znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 97/2012-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. februára 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.   S.,   B.,   toho   času   vo   väzbe,   právne   zastúpeného advokátom JUDr. J. O., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 153/2010 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 8. júna 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. S.   o d m i e t a   z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra 2011   doručená   a 12.   decembra   2011   doplnená   sťažnosť   L.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2 T 153/2010   (ďalej   aj   „napadnuté   konanie“)   v   súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 8. júna 2011 (ďalej aj „žiadosť o prepustenie z väzby“).

2. Zo sťažnosti, jej doplnenia a príloh k nej vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 68/2010 z 30. apríla 2010 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) s tým, že väzba uňho začala plynúť 26. apríla 2010. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 5 Tpop 13/2010 z 26. mája 2010   rozhodol   o zmene dôvodov   väzby sťažovateľa   len podľa   §   71   ods.   1 písm. c) Trestného poriadku. Okresný súd svojím ostatným rozsudkom č. k. 2 T 153/2010-527 z 8. júna 2011 uznal sťažovateľa vinným zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) a ods. 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších   predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), ktorý sťažovateľ napadol odvolaním, o ktorom v súčasnom období prebieha odvolacie konanie na krajskom súde.

3. Sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu na hlavnom pojednávaní okresného súdu konanom 8. júna 2011 požiadal o prepustenie z väzby s poskytnutím písomného sľubu ako možnosti náhrady väzby. Jeho žiadosti okresný súd uznesením č. k. 2 T 153/2010-538 z 8. júna 2011 zamietol. Krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 24/11 z 30. augusta 2011 zamietol   sťažovateľom   podanú   sťažnosť   ako   nedôvodnú   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c) Trestného   poriadku.   Z obsahu   podanej   sťažnosti   a jej   doplnenia   vyplýva,   že   sťažovateľ napáda   postup   okresného   súdu   pri   rozhodovaní   o   jeho   žiadosti   o   prepustenie   z väzby, ktorého   nedostatky   mali   spočívať   predovšetkým   v oneskorenom   predložení   veci na nadriadený krajský súd, ktorý mal právomoc rozhodnúť o opravnom prostriedku podľa § 193 Trestného poriadku. V sťažnosti uvádza: „Okresný súd v Bardejove predložil spis na rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove dňa 24. 08. 2011, teda po viac ako 2 mesiacoch, čo je možné hodnotiť ako zbytočné prieťahy v konaní, čím porušil moje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy...“

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo L. S. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a čl. 38 ods. 2 Listiny... a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   postupom   Okresného   súdu   v   Bardejove   v konaní vedenom pod sp. zn.: 2 T 153/2010 porušené bolo.

2. L. S. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.000 Eur...

3. Okresný súd v Bardejove je povinný uhradiť L. S. trovy právneho zastúpenia v sume 314,18 Eur...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti (návrhom na rozhodnutie), teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

8. Sťažovateľ namieta porušenie základného svojho práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o   prepustenie   z   väzby   z 8. júna   2011,   ktoré   malo trvať   neprimerane   dlhú   dobu   a malo spočívať v pochybení okresného súdu, ktorý „... predložil spis na rozhodnutie Krajskému súdu... po viac ako 2 mesiacoch, čo je možné hodnotiť ako zbytočné prieťahy v konaní...“.

9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (podobne čl. 38 ods. 2 listiny) každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

10.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   o   zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov (I. ÚS 66/98).   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03).   Za   iné   dôvody   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   treba   nesporne   považovať   aj   konkrétne   okolnosti   prípadu, predovšetkým   intenzitu   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní dotknutého   orgánu   verejnej   moci   a   ich   ústavnoprávny   rozmer   vrátane   miery,   ktorou sťažovateľ priamo alebo nepriamo k pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany dotknutému   orgánu   verejnej   moci   svojím   konaním   prispel,   a   ich   únosnosť   z   hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta (IV. ÚS 62/08).

11. Právo byť vo väzbe len po nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo prepustený počas konania, predstavuje iné základné právo, než akým je právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy). Podľa ústavného súdu «Vzťah medzi právami podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 17 ods. 2 ústavy je obdobný ako medzi právami podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 5 ods. 3 dohovoru. Zatiaľ čo čl. 6 ods. 1 v časti týkajúcej sa primeranosti lehoty na prejednanie   veci   súdom   sa   vzťahuje na všetkých   účastníkov   súdneho   konania s cieľom chrániť ich pred nadmernými procesnými prieťahmi, čl. 5 ods. 3 sa týka len obvinených osôb,   ktoré   sú   pozbavené   osobnej   slobody,   a ochraňuje   ich   pred   neopodstatnene   dlhou väzbou (obdobne pozri napr. rozsudok vo veci Stögmüller v. Rakúsko, 10. novembra 1969, strana 40, § 5, na ktorý odkazuje aj rozsudok vo veci Punzelt, § 98). Zákonite potom aj slovne príbuzné pojmy, akými sú napríklad „primeraná lehota“ alebo „bez prieťahov“ sa vykladajú sčasti odlišne pri čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru v porovnaní s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru» (III. ÚS 7/2000). Pôsobnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého sťažovateľ namietal porušenie svojho práva, sa vzťahuje iba na konanie, v ktorom sa rozhoduje o občianskych právach alebo záväzkoch, prípadne o oprávnenosti trestného obvinenia. O oprávnenosti trestného obvinenia sa rozhoduje v trestnom konaní, s ktorým súvisí, predchádza mu alebo po ňom nasleduje rad konaní alebo rozhodnutí, ktoré sa priamo netýkajú oprávnenosti trestného obvinenia, a spravidla tieto konania, medzi iným aj konanie o rozhodnutí o väzbe, nepodliehajú režimu čl. 6 dohovoru. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa tiež zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe vrátane konania a rozhodovania trestného súdu o žiadosti o prepustenie z väzby,   pre   ktoré   platí   špeciálna,   pokiaľ   ide   o   procesné   záruky   poskytnuté   osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom   právo   na   osobnú   slobodu   a   bezpečnosť   (III.   ÚS   272/03,   II.   ÚS   15/05, IV. ÚS 65/05). Ústavný súd v tejto súvislosti rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva,   podľa   ktorej   osobnú   slobodu   chráni   v   zásade   čl.   5   dohovoru   (napr.   rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971). Uvedený výklad sa uplatňuje aj vo vzťahu k čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ktorých porušenie sa namieta.

12.   Sťažovateľ,   kvalifikovane   zastúpený   právnym   zástupcom,   namieta   porušenie svojho práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorého malo dôjsť postupom okresného   súdu   v   napadnutom   konaní,   ktorý   s   viac   ako   dvojmesačným   oneskorením postúpil   vec   krajskému   súdu.   Namietať   uvedený   postup   okresného   súdu   nie   je   možné prostredníctvom v petite sťažnosti označených základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré sa na daný prípad vecne nevzťahujú.   Pokiaľ   sa   sťažovateľ   mienil   právne   účinným   spôsobom   domáhať   ochrany svojich   porušených   práv postupom   okresného   súdu,   ktorý   o jeho žiadosti   o   prepustenie z väzby nekonal dostatočne rýchlo, mal tak učiniť prostredníctvom práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru.

13. Článok 17 ods. 2 ústavy upravuje ústavnoprocesný princíp uplatňujúci sa pri obmedzovaní osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom a právnom štáte. K obmedzeniu   osobnej   slobody   podľa   citovaného   článku   môže   dôjsť   len   z   dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Takýmto dôvodom je aj väzba obvineného, ktorá je zabezpečovacím   prostriedkom   slúžiacim   výnimočne   na   zaistenie   osoby   obvineného na účely   trestného   stíhania,   ktorej   základným   cieľom   je   to,   aby   neprítomnosť   osoby obvineného najmä v počiatočnom predsúdnom (ale aj súdnom) štádiu trestného stíhania nezmarila cieľ trestného konania vyjadrený v § 1 ods. 1 Trestného poriadku.

14. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu   a   na   základe   rozhodnutia   sudcu   alebo súdu;   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a   nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené   zárukou   (III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   100/04).   Z   čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby.

15. Dohovor v čl. 5 a ústava v čl. 17 sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej slobody jednotlivca.

16.   Sťažovateľom   označené   práva,   ktorých   porušenie   namieta,   nachádzajú   svoj význam v postupe a rozhodovacej činnosti súdov pri rozhodovaní v merite veci, teda o vine a treste obžalovaného za trestnú činnosť kladenú mu za vinu prokurátorom v konaní pred súdom. Sťažovateľ v tomto rozsahu pred podaním ústavnej sťažnosti disponoval účinným prostriedkom nápravy podľa § 55 Trestného poriadku, prostredníctvom ktorého je možné namietať   prieťahy   v   postupe   okresného   súdu.   Rovnako   je   z obsahu   spisu   nesporné,   že okresný súd vecne rozhodol 8. júna 2011 a spis sa v súčasnosti nachádza na krajskom súde v dôsledku   podaného   odvolania.   Sťažovateľ   podal   sťažnosť   na   ústavnom   súde   až 10. októbra   2011,   t.   j.   v čase,   keď   k prieťahom   v   činnosti   okresného   súdu   už nemohlo dochádzať.

17.   Vzhľadom   na   absenciu   vecného   súvisu   medzi   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 8. júna 2011   a v petite   označenými   článkami   ústavy,   listiny   a   dohovoru   ústavný   súd   pri predbežnom   prerokovaní   sťažovateľom   podanej   sťažnosti   rozhodol   o   jej   odmietnutí z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku bolo už bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   ostatnými   požiadavkami   sťažovateľa   uplatnenými v podanej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. februára 2012