znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 97/04-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna 2004 predbežne prerokoval sťažnosť A. B., bytom P., zastúpenej advokátom JUDr. M. Š.,   B., ktorou namietala porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 11 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v konaní   vedenom   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   pod sp. zn. Sž-o-Ks 47/03, na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 2 S 85/02 a na Okresnom úrade   v Prešove,   odbore   pozemkovom,   poľnohospodárstva   a lesného   hospodárstva,   pod sp. zn. OPPaLH 2000/32, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním zo 7. mája 2004 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 10. mája 2004, označeným ako „Ústavná sťažnosť“ A. B., bytom   P. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpená   advokátom   JUDr. M.   Š.,   B.,   namieta   porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 11 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd   (ďalej len „listina“),   ako   aj   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní   vedenom   na   Najvyššom   súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)pod sp. zn. Sž-o-Ks 47/03, na Krajskom súde   v Prešove   (ďalej   len „krajský   súd“)   pod   sp. zn. 2 S 85/02   a na   Okresnom   úrade v Prešove,   odbore   pozemkovom,   poľnohospodárstva   a lesného   hospodárstva   (ďalej   len „okresný úrad“), pod sp. zn. OPPaLH 2000/32.

Sťažovateľka   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 11 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Sž-o-KS   47/03   z 26.   novembra   2003, rozsudkom krajského súdu č. k. 2 S 85/02-22 zo 16. januára 2003, ako aj rozhodnutím okresného úradu č. k. OPPaLH 2000/32-16 Sl z 27. novembra 2000, citované rozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   ešte   v roku   1987   došlo   k vyvlastneniu   pozemkov sťažovateľky   za   účelom   výstavby   plaveckého   areálu.   Podaním   z 20.   novembra   1991 a zo 7. februára 1992 sťažovateľka uplatnila reštitučný nárok na vrátenie vlastníckeho práva k vyvlastneným pozemkom. Rozhodnutím okresného úradu č. k. OPPaLH 2000/32-16 Sl z 27. novembra 2000 nebolo jej nároku vyhovené. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu návrh na jeho preskúmanie. Rozsudkom krajského súdu č. k. 2 S 85/02-22 zo 16. januára 2003 bolo potvrdené rozhodnutie okresného úradu. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka   odvolanie.   Rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Sž-o-KS   47/03 z 26. novembra 2003 bol potvrdený rozsudok krajského súdu. Najvyšší súd svoj rozsudok odôvodnil   tým,   že   sťažovateľka   nevyužila   možnosť   požadovať   zrušenie   vyvlastnenia z dôvodu, že v určenej lehote sa nezačalo s užívaním vyvlastneného majetku na účel, pre ktorý došlo k vyvlastneniu. Ďalej podľa názoru najvyššieho súdu nebolo možné požadované nehnuteľnosti   vydať preto,   že   tieto   už vraj   neexistujú, lebo došlo   k vyňatiu   pôvodného pozemku   z pôdneho   fondu,   a tým   k jeho   premene   na   stavebný   pozemok   pre   výstavbu plaveckého areálu. Napokon podľa najvyššieho súdu existencia rozostavanej stavby a dvoch tunelov   po   celej   dĺžke   pozemku   bráni   tomu,   aby   bol   pozemok   poľnohospodársky využívaný.

Podľa   názoru   sťažovateľky   uvedenými   rozhodnutiami   administratívneho   orgánu a všeobecných   súdov   došlo   k porušeniu   označených   základných   práv.   Výklad   zákona zastavaný v rozsudku najvyššieho súdu, ako aj v rozhodnutiach mu predchádzajúcich nie je správny a ústavne komformný a je preto porušením označených základných práv.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu vo vzťahu k rozhodnutiu okresného úradu a k rozsudku krajského   súdu   nie   je   daná   právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodnúť   o podanej sťažnosti. Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu rozhodovať o porušení základných práv a slobôd je iba subsidiárna, lebo je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V danom prípade proti rozhodnutiu okresného úradu je prípustný návrh na jeho preskúmanie krajským súdom a proti rozsudku krajského súdu je v niektorých prípadoch prípustné ešte aj odvolanie, o ktorom rozhoduje najvyšší súd. To znamená, že ochranu proti porušovaniu základných práv a slobôd zo strany okresného úradu má poskytnúť krajský súd, resp. najvyšší súd. Preto v tejto časti nie je daná právomoc ústavného súdu. Inak treba poukázať aj na tú skutočnosť, že nezávisle na vyššie uvedenej skutočnosti bolo by potrebné sťažnosť proti rozhodnutiu okresného úradu a proti rozsudku   krajského   súdu   považovať   aj   za   oneskorene   podanú   (§   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde).

Vo   vzťahu   voči   najvyššiemu   súdu   treba   sťažnosť   považovať   za   zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Podstatou námietok sťažovateľky je odlišné právne posúdenie veci najvyšším súdom oproti právnemu názoru, ktorý zastáva sťažovateľka. Túto skutočnosť vníma sťažovateľka ako porušenie označených základných práv.

Podľa   názoru   ústavného súdu   právo na súdnu   a inú   právnu ochranu vyplývajúce z čl. 36 ods. 2 listiny a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté   v súlade   s jeho   požiadavkami,   resp.   s jeho   právnymi   názormi.   Z opačného pohľadu   možno   povedať,   že   neúspech   v súdnom   konaní   nie   je   možné   bez   ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 82/04). Skutočnosť, že sťažovateľka   sa   s názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť k záveru o porušení práva na súdnu ochranu a na spravodlivé konanie podľa označených článkov   listiny   a dohovoru,   a preto   bolo   potrebné   v tejto   časti   sťažnosť   odmietnuť   ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2004