znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 95/03-80

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júla   2005 prerokoval   sťažnosti   S.,   a.   s.,   R.,   S.,   a.   s.,   H.,   a N.,   a.   s.,   N., zastúpených advokátom JUDr. Ľ.   F.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   práv zaručených v čl. 13, čl. 26, čl.   35,   čl. 46   a v   čl.   47   Ústavy   Slovenskej   republiky rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0003/2002/03 z 5. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 688/2002 Z. z. z 26. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 713/2002 Z. z. z 26. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 746/2002 Z. z. z 26. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0005/2002/03 z 28. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0007/2002/03 z 28. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0008/2002/03 z 28. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0009/2002/03 z 28. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0011/2002/03 z 28. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0012/2002/03 z 28. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0013/2002/03 z 28. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0015/2002/03 z 28. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 747/2002 Z. z. z 12. decembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0020/2002/03 z 13. decembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0088/2002/03 z 18. decembra 2002 a rozhodnutím   Úradu   pre   reguláciu   sieťových   odvetví   č.   0099/2002/03   z 18.   decembra 2002, za účasti Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, a takto

r o z h o d o l :

Veci   vedené   na   Ústavnom   súde   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn.   I.   ÚS   95/03, sp. zn. I. ÚS 96/03 a sp. zn. I. ÚS 97/03   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. I. ÚS 95/03.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 30. januára 2003 doručené sťažnosti S., a. s., R., S., a. s., H., a N., a. s., N. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Ľ. F., B., ktorou namietali porušenie ich práv zaručených v čl. 13, čl. 26, čl. 35, čl. 46 a v čl. 47 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0003/2002/03 z 5. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 688/2002 Z. z. z 26. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 713/2002 Z. z. z 26. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 746/2002 Z. z. z 26. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0005/2002/03 z 28. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0007/2002/03 z 28. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0008/2002/03 z 28. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0009/2002/03 z 28. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0011/2002/03 z 28. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0012/2002/03 z 28. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0013/2002/03 z 28. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0015/2002/03 z 28. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 747/2002 Z. z. z 12. decembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0020/2002/03 z 13. decembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0088/2002/03 z 18. decembra 2002 a rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0099/2002/03 z 18. decembra 2002 (ďalej   len   „Úrad“,   resp.   „napadnuté   rozhodnutia   Úradu“).   Sťažovatelia   okrem   nálezu ústavného   súdu,   ktorým   vysloví,   že   Úrad   vydaním   napadnutých   rozhodnutí   porušil   ich práva podľa označených článkov ústavy, žiadali, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutia Úradu aj zrušil.

V sťažnosti sťažovatelia okrem iného uviedli, že Úrad, ktorý bol zriadený zákonom č.   276/2001   Z.   z.   o regulácii   v sieťových   odvetviach   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 276/2001 Z. z.“), ako orgán štátnej správy je oprávnený vykonávať reguláciu cien v sieťových odvetviach podľa zákona č. 276/2001 Z. z. a podľa osobitného právneho predpisu. Zo znenia § 12 tohto zákona, ktorý obsahuje podrobnejšiu úpravu tejto regulácie, vyplýva, že pri určovaní cien, taríf a tarifných podmienok   v sieťových   odvetviach   má   Úrad   prihliadať   nielen   na   ekonomické   potreby účastníkov vlastnej regulácie, ale i na záujmy spotrebiteľa. Oprávnené záujmy spotrebiteľa by   mal   Úrad   zabezpečovať   prostredníctvom   schvaľovania   obchodných   podmienok   pri predaji tovaru a poskytovaní služieb vzhľadom na to, že „priamy odberateľ alebo konečný spotrebiteľ z dôvodu dominantného alebo monopolného postavenia regulovaného subjektu a hromadného   spôsobu   uzatvárania   zmlúv   s obdobným   obsahom   nemôže   podstatným spôsobom   ovplyvniť   obsah   zmluvy“, pričom   pod   obchodnými   podmienkami   má   zákon č. 276/2001   Z.   z.   na   mysli   najmä   obchodné   podmienky   dodávky   alebo   predaja   tepla, elektrickej energie a plynu. Podľa tohto zákona k spôsobu určenia ceny alebo tarify má dôjsť rozhodnutím – individuálnym právnym aktom, ktorý bude záväzný pre zariadenia slúžiace   na   výkon   regulovaných   činností   (ďalej   len   „regulované   subjekty“).   Úrad   pri vydávaní   tohto   rozhodnutia   musí   vychádzať   z vymedzenia   základných   pojmov   zákona a rešpektovať,   že   pod   pojmom   štátna   regulácia   sa   rozumie   okrem   iného   i ochrana spotrebiteľa, tak ako to ustanovuje § 2 písm. b) zákona č. 276/2001 Z. z.

Sťažovatelia ďalej uviedli, že zo znenia ustanovení § 12 ods. 3 a § 12 ods. 4 zákona č. 276/2001 Z. z. vyplýva, že uvedené rozhodnutie Úradu o regulácii cien podľa § 12 ods. 3 cit. zákona má byť vydané na základe všeobecne záväzného právneho predpisu vydaného Úradom   podľa   §   12   ods.   4   cit.   zákona,   teda   že   Úrad   bude   pri   vydávaní   rozhodnutí o regulácii   cien   vychádzať   z kritérií,   podmienok   a podrobností,   ktoré   budú   upravené vo všeobecne   záväznom   právnom   predpise,   ktorý   Úrad   sám   vydá.   Podľa   sťažovateľov zákonodarca v príslušných ustanoveniach zákona č. 276/2001 Z. z. nedelegoval na Úrad právomoc vydávať rozhodnutia o regulácii cien bezprostredne podľa vlastného uváženia, ale v § 12 ods. 4 ho zaviazal vydať všeobecne záväzný právny predpis, ktorý by upravoval podrobnosti o postupe pri regulácii cien – teda až na základe takéhoto všeobecne záväzného právneho predpisu a v súlade s jeho znením je podľa sťažovateľov Úrad oprávnený vydávať jednotlivé   rozhodnutia   o regulácii   cien.   Úmysel   zákonodarcu   je   potrebné   vnímať aj v kontexte   s ustanovením   §   14   ods.   5   zákona   č.   276/2001   Z.   z.,   ktorý   ustanovuje, že na rozhodovanie o regulácii cien sa nevzťahuje všeobecne záväzný predpis o správnom konaní a toto rozhodnutie nie je ani preskúmateľné súdom. Podľa sťažovateľov, ak by Úrad pri vydávaní rozhodnutí o regulácii cien nebol limitovaný všeobecne záväzným právnym predpisom, tak ako to predpokladá § 12 ods. 4 cit. zákona, mohol by Úrad o výške cien rozhodovať   svojvoľne,   neobmedzene,   ničím   nelimitovane   a navyše   takéto   rozhodnutia by boli konečné, keďže nie sú súdom preskúmateľné a nevzťahuje sa na ne ani Správny poriadok.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľov   Úrad   vydal   všetky   napadnuté   rozhodnutia   v súlade s oprávnením ustanoveným v § 12 ods. 3 zákona č. 276/2001 Z. z., avšak bez toho, aby pred prijatím predmetných rozhodnutí vydal všeobecne záväzný právny predpis, ktorý by, tak ako to predpokladá § 12 ods. 4 tohto zákona, upravil podrobnosti o postupe pri regulácii cien, a teda Úrad tým porušil označené práva sťažovateľov, ktorí sú výrobnými podnikmi, ktorých   výkon   činností   vyžaduje   (a   je   podstatnou   zložkou   ich   podnikateľského rozhodovania) odber elektrickej energie a plynu vo veľkom rozsahu, resp. cena elektrickej energie   a plynu   je   rozhodujúcou   zložkou   pri   stanovovaní   podnikateľských   zámerov sťažovateľov, pri rozhodovaní o investíciách, ale aj elementárnou zložkou ich podnikania ako takého.

Zo   sťažnosti   napokon   vyplýva,   že   podľa   sťažovateľov   malo   konkrétne   dôjsť k nasledovnému porušeniu práv podľa označených článkov ústavy:

1. „Porušenie práva daného ustanovením článku 13 ods. 1 Ústavy“ predovšetkým z dôvodov, že Úrad pri vydávaní rozhodnutí podľa § 12 ods. 3 zákona č. 276/2001 Z. z. koná   v rozpore   so   zákonom   (§   12   ods.   4   cit.   zákona)   nekontrolovateľne,   presahujúc kompetencie   jemu   dané,   že   Úrad   ukladá   svojimi   rozhodnutiami   povinnosti   v rozpore so zákonom, a teda nie na základe zákona, ako to ustanovuje ústava v čl. 13 ods. 1 písm. a), že   Úrad   uvedeným   konaním   porušil   aj   čl.   2   ods.   2   ústavy,   pretože   nekonal   v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, ale naopak konal nad jeho rámec – inými slovami, v napadnutých rozhodnutiach Úradu sa regulovaným subjektom ukladajú povinnosti nad rámec zákona;

2. „Porušenie práva daného ustanovením článku 35 ods. 1 Ústavy“ predovšetkým z dôvodov,   že   vydaním   napadnutých   rozhodnutí   Úradu   bez   predchádzajúceho   vydania všeobecne   záväzného   právneho   predpisu   Úrad   neposkytol   spotrebiteľom,   a teda   ani sťažovateľom garancie rovného postavenia subjektov pri zabezpečovaní štátnej regulácie, čím porušil aj princíp rovnosti vyjadrený v čl. 47 ústavy, ktorý ustanovuje, že v konaní pred štátnymi orgánmi sú si všetci účastníci rovní, ako aj že zisk sťažovateľov (jeho výška, miera), ktorého dosahovanie je účelom podnikania sťažovateľov, je priamo závislý od ceny elektrickej   energie   a od   ceny   plynu,   pričom   ceny   určené,   resp.   určiteľné   napadnutými rozhodnutiami Úradu sú cenami, ktoré neumožňujú sťažovateľom dosahovať zisk a majú na ich podnikanie likvidačný účinok. Napadnutými rozhodnutiami tak Úrad porušil základné právo sťažovateľov vyjadrené v čl. 35 ods. 1 ústavy, teda právo na podnikanie;

3. „Porušenie   práva   daného   ustanovením   článku   46   ods.   1   a 2   Ústavy“ predovšetkým z dôvodov, že napadnutými rozhodnutiami Úradu bolo sťažovateľom upreté právo   na   súdnu   ochranu   v zmysle   čl.   46   ods.   1,   resp.   vzhľadom   na   to,   že   napadnuté rozhodnutia Úradu sa týkajú základných práv a slobôd sťažovateľov (a ich aj porušujú), bolo im upreté aj základné právo ustanovené v čl. 46 ods. 2 ústavy, pričom Úrad práva podľa týchto ustanovení porušil aj tým, že nevydal všeobecne záväzný právny predpis, ktorý by bolo možné preskúmať návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov na ústavnom súde;

4. „Porušenie   práva   daného   ustanovením   článku   26   Ústavy“ predovšetkým z dôvodov, že Úrad tým, že rozhodnutia vymenované „v časti 1.3.2. a 1.3.3.“ sťažnosti sťažovateľov   neuverejnil   v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky,   porušil   ich   základné právo na informácie dané v čl. 26 ods. 1 ústavy bližšie špecifikované v odseku 5 tohto článku,   teda   Úrad   si   nesplnil   svoju   ústavou   danú   povinnosť   primeraným   spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, t. j. spôsobom, ktorý ustanovuje zákon (§ 12 ods. 3 druhá   veta   zákona   č.   276/2001   Z.   z.).   Sťažovatelia   tým,   že   im   bolo   upreté   právo na informácie (právo poznať maximálnu cenu alebo tarifu, tak ako ich určili napadnuté rozhodnutia Úradu), nemohli a nemôžu riadne podnikať, pretože nedokážu stanoviť svoje predpokladateľné náklady.

II.

Podľa ustanovenia § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Podľa   ustanovenia   § 112   ods.   1 OSP môže ústavný   súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkali tých istých účastníkov.

Zo spisov vedených pod sp. zn. I. ÚS 95/03, sp. zn. I. ÚS 96/03 a sp. zn. I. ÚS 97/03 vyplýva, že veci spolu skutkovo súvisia a sčasti sa týkajú tých istých účastníkov, pretože sťažovatelia   (zastúpení   tým   istým   právnym   zástupcom)   namietajú   porušenie   rovnakých základných práv rozhodnutiami Úradu (ktoré sa z veľkej časti aj vzájomne prekrývajú).

Na základe uvedeného ústavný súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP rozhodol, že veci, o ktorých bolo začaté konanie samostatne, sa spájajú na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. I. ÚS 95/03.

Vzhľadom   na   uvedené   bolo   rozhodnuté   tak,   ak   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2005