znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 96/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. K. C., B., zastúpenej advokátkou JUDr. M. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn. 20 C 247/2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. K. C. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô vo d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra 2008   doručená   sťažnosť   MUDr.   K.   C.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 20 C 247/2002.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v postavení   navrhovateľky   domáhala na okresnom   súde   vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   (ďalej   len „BSM“)   po   rozvode   manželstva   proti   odporcovi   MUDr.   Ľ.   C.   (ďalej   len   „odporca“). Od podania   návrhu   5.   novembra   2002   bolo   vo   veci   nariadených   niekoľko   termínov pojednávaní a vo veci pojednávali traja sudcovia. Po podaní odvolania 10. júla 2008 proti rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   20   C   247/2002-257   zo   17.   júna   2008   konanie   nie   je právoplatne skončené. Vo veci koná Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).

Sťažovateľka   v obsahu   sťažnosti   namietala,   že   okresný   súd   toleroval   neúčasť odporcu   na   nariadených   pojednávaniach   a akceptoval   jeho   ospravedlnenia   neúčasti na týchto   pojednávaniach.   Sťažovateľka   poukázala   na   skutočnosť,   že   v dôsledku nesprávneho postupu súdu, ako aj striedania sudcov sa podstatne znížila hodnota majetku patriaceho   do   BSM.   Sťažovateľka   taktiež   uviedla,   že   v dôsledku   neprimerane   dlhého konania pred   okresným   súdom   utrpela   nemajetkovú   ujmu vyplývajúcu   z pocitu   právnej neistoty, krivdy a úzkosti.

Podľa   názoru   sťažovateľky,   prieťahy   v konaní   vyplývajú   z nepripravenosti   súdu, resp. z nedostatočného a nesprávneho vedenia konania a dokazovania vo veci.

Aj   keď   to   sťažovateľka   výslovne   nenamietala,   z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé, že v konaní vedenom pred okresným súdom malo dôjsť k zbytočným prieťahom v období od podania návrhu na vyporiadanie BSM okresnému súdu 5. novembra 2002 do vydania rozsudku okresného súdu zo 17. júna 2008, teda po viac ako piatich rokoch.

Ďalej   sťažovateľka   namietala   aj   porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie v zmysle dohovoru.

Sťažovateľka   žiadala   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 20 C   247/2002   s tým,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   zaplatiť   sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) v zásade každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS   124/04).   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty (napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom skončení napadnutého   konania.   Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS   22/01, I.   ÚS   77/02, I.   ÚS 116/02).   Ak   v čase,   keď bola sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu,   už   nedochádza   k namietanému   porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo   možné   uvažovať   len   v prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že v konaní vedenom okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, teda k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   konanie   vedené   okresným   súdom   sa   skončilo vyhlásením rozsudku 17. júna 2008 a písomným vyhotovením, resp. doručením rozsudku právnym zástupcom účastníkov konania. Tento proces sa ukončil v júni 2008 (rozsudok okresného súdu bol právnej zástupkyni sťažovateľky doručený 28. júna 2008). Vzhľadom na to treba považovať sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému okresným súdom za oneskorene podanú.

Sťažovateľka ďalej namietala aj porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie v konaní vedenom okresným súdom.

Na   prerokovanie   a rozhodnutie   o tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 20 C 247/2002, nie je daná právomoc ústavného súdu.   Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Keďže   proti   rozsudku okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok,   právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru má krajský súd v odvolacom konaní. Tým, že sťažovateľka podala 1. augusta 2008 odvolanie, o ktorom bude rozhodovať krajský súd, je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2009