znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 96/2012-75

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. apríla 2012 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti V., a. s.,, B., zastúpenej advokátom JUDr. R. M., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného   súdu   Bratislava   III   č.   k.   20   Cb   1/2010-198   z   21.   marca   2011   v spojení   s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 188/2011-267 zo 14. decembra 2011 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti V., a. s., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 20 Cb 1/2010-198 z 21. marca 2011 v spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č. k. 3 Cob 188/2011-267   zo   14. decembra 2011 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 20 Cb 1/2010-198 z 21. marca 2011 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 188/2011-267 zo 14. decembra 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti V., a. s., trovy právneho zastúpenia v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťťtri eur a päťdesiat centov) na účet advokáta JUDr. R. M., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti V., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. M., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 Cb 1/2010-198 z 21. marca 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 188/2011-267 zo 14. decembra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo V., a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, princíp rovnosti zbraní účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 20Cb 1/2010-198 zo dňa 21. 3. 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava, č. k. 3Cob/188/2011-267 zo dňa 14. 12. 2011 porušené boli.

2.   Rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   III   č.   k.   20Cb   1/2010-198   a   rozsudok Krajského súdu Bratislava č. k. 3Cob/188/2011-267 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava III sú spoločne a nerozdielne povinní   uhradiť   V.,   a.   s.   trovy   konania   v   sume   323,50   EUR   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu JUDr. R. M., advokáta so sídlom B.“

Ústavný   súd   sťažnosť   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   a   uznesením č. k. I. ÚS   96/2012-46   z   29.   februára   2012   ju   prijal   na   ďalšie   konanie   a   odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadril okresný súd podaním sp. zn. Spr. 3193/2012 z 13. marca 2012 a krajský súd podaním sp. zn. Spr. 3207/12 zo 16. marca 2012.

Právny zástupca sťažovateľky sa podaním z 26. marca 2012 vyjadril k stanovisku okresného súdu a krajského súdu k sťažnosti.

Predseda   okresného   súdu,   podpredsedníčka   krajského   súdu   a   právny   zástupca sťažovateľky ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

Ústavnému súdu bol 21. marca 2012 doručený návrh obchodnej spoločnosti G., s. r. o.,   v   ktorom   žiadala   o   jej   pripustenie   do   konania   ako   vedľajšieho   účastníka   na   strane okresného súdu a krajského súdu. Ústavný súd nepochybuje o tom, že označená spoločnosť môže mať právny záujem na výsledku tohto konania pred ústavným súdom, a preto jej aplikujúc   ústavne   konformný   výklad   zákona   (m.   m.   I.   ÚS   363/08)   priznal   postavenie vedľajšieho   účastníka   konania,   ďalej   s   ňou   konal   ako   s   vedľajším   účastníkom   a na   jej vyjadrenie k sťažnosti pri svojom rozhodovaní prihliadal.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že predmetom namietaného konania boli nároky žalobcu – obchodnej spoločnosti G., s. r. o., proti sťažovateľke ako žalovanej na vrátenie plnení z neplatnej kúpnej zmluvy uzavretej 14. marca 2007 (ktorou sťažovateľka previedla vlastníctvo k nehnuteľnostiam v B. k. ú. N. na žalobcu a žalobca jej za prevod zaplatil kúpnu cenu 4 740 092 €) z dôvodu relatívnej neplatnosti tejto zmluvy podľa § 49a Občianskeho   zákonníka   (uzavretie   kúpnej   zmluvy   žalobcom   v   omyle).   Konajúce   súdy vyhoveli nárokom žalobcu a v rámci posudzovania prejudiciálnej otázky posúdili kúpnu zmluvu ako neplatnú z dôvodu podľa § 49a Občianskeho zákonníka a v nadväznosti na to rozhodli   o   povinnosti   účastníkov   vrátiť   si   plnenia   poskytnuté   podľa   tejto   zmluvy   a sťažovateľku zaviazali na náhradu trov súdneho konania žalobcu.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku predmet konania vymedzený žalobou žalobcu vymedzil takto: «Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvoril dňa   14.   03.   2007   kúpnu   zmluvu   na   predaj...   nehnuteľnosti   s   kúpnou   cenou   vo   výške 142.800.000,-   Sk,   t.   j.   4.740.092,-   EUR...,   pričom   tak   urobil   v   omyle   vychádzajúcom zo skutočnosti,   že   na   nehnuteľnosti   neviaznu   žiadne   vady   právneho   alebo   faktického charakteru. Kúpnu zmluvu žalobca podľa jeho vyjadrenia uzatvoril po ubezpečení zo strany žalovaného   obsiahnutom   v   ustanovení   čl.   III   ods.   2   kúpnej   zmluvy,   v   zmysle   ktorého žalovaný ako predávajúci vyhlásil že „vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nie je a po ich prevode na kupujúceho nebude obmedzené žiadnym zmluvným vzťahom alebo inou dohodou medzi predávajúcim a treťou osobou, či už písomnou alebo ústnou, na základe ktorých by mohlo dôjsť k akémukoľvek ovplyvneniu vlastníckeho práva kupujúceho k nehnuteľnostiam, budúcej držby a užívania nehnuteľností, prevodu vlastníctva k nim z kupujúceho na ním určenú   osobu,   alebo   by   mohli   iným   spôsobom   nepriaznivo   ovplyvniť   transakciu so zamýšľanou zmluvou alebo s jej priebehom; nie je ani a ani nebolo začaté žiadne súdne, rozhodcovské, správne, exekučné či daňové konanie, ktoré sa týka nehnuteľností, ich častí, či práv tretích osôb k nehnuteľnostiam, že nepostúpil tretím osobám žiadne práva, ktoré by mohli mať za následok obmedzenie vlastníckeho práva kupujúceho k nehnuteľnostiam.“ Podľa vyjadrenia žalobcu bolo predmetné ustanovenie základným a rozhodujúcim predpokladom uzatvorenia kúpnej zmluvy a žalobca by nikdy kúpnu zmluvu neuzatvoril, keby vedel o skutočnostiach nasledujúcich po uzatvorení kúpnej zmluvy, a to o nariadení predbežného opatrenia tunajšieho súdu zo dňa 01. 02. 2008, sp. zn. 17C 10/2008, ktorým sa mu zakázalo s nehnuteľnosťou nakladať, civilných sporoch a trestných konaniach majúcich súvislosť s nehnuteľnosťou, obmedzujúcich jeho vlastnícke a užívacie právo. O uvedených skutočnostiach majúcich za následok obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu sa žalobca dozvedel až od príslušných orgánov konajúcich vo veci, pri podpise kúpnej zmluvy o nich nemal vedomosť.

Ďalej   podľa   vyjadrenia   žalobcu   je   nepochybné,   že   žalovaný   v   čase   uzatvárania kúpnej zmluvy vedel o skutočnostiach, ktoré boli predmetom konania č. k. 17C 10/2008... musel   žalovaný   vedieť   o   okolnostiach,   ktoré   sú   predmetom   prebiehajúcich   trestných konaní...

Žalobca sa domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy pre omyl podľa ustanovenia § 49a   Občianskeho   zákonníka   s   odôvodnením,   že   ubezpečenie   žalovaného   obsiahnuté v ustanovení   čl.   III.   ods.   2   kúpnej   zmluvy   o   neexistencii   právnych   a   faktických   vád a o nemožnosti   obmedzenia   vlastníckeho   a   užívacieho   práva   žalobcu   sa   ukázalo   ako nepravdivé,   pričom   žalovaný   o   nepravdivosti   tohto   ubezpečenia   pri   uzatváraní   kúpnej zmluvy vedel a o týchto skutočnostiach, ktoré boli z pohľadu uzavretia kúpnej zmluvy pre žalobcu rozhodujúce, žalobcu neinformoval...»

Okresný   súd   na   základe   vykonaného   dokazovania   ustálil   tento   skutkový   stav a vyvodil z neho tieto právne závery:

„Dňa   14.   03.   2007   žalobca   a   žalovaný   uzatvorili   kúpnu   zmluvu   na   predaj nehnuteľnosti,   ktorou   žalovaný   ako   predávajúci   previedol   na   žalobcu   ako   kupujúceho nehnuteľnosti...,   ktorej   vklad   bol   povolený...   02.   04.   2007.   Kúpna   cena   vrátane   DPH nehnuteľnosti   bola   určená   dohodou   na   142.800.000,-   Sk,   t.   j.   4.740.092,-   EUR   (pri konverznom kurze 1 euro = 30,1260 Sk).

Uzatvoreniu   kúpnej   zmluvy   predchádzal   leasingový   vzťah,   v   zmysle   Lízingovej zmluvy č. 170043, uzatvorený dňa 4. 4. 2006 medzi žalovaným a spoločnosťou M., s. r. o... predmetom   ktorého   bol   lízing   predmetnej   nehnuteľnosti.   Podľa   tvrdenia   žalobcu   sa spoločnosť M., s. r. o. neskôr dostala do finančných ťažkostí, pričom na základe viacerých pôžičiek sa jej veriteľmi stali okrem iného aj jej spoločníci, ktorí v októbri 2006 previedli svoje   obchodné   podiely   v   tejto   spoločnosti   na   spoločnosť   G.   a.   s...   s podmienkou ubezpečenia o uspokojení ich pohľadávok.

Ako vyplynulo z vyjadrenia účastníkov sporu, k realizácii uspokojenia pohľadávok veriteľov napriek uvedenej konštrukcii nedošlo a ešte v ten istý deň, t. j. 30. 11. 2006 boli obchodné podiely v spoločnosti M., s. r. o. prevedené zo spoločnosti G. a. s. na Mgr. M., ktorý vzápätí na to požiadal o mimoriadne ukončenie Lízingovej zmluvy č.   170043,   ku ktorému došlo dňa 31. 1. 2007. Uvedené skutočnosti nie sú medzi účastníkmi sporné... Po ukončení lízingovej zmluvy došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným...

Platnosť kúpnej zmluvy zo dňa 14. 03. 2007 súd v konaní posúdil ako predbežnú otázku...“

Podľa § 49a Občianskeho zákonníka právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.

Podľa § 40a Občianskeho zákonníka ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 49a, § 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2, považuje   sa   právny   úkon   za   platný,   pokiaľ   sa   ten,   kto   je   takým   úkonom   dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil.

V   kúpnej   zmluve   zo   14.   marca   2007,   predmetom   ktorej   bol   prevod   vlastníctva k nehnuteľnostiam zo sťažovateľky ako predávajúcej na žalobcu ako kupujúceho si žalobca vyhradil zakotvenie ustanovenia čl. III ods. 2 v znení: „vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nie je a po ich prevode na kupujúceho nebude obmedzené žiadnym zmluvným vzťahom alebo inou dohodou medzi predávajúcim a treťou osobou, či už písomnou alebo ústnou, na základe   ktorých   by   mohlo   dôjsť   k   akémukoľvek   ovplyvneniu   vlastníckeho   práva kupujúceho k nehnuteľnostiam, budúcej držby a užívania nehnuteľností, prevodu vlastníctva k nim z kupujúceho na ním určenú osobu,   alebo by   mohli   iným   spôsobom   nepriaznivo ovplyvniť transakciu so zamýšľanou zmluvou alebo s jej priebehom; nie je ani a ani nebolo začaté žiadne súdne, rozhodcovské, správne, exekučné či daňové konanie, ktoré sa týka nehnuteľností,   ich   častí,   či   práv   tretích   osôb   k   nehnuteľnostiam,   že   nepostúpil   tretím osobám   žiadne   práva,   ktoré   by   mohli   mať   za   následok   obmedzenie   vlastníckeho   práva kupujúceho k nehnuteľnostiam.“

Okresný súd na základe vykonaného dokazovania mal „za preukázané, že v danom prípade žalobca uzatvoril právny úkon v omyle spočívajúcom v nepravdivom ubezpečení žalovaného o bezvadnosti predmetu plnenia, žalovaný o tomto omyle vedel v čase už pred uzatvorením právneho úkonu, avšak žalobcu naň neupozornil a o potencionálnych sporoch a trestných konaniach žalobcu neinformoval, pričom tento nemal pri vynaložení všetkej opatrnosti možnosť sa o omyle inak dozvedieť“.

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu je zrejmé, že tzv. nepravdivosť ubezpečenia v čl. III ods. 2 kúpnej zmluvy bola daná existenciou hrozby „potencionálnych súdnych sporoch a trestných konaniach majúcich za cieľ obmedziť nakladanie s nehnuteľnosťou v čase pred podpisom kúpnej zmluvy ako aj ohrozujúcich platnosť úkonov žalovaného pri prípadnom nakladaní s nehnuteľnosťou“.

Okresný   súd   považoval „ubezpečenie   obsiahnuté   v   ustanovení   čl.   III.   ods.   2 za podstatnú skutočnosť, ktorá primäla žalobcu k uzatvoreniu kúpnej zmluvy na prevod nehnuteľnosti“,   keďže žalobca si dôvodne   vyhradil   zahrnutie ustanovenia čl. III   ods.   2 do kúpnej   zmluvy,   čím   sledoval   svoju   ochranu   a „zabezpečenie   zrejmého   stavu nehnuteľnosti bez právnych a faktických vád, tak aby bola zabezpečená ochrana realizácie developerského   projektu“. Podľa   okresného   súdu „bolo   výsluchom   svedka   Ing.   J.   K. preukázané,   že   pokiaľ   by   bol   žalobca   informovaný,   že   nehnuteľnosť   má   právne   vady a existujú skutočnosti, ktoré by moli ohroziť realizáciu developerského projektu žalobcu, kúpna zmluva by zo strany žalobcu nebola nikdy podpísaná“.

Vedomosť sťažovateľky pred uzatváraním kúpnej zmluvy „o omyle žalobcu“, resp. o „potencionálnych   súdnych   sporoch   a   trestných   konaniach   majúcich   za   cieľ   obmedziť nakladanie s nehnuteľnosťou v čase pred podpisom kúpnej zmluvy ako aj ohrozujúcich platnosť   úkonov   žalovaného   pri   prípadnom   nakladaní   s   nehnuteľnosťou“ mal   súd za preukázanú   z   výpovede   svedka   JUDr.   J.   R.   (právneho   zástupcu   bývalej   spoločníčky spoločnosti M., s. r. o., p. K.) a z výpovede svedka Ing. J. P. (bývalého spoločníka a veriteľa spoločnosti M., s. r. o.).

Podľa výpovede svedka JUDr. J. R. „obchodné podiely spoločnosti M., s. r. o., boli prevedené na spoločnosť G. a. s., a vzápätí hneď v ten deň prevedené na p. M., ktorý sa v rozpore s dohodou medzi pôvodnými spoločníkmi rozhodol ukončiť leasingovú zmluvu... sa p. M. ponúkol riešiť vzniknutú situáciu a sprostredkoval stretnutie v leasingovej spoločnosti B. (v spoločnosti žalovaného) s p. V.

Na   uvedenom   stretnutí   JUDr.   R.   predniesol   predstavu   riešenia   o   tom,   že   ak   by zostatok akontácie bol vyplatený jeho klientke p. K., považoval by situáciu za vyriešenú. Vypracoval návrh žiadosti, ktorý poslal p. V. (svedok uvedenú žiadosť krátkou cestou založil do spisu spolu s emailovou komunikáciou s p. V.) a požiadal o stretnutie, na ktorom opísal celú   situáciu   okolo   ukončenia   lízingu,   kde   videl   riziko   potencionálneho   trestného   činu poškodzovania veriteľa a okolností spôsobujúcich neplatnosť predmetných transakcií. Na to sa v zmysle jeho výpovede rozišli s tým, že p. V. dokument zváži, nakoľko ho treba interne schváliť a ozve sa mu. Nikto ho však nekontaktoval a až od p. M. sa dozvedel, že leasingová spoločnosť nehnuteľnosť predala. Spolu s jeho klientkou p. K. teda začali podnikať kroky, podávali   trestné   oznámenia   a   snažili   sa   napadnúť   všetky   kroky,   ktoré   boli   podniknuté zo strany p. M.“. Podľa výpovede svedka Ing. J. P. „sa v roku 2007 konalo stretnutie v B. leasingovej   spoločnosti s p.   V.,   týchto stretnutí   sa   nezúčastňoval,   vypovedal   však,   že v danom čase p. K. začala cez svojho právneho zástupcu oznamovať, že celú situáciu začne riešiť podávaním trestným oznámení“.

Okresný súd v tejto súvislosti uviedol: „V zmysle uvedeného súd považuje za dostatočne preukázané tvrdenie žalobcu, že sa uskutočnilo stretnutie medzi JUDr. J. R., zástupcom Ing. K. a Ing. V. V., predstaviteľom žalovaného, kde došlo k sumarizácii právnej situácie a popísaniu možných konzekvencií pre žalovaného v prípade, ak spoločnosť neakceptuje riešenie navrhované JUDr. R., a teda k oboznámeniu žalovaného s pripravovaným obmedzením v nakladaní s nehnuteľnosťou...“, „žalovaný bol zo strany Ing. K. a jej právneho zástupcu výslovne upozornený, že Ing. K. bude podnikať všetky kroky, aby získala späť finančné prostriedky, ktoré poskytla do spoločnosti   M.,   s.   r.   o.   Návrh vyriešenia   situácie   zo   strany právneho zástupcu   Ing.   K. žalovaný neakceptoval a aj napriek vedomosti o zamýšľaných krokoch zo strany Ing. K., previedol   žalovaný   celú   sumu   zostatku   akontácie   z predčasného   ukončenia   leasingovej zmluvy priamo na účet spoločnosti M., s. r. o., pričom žalovaný mal vedomosť o tom, že finančné   prostriedky   z akontácie   sú   jedinou   možnosťou   uspokojenia   Ing.   K.,   nakoľko spoločnosť M., s. r. o., v danom čase už nemala žiaden majetok. Nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania spoločnosť M., s. r. o. nikdy nevlastnila, boli len v nájme a za užívanie platila žalovanému mesačné splátky...“ a

„považuje z výpovede svedkov JUDr. J. R. a Ing. J. P. za preukázané, že žalovaný o omyle vedel už pred uzatvorením právneho úkonu, bol o ňom informovaný na stretnutí začiatkom marca 2007, pred uzatvorením kúpnej zmluvy...“

Okresný   súd   ustálil,   že   žalobca   o „omyle“,   resp.   o „potencionálnych   súdnych sporoch a trestných konaniach majúcich za cieľ obmedziť nakladanie s nehnuteľnosťou v čase pred podpisom kúpnej zmluvy ako aj ohrozujúcich platnosť úkonov žalovaného pri prípadnom nakladaní s nehnuteľnosťou“ nevedel a ani pri vynaložení všetkej opatrnosti vedieť nemohol.

Okresný súd svoje závery v tomto smere odôvodnil takto: „Námietka žalovaného o tom, že žalobca pri podpise kúpnej zmluvy vedel o všetkých skutočnostiach, nakoľko bol o nich   informovaný   cestou   D.   M.,   konateľa   žalobcu,   neobstojí,   nakoľko   D.   M.   bol   len jedným z konateľov žalobcu a v zmysle výpisu z obchodného registra žalobcu súd zistil, že v čase   uzavretia   predmetnej   kúpnej   zmluvy   žalobcu   zaväzoval   prejav   vôle   najmenej   2 konateľov konajúcich spoločne. Keďže je žalobca právnickou osobou, je vedomosť potrebné skúmať   u   jeho   štatutárneho   orgánu,   v   danom   prípade   u   2   konateľov   spoločnosti. Z vykonaných výsluchov však vyplynulo, že D. M. mohol vedieť len o skutočnostiach, ktoré predchádzali uzavretiu zmlúv o prevode obchodných podielov v spoločnosti M., s. r. o. na spoločnosť   G.,   s.   r.   o.,   avšak   nemohol   mať   žiadnu   vedomosť   o   skutočnostiach,   ktoré bezprostredne predchádzali uzavretiu kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, keďže sa nezúčastnil rokovania medzi JUDr. R. a Ing. V., zástupcom žalovaného pred uzavretím kúpnej zmluvy, na ktorom bol žalovaný detailne oboznámený s celou situáciou ohľadne ukončenia leasingu, o potencionálnych rizikách trestného činu poškodzovania veriteľa, ako aj o úmysle Ing. K. podnikať kroky spočívajúce v podávaní trestných oznámení, napádaní všetkých krokov, ktoré boli uskutočnené zo strany p. M.

V konaní sa žiadnym spôsobom nepreukázala vedomosť žalobcu o skutočnostiach, ktoré namieta žalovaný. Súd považuje v tejto súvislosti poukázať na skutočnosť, že udalosti predchádzajúce prevodom obchodných podielov v spoločnosti M., s. r. o., na G., s. r. o. nie sú totožné s udalosťami, ktoré predchádzali uzavretiu kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 14. 03. 2007, ktoré sú pre posudzovanie veci smerodajné. Pre úplnosť súd pripomína, že sa jedná o odlišné udalosti, ktoré delia cca 4 mesiace. Takže aj prípadná vedomosť D. M. o skutočnostiach predchádzajúcich prevodom obchodných podielov nemá dopad na vedomosť žalobcu o skutočnostiach týkajúcich sa uzavretia kúpnej zmluvy. Len samotná identita jedného z konateľov žalobcu v oboch prípadoch neznamená subjektívnu vedomosť žalobcu o skutočnostiach dôležitých pre uzavretie kúpnej zmluvy...

Súd   sa   v   konaní   zaoberal   tiež   otázkou   vedomosti   žalobcu   a   žalovaného o skutočnostiach,   ktoré   ohrozili   vlastnícke   právo   žalobcu,   a   to   trestnými   konaniami vedenými na Okresnom riaditeľstve policajného zboru SR BA III – č. k. ORP-356/OEK-B3- 2008 a na Okresnom riaditeľstve policajného zboru SR BA II – č. k. ORP-1124/OEK-B2- 2007   a   konaním   vedeným   na   Okresnom   súde   Bratislava   III   pod   č.   k.   17C   10/2008 o nariadenie   predbežného   opatrenia,   ktorým   sa   žalobcovi   zakázalo   nakladať s nehnuteľnosťou. Žiadnymi dôkazmi zo strany žalovaného nebola preukázaná vedomosť žalobcu o potencionálnom nebezpečenstve týchto skutočností v čase podpisu kúpnej zmluvy, nakoľko ako bolo uvedené už vyššie stretnutí so žalovaným, Ing. K., jej právnym zástupcom a p. M. sa žalobca nezúčastňoval, pričom posledné stretnutie so žalovaným a Ing. K. ako vyplynulo   z   dokazovania   sa   konalo   tesne   pred   podpisom   kúpnej   zmluvy.   Tvrdenie žalovaného o vedomosti žalobcu na základe predchádzajúceho vystupovania jeho materskej žalobcu – spoločnosti G. a. s. ako spoločníka spoločnosti M., s. r. o., nemožno považovať za relevantné odôvodnenie vedomosti žalobcu. Súd má za to, že materská spoločnosť žalobcu ako   spoločník   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.,   nemohla   predpokladať,   že   nároky   bývalých spoločníkov tejto spoločnosti nebudú uspokojené a svojich nárokov sa budú títo domáhať prostredníctvom konaní obmedzujúcich vlastnícke právo budúceho predávajúceho. Nebolo preukázané,   že   by   materská   spoločnosť   žalobcu   alebo   sám   žalobca   mali   vedomosť o neuspokojení   nárokov   bývalých   spoločníkov   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.   po prevode obchodných podielov tejto spoločnosti na Mgr. L. M. a o ich záujme obmedziť vlastnícke právo   k   nehnuteľnosti;   naopak   z   výpovede   Ing.   J.   K.   možno   potvrdiť   predchádzajúcu nevedomosť   žalobcu   o   skutočnostiach,   ktoré   obmedzili   žalobcovo   vlastnícke   právo. Nakoľko, v zmysle vyjadrenia Ing. J. K., preverením stavu nehnuteľnosti bola poverená advokátska kancelária G. s. r. o. s ubezpečením konateľa spoločnosti žalobcu p. Malého, že právnici v ničom nevidia problém, má súd za to, že žalobca vyvinul pri uzatváraní právneho úkonu obvyklú pozornosť a stav nehnuteľnosti si riadne preveril. Nehnuteľnosť bola po celú dobu lízingu vo vlastníctve žalovaného a vlastníctvo malo prejsť na spoločnosť M., s. r. o. až po ukončení doby lízingu, t. j. 12 rokov, a to odplatným prevodom vlastníckeho práva za dohodnutú   kúpnu   cenu   vo   výške   0,-   Sk.   Žalobca   bol   zo   strany   žalovaného   výslovne informovaný, že k ukončeniu leasingovej zmluvy došlo z dôvodu, že spoločnosť M., s. r. o., porušila ustanovenia leasingovej zmluvy a nebola schopná uhrádzať leasingové splátky. Žalovaný sa pri uzatváraní kúpnej zmluvy ani len nezmienil o potenciálnych rizikách, ktoré vyplynuli   zo   stretnutí   žalovaného   s   Ing.   K.,   tesne   predchádzajúcich   uzatvoreniu   kúpnej zmluvy...“.

Ďalej okresný súd uviedol: „Pre úspech žalobcu dovolať sa neplatnosti právneho úkonu pre omyl súdna prax predpokladá, že táto osoba predtým využila možnosť overiť si skutočnosti rozhodné pre urobenie právneho úkonu, t. j. využila možnosť vyhnúť sa tohto omylu. V konaní vyplynulo, že žalobca nemohol, ani pri vynaložení náležitej pozornosti, ktorú vyvinul, zistiť potenciálnu vadnosť nehnuteľnosti. Pokiaľ bolo v jeho možnostiach, náležite verifikoval stav nehnuteľnosti, a to poverením advokátskej kancelárie, ktorá podľa výpovede svedka Ing. K. nepotvrdila právne alebo faktické vady nehnuteľnosti. Ako bolo uvedené už vyššie, nehnuteľnosť bola po celý čas vo vlastníctve žalovaného a žalovaný žalobcu   ubezbečil,   že   došlo   k   riadnemu   ukončeniu   leazingovej   zmluvy   z   dôvodu,   že spoločnosť   M.,   s.   r.   o.,   nebola   schopná   ďalej   platiť   leasingové   splátky.   Skutočnosť,   že žalobca ako kupujúci zo zmluvy nemohol pri vynaložení obvyklej pozornosti, ktorú je možné od neho vzhľadom ku všetkým okolnostiam požadovať, poznať skutočný stav veci, t. j. že Ing.   K.   sa bude podaním trestných oznámení   a   civilných   žalôb domáhať získania späť finančných prostriedkov, ktoré vložila do spoločnosti M., s. r. o., zakladá ospravedlniteľný omyl. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 3 Cdo 113/2008 je ospravedlniteľným   pritom   len   taký   omyl,   ku   ktorému   došlo   napriek   tomu,   že   konajúca (mýliaca   sa   osoba)   postupovala   s   obvyklou   mierou   opatrnosti,   teda   vyvinula   obvyklú starostlivosť,   ktorú   možno   so   zreteľom   k   okolnostiam   konkrétneho   prípadu   od   každého vyžadovať, aby sa takému omylu vyhol, ide teda o situáciu, ak nemohla konajúca (mýliaca sa)   osoba   rozpoznať   skutočný   stav   veci   (zistiť   existenciu   omylu)   ani   potom,   keby postupovala s obvyklou mierou opatrnosti (potom, čo by vyvinula obvyklú starostlivosť), ktorú od nej možno požadovať.“

Okresný   súd   na   odôvodnenie   svojho   záveru   o   neplatnosti   kúpnej   zmluvy taktiež uviedol:

„Omyl vo vôli je právne významnou skutočnosťou majúcou za následok neplatnosť právneho   úkonu,   ak   právny   úkon   urobila   osoba   konajúca   v   omyle   vychádzajúcom zo skutočnosti,   ktorá   je   pre   právny   úkon   podstatná   a   bez   ktorej   by   k právnemu   úkonu nedošlo.   V   konaní   vyšlo   najavo,   že   podstatnou   skutočnosťou,   ktorá   viedla   žalobcu k uzatvoreniu   kúpnej   zmluvy   bolo   ubezpečenie   žalovaným   o   neexistencii   právnych a faktických   vád   nehnuteľnosti.   V   zmysle   výkladových   pravidiel   právnych   úkonov   je potrebné tieto vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale tiež podľa vôle toho, kto právny   úkon   urobil.   Súd   považuje   za   preukázané,   zhodným   vyjadrením   žalobcu a žalovaného, že zámerom žalobcu pri uzatváraní právneho úkonu bolo široké vymedzenie rozsahu   potencionálnych   nebezpečenstiev   a   poskytnutie   čo   najväčšej   ochrany   zo   strany žalovaného tak, ako si to žalobca pred uzatvorením zmluvy vymienil. S prihliadnutím na vôľu strán pri prijímaní právneho úkonu je nevyhnutné vykladať ustanovenie čl. III. ods. 2 kúpnej zmluvy extenzívne. V zmysle ustanovenia § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka sa prejav vôle vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav   určený   známy   alebo   jej   musel   byť   známy.   Súd   akcentoval   princíp   zmluvnej autonómie v zmysle ustanovenia § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka, t. j. platí predovšetkým to, čo si účastníci zmluvy dohodli, pokiaľ to zákon výslovne nezakazuje, alebo pokiaľ z povahy príslušného zákonného ustanovenia nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť. Pokiaľ ustanovenie čl. III. ods. 2 kúpnej zmluvy vymedzuje široký rozsah ubezpečení o právnej bezvadnosti nehnuteľnosti, je odôvodnené, aby sa žalobca s úspechom domáhal neplatnosti   právneho   úkonu   pre   omyl,   v prípade,   ak   sa   dané   ubezpečenie   ukázalo   ako nepravdivé...

Omyl žalobcu tak podľa názoru súdu zakladá neplatnosť právneho úkonu – kúpnej zmluvy zo dňa 14. 03. 2007, ktorou žalovaný ako predávajúci previedol na žalobcu ako kupujúceho nehnuteľnosti...

Nakoľko súd posúdil kúpnu zmluvu za neplatnú, sú strany povinné vrátiť si to, čo v zmysle neplatného právneho úkonu jeden druhému plnili – žalovaný je povinný vrátiť kúpnu   cenu   nehnuteľnosti   žalobcovi   a   žalobca   je   povinný   na   vrátenie   nehnuteľnosti žalovanému tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Súd súčasne priznal žalobcovi úrok z omeškania.“

Na odvolanie sťažovateľky krajský súd rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu a s odvolacími námietkami o nesprávnosti skutkových a právnych záverov okresného súdu sa vysporiadal tak, že sa v celom rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu. Vo vzťahu k ostatným odvolacím námietkam sťažovateľky krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   so   zreteľom   na   dôvody uvedené v odvolaní, odvolací súd posudzoval, či došlo k splneniu hmotnoprávnej podmienky –   dovolania   sa   relatívnej   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   zo   strany   žalobcu   a   vznesenými námietkami premlčania.

Z obsahu predloženého spisu odvolací súd zistil, že došlo k splneniu hmotnoprávnej podmienky   stanovenej   v   §   40a   Obč.   zák.   –   dovolania   sa   neplatnosti   právneho   úkonu a to z dôvodu podľa § 49a Obč. zák. a to podaním žaloby o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej 14. 3. 2007 na predaj nehnuteľností, dňa 9. 7. 2010. Forma dovolania sa relatívnej   neplatnosti   nie   je   zásadne   stanovená,   preto   tak   možno   urobiť   akýmkoľvek spôsobom.   Možno   tak   urobiť   aj   v   konaní   pred   súdom   v   návrhu   na   začatie   konania a dovolaním neplatnosti právneho úkonu sa možno brániť aj v konaní proti návrhu. Otázku relatívnej neplatnosti právneho úkonu možno riešiť v súdnom konaní ako predbežnú otázku, preto v danej veci je právne irelevantné či došlo k zmene návrhu na začatie konania. Podľa ustálenej judikatúry sa,   relatívnej neplatnosti právneho úkonu vymedzenej v ustanovení § 40a Obč. zák, nie je potrebné dovolať v samostatnom súdnom spore.

Pokiaľ sa týka vznesených námietok premlčania odvolací súd poukazuje na to, že medzi účastníkmi sa jedná v zmysle § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka o záväzkový vzťah medzi   podnikateľmi,   na   ktorý   sa   v   zmysle   citovaného   zákonného   ustanovenia   vzťahuje právna   úprava   podľa   Obch.   zák..   Tento   zákonník   je   lex   specialis   oproti   Občianskemu zákonníku. Rozsah pôsobnosti upravuje § 1 tak, že je primárnym prameňom obchodného práva a len ak niektoré otázky (nie celý právny vzťah) nemožno riešiť podľa neho, možno použiť predpisy občianskeho práva ako sekundárny prameň obchodného práva, ide tu teda o   vzťah   osobitného   a   všeobecného.   Ak   Obchodný   zákonník   nerieši   právnu   úpravu zmluvných   typov   upravených   len   v   Občianskom   zákonníku   (napr.   zmluva   o   prevode nehnuteľností, bezdôvodné obohatenie), spravuje sa tento vzťah Občianskym zákonníkom, ale z tohto dôvodu sa nestáva vzťahom občianskoprávnym. Právny vzťah svojou podstatou si aj naďalej zachová svoj obchodnoprávny charakter, z čoho vyplýva nevyhnutnosť na zostávajúcu časť záväzkového vzťahu aplikovať ustanovenie Obchodného zákonníka (§ 261 ods. 6 Obch. zák.). V danej veci z toho vyplýva, že ak na zmluvu o prevode nehnuteľností a bezdôvodné obohatenie súd prvého stupňa správne aplikoval právnu úpravu obsiahnutú v Obč. zák. (pretože Obch. zák. tieto inštitúty neupravuje), na premlčanie v tomto záväzkovom vzťahu treba aplikovať Obch. zák.. Vzťah Obch. zák. k Obč. zák. je založený na zásade subsidiarity a na zásade lex specialis derogat legi generali (osobitný zákon ruší všeobecný zákon) a keďže otázku premlčania upravuje lex specialis komplexne, nie je možné použiť ustanovenia všeobecného predpisu o premlčaní.

Podľa ustanovenia § 387 Obch. zák. právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom. Začiatok a trvanie premlčacej doby upravuje ustanovenie § 391 až 401   cit.   zák..   Pre   právo   dovolať   sa   relatívnej   neplatnosti   zmluvy   a   právo   na   vydanie bezdôvodného obohatenia nie je stanovená osobitná lehota a preto v súlade s § 397 cit. zák. premlčacia doba je štyri roky a začala plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde resp. odo dňa, keď sa právny úkon mohol urobiť (§ 391). Kúpna zmluva medzi účastníkmi bola uzavretá 14. 3. 2007 a kúpna cena bola zaplatená 30. 3. 2007, pričom obe práva si žalobca uplatnil najneskôr 9. 7. 2010, teda pred uplynutím štvorročnej premlčacej doby. Odvolací súd preto obe vznesené námietky premlčania považoval za nedôvodné.

Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sa nestotožnil s právnym názorom žalobcu, že námietku premlčania nemožno účinne vzniesť až v odvolacom konaní. Námietka premlčania je námietkou právnou a neuplatňuje sa ňou taká skutočnosť, ktorú je účastník povinný tvrdiť najneskôr   do   vyhlásenia   uznesenia   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   sa   končí   dokazovanie. Z povahy námietky premlčania vyplýva, že ju môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci a netýka sa jej koncentračná zásada konania vyjadrená v ustanoveniach § 120 ods. 4 a § 205a O. s. p...“

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla: „Arbitrárne   rozhodnutie   všeobecných súdov znamená najmä:

• extrémny   nesúlad   právnych   záverov   s   vykonanými   skutkovými   a   právnymi zisteniami,

• interpretáciu, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe (odklon od ustálenej judikatúry bez toho, aby boli dostatočne uvedené dôvody, na základe ktorých súd odmietol stabilizovanú výkladovú prax),

• nerešpektovanie kogentnej normy (interpretáciu), ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti,

• hodnotenie dôkazov vykonaných bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery. Sťažovateľ je toho názoru, že napadnuté rozhodnutie napĺňa všetky vyššie uvedené základné   znaky   arbitrárneho   rozhodnutia   súdu   a   to   aj   čo   sa   týka   prvostupňového rozhodnutia,   ako   aj   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   ktorý   neodstránil   svojvoľný   postup a výklad súdu prvého stupňa.“

Sťažovateľka s poukazom na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 113/2008 zastáva názor, že nebola splnená ani jedna zo zákonných podmienok na posúdenie právneho úkonu ako neplatného z dôvodu podľa § 49a v spojení s § 40a Občianskeho zákonníka. Zároveň sťažovateľka uvádza podrobnú argumentáciu vo vzťahu k nesprávnym skutkovým a právnym záverom okresného súdu a krajského súdu, ktoré sú podľa nej arbitrárne a porušujúce jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy spočívajúceho v spochybňovaní dôveryhodnosti svedka JUDr. J. R. s poukazom na jeho prepojenosť so žalobcom.

Okresný   súd   a   krajský   súd   vo   svojich   vyjadreniach   k   sťažnosti   uviedli,   že   sa pridržiavajú svojich rozsudkov a ich zdôvodnenia a sťažnosť považujú za nedôvodnú.

III.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana   v   medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho   konania   sa   táto   ochrana   poskytne   v   zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Tomuto základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu, ktorý ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo právnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch,   ak pri uplatnení štandardných   metód výkladu   prichádzajú do   úvahy rôzne výklady   súvisiacich právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí   plnohodnotnú,   resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež   medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07). Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak,   aby   bolo   rozhodnutie   v   predmetnej   veci   akceptovateľné   z   hľadiska   požiadaviek vyplývajúcich   jednak   z ústavy,   ako   aj z   medzinárodných   zmlúv o   ľudských   právach   a základných slobodách, ktorým je Slovenská republika viazaná.

Výklad a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Podľa   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku   bolo presvedčivé a ústavne akceptovateľné.

V   súlade   s   uvedeným   ustanovením   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   teda povinnosťou   všeobecného   súdu   uviesť   v   rozhodnutí   dostatočné   a   relevantné   dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

Ústavný súd po preskúmaní skutkových a právnych záverov vyslovených v rozsudku okresného   súdu   a   rozsudku   krajského   súdu   dospel   k   záveru,   že   tieto   sú   ústavne nekonformné.

Pokiaľ   okresný   súd   pri   svojich   právnych   záveroch   argumentoval   aplikáciou   tzv. extenzívného   výkladu   ustanovenia   čl.   III   ods.   2   spornej   kúpnej   zmluvy,   je   nutné konštatovať, že ním aplikovaný výklad nie je možné z ústavného hľadiska akceptovať ako výklad extenzívny a ústavne udržateľný.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   ani   pri   prihliadnutí „na   vôľu   strán   pri   prijímaní právneho úkonu“ nie je možné aplikovať taký výklad zmluvných dojednaní, ktorý odporuje ich samotnému jazykovému vyjadreniu.

Preto   v   danom   prípade   nie   je   možné   ústavne   akceptovateľným   spôsobom z vyhlásenia   sťažovateľky   ako   predávajúcej   uvedeného   v   čl.   III   ods.   2   spornej   kúpnej v znení: „vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nie je a po ich prevode na kupujúceho nebude obmedzené žiadnym zmluvným vzťahom alebo inou dohodou medzi predávajúcim a treťou osobou, či už písomnou alebo ústnou, na základe ktorých by mohlo dôjsť k akémukoľvek ovplyvneniu vlastníckeho práva kupujúceho k nehnuteľnostiam, budúcej držby a užívania nehnuteľností, prevodu vlastníctva k nim z kupujúceho na ním určenú osobu, alebo by mohli iným   spôsobom   nepriaznivo   ovplyvniť   transakciu   so   zamýšľanou   zmluvou   alebo   s   jej priebehom; nie je ani a ani nebolo začaté žiadne súdne, rozhodcovské, správne, exekučné či daňové   konanie,   ktoré   sa   týka   nehnuteľností,   ich   častí,   či   práv   tretích   osôb k nehnuteľnostiam,   že   nepostúpil   tretím   osobám   žiadne   práva,   ktoré   by   mohli   mať za následok obmedzenie vlastníckeho práva kupujúceho k nehnuteľnostiam.“ ustáliť, že by sa   vzťahovalo   aj   na   hrozbu   iniciovania   občianskoprávnych   i   trestnoprávnych   konaní zo strany právneho zástupcu bývalej spoločníčky (p. K.) bývalého lízingového nájomcu (M., s. r. o.,) nehnuteľností tvoriacich predmet zmluvy, o ktorej hrozbe mala sťažovateľka podľa okresného súdu preukázane vedomosť pred uzatváraním kúpnej zmluvy. Osobitne, ak dôvodom tejto hrozby malo byť to, že sťažovateľka neakceptovala návrh zástupcu p. K., aby sťažovateľka plnenie, ktoré by bola povinná poskytnúť z titulu vyrovnania po ukončení lízingu   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.,   neposkytla   tejto spoločnosti,   ale jej ako veriteľke tejto spoločnosti.

Vzhľadom   na   uvedené   nie   je   akceptovateľný   záver   okresného   súdu   odobrený   aj krajským   súdom,   že   vzhľadom   na   existenciu   takejto   hrozby   vedomosť   sťažovateľky (o takejto   hrozbe,   pozn.)   a   neupozornenie   žalobcu   na   túto   hrozbu   bolo   vyhlásenie sťažovateľky uvedené v čl. III ods. 2 kúpnej zmluvy nepravdivé, a preto žalobca zmluvu uzatvoril v omyle.

Ani   skutočnosť,   že   p.   K.   po   uzavretí   kúpnej   zmluvy   a   uhradení   vyrovnania z ukončenia lízingu priamo bývalému lízingovému nájomcovi iniciovala civilné konanie (v ktorom   dokonca   došlo   k   vydaniu   predbežného   opatrenia   zakazujúceho   žalobcovi nakladať s nadobudnutou nehnuteľnosťou) a podala trestné oznámenie, nemôže spochybniť arbitrárnosť záverov vyslovených v danej veci všeobecnými súdmi. Rovnako arbitrárnosť týchto   záverov   nie   je   spôsobilá   spochybniť   ani   okolnosť,   že „zámerom   žalobcu   pri uzatváraní   právneho   úkonu   bolo   široké   vymedzenie   rozsahu   potencionálnych nebezpečenstiev a poskytnutie čo najväčšej ochrany zo strany žalovaného tak, ako si to žalobca pred uzatvorením zmluvy vymienil“.

Aj   keď „ustanovenie   čl.   III.   ods.   2   kúpnej   zmluvy   vymedzuje   široký   rozsah ubezpečení o právnej bezvadnosti nehnuteľnosti“, v ňom vymedzený rozsah ubezpečení sa vzťahuje na stav existujúci v čase uzatvárania zmluvy, pokiaľ ide o vedenie civilných či trestných   konaní,   ktoré   by   mohli   ovplyvniť   vlastníctvo   žalobcu   ako   kupujúceho,   resp. do budúcnosti   po   uzavretí   kúpnej   zmluvy   sa   vzťahuje   len   vyhlásenie   sťažovateľky,   že „vlastnícke   právo   k   nehnuteľnostiam   nie   je   a   po   ich   prevode   na   kupujúceho   nebude obmedzené žiadnym zmluvným vzťahom alebo inou dohodou medzi predávajúcim a treťou osobou“.

Vzhľadom na uvedené sa posudzovanie ďalších čiastkových záverov okresného súdu v spojení s odobrujúcimi závermi krajského súdu javí ako bezpredmetné.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   za   neodôvodnený   a   ústavne nekonformný je nutné považovať aj záver (hoci vychádzajúci vzhľadom na už uvedené z nesprávnej premisy), že žalobca nemohol ani pri náležitej starostlivosti zistiť, že právny zástupca p. K. prezentoval svoju pripravenosť podniknúť rôzne právne postupy vrátane iniciovania civilných či trestných konaní súvisiacich s nehnuteľnosťou tvoriacou predmet kúpnej zmluvy na účely dosiahnutia uspokojenia svojej pohľadávky proti spoločnosti M., s. r.   o.   Práve   pri   vyhodnotení   náležitej   starostlivosti   okresný   súd   opomenul   správne vyhodnotiť   vedomosť   žalobcu   o   existencii   záväzku   M.,   s. r. o.,   voči   p.   K.   z   dôvodu personálneho prepojenia   a   totožnosti   v   osobe   štatutára   žalobcu   a   materskej   spoločnosti žalobcu, ktorá nadobudla obchodné podiely v spoločnosti lízingového nájomcu M., s. r. o. Práve táto vedomosť pri náležitej obozretnosti a starostlivosti a pri dôslednom právnom preverení všetkých potencionálnych rizík spojených s nadobudnutím nehnuteľnosti zakladá dôvodné očakávanie zistiť aj stav uspokojenia tejto pohľadávky   a zamýšľané kroky   jej veriteľa.

Ústavný   súd   preto   konštatuje   dôvodnosť   argumentácie   sťažovateľky   o   nesplnení žiadnej   zo   zákonných   podmienok   na   vyslovenie   neplatnosti   právneho   úkonu   –   kúpnej zmluvy z dôvodu omylu žalobcu ako kupujúceho.

Vzhľadom   na   arbitrárnosť   záveru   o   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   nebol   naplnený zákonný   predpoklad   na   vyhovenie   nárokom   žalobcu   na   vrátenie   si   vzájomných   plnení z kúpnej zmluvy a ústavný súd poznamenáva, že splnenie predpokladov na uloženie takejto povinnosti   činí   rozporným   aj   skutočnosť,   že   na   nehnuteľnostiach   viazne   záložné právo zriadené   žalobcom   po   nadobudnutí   vlastníctva   na   zabezpečenie   splnenia   jeho záväzkov z úveru poskytnutého mu bankou.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   rozsudok   okresného   súdu a rozsudok   krajského   súdu   sú   rozhodnutia,   ktoré   nie   sú   z   ústavného   hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto rozhodol, že označenými rozhodnutiami bolo porušené základné právo   sťažovateľky   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Argumentácia sťažovateľky o namietanom porušení jej základného práva na rovnosť zbraní podľa   čl.   47 ods.   3 ústavy   spočívajúca   v spochybňovaní dôveryhodnosti   svedka JUDr. J. R. s poukazom na jeho prepojenosť so žalobcom v čase jeho výpovede, ako i v súčasnosti (keď zastupuje, resp. je uvádzaný ako kontaktná osoba pri uplatňovaní plnenia napadnutých   rozsudkov   zo   strany   žalobcu)   nebola   spôsobilá   pre   ustálenie   aj   porušenia označeného   základného   práva   okresným   súdom   a   krajským   súdom.   Ústavný   súd   preto sťažnosti sťažovateľky v časti namietaného porušenia čl. 47 ods. 3 ústavy nevyhovel.

Rovnako   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   nedôvodná   aj   ďalšia   námietka sťažovateľky, ktorou namietala „závery (osobitne zdôvodnené v rozsudku krajského súdu) o splnení hmotnoprávnej podmienky stanovenej v § 40a Občianskeho zákonníka dovolania sa neplatnosti právneho úkonu a to z dôvodu podľa § 49a Občianskeho zákonníka a závery o vysporiadaní sa s námietkou premlčanosti žalobcom uplatňovaných nárokov“.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa prvej vety § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže napadnutým rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd tieto rozsudky zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

Okresný   súd   bude   po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   viazaný   právnym   názorom ústavného súdu vyjadreným v III. časti tohto nálezu.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci úspešná,   a   preto   bolo   potrebné   rozhodnúť   o   úhrade   trov   konania.   Ústavný   súd   priznal sťažovateľke   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom   pozostávajúce z odmeny   advokáta   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2012   (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu). Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa   § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 1/6 z výpočtového základu zo sumy 763 €, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 127,16 € a 7,63 € režijný paušál, teda za dva úkony právnej   služby   sumu   269,58   €.   Odmena   za   poskytnuté   právne   služby   v   konaní   pred ústavným súdom je zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokát sťažovateľky je jej platcom) a predstavuje celkovú sumu 323,50 € (269,58 € plus 20 % daň z pridanej hodnoty zo sumy 269,58 €, t. j. plus 53,92 € = 323,50 €). Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012