znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 97/2014-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   TEPLÁREŇ,   a.   s.,   Robotnícka,   Považská Bystrica, zastúpenej advokátom Mgr. Petrom Ďurčekom, Advokátska kancelária Bugala – Ďurček, s. r. o., Drotárska cesta 102, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 a čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžp 31/2012 z 1. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti TEPLÁREŇ, a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2013 doručená sťažnosť spoločnosti TEPLÁREŇ, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 „v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 a čl. 35“ Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 „v spojení s čl. 14“ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 12“) postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžp 31/2012 z 1. augusta 2013.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom   postavení   žalobcu   v   konaní   o   preskúmavanie   zákonnosti   rozhodnutia Ministerstva   životného   prostredia   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „žalovaný“,   resp. „ministerstvo“) č. 54255/2011 z 20. septembra 2011 vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   2   S 187/2011.   Krajský   súd   rozsudkom č. k. 2 S 187/2011-174 z 23. mája 2012 napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil   na   ďalšie   konanie.   Najvyšší   súd   (konajúc   o odvolaní   žalovaného)   rozsudkom sp. zn. 2 Sžp 31/2012 z 1. augusta 2013 zmenil rozsudok krajského súdu z 23. mája 2012 tak, že žalobu zamietol.

3. Sťažovateľka uviedla, že predmetom jej činnosti je najmä výroba a predaj tepelnej a elektrickej energie. V roku 2008 vybudovala nový paroplynový cyklus (ďalej len „PPC“), v dôsledku   čoho   jej   vydal   Obvodný   úrad   životného   prostredia   v Považskej   Bystrici povolenie na vypúšťanie skleníkových plynov (ďalej len „povolenie“), na základe ktorého nadobudla   postavenie   nového   účastníka   schémy   obchodovania   s emisnými   kvótami skleníkových   plynov   a ako   novému   účastníkovi   jej   malo žalované ministerstvo   prideliť emisné kvóty na ich vypúšťanie. Na žiadosť sťažovateľky o vydanie rozhodnutia o pridelení kvót z rezervy Národného alokačného plánu (ďalej len „NAP“) odpovedalo ministerstvo 26. septembra   2011   rozhodnutím   č.   54255/2011   (vo   forme   listu),   že   sťažovateľka   je zaradená   v   poradovníku   ako   štvrtá   v poradí,   a keďže   požiadavky   prvých   troch   nových účastníkov „významne prevyšujú disponibilné aktuálne množstvo v rezerve, nie je jej možné bezodplatne prideliť kvóty z rezervy“. Predmetný list (kvalifikovaný všeobecnými súdmi ako rozhodnutie) bol predmetom sporu v označených súdnych konaniach.

4. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd„(i) napadnute rozhodnutie nedostatočne odôvodnil; (ii)   svojim   napadnutým   rozhodnutím   a   postupom,   ústavne   neospravedlniteľným, neudržateľným a arbitrárnym spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia právnych predpisov;

(iii) nepredložil vec na konanie o prejudiciálncj otázke Súdnemu dvoru EÚ, hoci bol súdom poslednej inštancie a zároveň neodôvodnil svoj postup;

(iv) napadnutým rozhodnutím porušil zákaz diskriminácie; (v) napadnutým rozhodnutím obmedzil právo sťažovateľky podnikať; (vi)   napadnutým   rozhodnutím   znevýhodnil   sťažovateľku,   čím   narušil   hospodársku súťaž; (vii)   ústavne   neudržateľným   spôsobom   obmedzil   právo   sťažovateľky,   aby   každý súd/sudca   (krajský   súd)   uplatnil   euro-konformný   výklad   právnych   predpisov   tak,   že neuplatní platný právny predpis, ktorý je v rozpore s právom EÚ.“.

5. Sťažovateľka pri odôvodňovaní svojich záverov (bod 4) obsažne polemizovala s hodnotením   skutkových   a právnych   záverov   najvyšším   súdom,   najmä   s interpretáciou na vec sa vzťahujúcich ustanovení „zákona č. 572/2004 Z. z. o obchodovaní s emisnými kvótami... Zmluvou o fungovaní EÚ a Smernicou 2003/87/ES“. Na podporu svojich tvrdení argumentovala judikatúrou ústavného súdu (IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 95/2010).

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

1. Základné právo spoločnosti TEPLÁREŇ... na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1   a   ods.   2   v   spojení   s   článkami   2   ods.   2;   12   ods.   1   a   35   Ústavy...   a   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 v spojení s článkom 14 Dohovoru... a v spojení s článkom 1 Protokolu č. 12 k dohovoru, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 2 Sžp 31/2012 zo dňa 01. 08. 2013 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu... zo dňa 01. 08. 2013, sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd...   je   povinný   uhradiť   spoločnosti   TEPLÁREŇ...   trovy   právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR...“

7.   Na   výzvu   ústavného   súdu   k sťažnosti   zaslal   písomné   stanovisko   predseda najvyššieho   súdu   listom   č.   KP   3/2013-59   z 3.   decembra   2013,   v ktorom   v podstatnom uviedol:

„Senát   2   S   sa   v   plnom   rozsahu   pridržiava   dôvodov   svojho   rozhodnutia,   ktoré považuje za logické vzhľadom na zistený skutkový a právny stav danej veci a stotožňuje sa taktiež s právnou argumentáciou v danej veci.

V danom prípade ušlo pozornosti sťažovateľa, že v predmetnej veci je rozhodujúce, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na pridelenie kvót a to ako nový účastník schémy obchodovania, pretože rezerva kvót v danom prípade už bola spotrebovaná a ako taká objektívne už neexistovala.

Dôvody   sťažnosti   sťažovateľa   Najvyšší   súd   SR   považuje   za   účelové,   ktoré   sú vytrhnuté z kontextu dôvodov napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu SR, keď sťažovateľ zjavne opomína vo svojej sťažnosti určité skutočnosti, na ktoré kladie dôraz Najvyšší súd SR v dôvodoch svojho rozhodnutia.

Najvyšší   súd   SR   v   rámci   rozhodovacej   činnosti   musel   prihliadnuť   jednak na vnútroštátnu   ako   i   komunitárnu   úpravu   a   tieto   skutočnosti   v   dôvodoch   svojho rozhodnutia   i transparentne   vyhodnotil... (ďalej   nasledovalo   citovanie   odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku, pozn.).

Senát Najvyššieho súdu SR 2S si v plnom rozsahu osvojil uvedený právny názor a je toho   názoru,   že   akýkoľvek   iný   výklad   na   príslušnú   problematiku   prezentovaný sťažovateľom, by bol skutočne za danej skutkovej a právnej situácie popretím zmyslu a účelu jednak vnútroštátnej právnej úpravy a jednak Slovenská republika by sa dostala do právneho   konfliktu   s   komunitárnym   právom,   na   ktoré   Najvyšší   súd   SR   dostatočným spôsobom poukázal.

Pre úplnosť veci senát Najvyššieho súdu SR 2S vzhľadom na svoje právne závery v tejto preskúmavanej veci si dovolí poukázať tiež i na príslušnú judikatúru Ústavného súdu SR obsiahnutú v nálezoch sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. júla 2008, sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo 4. mája   2010   alebo   sp.   zn.   III.   ÚS   70/2010   z 1.   novembra   2010,   z   ktorej   nesporne vyplýva,   že   ustanovenie   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   nepredstavuje   iba viazanosť štátnych orgánov textom zákona, ale aj zmyslom a účelom zákona.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   taktiež   si   dovolí   poukázať   na   generálnu interpretačnú a realizačnú klauzulu, ktorá ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade sústavou   (čl.   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky).   Výklad   každej   právnej   normy (právneho   predpisu)   musí   byť   konformný   s   ústavou   ako   základným   zákonom   štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad (napr. PL. ÚS. 15/98). Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd SR nesúhlasí s názorom sťažovateľa, že by mu v preskúmavanom konaní podľa V. časti hlavy II. O. s. p., nebola poskytnutá príslušná   súdna   ochrana.   Najvyšší   súd   SR   je   nesporne   toho   názoru,   že   sa   vo   svojom rozhodnutí dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami navrhovateľa v jeho žalobnom návrhu, zaoberal sa všetkými pre vec rozhodujúcimi skutočnosťami a dal na ne odpoveď (viď napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija v. Španielsko z 9. decembra 1994, č. sťažnosti 18390/91).

Podľa   názoru   NS   SR   len   samotná   skutočnosť,   že   sťažovateľ   zastáva   iné   právne názory, než akými sa v tejto veci riadil najvyšší súd nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozsudku,   ako   sa   to   mylne a účelovo domnieva navrhovateľ.

Za danej skutkovej a právnej situácie, najvyšší súd ako orgán aplikujúci právo, bol v tejto   konkrétnej   veci   povinný   uprednostniť   ústavne   konformný   výklad   a   taktiež i eurokonformný výklad. Takýmto výkladom podľa názoru najvyššieho súdu aplikovaným na danú vec nedošlo a ani nemohlo dôjsť k nezákonnosti v rozhodovacej činnosti, ale naopak došlo k vytvoreniu stavu právnej istoty a to i pro futurum...“

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania... ods. 2 zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností... ods. 3 občania majú právo na prácu...

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i v právach.   Základné   práva   a slobody   sú   neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným   zákonom...   Podľa   čl.   14   dohovoru   –   Zákaz   diskriminácie   –   užívanie   práv a slobôd   priznaných   týmto   Dohovorom   sa   musí   zabezpečiť bez diskriminácie   založenej na akomkoľvek dôvode...

Podľa   čl.   1   (Všeobecný   zákaz   diskriminácie)   ods.   1   protokolu   č.   12   užívanie všetkých   práv   ustanovených   zákonom   sa   zabezpečuje   bez   diskriminácie   z akéhokoľvek dôvodu...   a ods.   2   nikto   nesmie   byť   diskriminovaný   akýmkoľvek   verejným   orgánom z akýchkoľvek dôvodov, najmä ako sú dôvody uvedené v odseku 1.

10.   Z   obsahu sťažnosti,   ako aj navrhovaného petitu   vyplýva, že sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 a čl. 35 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14 dohovoru   a čl.   1   protokolu   č.   12   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sžp   31/2012 z 1. augusta 2013.

II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

11. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich v sťažnosti označených   práv   postupom   najvyššieho   súdu   a   jeho   rozsudkom,   ktorým   zmenil prvostupňové rozhodnutie a jej žalobu zamietol (bod 2). Najvyššiemu súdu najmä vytýkala arbitrárnosť   a   zjavnú   neodôvodnenosť   jeho   rozhodnutia   z dôvodov   koncentrovane zhrnutých v bode 4.

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

13. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu   právomoci   najvyššieho   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 2 Sžp 31/2012 z 1. augusta 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru,   že   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   zmenil   prvostupňové   rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

Najvyšší súd po oboznámení prvostupňového rozhodnutia a odvolacej argumentácie sťažovateľky v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

«Najvyšší súd... ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu v rozsahu napadnutom v odvolaní (§ 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného   je   dôvodné.   Rozhodol   bez   nariadenia   odvolacieho   pojednávania   v   zmysle § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil, s tým, že termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na jeho internetovej stránke www.nsud.sk (§ 156 ods. 1, ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku).

Najvyšší súd... sa primárne zaoberal otázkou charakteru NAP a s ním súvisiacou otázkou možného prieskumu NAP v správnom súdnictve v zmysle § 245 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Inak povedané, je potrebné ustáliť, či je NAP individuálnym správnym aktom alebo normatívnym aktom.

Individuálny   správny   akt   (rozhodnutie)   je   finálnym   produktom   rozhodovacieho procesu   správneho   orgánu   v   oblasti   aplikácie   hmotného   práva   vo   verejnej   správe.   Ide najmä o jednostranné správne konanie, keď správny orgán na návrh účastníka konania alebo   z   vlastného   podnetu   rozhoduje   o   právach,   právom   chránených   záujmoch a povinnostiach účastníkov konania vydaním individuálneho správneho aktu. Individuálny správny akt rieši individuálnu situáciu, individuálny právny vzťah v oblasti verejnej správy. Individuálny správny akt môže mať konštitutívny charakter alebo deklaratórny charakter; je takým   aktom   správneho   orgánu,   ktorým   sa   autoritatívne   zasahuje   do   právnej   situácie konkrétne   určených   účastníkov   konania   v   oblasti   verejnej   správy.   Pre   jednostranný rozhodovací proces je charakteristické, že ide o určitý právne upravený postup riešenia, individuálnych   vecí,   v   ktorom   majú   účastníci   konania   osobitné   procesné   postavenie. Povahu   individuálneho   správneho   aktu   (rozhodnutia)   správneho   orgánu   nemajú normatívne akty, ani rozhodnutia v otázkach organizačných, plánovacích, rozpočtových a iných, ktoré patria do kompetencie orgánov štátnej správy [pozri aj Tóthová, K.: Štátna správa, samospráva, občan (vzájomné práva a povinnosti pri rozhodovaní). Vydavateľstvo Práca, Bratislava 1991].

Normatívny akt je charakteristický odlišným procesom prijímania ako individuálny správny   akt   (zväčša   viacstupňovým,   zverejnenie   návrhu   normatívneho   aktu,   možnosť všeobecného   pripomienkovania,   zohľadňovanie   pripomienok,   prerokovanie   návrhu s pripomienkami, schválenie návrhu normatívneho aktu, platnosť a záväznosť normatívneho aktu) a formálnymi a materiálnymi znakmi. Medzi formálne znaky normatívneho aktu patrí pôvod právnej normy (od zákonom oprávneného subjektu) a publikácia. Medzi materiálne znaky normatívneho aktu patria:

- regulatívnosť - právna norma je vydaná preto, aby niečo v spoločnosti regulovala,

- právna záväznosť - adresátom normatívneho aktu vyplýva povinnosť ho dodržiavať,

- všeobecnosť - vo vzťahu k predmetu právnej úpravy (podstata normatívneho aktu je vymedzená všeobecne, nikdy nemôže riešiť konkrétny, jednotlivý prípad) ako aj vo vzťahu k subjektom normatívneho aktu (neurčitý počet adresátov normatívneho aktu; všeobecnosť nespočíva v počte subjektov, ale v spôsobe ich určenia, t. j, ako množina určitých subjektov definovaná určitými všeobecným znakmi),

- vynútiteľnosť právnej normy. NAP sa prijíma na každé obdobie podľa čl. 11 ods. 1 a ods. 2 Smernice 2003/87/ES; prvé trojročné obdobie od 1. januára 2005 do 31. decembra 2007, pre päťročné obdobie začínajúce 1. januára 2008 a pre každé nasledujúce päťročné obdobie, v ktorom každý členský štát rozhodne o celkovom množstve kvót, ktoré pridelí pre dané obdobie. NAP je upravený v § 8 zákona č. 572/2004 Z. z. a v čl. 9 a nasl. Smernice 2003/87/ES. Z hľadiska procesu prijímania NAP je ministerstvo životného prostredia v spolupráci s ministerstvom hospodárstva   povinné   vypracovať   NAP   pre   účastníkov   schémy   obchodovania prevádzkujúcich prevádzky   podľa   § 24   ods.   písm.   a 1   zákona č.   572/2004   Z.   z.   a pre dobrovoľných účastníkov schémy obchodovania. Návrh NAP je žalovaný povinný zverejniť na svojom webovom sídle najmenej na 30 dní tak, aby sa s ním mohli oboznámiť účastníci schémy obchodovaniu a verejnosť. Uvedené subjekty sú oprávnené podať k návrhu NAP písomné a odôvodnené pripomienky, ktoré budú následne verejne prerokované žalovaným. Verejne   prerokovaný návrh   NAP   žalovaný   zasiela   Európskej   komisii.   NAP   sa následne posudzuje   vo   výbore   Európskej   komisie   zriadenom   podľa   čl.   8   rozhodnutia   Rady 93/389/EHS z 24. júna 1993, ktorého výsledkom môže byť prijatie NAP alebo zamietnutie NAP,   prípadne   jeho   aspektov.   Európska   komisia   môže   tento   plán   zamietnuť   do   troch mesiacov   od   oznámenia   NAP   členským   štátom   na   základe   nekompatibility   s   kritériami uvedenými   v   prílohe   II   alebo   s čl.   10.   Čl.   9   ods.   3   Smernice   2003/87/ES   výslovne nevyžaduje,   aby   Komisia   prijala   rozhodnutie   o   schválení   NAP,   ak   by   nemala   dôvody zamietnuť NAP. Ak Komisia nereaguje na NAP do troch mesiacov od jeho oznámenia, potom   sa   tento   plán   považuje   za   schválený   Komisiou   a   nie   je   možné   ho   meniť   bez predchádzajúceho   schválenia   podľa   čl.   9   ods.   3   Smernice   2003/87/ES   (rozsudok   Súdu prvého stupňa vo veci T-178/05, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska proti Komisii, odsek 55). Ak Komisia odmietne NAP alebo ktorýkoľvek z jeho aspektov do troch mesiacov od jeho oznámenia žalovaný navrhne zmeny a doplnenie NAP, prípadne sa môže obrátiť   so   žalobou   na   Súdny   dvor   Európskej   únie   o   preskúmanie   rozhodnutia   Komisie podľa čl. 263 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len ZFEÚ). Rozhodnutie Komisie, a v prípade žaloby podanej na Súdny dvor Európskej únie, aj rozhodnutie Súdneho dvora Európske   únie   sú   pre   členský   štát   záväzné.   Opätovne   budú   zmeny   a   doplnenia   NAP zverejnené na webovom sídle žalovaného na desať dní. Účastníci schémy obchodovania a verejnosť   majú   znova   právo   podať   k   zmenám   a   doplneniam   návrhu   NAP   písomné pripomienky, ktoré budú následne vyhodnotené a prerokovaný návrh NAP bude opätovne zaslaný Komisii. Ak Komisia prijme NAP, NAP sa už nemôže meniť a po zverejnení na webovom sídle žalovaného sa stáva platným. Platný NAP je pre žalovaného a príslušných účastníkov schémy obchodovania záväzný. Pre záväznosť NAP sa preto vyžaduje prijatie NAP Komisiou a zverejnenie prijatého NAP na webovom sídle žalovaného.

V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (napríklad uznesenie Súdneho dvora Európskej únie z 8. apríla 2008 vo veci C-503/07 P Saint-Gobain Glass Deutschland GmbH a ďalši proti Komisii odsek 71; rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. septembra 2007 vo veci T-28/07, Fels-Werke a i. proti Komisii, odsek 59) NAP nemá hybridnú povahu, teda nepredstavuje   súčasne   všeobecne   záväzný   akt   a   individuálne   rozhodnutie,   ale   NAP   má charakter všeobecne záväzného aktu tým, že sa uplatňuje na objektívne určené situácie a vyvoláva   právne   účinky   voči   kategóriám   osôb   chápaných   všeobecným   a   abstraktným spôsobom.   Navyše,   Súdny   dvor   v   odseku   76   vo   veci   C-503/07   P   (citované   vyššie) konštatoval,   že   ani   z   cieľov   Smernice   2003/87/ES,   vykladaných   vo   svetle   jej   piateho odôvodnenia, ani z piateho kritéria prílohy III, ani zo žiadnych ďalších ustanovení uvedenej smernice nevyplýva pre prevádzkovateľov zariadení nejaká záruka, že pre nich bude použitá určitá   alokačná   metóda   alebo   že   dokonca   dostanú   určité   množstvo   emisných   kvót skleníkových plynov.

Najvyšší súd... z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného č 54255/2011, zistil, že Európska komisia rozhodnutím z 20. júna 2008 prijala NAP Slovenskej republiky na roky 2008-2012. Následne žalovaný zverejnil NAP na svojom webovom   sídle,   na   základe   čoho   NAP   nadobudol   záväznosť.   Na   základe   uvedených skutočnosti   citovanej   judikatúry   Súdneho   dvora   Európskej   únie   a   citovaných   právnych predpisov Najvyšší súd..., zhodne so Súdnym dvorom Európskej únie, uzavrel, že NAP má charakter všeobecne záväzného predpisu; nejde o hybridný akt ani o individuálny správny akt. NAP síce nie je publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, avšak proces jeho prijímania, schvaľovania a jeho záväznosť sú upravené vo všeobecne záväzných právnych predpisoch   -   zákone   č.   572/2004   Z.   z.   a   Smernici   2003/S7/ES   -   ktoré   sú   publikované v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   a   v   Úradnom   vestníku   Európskej   únie.   Preto nemožno mať pochybnosti o jeho všeobecnej záväznosti.

Od tohto čiastkového záveru sa následne odvíja otázka možného prieskumu NAP v správnom súdnictve ako podkladového rozhodnutia v zmysle § 245 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

V zmysle ustanovenia § 245 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu posúdi súd i zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia)   o   ktoré   sa   preskúmavané   rozhodnutie   opiera,   ak   bolo   preň   prv   urobené rozhodnutie záväzné a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup. Z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že prv urobeným rozhodnutím sa rozumie individuálny správny akt správneho orgánu, ktorého zákonnosť je správnym súdom vo vzťahu k žalobou napadnutému   rozhodnutiu   posúdená   ako   predbežná   otázka.   Ďalším   argumentom nasvedčujúcim tomu, že prv urobené správne rozhodnutie musí byť individuálnym správnym aktom, je zadefinovanie spôsobilého predmetu súdneho prieskumu v § 7 ods. 2 a v § 244 ods. 1 až ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku - musí ísť o rozhodnutie orgánu verenej správy, ktoré bolo vydané v správnom konaní, alebo rozhodnutie správneho orgánu, ktoré zakladá,   mení   alebo   ruší   oprávnenia   a   povinnosti   fyzických   a   právnických   osôb   alebo ktorými   môžu   byť   práva,   právom   chránené   záujmy   alebo   povinnosti   fyzických   alebo právnických osôb priamo dotknuté. Pojmom „rozhodnutie“ je potrebné chápať individuálny správny akt vydaný v individuálnom prípade, individuálnej právnej veci a týka sa konkrétne určeného subjektu (fyzickej osoby alebo právnickej osoby). Spôsobilým predmetom súdneho prieskumu, prípadne prv urobeným správnym rozhodnutím, v žiadnom prípade nemožno chápať normatívny akt, či už zákon alebo podzákonné normy. NAP je všeobecne záväzným predpisom, ktorý nemôže byť súdom v správnom súdnictve preskúmavaný, a to ani ako prv urobené   správne   rozhodnutie   podľa   §   245   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Súd v správnom   súdnictve   nemôže   vysloviť   súlad   alebo   nesúlad   NAP   so   zákonom   alebo so Smernicou   2003/87/ES,   prípadne   autoritatívne   konštatovať   zvýhodňovanie   určitých podnikov, odvetví a činností v Komisiou posúdenom a záväznom NAP, keďže kompetentným súdom   na   vyslovenie   tohto   záveru   je   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   a   Súdny   dvor Európskej únie. Krajský súd v Bratislave preto prekročil svoju právomoc, keď preskúmal NAP   ako   prv   urobené   správne   rozhodnutie   podľa   §   245   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku a vyslovil jeho nesúlad so zákonom č. 572/2004 Z. z. a so Smernicou 2003/87/ES (a contrario § 7 ods. 2, § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku).

Najvyšší   súd...   sa   ďalej   zaoberal   výkladom   ustanovenia   §   9   ods.   3   zákona č. 572/2004   Z.   z.,   či   je   odôvodnený   záver   krajského   súdu,   že   noví   účastníci   schémy obchodovania majú právny nárok na bezodplatné pridelenie kvót z rezervy kvót. Najprv je potrebné uviesť, že kvóty možno prideliť len na základe NAP podľa § 8 ods. 8 alebo plánu pre dobrovoľných účastníkov schémy obchodovania (§ 9 ods. 2 zákona č.. 572/2004 Z. z.). Podľa   ustanovenia   §   9   ods.   3   zákona   č.   572/20O4   Z.   z.   „novým   účastníkom   schémy obchodovania ministerstvo bezodplatne pridelí kvóty z rezervy kvót do 60 dní odo dňa doručenia kópie povolenia podľa § 5 ods. 4; o pridelení kvót vydá ministerstvo účastníkom schémy obchodovania potvrdenie. Ministerstvo prideľuje kvóty novým účastníkom schémy obchodovania   v   poradí   podľa   dátumu   nadobudnutia   právoplatnosti   povolenia na vypúšťanie skleníkových plynov podľa § 5 úž do vyčerpania rezervy kvót“. Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že nový účastník schémy obchodovania má právny nárok na bezodplatné pridelenie kvót v každej situácií, teda aj po vyčerpaní rezervy kvót. S týmto názorom krajského súdu sa nemožno stotožniť V prvom rade Najvyšší súd... uvádza, že krajský súd nevykonal teleologický výklad citovaného ustanovenia, výklad, ktorý použil, nie je ani gramatickým ani logickým výkladom ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 572/2054 Z. z. Citované   ustanovenie   vykladal   bez   vzájomného   kontextu   medzi   prvou   a   druhou   vetou, nezohľadnil zákonný limit „až do vyčerpania rezervy kvót“, čo je v rozpore s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Právna teória aj súdna prax apeluje na výklad právnej normy (okrem iných), ktorým sa jednotlivé ustanovenia vykladajú vo vzájomnej súvislosti a nie izolovane,   či   už   vo   vzťahu:   ustanovenie   -   ostatný   text   zákona   alebo   vo   vzťahu   medzi jednotlivými   vetami   (právnymi   normami)   vykladaného   ustanovenia;   rovnako   apeluje na ideologický   výklad   právnej   normy   (výklad   e   ratioea   legis),   ktorý   spočíva   v   hľadaní a nachádzaní zmyslu a účelu právnej normy a v ich duchu sa vykladajú ostatné ustanovenia konkrétneho   zákona.   V NAP   je   vytvorená   rezerva   kvót   pre   nových   účastníkov   schémy obchodovania,   ktorá   má   určitý   objem.   Po   vyčerpaní   rezervy   kvót   určenej   pre   nových účastníkov schémy obchodovania, ktorým sú kvóty pridelene bezodplatne, už nie je možné bezodplatne kvóty previesť, pretože nie je z čoho, rezerva už je spotrebovaná, ako taká už neexistuje Uvedené vyplýva aj z uznesenia Súdneho dvora vo veci C-503/047 P, odsek 76 (citované vyššie), podľa ktorého ani z cieľov Smernice 2003/87/ES, vykladaných vo svetle jej   piateho   odôvodnenia,   ani   z piateho   kritéria,   prílohy   III,   ani   zo   žiadnych   ďalších ustanovení uvedenej smernice nevyplýva pre prevádzkovateľov zariadení nejaká záruka, že pre nich bude použitá určitá alokačná metóda alebo že dokonca dostanú určité množstvo emisných kvót skleníkových plynov. Rovnako to nevyplýva ani zo zákona c. 572/2004 Z. z. Žalovaný preto v zmysle ústavného imperatívu vyjadreného v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (podľa ktorého “štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“) nemôže bezodplatne prideliť kvóty novým účastníkom   schémy   obchodovania   po vyčerpaní   kvót,   pretože   mu   to   zákon č.   572/2004 v ustanovení § 9 ods. 3 druhá veta nedovoľuje. Tento stav je jednoznačný, nespochybniteľný a neumožňuje žiaden iný spôsob výkladu právnej normy. Postup krajského súdu pri výklade ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 572/2004 Z. z. je v rozpore s čl. 2 ods. 2, čl. 152 ods. 4 Ústavy   Slovenskej   republiky,   svojvoľný,   nezodpovedá   účelu   Smernice   2003/87/ES   ani zákona č. 572/2004 Z. z.:

Účelom   Smernice   2003/87/ES   je   znižovanie   emisii   skleníkových   plynov vo všeobecnosti   a   systém   obchodovania   s   kvótami   zriadený   smernicou   osobitne,   majú prvoradú   dôležitosť   v   rámci   boja   proti   globálnemu   otepľovaniu,   čo   je   fenomén,   ktorý predstavuje   jednu   z   najväčších   spoločenských,   hospodárskych   a   environmentálnych hrozieb, ktorým v súčasnosti čelí svet (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 23. septembra 2009 vo veci T-263/07 Estónska republika proti Komisii, odsek 49). Pokiaľ ide o prebratie alebo vykonanie smernice v oblasti životného prostredia, je potrebné pripomenúť znenie článku 249 ods. 3 ZES (od prijatia Lisabonskej zmluvy ide o čl. 288 ZFEÚ), podľa ktorého „smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý   sa   má   dosiahnuť,   pričom   sa   voľba   foriem   a   metód   ponecháva   vnútroštátnym orgánom“.   Z toho vyplýva,   že ak predmetná smernica nestanovuje formu a metódy na dosiahnutie konkrétneho výsledku, členský stál má v zásade úplnú voľnosť pri výbere foriem a   metód   na   dosiahnutie   uvedeného   výsledku.   Z   toho   takisto   vyplýva,   že   v   prípade neexistencie pravidla Spoločenstva, ktoré by jasným a presným spôsobom upravovalo formu a metódy, ktoré musí členský štát použiť, prináleží Komisii, aby v rámci výkonu svojej kontrolnej právomoci najmä na základe článkov 211 ZES a 226 ZES z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že nástroje, ktoré členský štát v tejto súvislosti použil, sú v rozpore s právom Spoločenstva (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 7. novembra 2007,   Nemecko/Komisia,   T-374/04,   Zb.   s.   II-4431,   bod   78   a   tam   citovanú   judikatúru). Pokiaľ ide konkrétnejšie o vykonanie smernice, z článku 9 ods. 1 a 3, ako aj z článku 11 ods. 2 smernice jednoznačne vyplýva, že členský štát je jediný oprávnený jednak vypracovať NAP, ktorým chce dosiahnuť ciele stanovené smernicou, pokiaľ ide o emisie skleníkových plynov, a ktorý oznámi Komisii, a jednak prijať konečné rozhodnutia stanovujúce celkové množstvo kvót, ktoré pridelí na každé päťročné obdobie a rozdelenie tohto množstva medzi hospodárske   subjekty.   Pri výkone týchto právomocí   teda členský   štát disponuje určitou mierou   voľnosti   pri   výbere   opatrení,   ktoré   považuje   za   najvhodnejšie   na   dosiahnutie výsledku   stanoveného   uvedenou   smernicou   v   osobitnom   kontexte   vnútroštátneho   trhu s energiou (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. novembra 2007, Nemecko/Komisia, už citovaný, bod 80; rozsudok Sódu prvého stupňa T-263/07, odseky 51, 53).

V   dôvodovej   správe   k   zákonu   č.   572/2004   Z.   z.   (parlamentná   tlač   č.   758)   sa konštatuje, že Slovenská republika ako aj Európska únia sú stranami Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy z roku 1992. Pre Slovensko z dohovoru a protokolu vyplýva rovnaký záväzok ako pre ostatné krajiny Európskej únie: neprekročiť v období rokov 2008 - 2012 priemernú   úroveň   emisií   skleníkových   plynov   z   roka   1990   zníženú   o   8   %.   Po   dlhšom zvažovaní   a   prípravách   bola   ako   najefektívnejší   spôsob   dosiahnutia   medzinárodného záväzku   prijatá   smernica   Európskej   únie   z   13.   októbra   2003   č.   2003/87/ES,   ktorou   sa ustanovuje systém obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v Spoločenstve a ktorou   sa   mení   a   dopĺňa   smernica   rady   96/61/ES.   Ekonomický   nástroj,   akým   je obchodovanie s emisiami, vytvára sústavný tlak na prevádzkovateľov, aby hľadali lacnejšie možnosti   zníženia,   emisii   a   optimálne   atakovali   prostriedky.   Návrh   zákona   preberá spomínanú   smernicu,   reguluje   emisie   skleníkových   plynov,   ktoré   doteraz   nepodliehali žiadnemu právnemu predpisu prostredníctvom schémy obchodovania a zároveň modifikuje jestvujúci systém emisných kvót znečisťujúcich látok.

Z uvedeného vyplýva, že nemožno konštatovať, že noví účastníci majú právny nárok na   bezodplatné   pridelenie   kvót,   pretože   bezodplatne   prideľovanie   kvót   je   limitované objemom vytvorenej rezervy. Z oznámenia Európskej komisie o usmernení pomôcť členským štátom pri uplatňovaní kritérií uvedených v zozname prílohy III k Smernici 2003/87/ES, že členské štáty majú pri vytváraní rezervy kvót pre nových účastníkov schémy obchodovania povolenú mieru voľnej úvahy (vytvorenie rezervy kvót, z ktorej sa budú kvóty prideľovať novým   účastníkom   bezodplatne,   prípadne   formou   aukcie,   alebo   si   noví   účastníci   budú musieť   zakúpiť   všetky   kvóty   priamo   na   trhu),   ktorej   účelnosť   Európska   komisia nepreskúmava;   nepreskúmava   ju   ani   Súdny   dvor   Európskej   únie,   ani   vnútroštátny   súd. Krajský sud preto nebol oprávnený skúmať objem rezervy kvót a porovnávať jej výšku s ostatnými krajinami, medzi ktorými sa napokon nachádzajú aj krajiny, ktoré mali v období rokov 2008-2012 vytvorenú nulovú rezervu kvót (Malta) alebo takmer nulovú rezervu kvót (Luxembursko 0,0030 % z celkového objemu kvót) a noví účastníci boli povinní si všetky kvóty zakúpiť priamo na trhu, čo je tiež v súlade so stanoviskom Komisie. Navyše, krajský súd   nešpecifikoval,   s   ktorými   údajmi   zverejnenými   na   internete   porovnával   tabuľku emisných   kvót,   neuviedol   žiadnu   internetovú   stránku,   na   ktorej   sa   tieto   údaje   mali nachádzať, na základe čoho je tvrdenie krajského súdu neverifikovateľné a vágne.

Najvyšší súd... poukazuje aj na zmätočnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ktorá   vyplýva   z   rozporu   medzi   jeho   výrokom   a   odôvodnením.   Vo   výroku   rozsudku   sa uvádza,   že   Krajský   súd...   zrušil   rozhodnutie   žalovaného   podľa   §   250j   ods.   2   písm.   a/ Občianskeho   súdneho   poriadku   (rozhodnutie   žalovaného   vychádzalo   z   nesprávneho právneho posúdenia veci), no v odôvodnení rozsudku sa na strane 16 uvádza ako dôvod zrušenia § 250j ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci) a na strane 27 opäť § 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku. Uvedené nezrovnalosti krajský súd žiadnym spôsobom neodstránil. Na druhej strane Najvyšší súd... nesúhlasí s názorom žalovaného, že jeho list nemôže byť predmetom preskúmavania súdom. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu... vyplýva, že aj list správneho orgánu môže byť predmetom preskúmavania súdom, ak sa ním zasahuje do práv, právom chránených záujmov a povinností účastníkov správneho konania, prípadne ním zakladajú, menia alebo rušia práva a povinností účastníkov správneho konania, bez ohľadu   na   to,   či   sa   na   konanie   vzťahuje   alebo   nevzťahuje   Správny   poriadok.   List žalovaného bol spôsobilý zasiahnuť do práv žalobcu na bezodplatné pridelenie emisných kvót   ako   nového   účastníka   schémy   obchodovania,   a   preto   je   preskúmateľný   súdom v správnom   súdnictve.   Krajský   súd   túto   skutočnosť   vyhodnotil   správne   a   pripustenie preskúmania   listu   žalovaného   predstavuje   nezamedzenie   prístupu   k   súdu;   nemala   však vplyv na zákonnosť rozhodnutia krajského súdu vzhľadom na pochybenia krajského súdu, na ktoré bolo poukázanie vyššie.

Na základe uvedeného Najvyšší súd... konštatuje, že Krajský súd... vec nesprávne právne   posúdil,   nad   rámec   svojej   právomoci   preskúmaval   NAP   podľa   §   245   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku, vykladal ustanovenie § 9 ods. 3 zákona č. 572/2004 Z. z. ústavne nekonformne a v rozpore s účelom zákona č. 572/2004 a Smernicou 2003/87/ES, nezohľadnil   judikatúru   Súdneho   dvora   Európskej   únie,   prípadne   Súdu   prvého   stupňa (napríklad T-263/07, T-374/04, C-503/047 P, T-178/05, T-2S/07). Postup a rozhodnutie žalovaného boli v súlade s § 9 ods. 3 zákona č. 572/2004 Z. z. aj so Smernicou 2003/87/ES, preto nie je dôvod na jeho zrušenie podľa § 250j ods. 2 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd... postupoval podľa § 250ja ods. 3 posledná veta v spojení s § 220 Občianskeho súdneho poriadku, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 187/2011-174 zo dňa 23. mája 2012 zmenil a žalobu žalobcu zamietol.»

15. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

16.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Sžp 31/2012   z 1.   augusta   2013   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   najvyšší   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základných práv podľa čl. 35 ústavy (ktoré bližšie nekonkretizovala) a práv podľa čl. 14 a čl. 1 protokolu č. 12 (pozri body 1 a 6), a to v spojení s porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V súvislosti (spojení) s tým namietala aj porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 ústavy (pozri tiež bod 9).

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   postupom a rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   možným porušením   základného   práva   na súdnu   a   inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je možné vzhľadom na to uvažovať ani o porušení týchto ďalších sťažovateľkou označených práv, ktorých porušenie namietala (navyše výslovne) v súvislosti s porušením („v spojení...“) základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (body 1 a 6).

19. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľky hmotnoprávneho   charakteru   (IV.   ÚS   116/05).   Ústavný   súd   totiž   v   súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

20. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky je aj v časti namietajúcej porušenie čl. 35 ústavy, čl. 14 dohovoru a čl. 1 protokolu č. 12, ako aj čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 ústavy zjavne neopodstatnená.

21. Pokiaľ sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti (v rámci svojej argumentácie, pozn.) namietala nesúlad NAP (odobreného Európskou komisiou) s normami vyššej právnej sily, ústavný súd poukazuje na zákonom o ústavnom súde ustanovený postup pri konaní o súlade podľa čl. 125 ústavy (§ 37 a nasl. zákona o ústavnom súde).

22. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014