znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 96/07-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., R., zastúpeného advokátom JUDr. L. C., R., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 150/2001 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra 2006   doručená   sťažnosť   J.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 150/2001.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy   v označenom   konaní,   priznal   mu   finančné   zadosťučinenie   v sume   50   000   Sk a náhradu trov konania.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že: „Žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava I som sa domáhal na žalovanom MS SR Bratislava náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zmysle z. č. 58/69 Zb. Konanie sa vedie pod č. k. 9 C 150/2001. (...) Hoci v posudzovanej veci kde o právne a skutkovo menej náročnú vec je zarážajúce, že bolo   o nej   rozhodnuté   až po   6 rokoch!   Za   celý ten čas súd vykonal   len dve   krátke pojednávania bez toho, aby musel vykonávať nejaké zdĺhavé alebo náročné dokazovanie. (...)“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z doterajšej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyplýva,   že   dôvodom   pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo slobodou   na jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   12/01, I. ÚS 124/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   34/99,   II.   ÚS   32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva označenými   orgánmi   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresným   súdom)   ešte   trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú (§ 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde).   Vychádza   pri   tom   z toho,   že účelom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci   (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 43/05, I. ÚS 55/05).

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu osobne doručená 20. novembra   2006,   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 9   C   150/2001. Z obsahu sťažnosti jednoznačne vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už namietané   porušovanie   označeného   základného   práva   sťažovateľa   okresným   súdom netrvalo. Sťažovateľ uviedol, že vo veci „bolo (...) rozhodnuté až po 6 rokoch“. Ústavný súd na okresnom súde zistil, že vo veci bolo meritórne rozhodnuté rozsudkom 7. septembra 2006,   ktorý   bol   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručený   15.   novembra   2006,   a od 5. decembra   2006   je   vec   na   odvolacom   súde.   Konanie,   v ktorom   malo   dochádzať k zbytočným   prieťahom,   bolo   teda   skončené   skôr,   ako   sa   sťažovateľ   domáhal   nápravy podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Tento skutkový stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   po   jej   predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, ústavný súd už o jeho žiadosti   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a náhrady   trov   konania nerozhodol, lebo ich poskytnutie je v zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy (resp. § 56 ods. 4 a § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) viazané na vyhovenie sťažnosti.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2007