znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 95/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   S.,   t.   č.   vo   výkone   trestu,   zastúpeného   advokátom JUDr. T. B., P., ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Špeciálneho   súdu v Pezinku   sp. zn.   PK   2   Tš   29/2006   z 28.   apríla   2008,   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Toš 6/2008 z 30. marca 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 11/2011 z 27. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2012 doručená sťažnosť P. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2,   čl.   46   ods.   1   a čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. PK 2 Tš 29/2006 z 28. apríla 2008,   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 3 Toš 6/2008 z 30. marca 2010 (ďalej len „rozsudok z 30. marca 2010“) a uznesením najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tdo   V 11/2011   z 27.   februára   2012   (ďalej   len   „uznesenie z 27. februára 2012“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol spolu s ďalšími osobami rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 Tš 29/2006 z 28. apríla 2008 (ďalej len „rozsudok špeciálneho súdu“) uznaný vinným z organizátorstva a pomoci pri spáchaní trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 10 ods. 1 písm. a) a c) k § 148a ods. 1 alinea 2 a ods. 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení platnom do 30. júna 2002 (ďalej len „Trestný zákon č. 140/1961 Zb.“) formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a z trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Sťažovateľ mal byť súčasťou organizovanej skupiny, ktorá v období od februára 2000 do 7. februára 2002 pre účely obchodovania s tovarom fiktívnej hodnoty a nároku na vrátanie nadmerného odpočtu dane z pridanej   hodnoty   (ďalej   len   „DPH“)   vytvorila   sieť   podnikateľských   subjektov,   ktoré vystavovali   účtovné   doklady   na produkty   bez   trhovej   hodnoty,   ktoré   boli   vydávané za softvér.   Týmto   spôsobom   si   vytvorené   subjekty   neoprávnene   uplatňovali   nároky na vrátenie nadmerného odpočtu DPH najmenej vo výške 178 957 412 Sk, pričom správca dane uvedený týmto do omylu nadmerný odpočet vo výške najmenej 121 792 591 Sk uznal a ku   škode   štátneho   rozpočtu   Slovenskej   republiky   vyplatil.   Účasť   sťažovateľa   na   tejto organizovanej   trestnej   činnosti   mala   spočívať   v tom,   že „... v dobe   od   októbra   2000 do decembra 2000 riadil M. N., v ktorého mene spracovával faktúry na produkty s fiktívnou trhovou hodnotou, výdavkové a príjmové pokladničné doklady o nákupe a predaji a vývoji softvéru ako produktu s fiktívnou trhovou hodnotou vo firme M., IČO...“.

Za túto trestnú činnosť bol sťažovateľ odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a na výkon trestu bol zaradený do II. (druhej) nápravnovýchodnej skupiny. Proti   rozsudku   špeciálneho   súdu   podal   sťažovateľ,   ako   aj   ďalší   obžalovaní   odvolanie, o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   z 30.   marca   2010.   Najvyšší   súd   vyhodnotil odvolanie   sťažovateľa   ako   nedôvodné,   a preto   ho   spolu   s odvolaniami   ďalších obžalovaných zamietol. Rozsudok najvyššieho súdu z 30. marca 2010 sťažovateľ napadol dovolaním podľa § 368 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len „Trestný poriadok“), ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu z 27. februára 2012 odmietnuté.

3. Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   predovšetkým   porušenie   svojho   práva na obhajobu.   K   porušeniu   tohto   práva   malo   dôjsť   predovšetkým   v prípravnom   konaní a v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že jeho vtedajší obhajca JUDr. K. M., ktorý mu bol ustanovený opatrením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) z 27.   júna   2002,   nebol   upovedomený   o niekoľkých   vyšetrovacích   úkonoch   (výsluchy svedkov   a konfrontácie),   ktoré   boli   v priebehu   vyšetrovania   vykonané.   V čase,   keď   bol JUDr. K. M. sťažovateľovi ustanovený za obhajcu, už mal vyšetrovateľ naplánované na júl a august   2002   tieto   vyšetrovacie   úkony,   no   jeho   ustanovený   obhajca   o nich   nemal vedomosť, a preto sa ich nezúčastnil. Nedostatkom je tiež postihnuté vyrozumenie o týchto vyšetrovacích   úkonoch   z 5.   júna   2002,   v ktorých   vyšetrovateľ   sťažovateľovi   oznámil, že v júni,   júli   a auguste   2002   plánuje   vykonať   výsluchy   svedkov,   ktorých   mená   však vo vyrozumení   neboli   uvedené.   Tým   sa   sťažovateľovi „... absolútne   znemožňovalo...“ uplatnenie   jeho   práva   na   obhajobu.   V súvislosti   s právom   na obhajobu   sťažovateľ   tiež poukázal na určité pochybenia pri zabezpečení jeho kvalifikovanej obhajoby. V prípade sťažovateľa   išlo   o prípad   nutnej   obhajoby   podľa   §   36   ods.   3   zákona   č. 141/1961   Zb. o trestnom   konaní   súdnom   (trestný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Trestný   poriadok   č. 141/1961   Zb.).   Preto   bol   sťažovateľovi   ustanovený   za obhajcu opatrením okresného súdu z 27. júna 2002 JUDr. K. M. Tento ustanovený obhajca však po čase   sťažovateľa   z osobných   dôvodov   nechcel   ďalej   obhajovať   a 29.   augusta   2006 požiadal   o oslobodenie   od povinnosti   ho   obhajovať.   Okresný   súd   žiadosti   ustanoveného obhajcu   vyhovel   a opatrením   zo   7.   septembra   2006   zbavil   JUDr. K.   M.   povinnosti ho obhajovať. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

„Ustanovený   obhajca   JUDr.   M.   a náhradný   obhajca   JUDr.   A.   Š.   si   povinnosť obhajovať ma neplnili. Až opatrením z 20. 9. 2006... mi bol ustanovený ďalší obhajca, JUDr. A. H. Až do 25. 9. 2006, kedy predložil súdu moje plnomocenstvo na zastupovanie JUDr. S., som bol bez kvalifikovanej obhajoby. Napriek tomu vyšetrovateľ v tomto období vykonával vyšetrovacie úkony...“

4. Sťažovateľ   tiež   považuje   napadnuté   rozhodnutia   za   nedostatočne   odôvodnené. V rozsudku   špeciálneho   súdu   z   28. apríla 2008,   ktorý   má   spolu   137   strán,   je   zavinie sťažovateľa   odôvodnené   iba   veľmi   stručne   na   16   riadkoch   na   strane   118   rozsudku. Obdobným   nedostatkom   trpí   aj   rozsudok   najvyššieho   súdu   z   30. marca 2010,   ktorý rozhodoval   o odvolaní   podanom   sťažovateľom,   ako   aj   ďalšími   obžalovanými.   Súdy v odôvodneniach týchto rozhodnutí iba všeobecne konštatovali, že sťažovateľ sa trestnej činnosti,   ktorá   mu   bola   kladená   za   vinu,   spolu   s ostatnými   obžalovanými   dopustil. Sťažovateľ   považuje   za   nedostatok,   že   súdy   sa   nezaoberali   posúdením   hodnovernosti výpovede svedka N., ktorá bola spolu s listinnými dôkazmi rozhodujúca pri preukazovaní viny   sťažovateľa.   Pri   objektívnom   posúdení   zisteného   skutkového   stavu   súdy   nemohli dospieť   k záveru,   že   sťažovateľ   svojím   konaním   naplnil   znaky   skutkových   podstát žalovaných trestných činov.

5. Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť pri predbežnom prerokovaní na ďalšie konanie a aby o nej rozhodol týmto nálezom:

„Rozsudkom   bývalého   Špeciálneho   súdu   v   Pezinku   sp. zn.   PK 2 Tš 29/2006 z 24. 8. 2008,   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   sp. zn.   3 Toš 6/2008   z   30. 3. 2010 a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.   1 Tdo V 11/2011 z 27. 2. 2012 základné práva sťažovateľa podľa článku 17 ods. 2, 46 ods. 1 a 50 ods. 3 Ústavy SR, článku 6 ods. 1 a 3 písm. b) c) d) Dohovoru porušené boli.

Rozsudok bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK 2 Tš 29/2006 z 24. 8. 2008 vo   vzťahu   ku   sťažovateľovi,   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   3 Toš 6/2008   z 30. 3. 2010 vo vzťahu ku sťažovateľovi a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Tdo V 11/2011   z 27. 2. 2012   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia   Špecializovanému   trestnému   súdu   v Pezinku na nové prejednanie a rozhodnutie.

Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku sa prikazuje, aby sťažovateľ bol ihneď prepustený z výkonu trestu odňatia slobody.

Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 60 000,- € a náhrada trov konania 314,18 €.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. rozhodnutia   sp.   zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

8. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy. Okrem týchto základných práv sťažovateľ tiež namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm.   b),   c)   a   d)   dohovoru.   Tieto   práva   sťažovateľa   mali   byť   porušené   rozsudkom špeciálneho   súdu   z   28. apríla 2008,   rozsudkom   najvyššieho   súdu   z   30. marca 2010 a uznesením najvyššieho súdu z 27. februára 2012. K namietanému porušeniu uvedených práv malo dôjsť tým, že súdy, ktoré sa zúčastnili rozhodovania v jeho trestnej veci:

- neumožnili   sťažovateľovi   dôsledne   uplatňovať   v každom   štádiu   trestného konania jeho právo na obhajobu (pochybenia pri upovedomovaní o vyšetrovacích úkonoch, nedostatky pri ustanovení obhajcu sťažovateľovi),

- napadnuté rozhodnutia sú tiež nedostatočne odôvodnené.

K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   rozsudkom   špeciálneho   súdu z 28. apríla 2008

9. Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd   označených   v   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktoré   neboli   odstránené   v   jeho   priebehu (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05).

10. Preto,   pokiaľ   ide   o   napadnuté   rozhodnutie   špeciálneho   súdu,   ústavný   súd vzhľadom   na   už   uvedené   poukazuje   na   skutočnosť,   že   proti   tomuto   rozsudku   mal sťažovateľ možnosť podať na najvyššom súde odvolanie ako riadny opravný prostriedok podľa   príslušných   ustanovení   procesného   kódexu   (Trestný   poriadok   č.   141/1961   Zb.), v ktorého   právomoci   bolo   posúdiť   relevantné   skutkové   a právne   okolnosti   prípadu, ako aj prípadné procesné pochybenie špeciálneho súdu. Túto možnosť sťažovateľ (a aj ďalší obžalovaní) reálne využil a odvolanie podal, ktoré zároveň riadne odôvodnil. Sťažovateľ realizáciou svojich práv v priebehu trestného konania teda ako obžalovaný mal možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv v odvolaní proti rozsudku špeciálneho súdu,   a preto   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   v   tejto   časti   pri   jej   predbežnom   prerokovaní podľa § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   rozsudkom   najvyššieho   súdu z 30. marca 2010 a uznesením najvyššieho súdu z 27. februára 2012

11. Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej správy, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej správy bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej správy vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie orgánu verejnej správy v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne   závery   orgánu   verejnej   správy   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01), že ochrana garantovaných práv   a slobôd (resp.   ústavnosti   ako   takej)   ústavou,   prípadne   dohovorom nie je   zverená   len   ústavnému   súdu,   ale   aj   všeobecným   súdom,   ktorých   sudcovia sú pri rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej úrovni.

Takto   ustálené   zásady   týkajúce   sa   vzťahu   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov pri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ rozhodnutia ústavného súdu.

12. Sťažovateľ namieta jednak porušenie základného práva na obhajobu. Nedostatky, ktoré   sťažovateľ   v súvislosti   s právom   na   obhajobu   vyčíta,   sa   týkajú   predovšetkým prípravného   konania   (účasť   obhajcu   na   vyšetrovacích   úkonoch,   pozn.).   Ako   vyplýva z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu z 30. marca 2010, ktorý rozhodoval o odvolaní sťažovateľa, tieto námietky sťažovateľ v podanom odvolaní neuplatnil. Uplatnil ich až ako dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

13. Najvyšší súd uznesením z 27. februára 2012 rozhodoval o dovolaní sťažovateľa a vo vzťahu k námietke sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu uviedol:

„Obvinený si z dôvodu nutnej obhajoby obhajcu nezvolil, preto v zmysle § 39 ods. 1 Tr.   por.   mu   súd   ustanovil   JUDr.   K.   M.,   ktorý   ho   v   tejto   trestnej   veci   zastupoval až do 7. septembra   2006,   kedy   ho   súd   podľa   §   40   Tr.   por.   oslobodil   od   povinnosti obhajovania. V prípravnom konaní obvinený v prítomnosti ustanoveného obhajcu okrem svojich   osobných   pomerov   odmietol   vypovedať.   Zo   zápisníc   o   výsluchu   obvineného, ani zo žiadneho časovo súvisiaceho podania podľa § 59 Tr. por. obsiahnutého v spisovom materiáli nevyplýva, že by obvinený v súlade s § 33 ods. 1 Tr. por. žiadal, aby sa obhajca zúčastnil na úkonoch prípravného konania, resp. že by obhajca oznámil vyšetrovateľovi v súlade s § 165 ods. 2 Tr. por., že sa chce zúčastniť vyšetrovacieho úkonu. Zo spisového materiálu však možno zistiť, že po vznesení obvinenia P. S. bol jeho ustanovený obhajca vždy   vyrozumený   o   úkonoch   prípravného   konania,   rovnako   ako   obhajcovia   ostatných spoluobvinených. Obvinený, resp. jeho obhajca, mal reálnu možnosť aplikovať svoje právo na obhajobu, a bolo len na ňom, či ho využije.

Pokiaľ ide o formu vyrozumenia, vychádzajúc zo zásady, že každý procesný úkon sa vykoná podľa procesného práva účinného v čase, kedy sa koná, ustanovenie § 165 ods. 2 Tr. por. ukladá, že ak obhajca oznámi vyšetrovateľovi alebo policajnému orgánu, že sa chce zúčastniť   vyšetrovacieho   úkonu,   je   vyšetrovateľ   alebo policajný   orgán   povinný   oznámiť mu včas čas a miesto konania úkonu, okrem prípadu, keď vykonanie úkonu nemožno odložiť a vyrozumenie obhajcu nemožno zabezpečiť. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní postupovali v súlade s vtedy platným a účinným Trestným poriadkom.“

Ústavný   súd   považuje   uvedené   vyjadrenie   najvyššieho   súdu   za   právne   korektné a zároveň   ako   účelovú   námietku   sťažovateľa,   že   jeho   ustanovený   obhajca   nebol upovedomený o vyšetrovacích úkonoch vykonaných v júli a auguste 2002. Realizácia týchto úkonov bola, ako uvádza sťažovateľ, naplánovaná skôr, ako mu bol obhajca ustanovený, preto o nich údajne ani nemal vedomosť. Ako správne poukázal najvyšší súd, sťažovateľ však nepožiadal v zmysle § 33 ods. 1 Trestného poriadku č. 141/1961 Zb. a ani ustanovený obhajca neoznámil podľa § 165 ods. 2 Trestného poriadku č. 141/1961 Zb. platného v tom čase, že sa chce zúčastniť vyšetrovacích úkonov. Pri aktívnom vedení obhajoby bolo úlohou ustanoveného obhajcu vyšetrovateľovi oznámiť, že sa vyšetrovacích úkonov chce zúčastniť. Bezvýznamná nie je ani tiež skutočnosť, že súčasťou týchto úkonov nebol výsluch svedka N.,   ktorý   sťažovateľa   z trestnej   činnosti   usvedčoval   a ktorého   výpoveď   sťažovateľ spochybňuje.   Z uvedeného   dôvodu   tiež   nemožno   hodnotiť   ako   relevantnú   ani   ďalšiu námietku   sťažovateľa,   ktorou   tiež   poukazoval na porušenie   práva   na obhajobu, pretože v upovedomení   o   vyšetrovacích   úkonoch   z 5.   júna   2002   vyšetrovateľ   neuviedol   mená svedkov, ktorí mali byť vypočutí.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   tiež   pochybenia,   ku   ktorým   malo   dôjsť pri ustanovení jeho obhajcu. Sťažovateľ uvádza, že mu opatrením z 20. septembra 2006 (bez uvedenia súdu, ktorý opatrenie vydal, pozn.) bol ustanovený ďalší obhajca JUDr. A. H. Následne, už 25. septembra 2006 predložil súdu splnomocnenie na obhajobu sťažovateľa JUDr.   S.   Z takto   sťažovateľom   popísaného   priebehu   obhajoby   je   preto   zrejmé, že sťažovateľ nebol bez kvalifikovanej obhajoby, pretože ho obhajoval buď ustanovený a následne splnomocnený obhajca, alebo, ako uvádza sám sťažovateľ, bol mu ustanovený aj náhradný obhajca JUDr. A. Š. Pokiaľ sťažovateľ nebol spokojný s kvalitou poskytovanej obhajoby,   bol   oprávnený   tieto   nedostatky   uplatniť   podaním   sťažnosti   adresovanej Slovenskej   advokátskej   komore.   V   kompetencii   tejto   stavovskej   organizácie je prešetrovanie   takejto   sťažnosti   a v prípade   jej   dôvodnosti   aj vyvodenie   disciplinárnej zodpovednosti proti danému advokátovi. Sťažovateľom vytýkané nedostatky pri realizácii jeho obhajoby preto nenadobudli ústavnoprávny rozmer, ktorým by sa ústavný súd mohol zaoberať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

14. Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   tiež   nedostatočné   odôvodnenie   napadnutých rozhodnutí.   Sťažovateľ   bol   odsúdený   rozsudkom   špeciálneho   súdu   z   28. apríla 2008 spolu s väčším   počtom   obžalovaných,   z ktorých   väčšina   vrátane   sťažovateľa   podali proti rozsudku   špeciálneho   súdu   odvolanie.   Najvyšší   súd   rozhodol   rozsudkom z 30. marca 2010   o odvolaní,   ktoré   podali okrem   sťažovateľa   ďalší   dvanásti   obžalovaní, ako aj D. ako poškodený. Najvyšší   súd v odôvodnení   rozsudku   najprv   popísal   podstatu trestnej   činnosti,   ktorej   účelom   bolo   uplatňovanie   nadmerného   odpočtu   DPH,   a potom uviedol,   v čom   spočívala   a aká   bola   účasť   jednotlivých   obžalovaných   (aj   sťažovateľa, pozn.)   na tejto   trestnej   činnosti.   Ďalej   nasledujú   dôvody,   ktorými   jednotliví   obžalovaní a tiež   poškodený   odôvodnili   svoje   odvolania.   Najvyšší   súd   poukázal   na   rozsiahle dokazovanie,   ktoré   vykonal   špeciálny   súd,   ako   aj   na   podrobné   a logické   odôvodnenie rozsudku   špeciálneho súdu.   Najvyšší   súd   na preukázanie správnosti   svojich   skutkových a právnych záverov uviedol:

„Na   základe   vykonaného   dokazovania   nemá   ani   odvolací   súd   pochybnosti, že obžalovanými uvedenými v bode I. rozsudku bola vytvorená štruktúra firiem na účely fiktívneho obchodovania s prakticky bezcenným tovarom (právnym softvérom), a to všetko s cieľom získať na úkor štátu neoprávnené vyplatenie nadmerného odpočtu DPH. Tento záver   vychádza   zo   skutočnosti,   že   bolo   objednané   účelové   vytvorenie   predmetu obchodovania – právneho softvéru, o ktorom sa aj jeho tvorca, svedok P. vyslovil, že bol prakticky bez hodnoty. Tento záver však vyplýva jednoznačne aj zo záverov znaleckého dokazovania. Nič na tom nemôže zmeniť ani skutočnosť, že v rámci daňových kontrol tento produkt mali   skúmať   aj pracovníci daňových   úradov,   ktorí žiadne   pochybenia   nezistili. O pracovníkoch   daňových   úradov   možno   dôvodne   predpokladať,   že   sú   odborníkmi na oblasť daní, ale nemožno od nich požadovať odborné znalosti ohľadne všetkých komodít a služieb, s ktorými sa vykonáva obchodná činnosť. O hodnote predmetného softvéru svedčí aj   skutočnosť   akým   spôsobom   bol   distribuovaný   –   na   disketách,   ktoré   sa   často   krát premazávali   a   opätovne   nahrávali,   resp.   bok   posielaný   aj   ako   príloha   mailu.   Softvér bol v mnohých   prípadoch   vyvážaný   aj   do   zahraničia,   a   to   s   právom   na   rozmnoženie v tisícoch kusov, čo oprávňuje otázku, na čo vlastne mohol prakticky slúžiť. V priebehu trestného konania nebol zistený ani jediný konečný odberateľ, ktorý by uviedol, na aký účel a praktické využitie predmetný softvér kúpil a to napriek skutočnosti, že tzv. obchodný obrat mal činiť stovky miliónov korún...“

Najvyšší súd globálne zhodnotil podstatu trestnej činnosti obžalovaných a zároveň týmto spôsobom zaujal aj stanovisko k ich argumentácii v podaných odvolaniach. Je pravda, že   najvyšší   súd   sa   nezaoberal   jednotlivo   s každým   odvolacím   argumentom   uplatneným obžalovanými,   a nezaoberal   sa   tak   ani   výslovne   odvolacími   námietkami   sťažovateľa. Táto skutočnosť   však   samotná   nesvedčí   o   arbitrárnosti   preskúmavaného   rozhodnutia, resp. o arbitrárnosti záverov v ňom vyslovených, a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľom označených práv. Najvyšší súd však vyhodnotil ako nedôvodné námietky obžalovaných vrátane sťažovateľa, ktorí spochybňovali výpovede tých svedkov,   ktorí   obžalovaných   usvedčovali.   Z uvedeného   dôvodu   preto   najvyšší   súd odvolanie sťažovateľa, ako aj ďalších obžalovaných ako nedôvodné zamietol. Ústavný súd hodnotí rozsudok najvyššieho súdu z 30. marca 2010 ako vnútorne logický a dostatočne odôvodnený,   ktorý   nevzbudzuje   žiadne   pochybnosti   o správnosti   jeho   skutkových a právnych záverov.

15. Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych   noriem   rozhodnú   tak,   že   ich   skutkové   a   právne   závery   nie   sú   svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu na spravodlivý proces.

Do   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   nepatrí   právo   účastníka   konania, aby sa všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnym   názormi,   navrhovaním   a   hodnotením dôkazov. Ústavný súd takisto judikoval (I. ÚS 67/06), že z princípu nezávislosti súdov podľa   čl.   144   ods.   1   ústavy   vyplýva   tiež   zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov.   Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval (napr. IV. ÚS 252/04).

16. Sťažovateľ podal 19. apríla 2011 proti rozsudku najvyššieho súdu z 30. marca 2010 dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku. V úvode najvyšší súd poukázal na ustanovenie § 371 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2011, podľa ktorého dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. a) až g) Trestného poriadku nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí,   ak   dovolanie   podáva   minister   spravodlivosti.   Sťažovateľ   namietal   dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku až v dovolaní, preto nesplnil túto podmienku. Najvyšší súd sa aj napriek tejto skutočnosti zaoberal osobitne každým sťažovateľom uplatneným dovolacím dôvodom a dospel k názoru, že v prípade sťažovateľa nebol splnený ani jeden z uplatnených dovolacích dôvodov. Najvyšší súd v závere k otázke preukázania   viny   sťažovateľa   uviedol: „... vinu   obvineného   dokazuje   predovšetkým nespochybniteľná   existencia   umelo   vytvorenej   siete   obchodujúcej   s tovarom   fiktívnej hodnoty. Súd ho uznal za vinného nielen na základe výpovede svedka N., ale aj na podklade iných, predovšetkým listinných, dôkazov.“

Najvyšší súd preto dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol. Ústavný súd nezistil v sťažnosťou napadnutom uznesení najvyššieho súdu nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda si vyžadovalo zásah zo strany ústavného súdu.   Napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   nemožno   považovať   za   svojvoľné či neodôvodnené.

17. Po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu ústavný súd   konštatuje,   že   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia relevantných   právnych   noriem   (Trestný   zákon   č. 140/1961 Zb.,   Trestný   poriadok č. 141/1961 Zb. a Trestný poriadok) podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval správne,   a jeho   úvahy vychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom legitímne a ústavnoprávne akceptovateľné.

18. Z   dôvodu   absencie   príčinnej   súvislosti   medzi   predmetnými   rozhodnutiami a namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) dohovoru ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2013