znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 97/08-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   marca   2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., Z., zastúpeného advokátkou JUDr. G. S., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej   povesti   a na   ochranu   mena   podľa   čl.   19   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 153/2005 a jeho uznesením z 27. novembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2007 doručená faxom a 6. júna 2007 poštou   sťažnosť P.   K. (ďalej len „sťažovateľ“)   vo veci namietaného porušenia „základného práva (...) na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena upravené v čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo upravené v čl.   48 ods.   1 spočívajúce v tom,   že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi   (...)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.: 11 C 153/2005“.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) boli v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 153/2005 porušené ním označené základné práva.

Ďalšie požiadavky prezentoval sťažovateľ v petite svojej sťažnosti takto:   „2. Krajskému súdu Bratislava sa prikazuje zrušiť rozhodnutie I.-stupňového súdu a vrátiť tomuto vec na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci samej.   3. P. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500.000,- Sk (...), ktoré je mu Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť do 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu.   4. Okresný súd Bratislava II je povinný uhradiť P. K. trovy právneho zastúpenia (...).“

2. Keďže z obsahu sťažnosti (najmä jej petitu) jednoznačne nevyplývalo, proti komu sťažnosť smeruje, vyzval ústavný súd právnu zástupkyňu sťažovateľa listom z 20. júla 2007 na upresnenie (označenie) zodpovedného subjektu a predloženie relevantných dokladov na posúdenie plynutia lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“).

3. Právna zástupkyňa sťažovateľa listom z 9. júla 2007 upravila iba bod 2 petitu takto:„2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 27. 11. 2006, č. k. 11 C 153/2005-36 a vracia tomuto vec na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci samej.“

4. Zo sťažnosti vyplýva, že predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod   sp.   zn.   11   C   153/2005   bol   návrh   sťažovateľa   na   úpravu   a doplnenie   pracovného posudku   vypracovaného   odporcom   v spore   so   S.,   a.   s.,   B.   Sťažovateľ   na   pojednávaní konanom 27. novembra 2006 prostredníctvom svojho právneho zástupcu vzal návrh „späť v celom rozsahu“ a žiadal „konanie zastaviť, vzhľadom na zánik práva domáhať sa úpravy pracovného posudku, t. j. prekluzie, keďže pracovný posudok prevzal navrhovateľ 6. 4. 2005 a návrh na úpravu posudku došiel Okresnému súdu 7. 7. 2005“. Vzhľadom na uvedené okresný súd uznesením č. k. 11 C 153/2005-36 z 27. novembra 2006 konanie zastavil.

Prvostupňové uznesenie bolo (podľa vyjadrenia sťažovateľa uvedeného v odvolaní z 20. januára 2007) sťažovateľovi doručené 9. januára 2007.

O sťažovateľovom   odvolaní   (poukazoval   na   §   57   a   §   58   Občianskeho   súdneho poriadku dodatočne tvrdiac, že návrh podal súdu včas) rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   č.   k.   6   Co   73/07-40   zo   6.   marca   2007   tak,   že prvostupňové uznesenie potvrdil. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:„Odvolací   súd,   ktorý   bol   viazaný   rozsahom   a dôvodmi   odvolania   (§   212   ods.   1 O. s. p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 písm. c/ O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Navrhovateľ na pojednávaní dňa 27. 11. 2006 (č. l. 31-34) vzal návrh na začatie konania späť. Správne preto postupoval súd prvého stupňa, keď konanie zastavil podľa § 96 ods. 1 O. s. p.

K odvolacím námietkam navrhovateľa treba uviesť, že v dôsledku späťvzatia návrhu nebolo povinnosťou súdu prvého stupňa zaoberať sa meritom veci, teda ani skúmať, či navrhovateľ podal návrh pred alebo po uplynutí lehoty uvedenej v § 75 ods. 3 Zák. práce. Ak súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že návrh bol podaný po   uplynutí   uvedenej   lehoty,   urobil   tak   nad   rámec   svojich   povinností.   Z procesného hľadiska   bolo   totiž   povinnosťou   súdu   prvého   stupňa   odôvodniť   iba   výrok   o zastavení konania.   Iba   tento   výrok   je   pre   účastníkov   konania   záväzný   (§   159   ods.   2   veta   pred podkočiarkou O. s. p.).

Z uvedeného vyplýva, že napadnuté uznesenie je vecné správne a preto ho odvolací súd   potvrdil   podľa   §   219   O.   s.   p.“ (Druhostupňové   rozhodnutie   bolo   doručené sťažovateľovi 3. apríla 2007.) II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody   uvedené   v § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho prijatiu   na   ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nie   je   daná   jeho   právomoc   na   prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie označených základných práv výlučne postupom a rozhodnutím okresného súdu (pozri body 1 a 3 I. časti odôvodnenia).

Podľa názoru ústavného súdu nie je daná jeho právomoc na konanie a rozhodovanie o sťažnosti,   ktorá   smeruje proti   postupu   okresného súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 11 C 153/2005. Právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy a ustanovenia § 49 zákona o ústavnom súde je totiž subsidiárna, je teda daná iba vtedy, ak o ochrane základných   práv   nerozhoduje   iný   súd.   V danom   prípade   bolo   proti   prvostupňovému uzneseniu prípustné odvolanie, o ktorom bol oprávnený konať a rozhodnúť odvolací súd. V jeho   právomoci   bolo   poskytnúť   ochranu   sťažovateľovi.   Vychádzajúc   z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu bola preto sťažnosť smerujúca proti okresnému súdu odmietnutá   pre   nedostatok   právomoci   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   napr. IV. ÚS 229/04).

Ústavný súd poznamenáva, že skutočnosť, že sa konanie pred všeobecným súdom neskončí   podľa   predstáv   (želania)   účastníka   konania,   nie   je   právnym   základom   pre namietanie porušenia ústavného práva sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Keďže   v zmysle   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný návrhom na začatie konania a sťažovateľ kvalifikovane zastúpený advokátkou namietal len postup   v konaní   a rozhodnutie   okresného   súdu,   ústavný   súd   sa   v rámci   predbežného prerokovania   sťažnosti   nezaoberal   posudzovaním   postupu   krajského   súdu   v odvolacom konaní.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Po   odmietnutí   sťažnosti   v celom   rozsahu   nie   je   potrebné   rozhodovať   o takých nárokoch na ochranu ústavnosti, ktorých uplatnenie a použitie predpokladá aspoň čiastočnú úspešnosť   sťažnosti.   Preto   ústavný   súd   nerozhodoval   o zrušení   napadnutého   uznesenia okresného súdu ani o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré sťažovateľ požadoval (čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy), a ani o trovách konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 13. marca 2008