znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 96/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. B. a Ľ. B., zastúpených advokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká republika, ktorou namietali porušenie svojho práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom   pod   sp. zn. 18 C/113/2008   a   postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   v   konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co/118//2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. a Ľ. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 24. septembra 2013 doručená sťažnosť M. B. a Ľ. B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C/113/2008 a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co/118/2013.

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených listín vyplýva, že na základe návrhu J. J. (ďalej len „navrhovateľka“) z 13. júla 2009 okresný súd uznesením sp. zn. 18 C/113/2008 z 5. augusta 2009 pripustil, aby do konania vstúpili sťažovatelia na strane odporcov. Následne okresný súd vykonal viacero súdnych pojednávaní a rozhodol rozsudkom v merite veci 19. októbra   2011   tak,   že   žalobný   návrh   zamietol   a o trovách   konania   bude   rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozsudok vo veci samej   nadobudol   právoplatnosť   18.   januára   2012.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   18 C/113/2008-222 z 31. mája 2012 rozhodol o trovách konania, proti ktorému navrhovatelia podali   odvolanie.   Sťažovatelia   sa   k odvolaniu   vyjadrili   18. septembra   2012   a spis   bol postúpený krajskému súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní, ktorý ho zaevidoval pod sp. zn. 19 Co/118/2013.

3. Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ich práva na prejednanie ich veci v primeranej lehote, prikázal krajskému súdu, aby bez meškania prerokoval odvolanie navrhovateľov, priznal sťažovateľom primerané zadosťučinenie každému po 2 000 € a priznal im náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

6.   Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   zistil,   že   predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie sťažovateľov, podľa ktorého postupom okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

7. Podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   každý   má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

8. Ústavný súd zo spisu a jeho príloh, ako aj z dopytu na krajskom súde zistil takýto stav veci.

II.A

K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C/113/2008

9. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C/113/2008 rozhodol vo veci samej 19. októbra   2011   a uvedené   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   18.   januára   2012. O trovách konania okresný súd rozhodol uznesením č. k. 18 C/113/2008-222 z 31. mája 2012,   proti   ktorému   bolo   podané   odvolanie   a   spis   bol   predložený   krajskému   súdu   na rozhodnutie   o podanom   odvolaní.   Sťažovatelia   v sťažnosti   uviedli,   že   majú   vedomosť o tom, že vec bola postúpená krajskému súdu, kde je evidovaná pod sp. zn. 19 Co/118/2013. Okresný súd predložil krajskému súdu spis na rozhodnutie o podanom odvolaní 18. marca 2013. Predmetná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 24. septembra 2013.

10.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach,   ktorými   sťažovatelia   namietajú zbytočné prieťahy v konaní, vychádza zo svojej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie   v tomto   čase   ešte   trvalo   (napr.   II.   ÚS   32/00,   I.   ÚS   29/02,   II.   ÚS   55/02, IV. ÚS 102/05).

11.   Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (v rovnakom rozsahu sa vzťahuje aj na právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže preto vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd meritórne rozhodol   pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06).

12.   Sťažovatelia   namietali   prieťahy   v konaní   okresného   súdu,   ktorý   v okamihu podania sťažnosti ústavnému súdu už o veci samej nekonal. Z toho vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol ani porušovať sťažovateľom označené   práva.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   judikatúrou (podobne   IV. ÚS 219/03,   II.   ÚS   197/04)   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   a   preto   o ďalších   uplatnených   nárokoch sťažovateľov už nerozhodoval.

II.B

K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. 19 Co/118/2013

13. Sťažovatelia namietali tiež prieťahy v konaní pred krajským súdom. Z obsahu podanej sťažnosti a ani na základe dopytov ústavného súdu nebolo zistené/preukázané, že sťažovatelia   vo   vzťahu   ku   krajskému   súdu   podali   sťažnosť   na   prieťahy   adresovanú predsedovi súdu.

14.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

15.   Ústavný   súd   so   zreteľom   na   citované   ustanovenie   zákona   o   ústavnom   súde v danej   veci   vo vzťahu k namietaným prieťahom   krajského súdu   skúmal, či sú   splnené podmienky   na   konanie   pred   ním.   V   prípadoch   sťažností   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy, v ktorých je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje preukázanie využitia právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ   právo podľa   § 3   ods.   7   a §   62 a nasl.   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

16.   Ústavný   súd   už   viackrát   rozhodol   (m.   m.   I.   ÚS   21/99,   IV.   ÚS   153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Podľa názoru ústavného súdu   sa podanie sťažnosti   na prieťahy v konaní v zmysle citovaných   zákonov zásadne považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých   základných   práv,   ktoré   súvisia so základným právom   na súdnu   ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje   aj   znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj   disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy   v konaní...“. V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia   „Orgán,   ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na   odstránenie   nedostatkov,   ak   je   to   potrebné,   vyvodí   za   vzniknuté   nedostatky   voči zodpovedným   osobám   dôsledky.“.   V   súvislosti   s   tým   ústavný   súd   poznamenáva,   že vyčerpanie   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   je   jedným   z   atribútov   prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

17. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,   že   k   jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

18.   Postup   sťažovateľov   v   okolnostiach   prípadu   je   potrebné   vykladať   tak,   že vo vzťahu   k namietaným   prieťahom   krajského   súdu   nepreukázali   splnenie   požiadavky namietania prieťahov v konaní pred orgánom verejnej správy súdov. V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje,   aby   sťažovateľ   konal   v   súlade   s   pravidlami,   ktoré   s uplatnením   daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv.“ (III. ÚS 44/03).

19. Keďže ústavný súd nezistil, že by sťažovatelia podali predsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a ani z obsahu sťažnosti a z jej príloh nevyplýva, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti   podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   došlo   zo   strany   sťažovateľov z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol ich sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že z obsahu sťažnosti   a priložených   listín   rovnako   nevyplýva,   že   sťažovatelia   podali   sťažnosť na prieťahy v konaní pred okresným súdom, a to do rúk jeho predsedu.

20.   Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto   rozhodnutia.   Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014