znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 95/2015-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2014predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, konajúcouprostredníctvom   konateľa   a   advokáta ⬛⬛⬛⬛,   vo veci   namietanéhoporušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenompod sp. zn. 9 P 220/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola17. februára 2015 doručená opätovná sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupomOkresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   P220/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Sťažovateľka okrem iného v sťažnosti uviedla:„Dňa 17. 7. 2013 som ja - sťažovateľka podala na Okresný súd v Žiline návrh o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode, ktoré konanie je vedené pod sp. zn. 9P/220/2013.

Od podania predmetného návrhu už ubehol 1 rok a 7 mesiacov, pričom do dnešného dňa nebolo vo veci vytýčené pojednávanie. Posledný úkon, ktorý súd vo veci uskutočnil bol dňa 17.9.2013 a to: vydanie uznesenia o ustanovení kolízneho opatrovníka zo dňa 17. 9. 2013,   žiadosť   o   prešetrenie   pomerov   zo   dňa   17.   9.   2013   a   žiadosti   o   zaslanie oznámenia o výške mzdy účastníkov konania zo dňa 17. 9. 2013. Od tohto dátumu je Okresný súd Žilina vo veci nečinný, a to aj napriek podanej sťažnosti predsedovi súdu, ktorú 18. decembra 2014 vyhodnotil ako dôvodnú.“

3.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatísťažnosti na   ďalšie   konanie   nálezom   vyslovil,   že   okresný   súd   v   konaní   vedenompod sp. zn. 9   P   220/2013   porušil   jej   základné   právo   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   abyokresnému súdu prikázal v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov a aby jejpriznal finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €, ako aj úhradu trov konania.

4. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohtoustanovenia návrhy, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktorénemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh,ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   tohtozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatokvzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pre predbežnom prerokovaníktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   7/00,III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).  

7.   Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   právana konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, žeporušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá ešte tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovaťo zbytočných prieťahoch (II. ÚS 92/05).

8. Z judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnomkonaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03).

9. K otázke posudzovanej dĺžky konania a jej primeranosti (resp. neprimeranosti) sapreto opakovane pripomína, že túto nemožno vyjadriť numericky a ani počtom nariadenýchpojednávaní. K porušeniu práva na primeranú dĺžku konania dochádza vtedy, ak konanietrvá neprimerane dlhú dobu, a to bez ohľadu na to, či v danom prípade boli zaznamenanéprieťahy   súdu.   Inými   slovami,   k porušeniu   označeného   práva   môže   dôjsť   aj   vtedy,   aknedochádzalo   v konaní   k prieťahom,   a naopak,   i keď   v konaní   k jednotlivým   prieťahomdošlo, nemusí vždy ísť o porušenie práva na primeranú dĺžku konania, ak konanie ako celokzodpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je možné skončenie konania spravidlaočakávať (porov. rozhodnutia ESĽP vo veci Libanský a Králiček v. Česká republika); ajpodľa § 114 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súd si pojednávanie pripraví tak, abybolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní.

10. Ústavný súd preto uzatvára, že doterajšia doba konania o rozvod manželstva,s ktorým   je   spojená   aj   úprava   práv   a povinností   rodičov   k maloletým   deťom   na   časpo rozvode,   v trvaní   1   roka   a 7   mesiacov   nie   je   porušením   ústavou   zaručeného   právasťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, preto ústavný súd jej sťažnosťuž   druhýkrát   odmietol,   teraz   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavneneopodstatnenú (24. septembra 2014 pre neprípustnosť).

11. Uvedené súvislosti by mali byť pre advokáta sťažovateľky známe, a tak by nemalzbytočne zahlcovať ústavný súd neprejednateľnými podaniami, ktoré ústavnému súdu brániavenovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú skutočnú pozornosť, a dokonca i jeho zásah.V tomto   prípade   ide   preto   o neprofesionálny   výkon   advokácie,   a to   či   už   pre neznalosťpríslušných procesných predpisov alebo snahu advokáta o získanie odmeny od sťažovateľkybez ohľadu na to, či taký postup zákon (ne)umožňuje.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015