znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 96/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť B., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. R., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd rozsudkom   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 31/2010 z 24. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. septembra 2012   doručená   sťažnosť   spoločnosti   B.,   a. s.   (ďalej   aj   „sťažovateľka“), v ktorej   namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo V 31/2010 z 24. mája 2012, ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľky zamietol.

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   právny   predchodca   sťažovateľky   podal 20. júla 2000   návrh   na   vydanie   zmenkového   platobného   rozkazu,   ktorým   si   proti „odporcovi 1/ G. a. s... a odporcovi 2/ S., B., š. p.“ uplatnila nárok na zaplatenie sumy 132 775,68 €   z   titulu   vydanej   vlastnej   zmenky,   ktorou   bol   zabezpečený   úver   odporcu v 1. rade proti právnemu predchodcovi sťažovateľky. „Táto zmenka bola avalovaná štátnym podnikom S., š. p., B., čím sa za zmenku zaručil a stal sa jej avalistom.

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   ako   súd   prvého   stupňa   vydal   dňa   12.   12.   2000 zmenkový   platobný   rozkaz...,   ktorým uložil   odporcom 1.   a   2.   rade povinnosť   zaplatiť... navrhovateľovi... zmenkovú sumu...

Námietky odporcov v 1. a 2. rade označil prvostupňový súd za právne irelevantné a ponechal   vydaný   zmenkový   platobný   rozkaz   zo   dňa   12.   12.   2000   v   platnosti   aj   voči odporcovi v 1. rade, aj voči odporcovi v 2. rade...

Proti   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu...   podal   odporca   v   2.   rade   odvolanie..., ktorým žiadal zrušiť zmenkový platobný rozkaz...

Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   rozsudkom   zo   dňa   16. 02. 2010,   sp. zn. 4 Obo/8/2009-263... zmenil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici tak, že zmenkový platobný rozkaz vo vzťahu k odporcovi v 2. rade zrušil a návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu zamietol.“ Najvyšší súd sťažnosťou napadnutým rozsudkom dovolanie sťažovateľky zamietol.

3. Sťažovateľka   porušenie   svojho   práva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces vidí najmä v tom, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 31/2010 z 24. mája 2012 „- dovolací súd nesprávne aplikoval právny predpis na riešený prípad – zmekové ručenie,

- nesprávne interpretoval ustanovenia § 7, § 30 až 32, § 102 zmenkového a šekového zákona...“.

4. Z   už   uvedených   dôvodov   sťažovateľka   v   sťažnosti   žiadala,   aby   ústavný   súd nálezom rozhodol, že:

„Právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   prístup   k súdu   zakotvené v článku 6 prvá veta Dohovoru, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy..., bolo... rozhodnutím Najvyššieho súdu... z 24. mája 2012... porušené.

... zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... z 24. mája 2012 a vracia vec Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie. Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

5. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

7. Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene môže ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka,   a   to   buď pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

8. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb. Zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov zmenečný ručiteľ je zaviazaný ako ten, za koho sa zaručil.

9. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   štátnom   podniku“)   podnik   má   právo   majetok,   s   ktorým hospodári, držať, užívať ho a nakladať s ním v súlade s právnymi predpismi; podnik nemôže týmto majetkom zabezpečovať záväzky tretích osôb.

10. Sťažovateľka vidí pochybenie najvyššieho súdu najmä v tom, že „súd stotožnil zmenkové ručiteľstvo... s ručením podľa ostatných predpisov súkromného práva a s jeho právnymi účinkami, čo vzhľadom na úpravu (špeciálnu) v ust. § 30 zmenkového zákona nezodpovedá zákonu“.

11. Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   so   sťažnosťou   a s   jej   prílohami   konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku riadne, podrobne a správne zdôvodnil zamietnutie dovolania sťažovateľky. Najvyšší súd správne poukázal na „podstatu ustanovenia § 32 ods. 2 zákona č. 191/1950 Zb... rozhodujúcim spôsobom obmedzuje princíp ustanovenia § 32 ods. 1 citovaného zákona, pretože pripúšťa, aby vznikol záväzok zmenkového ručiteľa, i keď   nevznikol   platne   záväzok   zmenkového   dlžníka   a   platnosť   ručiteľského   záväzku podmieňuje   len   formálnou   platnosťou   zabezpečovaného   zmenkového   záväzku... z ustanovenia § 32 ods. 2 zákona č. 191/1950 Zb. vyplynulo, že sa vzťahuje aj na prípad, keď záväzok, za ktorý sa zmenečný ručiteľ zaručil, neplatný.... v preskúmavanej veci nejde o platnosť či neplatnosť záväzku, ktorý bol zabezpečený zmenečným ručiteľom, ale o úkon ručiteľa vo vzťahu k majetku, ktorým mal ručiť štátny podnik za záväzok tretej osoby.“.

12. Najvyšší súd správne poukázal na podstatu sporu spočívajúcu v tom, že „zmenku ako   aval   podpísal   štatutárny   zástupca   štátneho   podniku,   ktorý   disponoval   oprávnením konať v mene podniku, avšak nezohľadnil, že ustanovenie § 6 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku... obmedzuje spôsobilosť právnickej osoby na právne úkony vo vzťahu k majetku podniku... ak aj podpis avala na zmenke je platný..., nemôže táto okolnosť vyvolať inak predpokladané účinky, a to ručenie majetkom štátneho podniku, pretože v tomto smere ide   o   úkon   absolútne   neplatný   podľa   §   39   Občianskeho   zákonníka,   nakoľko   odporuje zákonu, konkrétne ustanoveniu § 6 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb.“.

13. Ústavný   súd   okrem   už   uvedenej   argumentácie   najvyššieho   súdu   poukazuje na potrebu   aplikácie   ustanovenia   § 19a   ods. 1   Občianskeho   zákonníka,   v   ktorom je vyjadrená   zásada   neobmedzenej   právnej   spôsobilosti   právnických   osôb,   ktoré   môžu platne   konať   aj   nad   rámec   toho,   čo   im   zakladateľský   dokument   zveruje   do   predmetu činnosti.   Spôsobilosť   právnickej   osoby   nadobúdať   práva   a   povinnosti   nemôže   byť obmedzená zakladateľským dokumentom ani úradným rozhodnutím. Rozsah spôsobilosti právnickej osoby na právne úkony môže byť obmedzený jedine Občianskym zákonníkom, Obchodným   zákonníkom   alebo   iným   osobitným   zákonom   z   oblasti   súkromného   alebo verejného   práva.   Toto   obmedzenie   môže   mať   rôzny   charakter,   môže   spočívať napr. v zákaze robiť právne úkony určitého druhu a môže tiež vyplývať z účelu a povahy právnickej osoby.

14. Ustanovenie § 6 ods. 2 zákona o štátnom podniku má povahu kogentnej zákonnej právnej   normy   (nie   právnej   normy   nižšej   právnej   sily)   a   ustanovuje   variant   správania, ktorý je   záväzný   a   nezmeniteľný,   uplatňujúci   sa   bezpodmienečne,   pričom   nedovoľuje adresátom právnej normy správať sa odchýlne. Právnym následkom porušenia ustanovenia § 6 ods. 2 zákona o štátnom podniku je absolútna neplatnosť dotknutého právneho úkonu. V tejto   súvislosti   je   potrebné   poukázať   na   právny   princíp   ignorantia   iuris   non   excusat a povinnosť   právneho   predchodcu   sťažovateľky   pristupovať   s   odbornou   starostlivosťou k avalistovi zmenky a jeho spôsobilosti uzatvárať niektoré právne úkony.

15. Sťažovateľka v sťažnosti ďalej namietala, že najvyšší súd „Mylne právne posúdil charakter zmenkového ručenia, ako ručiteľský záväzok, hoci v skutočnosti ide o priamy (hlavný) záväzok avalistu.... Pri takomto mylnom právnom posúdení aplikoval ustanovenie §   39   OZ   o   absolútnej   neplatnosti   právnych   úkonov   napriek   výslovnej   a   úplnej   úprave obsiahnutej v zmenkovom zákone.... Zmenka totiž nie je právnym úkonom, ale je listinným cenným papierom..., na ktorej sú iba umiestnené prejavy vôle zúčastnených strán. Prejavy vôle zúčastnených strán majú iba účinky upravené v zmenkovom zákone...“.

16. Ústavný   súd   k   uvedenej   námietke   považuje   za   potrebné   dodať,   že   inštitút zmenkového ručenia skutočne predstavuje osobitný druh ručiteľského záväzku, a to najmä z dôvodu, že zmenkový ručiteľ je zaviazaný rovnako ako ten, za koho sa zaručil, a teda záväzok   zmenkového   ručiteľa   kopíruje   záväzok   principiálny,   a   to   tak   svojou   povahou, ako aj svojím obsahom. Primárnym predpokladom pre platný vznik zmenkového ručenia je ale spôsobilosť zmenkového ručiteľa mať práva a povinnosti a spôsobilosť na právne úkony. Absencia spôsobilosti na právne úkony riaditeľa štátneho podniku pri avalovaní zmenky (§ 6 ods. 2 zákona o štátnom podniku) však mala za následok neplatnosť vzniku záväzku odporcu v 2. rade (§ 39 Občianskeho zákonníka).

17. Ústavný   súd   si   v   tejto   súvislosti   dovoľuje   upriamiť   pozornosť   sťažovateľky na skutočnosť,   že   záväzok   každého   subjektu   na   zmenke   predstavuje   právny   úkon (§ 34n Občianskeho zákonníka), pretože je to prejav vôle subjektu a smeruje ku vzniku právneho   vzťahu   (súboru   práv   a   povinností),   ktorým   zodpovedá   záväzok   zmenkového dlžníka   a avalistu   plniť   oprávnenej   osobe.   Z   uvedených   záverov   vyplýva,   že   záväzok avalistu   na zmenke   predstavuje   samostatný   právny   úkon,   ktorého   platnosť   najvyšší   súd správne posúdil v kontexte § 6 ods. 2 zákona o štátnom podniku ako absolútne neplatný.

18. Ústavný   súd   tiež   sťažovateľke   pripomína,   že   zásadne   nie   je   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (I.   ÚS   13/00,   mutatis   mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). O takýto prípad aplikácie práva však v tomto prípade zjavne nejde, napadnuté rozhodnutie je riadne odôvodnené a právne závery v ňom obsiahnuté sú logicky konzistentné.

19. Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedených   záverov   konštatuje,   že   najvyšší   súd v napadnutom   rozhodnutí   dostatočne   a   podrobne   rozoberá   dôvody,   na   základe   ktorých dovolanie zamietol, a ku   každému z týchto dôvodov   uvádza   príslušný   zákonný základ. Skutočnosť, že sťažovateľka má na dané posúdenie iný názor, nijako neindikuje porušenie jej práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces.

20. Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vrátane   tej,   ktorú   označila sťažovateľka vo svojej sťažnosti, právo sťažovateľky na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   avšak   odôvodnenie   rozhodnutia   neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd sa musí   vysporiadať   s   tými   námietkami,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (II. ÚS 44/03, II. ÚS 78/05).

21. Ústavný súd teda konštatuje, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom neporušil základného   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto rozhodol tak, že sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2013