znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 96/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť D. P., bytom Z., zastúpeného komerčnou právničkou JUDr. D. Š., B. B., ktorou namietal porušenie čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky personálnym   rozkazom   ministra   vnútra   Slovenskej   republiky   č.   97   z 12.   apríla   1999 v spojení   s rozhodnutím   ministra   vnútra   Slovenskej   republiky   Č.   p.:   KM-93/PK-99   zo 14. júna 1999, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním   z 3.   septembra   2002   doručeným   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“) 16. septembra 2002, označeným ako „Návrh na začatie konania o ústavnej   sťažnosti“   D.   P.,   bytom   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpený   komerčnou právničkou JUDr. D. Š., B. B., požaduje vydanie nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a zrušil personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 97 z 12. apríla 1999 v spojení s rozhodnutím ministra   vnútra   Slovenskej   republiky   Č.   p.:   KM-93/PK-99   zo   14.   júna   1999.   Týmto personálnym   rozkazom   bol   sťažovateľ   prepustený   zo   služobného   pomeru   príslušníka Policajného zboru. Po týchto rozhodnutiach podaniami zo 6. marca 2001, 10. apríla 2001, 19. mája 2001 a napokon 26. marca 2002 vždy znova požadoval od Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zrušenie personálneho rozkazu s poukazom na to, že jeho prepustenie nebolo   oprávnené.   Keďže   jeho   žiadosti   neboli   úspešné,   obrátil   sa   na   Najvyšší   súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý uznesením sp. zn. 5 Sž 67/02 z 1. augusta   2002   zastavil   konanie   o preskúmanie   zákonnosti   vydaných   rozhodnutí s odôvodnením, že rozhodnutia nadobudli právoplatnosť ešte 18. júna 1999, a preto žaloba bola na najvyšší súd podaná po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty. Najvyšší súd pritom neprihliadol na skutočnosť, že sťažovateľ sa medzičasom domáhal zrušenia právoplatných rozhodnutí v rámci mimoodvolacieho konania. Podľa názoru sťažovateľa prepustením zo služby bolo porušené aj jeho základné právo na ľudskú dôstojnosť, osobnú česť, dobrú povesť a meno v zmysle čl. 19 ods. 1 ústavy.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 67/02 z 1. augusta 2002, ktoré sťažovateľ ústavnému   súdu   predložil,   vyplýva,   že   najvyšší   súd   konanie   o preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia ministra vnútra Slovenskej republiky Č. p.: KM-93/PK-99 zo 14. júna 1999 zastavil   s poukazom   na   to,   že   žalobou   napadnuté   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť 18. júna   1999,   a preto   zákonná   dvojmesačná   lehota   podľa   §   250b   ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) na podanie žaloby uplynula 18. augusta 1999, pričom zmeškanie lehoty nebolo možné odpustiť.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   malo   byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 citovaného zákona).

Keďže sťažovateľom napadnuté rozhodnutia ministra vnútra Slovenskej republiky nadobudli právoplatnosť 18. júna 1999 a sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 12. septembra 2002, treba považovať sťažnosť za oneskorene podanú. Na tom nič nemení skutočnosť,   že   sťažovateľ   podával   návrhy   na   preskúmanie   napadnutých   rozhodnutí v mimoodvolacom konaní. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky,   ktoré   sťažovateľ   nemôže   uplatniť   osobne,   nemožno   považovať   za   účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné (II. ÚS 42/01, I. ÚS 19/01).

Ďalej treba kvôli úplnosti uviesť, že z vyššie citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb namietajúcich porušenie svojich základných práv alebo slobôd je daná iba subsidiárne, a to v prípade, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z ustanovenia § 247 ods. 1 v spojení s § 248 ods. 2 písm. f) OSP sa dá nepochybne vyvodiť,   že   rozhodnutia   správnych   orgánov   o disciplinárnych   trestoch   príslušníkov ozbrojených   zborov,   pokiaľ   majú   za   následok   zánik   služobného   vzťahu,   podliehajú preskúmaniu všeobecným súdom na základe žalôb proti rozhodnutiam správnych orgánov. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že sťažovateľovu žalobu nemohol najvyšší súd vecne prejednať, lebo sťažovateľ svoje právo na súdne preskúmanie neuplatnil v zákonnej lehote.

Treba preto urobiť záver, že aj keby bola sťažnosť podaná v zákonnej lehote, nebola by daná právomoc ústavného súdu o nej konať a rozhodnúť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2002