znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 97/2010-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. L., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. T., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov pri rozhodovaní o jeho žiadosti z 27. novembra 2008 o prepustenie z väzby a uznesením Okresného súdu Prešov z 25. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra 2009   doručená   sťažnosť   M.   L.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   označená   ako doplnenie sťažnosti z 29. mája 2009, ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pri   rozhodovaní   o   jeho   žiadosti z 27. novembra 2008 o prepustenie z väzby a uznesením okresného súdu z 25. mája 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti   uviedol «3.   decembra 2008 bola Krajským prokurátorom v Prešove   podaná   Okresnému   súdu   v   Prešove   na   moju   osobu   obžaloba.   Avšak   súd nerozhodol o ďalšom trvaní väzby. Samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu nie je postačujúca   na   splnenie   kritéria   „zákonnosti“   väzby   v   zmysle   čl.   5   ods.   1   dohovoru a nemôže bez príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby (rozsudok Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61).».

Sťažovateľ tiež poukázal, že „absencia formálneho rozhodnutia okresného súdu k 3. decembru   2008,   na   ktorý   pripadol   koniec   väzby   v   prípravnom   konaní,   vo   svojich dôsledkoch znamená, že na ďalšie trvanie väzby počnúc 4. decembrom 2008, nebol právny titul, ktorý by zabezpečil jej legitímnosť a legálnosť. Ak som vo väzbe aj po podaní obžaloby bez   rozhodnutia   súdu   o   tejto   väzbe,   tak   väzbu   treba   považovať   za   nezákonnú,   pričom nezákonnosť trvania väzby zakladá aj jej protiústavnosť, pretože je nevyhnutné dôsledne rešpektovať ústavnú požiadavku, aby sa väzba vždy opierala o rozhodnutie súdu.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že „v postupe Okresného súdu v Prešove, pre rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby z 27. novembra 2008 a následne uznesením Okresného súdu v Prešove z 25. mája 2009, ktorým mi bola moja žiadosť o prepustenie z väzby zamietnutá, bolo porušené moje ústavné právo na osobnú slobodu, nakoľko toto rozhodnutie nebolo vydané z dôvodov a spôsobom ako to určuje Trestný poriadok, a súčasne postupom Okresného súdu v Prešove, ktorý po podaní obžaloby zo dňa 3. decembra 2008, nerozhodol o ďalšom trvaní mojej väzby, bolo porušené moje ústavné právo na osobnú slobodu (čl. 17 úst. zák. č. 460/1992 Zb.), preto žiadam, aby bolo napadnuté uznesenie Okresného súdu v Prešove zrušené ako protiústavné, a aby bolo prikázané Okresnému súdu v Prešove, aby ma ihneď prepustil na slobodu.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že nerozhodnutím o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 27. novembra 2008 a uznesením okresného súdu z 25. mája 2009, ktorým jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol, bolo porušené jeho základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy. Podľa zistenia ústavného súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   I.   ÚS   360/09,   ktoré   bolo   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   rozhodoval o identickom   predmete   konania.   Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   uznesením   sp.   zn. I. ÚS 360/09 z 25. novembra 2009 odmietol v časti ako zjavne neopodstatnenú a v časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu, pričom predmetné uznesenie ústavného súdu bolo sťažovateľovi doručené 14. januára 2010 a jeho právnemu zástupcovi 13. januára 2010. Vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť   ústavný   súd   posudzoval   podanie   sťažovateľa zo 4. decembra 2009 doručené ústavnému súdu 7. decembra 2009 ako nové podanie. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

V zmysle judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 36/03, I. ÚS 226/05) rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je rozhodnutím „o konaní“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde. Nejde však o podmienku konania, ktorú možno dodatočne splniť v ďalšom návrhu, ktorým sa napáda to isté právoplatne skončené konanie a ktoré bolo napadnuté v predchádzajúcom návrhu, ktorý bol odmietnutý ako zjavne neopodstatnený.

Vychádzajúc z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   sťažnosť sťažovateľa je neprípustná, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010