie pod sp. zn. 1 T 5/01 za trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a) a b) a ods. 3 Trestného zákona v zmysle § 20 ods. 1 a § 21 ods. 1 Trestného poriadku, má aj o tejto veci konať Krajský súd v Trenčíne.   Ďalej   sa   v odôvodnení   uznesenia   poukazuje   aj   na   skutočnosť,   že   ani   na okresnom súde nie sú vytvorené také priestorové a bezpečnostné podmienky, aké uvádza najvyšší súd. Ak bol preto najvyšší súd toho názoru, že trestná vec nemôže byť prejednaná Okresným súdom v Prievidzi, potom vo zvýšenej miere sú dané také isté dôležité dôvody aj na strane okresného súdu.

Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 1 T 32/01 z 5. decembra 2001 bolo vyslovené, že krajský súd nie je príslušný na konanie v trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 5 T 66/01. Podľa názoru krajského súdu za rozhodujúce treba považovať uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Ndt 29/2001 zo 4. apríla 2001, ktorým sa rozhodlo o odňatí tejto trestnej veci Okresnému súdu v Prievidzi a o jej prikázaní okresnému súdu. Týmto rozhodnutím najvyššieho súdu sa založila miestna príslušnosť okresného súdu, ktorý per analogiam § 189 Trestného poriadku nemôže už vec postúpiť inému súdu.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ndt 2/2002 z 18. januára 2002 bolo vyslovené, že príslušným na vykonanie konania v prvom stupni v trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 5 T 66/01 je okresný súd. Podľa názoru najvyššieho súdu predpokladom postúpenia veci podľa § 188 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku musí byť zistenie, že súd, na ktorom bola obžaloba podaná, nie je na jej prejednanie sám príslušný. V danom prípade však   príslušnosť   na   konanie   v prvom   stupni   bola   okresnému   súdu   daná   rozhodnutím najvyššieho súdu, čo vylučuje ďalší postup podľa § 188 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Najvyšší súd zároveň rozhodol o prepustení sťažovateľa z väzby. Spis sa vrátil okresnému súdu z najvyššieho súdu 28. januára 2002 a odvtedy je vedený pod sp. zn. 5 T 8/02.

Opatrením predsedníčky okresného súdu JUDr. H. G. č. Spr 222/02 z 12. februára 2002 podľa § 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy v znení neskorších predpisov trestná vec sp. zn. 5 T 8/02, ako aj ďalšie trestné veci sp. zn. 5 180/01 a 5 T 181/01 sa odňali zákonnému sudcovi M. K. a pridelili sa na prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. K. S. Z odôvodnenia vyplýva, že 11. februára 2002 sudca M. K. predložil predsedníčke okresného súdu   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   o dočasnom   pozastavení výkonu funkcie sudcu v dôsledku podaného návrhu na začatie disciplinárneho konania, a to až do doby právoplatného skončenia disciplinárneho konania.

Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Ntv-II   87/02   z 15.   augusta   2002   bolo rozhodnuté, že sa väzba F. K. a S. P. nepredlžuje. Podľa názoru najvyššieho súdu návrh predsedníčky senátu okresného súdu bol síce predložený v zákonnej lehote a oprávnenou osobou,   ale   nebolo   možné   mu   vyhovieť,   lebo   nie   sú   splnené   zákonné   podmienky   pre predĺženie lehoty trvania väzby nad tri roky v zmysle § 71 ods. 2 Trestného poriadku. Požiadavka obťažnosti veci je splnená len formálne, a to berúc do úvahy rozsah trestného spisu. Z toho dôvodu však už najvyšší súd uznesením z 21. augusta 2001 predĺžil lehotu trvania väzby o jeden rok, teda do 25. augusta 2002, celkom spolu na tri roky. Hoci od tohto termínu   uplynul   takmer   jeden   rok,   nedošlo   k určeniu   termínu   hlavného   pojednávania, prípadne k termínu neverejného zasadnutia na predbežné prerokovanie obžaloby. Nie je možné prehliadnuť, že vec napadla na okresný súd už 11. apríla 2001, keď najvyšší súd uznesením zo 4. apríla 2001 odňal vec Okresnému súdu v Prievidzi a prikázal ju okresnému súdu,   pričom   na   Okresný   súd   v Prievidzi   obžaloba   krajského   prokurátora   v Trenčíne napadla   ešte   26.   novembra   2000.   Tieto   prieťahy   vo   veci   spôsobil   prevažne   nesprávny pracovný postup okresného súdu (postúpenie veci Krajskému súdu v Trenčíne, rozhodnutie o väzbe   samotným   predsedom   senátu   a rozhodovanie   o príslušnosti   súdu   na   konanie). Nebyť popísaných skutočností mohlo sa začať konať vo veci po 11. apríli 2001. Najvyšší súd   nezistil   ani   iné   závažné   dôvody   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby.   Tými   treba rozumieť   napríklad   opakovane   vznášané   neúspešné   námietky   zaujatosti   členov   senátu, neopodstatnené   výmeny   obhajcov,   dlhšie   trvajúcu   chorobu   sudcu   alebo   členov   senátu, predlžovanie konania v dôsledku sebapoškodzovania sa obvineného. Za takýto dôvod však nie je možné považovať nečinnosť alebo liknavosť súdu, prípadne opakované procesné pochybenia súdu, ktoré nemali pôvod v konaní obvinených.

Nálezom ústavného súdu č. k. I. ÚS 137/02-38 z 22. januára 2003 bolo vyslovené, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 8/02 porušil právo F. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj právo na prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Okresnému   súdu prikázal vo veci konať a F. K. priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny „Každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov...“.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...“.

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým zdôrazniť, že nálezom č. k. I. ÚS 137/02-38   z 22.   januára   2003   bolo   už   vyslovené   porušenie   rovnakých   práv spoluobžalovaného sťažovateľa   F.   K.   a niet dôvodu,   aby skutkové   a právne závery   tam vyslovené neboli použité mutatis mutandis aj v tejto veci.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97,   I.   ÚS.   70/98).   Ústavný   súd   si   pri   výklade   „práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov“ garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

1.   Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   východiská   považuje   ústavný   súd   za   potrebné zaoberať   sa   predovšetkým   otázkou,   či   trestná   vec   vedená   na   okresnom   súde   proti sťažovateľovi a ďalším obvineným je z hľadiska právneho alebo faktického vecou zložitou.

V tejto súvislosti treba prisvedčiť okresnému súdu, že táto trestná vec je najmä zo skutkového hľadiska zložitá z dôvodu, že 17 zväzkov spisu obsahuje 5 760 strán, pričom treba prihliadnuť aj na pripojený spis sp. zn. 5 T 181/01 týkajúci sa sťažovateľa, ktorý má 644 strán, a sčasti aj na ďalší pripojený spis sp. zn. 5 T 180/01, ktorý má 807 strán a ktorý sa týka dnes už nebohého I. M., voči ktorému bolo trestné stíhanie zastavené. Je zrejmé, že preštudovanie takého kvantitatívne rozsiahleho spisu je časovo náročné. Trestnú vec však treba považovať za skutkovo a právne náročnú a zložitú aj preto, že v obžalobe vymedzené skutkové deje sú   komplikované a náročné tak na zisťovanie skutkového stavu, ako aj na hodnotenie dokazovania.

2. Ďalej sa ústavný súd zaoberal správaním sťažovateľa ako obvineného v trestnom konaní v tom zmysle, či on svojím postupom nespôsobil, že trestná vec doposiaľ nie je ukončená.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   nijaké   skutočnosti,   ktoré   by   zo   strany sťažovateľa mohli mať vplyv na rýchlosť a plynulosť trestného konania pred okresným súdom,   neboli   zistené.   Pokiaľ   sťažovateľ   využil   svoje   právo   požadovať   prepustenie z vyšetrovacej   väzby   na   slobodu,   nie   je   takéto   jeho   konanie   možné   pričítať   v jeho neprospech   v súvislosti   so   skúmaním   rýchlosti   a plynulosti   trestného   konania.   Práve naopak,   zo   strany   sťažovateľa   šlo   iba   o realizáciu   jedného   z jeho   najpodstatnejších obhajobných práv.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v   predmetnom konaní.

Okresnému súdu bola trestná vec sťažovateľa prikázaná uznesením najvyššieho súdu zo 4. apríla 2001, pričom bola zároveň odňatá Okresnému súdu v Prievidzi. Najvyšší súd teda ustálil, že vecne a miestne príslušným súdom je okresný súd. Spis došiel okresnému súdu 11. apríla 2001. Napriek stanovisku najvyššieho súdu okresný súd uznesením sp. zn. 5 T 66/01 zo 16. mája 2001 postúpil trestnú vec sťažovateľa na prejednanie Krajskému súdu v Trenčíne. Vyvolal tým pomerne dlhotrvajúce konanie, v ktorom sa riešili otázky miestnej a vecnej príslušnosti súdov. Táto procedúra bola ukončená až uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ndt 2/2002 z 18. januára 2002, ktorým bolo vyslovené, že príslušným na vykonanie konania v prvom stupni v tejto trestnej veci je okresný súd. Spis sa vrátil z najvyššieho súdu 28. januára 2002.

Podľa názoru ústavného súdu obdobie od 16. mája 2001 do konca januára 2002 treba považovať   za   zbytočný   prieťah   v zmysle   článkov   ústavy,   listiny   a dohovoru,   ktorých porušenie sa namieta.

Akékoľvek   pochybnosti   o miestnej   a vecnej   príslušnosti   okresného   súdu   sa uznesením najvyššieho súdu z 18. januára 2002 skončili a nič nebránilo tomu, aby okresný súd   vytýčil   hlavné   pojednávanie,   resp.   neverejné   zasadnutie   na   predbežné   prejednanie obžaloby. V tejto súvislosti treba konštatovať, že pôvodný zákonný sudca M. K. termín hlavného pojednávania alebo neverejného zasadnutia vytýčiť nemohol, lebo 12. februára 2002 mu bola trestná vec predsedníčkou   okresného súdu   odňatá z dôvodu,   že minister spravodlivosti Slovenskej republiky mu dočasne pozastavil výkon funkcie sudcu v dôsledku podaného návrhu na začatie disciplinárneho konania. Zároveň predsedníčka okresného súdu pridelila trestnú vec na prejednanie a rozhodnutie súčasnej zákonnej sudkyni JUDr. K. S.

Pokiaľ ide o skúmanie správania sa okresného súdu v ďalšom období (po januári 2002),   ústavný   súd   odkazuje   na   svoje   závery   uvedené   v náleze   sp.   zn.   I.   ÚS   137/02, z ktorých   vyplýva,   že   „je   daná   jednoznačná   príčinná   súvislosť   medzi   opatrením predsedníčky   okresného   súdu   a skutočnosťou,   že novo   určená zákonná sudkyňa musela začať znova študovať trestný spis, ktorý už predchádzajúci zákonný sudca mal naštudovaný. Ide o skutočnosť,   za ktorú je objektívne zodpovedný z hľadiska namietaného porušenia základného práva okresný súd. Inak povedané, keby nevznikla potreba trestnú vec odňať pôvodnému zákonnému sudcovi, nevznikla by ani potreba nového naštudovania trestného spisu novou zákonnou sudkyňou.

Ústavný   súd   objektívnu   zodpovednosť   okresného   súdu   opiera   predovšetkým o závery, ktoré vyplývajú z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. Ntv-II 87/02 z 15. augusta 2002.   Najvyšší   súd   ako vrcholný orgán   sústavy všeobecných   súdov   a ako jediný   orgán oprávnený   rozhodovať   tak   o odňatí   a prikázaní   trestných   vecí,   ako   aj   o sporoch o príslušnosť   v prípadoch   súdov   nemajúcich   iný   spoločne   nadriadený   súd   zaujal jednoznačné   stanovisko,   podľa   ktorého   vecne   i miestne   príslušným   na   prejednanie a rozhodnutie   v trestnej   veci   sťažovateľa   je   okresný   súd.   Zároveň   tiež   konštatoval,   že nesprávnym pracovným postupom okresného súdu, a to postúpením veci Krajskému súdu v Trenčíne,   rozhodnutím   o väzbe   samotným   predsedom   senátu   a rozhodovaním o príslušnosti súdu na konanie, došlo k tomu, že sa nezačalo konať o veci po 11. apríli 2001. Najvyšší   súd   výslovne   dospel   k záveru,   že   „nečinnosť   alebo   liknavosť   súdu,   prípadne opakované procesné pochybenia súdu, ktoré nemali pôvod v konaní obvinených“, nie je možné považovať za dôvody, kvôli ktorým by bolo možné predĺžiť lehotu trvania väzby“.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že od 16. mája 2001 došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru zo strany okresného súdu. Tento stav doposiaľ trvá.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie,   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   základné   právo   alebo   slobodu   porušil   svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom na citované ustanovenie ústavný súd prikázal okresnému súdu v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 5 T 8/02 konať.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady   nemajetkovej   ujmy   prichádza   do   úvahy   predovšetkým   v tých   prípadoch,   keď porušenie   základného   práva   alebo   slobody   nie   je   už   možné   napraviť.   To   znamená,   že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu. V danom prípade ústavný súd považoval vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, ako aj   na   zásadu   spravodlivosti   za   primerané   priznať   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk. V tejto súvislosti treba tiež uviesť, že doba trvania väzby bola u sťažovateľa kratšia ako v prípade spoluobžalovaného K.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2003