znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 97/05-5

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna 2005 predbežne   prerokoval sťažnosť   Ing.   P.   K.   –   U.,   T.,   vo veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 8011/93 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 217/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. K. – U.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2005 doručená sťažnosť Ing. P. K. – U., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej   aj   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1   Cb   8011/93   a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 217/04.

Sťažovateľ   uviedol,   že   na   krajskom   súde   podal   22.   júla   1992   žalobný   návrh na zaplatenie „74 103,67 Sk“. V roku 1998 bol podaný návrh na zámenu účastníka konania „následkom singulárnej sukcesie a o tomto návrhu súd rozhodol uznesením až 30. 3. 2004 teda   po   šiestich   rokoch“. Podľa   názoru   sťažovateľa „skutočnosť,   že   došlo   v priebehu konania k zámene účastníkov nemôže sama osebe brániť uplatneniu práva na súde a to bez zbytočných   prieťahov“. Sťažovateľ   poukázal   i na   to,   že   on   neprispel   k zbytočným prieťahom   v danej   veci   a „čo   sa   týka   neúčasti   na   pojednávaní   4.   2.   2004   táto   bola ospravedlnená objektívnymi závažnými okolnosťami. (...) Daná právna vec navyše nebola právne zložitou a šlo o bežný obchodný spor týkajúci sa nezaplatených faktúr z roku 1991“.

Sťažovateľ   nepovažuje „za   správny   ani   postup   Krajského   súdu   Košice   pri doručovaní rozsudku odvolacieho súdu ak vychádzam z toho, že účastníkom konania na strane žalovaného bol Mestský podnik služieb, š. p. v likv. Obecný podnik T. malo byť rozhodnutie doručené do vlastných rúk štatutárneho zástupcu podniku – Ing. M. S. Súd nesprávne predmetný rozsudok doručil zakladateľovi tohto podniku, t. j. mestu T. konkrétne na adresu Mestského úradu v T., ktorého nepovažoval za účastníka konania“.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že krajský súd rozhodol vo veci svojím rozhodnutím sp. zn.   1   Cb   8011/93,   pričom   proti   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   bolo   podané odvolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   9.   februára   2005   rozhodnutím   sp.   zn. 2 Obo 217/04. Uvedené rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 25. marca 2005.

„Dĺžka   predmetného   súdneho   konania   predstavovala   dobu   neprimerane   dlhú a žalobca tak nemá možnosť dosiahnuť   reálne zaplatenie dlžnej čiastky od žalovaného, ktorý   v súčasnosti   nemá   žiaden   majetok,   nemá   sídlo   a len   formálne   je   zapísaný v obchodnom   registri   a nárok   je   v podstate   po   uplynutí   doby   trinástich   rokov nevymožiteľným.

Ak Ústavný súd SR po prerokovaní mojej sťažnosti vzhliadne jej opodstatnenosť čo do porušenia mojich ústavných práv v predmetnom súdnom konaní domáham sa i priznania odškodnenia vo výške 74.000,- Sk, ktorého výška zodpovedá ujme, ktorá mi vznikla tým, že môj nárok sa vzhľadom na neprimeranú dĺžku konania stal nevymožiteľným.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia   judikatúra).   Inými   slovami,   ústavný   súd   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez   najmenšej   pochybnosti   javí   ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   označeného   článku   ústavy,   ku   ktorému   malo   dôjsť postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Cb   8011/93   a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 217/04. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že uvedené súdne konania boli právoplatne skončené 25. marca 2005.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty (napr. II. ÚS 61/98). Tento účel už spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom skončení napadnutého súdneho konania. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď porušenie namietaného práva ešte trvalo (I. ÚS 34/99, I. ÚS 22/01, I. ÚS 29/02, I. ÚS 77/02).

Pretože sťažovateľ sa v predmetnej veci domáhal ochrany jeho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v čase,   keď   už   napadnutý   postup   súdov   bol   právoplatne skončený,   a teda   v čase   podania   sťažnosti   namietané porušenie   práva   už   netrvalo,   bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2005