znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 96/04-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8.   septembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   B.   S.,   bytom   D.   V.,   zastúpenej   ustanoveným advokátom JUDr. J. M., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 569/2001 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 569/2001   p o r u š i l základné   právo   B.   S.,   aby   sa   jej   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   B.   S.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trenčín povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky   u k l a d á   zaplatiť trovy právneho zastúpenia B. S. v sume 14 010 Sk (slovom štrnásťtisícdesať slovenských korún) na účet advokáta JUDr. J. M., Advokátska kancelária, K.

4. Okresný súd Trenčín   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume   14   010   Sk   (slovom   štrnásťtisícdesať   slovenských   korún)   na   účet   Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd“) bola 3. mája 2004 doručená   sťažnosť   (doplnená   podaním   z 28.   júna   2004)   B.   S.,   bytom   D.   V.   (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej aj „okresný súd“) v konaní o jej veci („o určenie, že nedošlo k zániku práva na bytovú náhradu“) vedenom pod sp. zn. 12 C 569/2001.

Ústavný súd uznesením z 3. júna 2004 č. k. I. ÚS 96/04-15 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   predmetnú   sťažnosť a sťažovateľke   na   jej   žiadosť   ustanovil   za   právneho   zástupcu   v konaní   pred   ústavným súdom JUDr. J. M., Advokátska kancelária, K.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 10. júla 2001 podala na okresnom súde návrh proti odporcovi V. S. z N. D. (ďalej len „odporca“) na určenie, že nedošlo k zániku jej práva na bytovú náhradu. Už od počiatku však podľa tvrdenia sťažovateľky okresný súd vo veci „vôbec   nekonal   a nerozhodol“, a to   i napriek   tomu,   že   ho   sťažovateľka   listom   zo 16. apríla   2002   žiadala   o vytýčenia   pojednávania.   Ani   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní podaná predsedníčke okresného súdu 23. apríla 2004 neviedla podľa tvrdenia sťažovateľky k náprave. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd porušil ňou označené základné právo „... nakoľko vo veci nekonal 34 mesiacov...“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva,   prikázal   okresnému   súdu „...   aby...   vo   veci...   konal“, priznal   jej   finančné zadosťučinenie „vo výške 250 000 Sk“ a náhradu trov konania.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou, vyjadrením č. Spr 955/2004 z 15. júla 2004 a sťažovateľka prostredníctvom stanoviska svojho právneho zástupcu k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 5. augusta 2004.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 100/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 12 C 569/2001.

Dňa 10. júla 2001 podala sťažovateľka proti odporcovi okresnému súdu návrh na určenie,   že   nedošlo   k zániku   jej   práva   na   bytovú   náhradu   (právoplatným   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 C 1311/99-59 z 3. apríla 2000 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 4 C 1311/99 z 28. apríla 2000 bolo odporcovi uložené umožniť sťažovateľke a ich dvom   maloletým   deťom   bývať a užívať   časť   ich   bývalej   spoločnej   domácnosti   v dome v N. D., a to až do zabezpečenia náhradného bytu).

Dňa 1. augusta 2001 vyzval okresný súd odporcu na vyjadrenie k žalobe (výzva bola 30. augusta 2001 vrátená poštou ako nedoručená).

Sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu 29. apríla 2002 žiadala „urýchliť konanie“.

Dňa 23. apríla 2004 podala sťažovateľka predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Podľa úradného záznamu z 29. apríla 2004 zákonná sudkyňa uviedla, že k 1. aprílu 2004 má 364 nerozhodnutých vecí v oddelení 12 C a 29 vecí v oddelení 15 C. Veci z rokov 1992   až   2000   má   nerozhodnutých   147.   Prednostne   koná   vo   veciach   v zmysle   pokynu predsedníčky   okresného   súdu   a kritérií   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky (prostriedky na živobytie, osobný status, rodičovské práva, náhrada škody nevyliečiteľne chorým a pod).

Okresný   súd   29. apríla 2004 predvolal účastníkov na pojednávanie stanovené na 26. máj 2004.   Na   tomto   pojednávaní   okresný   súd   za   prítomnosti   účastníkov   rozhodol rozsudkom tak, že určil, že právo sťažovateľky na zabezpečenie náhradného bytu nezaniklo a povinnosť odporcu na zabezpečenie náhradného bytu voči nej naďalej trvá.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2.   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k opodstatnenosti   sťažnosti z 15. júla 2004 uviedla: „Sťažovateľka podala na tunajšom súde dňa 10. 07. 2001 žalobu, ktorou žiadala,   aby súd určil,   že nedošlo k zániku práva na bytovú náhradu.   Rovnopis žaloby bol žalovanému zaslaný 01. 08. 2001. Odvtedy sa vo veci nekonalo.

Dňa   23.   04.   2004   bola   doručená   predsedníčke   súdu   sťažnosť   na   prieťahy v predmetnom konaní. Na jej základe došlo k vytýčeniu termínu pojednávania na deň 26. 05.   2004,   kedy   bol   vo   veci   vydaný   rozsudok.   Návrhu   žalobkyne   bolo   v plnom   rozsahu vyhovené. Rozsudok bol účastníkom doručený a čaká sa na jeho právoplatnosť.

V súvislosti s prieťahmi v predmetnom konaní si dovoľujem poukázať na skutočnosť, že   od   územnosprávnej   reorganizácie   súdu   v roku   1996   je   tunajší   súd   personálne poddimenzovaný. V rokoch 1997 – 2000 mal každý sudca okolo 1 000 spisov. V roku 2000 na   tunajšom   súde   pracovalo   iba   13   z 23   sudcov.   Traja   sudcovia   za   tejto   situácie   boli napriek   výslovnému   nesúhlasu   predsedníčky   súdu   a celého   kolektívu   preložení   na   stáž odvolacieho súdu. Počet spisov pripadajúcich na každého sudcu bol od 800 do 1 000 vecí. Vzhľadom   na   tento   stav   nebolo   možné   prijať   žiadne   účinné   opatrenia   na   zabránenie prieťahov, pretože v kompetencii predsedu súdu nie je možné zabezpečiť dostatočný počet sudcov alebo zabrániť ich preloženiu na iný súd. Pri uvedených počtoch vecí pripadajúcich na jedného sudcu nebolo možné konať plynulo a rýchle vo všetkých sporoch, najmä za situácie, že okrem zostatkov z predchádzajúcich období prišlo každému sudcovi do jeho oddelenia mesačne 60 - 70 nových vecí.

Ani toho času nie je súd personálne dobudovaný. Štyri sudcovské miesta, na ktoré bol vyhlásený konkurz už v januári minulého roku (2003), nie sú stále obsadené. Napriek tomu došlo k preloženiu ďalších dvoch sudcov na krajský súd, a to bez ich plnej náhrady. Pri určovaní výšky priznania finančného zadosťučinenia sťažovateľovi by sa malo prihliadať ku skutočnosti, že po podaní sťažnosti na prieťahy v konaní súd začal ihneď vo veci konať, vytýčil pojednávanie a vec rozhodol.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nie je dôvod prikazovať súdu, aby vo veci konal, ani dôvod priznať sťažovateľke tak vysoké zadosťučinenie ako požaduje.“

Právny zástupca sťažovateľky v stanovisku k predmetnému vyjadreniu navrhol, aby ústavný súd: «... námietky odporcu zo dňa 15. 7. 2004 vo vyššie označenej právnej veci pominul ako neopodstatnené.

V tejto súvislosti poukazujeme na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach týkajúcich sa práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a to napr. II. ÚS 48/96 č. 11/97 „Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečovať   súdne   konanie   nezbavuje   zodpovednosti   za   pomalé   konanie“   a ďalej „Priznanie   ústavného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakladá povinnosť súdu i sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto ústavné právo objektívne realizovalo“ (II. ÚS 26/95 č. 7/95).

Tvrdenia   predsedníčky   Okresného   súdu   v Trenčíne   sa   týkajú   personálnych a organizačných   problémov   súdu,   ktoré   nemajú   priamu   súvislosť   ani   náväznosť   na prejednávanú vec.

Z týchto dôvodov navrhujeme Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby sťažnosti B. S. vyhovel.»

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

3.1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že posudzovaná vec nie je sporom, ktorý by bolo potrebné považovať za zložitú vec, ktorá by ovplyvňovala doterajšiu dĺžku konania.

3.2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria (správania sťažovateľky v preskúmavanej veci) ústavný súd nezistil takú závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.   Sťažovateľka   sa   o plynulosť   priebehu   konania   zaujímala,   čo   potvrdzujú   jej vyššie uvedené podania (urgencia a sťažnosť).

3.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje,   že   okresný   súd   bol   od   1.   augusta   2001   (výzva   odporcovi   na   vyjadrenie k žalobe) do 29. apríla 2004 (predvolanie na pojednávanie), t. j. v trvaní vyše dvoch rokov a osem mesiacov, bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, keď nevykonal vo veci žiadne   úkony   smerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   počas súdneho konania nachádzala. Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale v dôsledku postupu okresného súdu. Obranu okresného   súdu   spočívajúcu   v uvádzaní   dôvodov,   ktoré   mali   ako   objektívne   príčiny spôsobiť tieto prieťahy, nemožno akceptovať. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal riešiť, nemôžu byť na ťarchu účastníka konania a nemajú povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Vzhľadom na rozhodnutie okresného súdu vo veci samej (rozsudkom z 26. mája 2004,   ktorým   sťažovateľke   vyhovel)   ústavný   súd   nepovažoval   za   dôvodné   a účelné v zmysle   sťažovateľkinho   návrhu   prikázať   okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie z dôvodu, že „...v konaní vedenom na Okresnom súde v Trenčíne sú účastníkmi aj maloleté deti P. a M. S., ktoré   neustálym   sťahovaním   sa   z podnájmu   do   podnájmu,   museli   v tom   čase   zmeniť   aj základnú školu, opustiť svojich priateľov utrpeli nečinnosťou súdu takú psychickú ujmu, ktorá sa vyčísliť ani nedá. Syn M. má psychické problémy, zhoršený prospech v škole. Je to neustály stav neistoty a očakávania, kedy súd rozhodne a konečne budeme ako rodina zase slušne bývať. Mne nečinnosťou súdu vznikli zbytočné náklady na bývanie z dôvodu, že keby vo veci súd konal a rozhodol v primeranom čase nemusela som do dnešného dňa platiť zvýšené náklady z dôvodu podnájmu (dokázateľná výška), nakoľko by bol bývalý manžel nútený poskytnúť nám bývanie v dome, alebo poskytnúť nám náhradný byt.

Som toho názoru, že postupom súdu bolo porušené moje právo na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov,   pričom   samotný   spor   trvá   už   viac   ako   34   mesiacov   a je nezlúčiteľný s ust. č. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Táto zdĺhavosť a nekonanie predlžuje stav právnej neistoty mňa ako navrhovateľky a mojich detí do takej miery, že moje právo na súdnu ochranu sa stáva iluzórnym a ohrozuje ho vo svojej podstate. Tohto nároku sa domáham z dôvodu, že skutočne dlhý čas žijeme spolu s deťmi v právnej neistote. Preto žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky priznať primerané finančné zadosťučinenie ako nenapraviteľnú   psychickú   ujmu   na   maloletých   deťoch   a na   mne,   sťažovateľke   vo   výške 250 000 Sk“.

Keďže iba konštatovanie porušenia označeného základného práva nie je dostatočným zadosťučinením   pre   sťažovateľku,   ústavný   súd   uznal   za   dôvodné   priznať   jej   finančné zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti prípadu považuje za primerané vo výške 30 000   Sk. Ústavný súd osobitne prihliadol na skutočnosť, že sťažnosť sťažovateľky adresovaná predsedníčke okresného súdu na prieťahy v konaní sa v okolnostiach prípadu ukázala ako účinný prostriedok nápravy.

Podľa   §   56   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnej   sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 28. júna 2004 a vyjadrenie z 5. augusta 2004. Odmena   určená   podľa   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 13 602 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 534 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za tri úkony teda predstavujú 13 602 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (136 Sk v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky) sumu 14 010 Sk.

Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľke právneho zástupcu na   jej   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom,   uložil   Kancelárii   ústavného   súdu uhradiť   ustanovenému   právnemu   zástupcovi   trovy   právneho   zastúpenia   tak,   ako   to   je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa   ustanovenia   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   sa   na   konanie pred   ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia, tak ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2004