znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 95/2012-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. apríla 2012 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti J. F., B., zastúpenej advokátom JUDr. A. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 218/2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. F.podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 218/2008 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Trenčín p r i k a z u j e   v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 218/2008 konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. F. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur) ktoré j e Okresný súd Trenčín p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trenčín j e   p o v i n n ý   uhradiť J. F. trovy právneho zastúpenia v sume 485,24   €   (slovom   štyristoosemdesiatpäť eur   a dvadsaťštyri   centov)   na účet   jej   advokáta JUDr. A. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára 2012 doručená sťažnosť J. F., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. A. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 218/2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka «... je účastníkom súdneho konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 14C 218/2008 v procesnom postavení žalovanej. Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k pozemkom v k. ú. Č. Predmetné konanie sa začalo podaním žaloby na súde... 24. 9. 2008 na miestne nepríslušný Okresný súd Považská Bystrica. Miestne nepríslušný Okresný súd Považská Bystrica postúpil spis okresnému súdu, kde sa vedie pod spisovou značkou 14C 218/2008... Na pojednávaní dňa 2. 2. 2009 okresný súd bez návrhu ktoréhokoľvek z účastníkov rozhodol,   že   sa   nariaďuje   vo   veci   znalecké   dokazovanie   znalcom   z   odboru   geodézie a kartografie, „aby preskúmal či odporkyňa vlastní nejakú neknihovanú parcelu“. Od tohto momentu   je   konanie   pred   okresným   súdom   poznačené   zbytočnými   prieťahmi.   Procesné uznesenie zo dňa 2. 2. 2009 vykonal okresný súd až písomným uznesením dňa 31. 8. 2009, ktorým ustanovil do konania znalca Ing. J. M. zo Ž., s lehotou 60 dní odo dňa prevzatia spisu na vypracovanie znaleckého posudku. Dňa 1. 10. 2009 toto uznesenie zmenil tak, že ustanovil do konania namiesto znalca Ing. J. M. znalca Ing. M. K. zo Ž. Dňa 3. 11. 2009 zmenil okresný súd aj toto uznesenie tak, že miesto znalca Ing. M. K. ustanovil znalca Ing. A. K. z N. Dňa 7. 10. 2010 sťažovateľka písomne urgovala okresný súd o ďalší postup vo veci. Dňa 12. 11. 2010 podala sťažovateľka sťažnosť predsedníčke okresného súdu, kde poukázala na to, že okresný súd na jej písomnú urgenciu nereagoval a v konaní dochádza k zbytočným   prieťahom,   požiadala   predsedníčku   súdu   o   prijatie   opatrení   na   odstránenie prieťahov a o urýchlenie postupu vo veci. Dňa 22. 11. 2010 okresný súd uložil sťažovateľke, aby zložila preddavok na trovy znaleckého dokazovania. Dňa 23. 11. 2010 odpovedala predsedníčka okresného súdu sťažovateľke, že upozornila zákonnú sudkyňu na povinnosť konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   ospravedlnila   sa   sťažovateľke   za   vzniknuté prieťahy   v   konaní;   prisľúbila   sledovanie   veci   v   pravidelných   intervaloch   až   do   jej právoplatného skončenia. Sťažovateľka napadla uznesenie o preddavku na trovy znaleckého dokazovania   odvolaním,   ktoré   krajský   súd   uznesením   zo   dňa   27.   4.   2011   uznal   ako nedôvodné a uznesenie okresného súdu potvrdil. Dňa 23. 6. 2011 okresný súd predĺžil znalcovi   lehotu   na   vypracovanie   znaleckého   posudku   o   60   dní   odo   dňa   poskytnutia preddavku, súčasne upravil učtáreň súdu na zaplatenie preddavku na bankový účet znalca. Od tej doby podľa vedomostí sťažovateľky súd vo veci nevykonal žiadny úkon.».

Sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že «Prvoradou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Takáto povinnosť je konkretizovaná jednak v § 6 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, jednak v § 100 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby   bola   vec   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a   rozhodnutá,   a   napokon   v   §   114   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého predseda senátu pripraví konanie tak, aby bolo možné rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní...

Z   hľadiska   faktickej   zložitosti   veci   možno   konštatovať,   že   vec   tvorí   bežnú   časť rozhodovacej   praxe   všeobecných   súdov   a nevyznačuje   sa   špecifickosťou   či   osobitnou náročnosťou, skutkovou či právnou.

Správanie   sťažovateľky   je   súčinnostné,   nijako   sa   na   vzniknutých   prieťahoch nepodieľala.   Sťažovateľka   síce   podala   odvolanie   voči   uzneseniu   zo   dňa   22.   11.   2010, ktorým jej okresný súd uložil zložiť preddavky na znalca, argumentujúc, že ona návrh na ustanovenie   znalca   nepodala,   ani   znalecké   dokazovanie   nie   je   v   jej   prospech,   pretože dôkazné   bremeno   nesie   v   konaní   žalobca;   Ústavný   súd   SR   však   judikoval,   že   využitie procesných práv účastníkov konania nemožno im započítať na ťarchu (mutatis mutandis III. ÚS 192/02, III. ÚS 82/05). Preto pokiaľ sťažovateľka využila svoje právo na podanie odvolania, nijako sa na vzniknutých prieťahoch nepodieľala; naviac podľa jej informácií sa na krajský súd predkladal len tzv. „zberný“ spis a hlavný spis bol počas rozhodovania krajského súdu u znalca.

Pri skúmaní tretieho kritéria, t. j. postupu súdu v konaní, je potrebné uviesť, že prieťahmi   je   poznačené   konanie   okresného   súdu   odo   dňa   konania   pojednávania nariadeného na termín 2. 2. 2009. Od tejto doby bol okresný súd nečinný (do 31. 8. 2009, pretože   až   v   tento   deň   realizoval   písomným   vyhotovením   svoje   procesné   uznesenie z pojednávania konaného dňa 2. 2. 2009), resp. neefektívne činný (od 31. 8. 2009), pretože súd   ustanovoval   do   konania   znalcov   Ing.   M.   a   Ing.   K.,   ktorí   zhodne   uviedli,   že   zo zdravotných dôvodov nemôžu znalecký posudok vyhotoviť. Tomuto neefektívnemu postupu mohol súd účinne predísť tým, že by dopredu telefonicky kontaktoval znalcov, ktorých mieni do konania ustanoviť s tým, či im pri vypracovaní znaleckého posudku v tejto veci nebránia objektívne prekážky a ustanovil ich do konania až po ich vyjadrení. Následne okresný súd ustanovil do konania znalca Ing. K., ktorý na podklade uznesenia zo dňa 3. 11. 2009 mal vypracovať znalecký posudok v lehote 60 dní odo dňa prevzatia spisu a podľa vedomostí sťažovateľky sa   tak   nestalo   ani   do dňa spísania tejto ústavnej sťažnosti   (17.   2.   2012). Pripomíname,   že   okresný súd zodpovedá   aj za   adekvátne   a účelné   využitie procesných prostriedkov, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva za účelom udržania primeranej rýchlosti postupu v konaní (napr. v ustanovení § 53 Občianskeho súdneho poriadku), a to napríklad aj vo vzťahu k súdnym znalcom. Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu znalca (napr. III. ÚS 111/01, II. ÚS 216/09 a pod.). Rovnako nemožno prehliadnuť, že okresný súd uvoľnil znalcovi preddavok až dňa 23. 6. 2011, teda takmer dva roky po tom, ako ho do konania ustanovil, čo rovnako svedčí o tom, že súd neefektívne postupoval pri organizácii činnosti znalca (por. II. ÚS 258/2011).».

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Okresný   súd   Trenčín   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14C   218/2008   porušil základné právo sťažovateľky J. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresný   súd   Trenčín   je   povinný   vyplatiť   J.   F.   sumu   5.000   €   ako   primerané finančné zadosťučinenie, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresnému súdu Trenčín sa prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

4. Okresný   súd   Trenčín   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   v   sume 323,50 € na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. A. B., B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   prijal   na   ďalšie   konanie   uznesením   č.   k. I. ÚS 95/2012-13 z 29. februára 2012.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedníčku okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k prijatej sťažnosti.

Predsedníčka   okresného   súdu   na   výzvu   ústavného   súdu   reagovala   podaním z 19. marca 2012, v ktorom uviedla: „Tunajšiemu súdu bolo dňa 12. 3. 2012 doručené podanie   Ústavného   súdu,   ktoré   sa   týka   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov článku 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 14C/218/2008.

Oznamujem Vám, že netrvám na tom, aby sa konalo ústne pojednávanie v predtým uvedenej veci ústavného súdu. Dovolím si však dať do pozornosti, že spis ktorého zaslanie požadujete v predmetnej veci, sa nachádza u znalca Ing. A. K., N. a z toho dôvodu Vám ho toho času nemôžem zaslať. Zákonná sudkyňa uvedeného znalca vyzvala na jeho vrátenie a predloženie posudku dňa 24. 2. 2012.

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť nie je možné toho času zaslať Vám kvalifikované stanovisko k sťažnosti J. F. evidovanej na Vašom súde. Potvrdiť môžem iba to, že zákonná sudkyňa   bola   v   minulosti   na   nutnosť   plynulého   konania   v   súvislosti   so   sťažnosťou   na prieťahy písomne upozorňovaná. Aj vzhľadom na túto skutočnosť budem jej ďalší postup z hľadiska rýchlosti sledovať.“

Sťažovateľka sa v liste doručenom ústavnému súdu 12. apríla 2012 prostredníctvom svojho advokáta vyjadrila k podaniu predsedníčky okresného súdu z 19. marca 2012 takto: „1. Pokiaľ predsedníčka okresného súdu uvádza, že spis sa t. č. nachádza u znalca a z toho dôvodu ho nemôže ústavnému súdu zaslať a že zákonná sudkyňa vyzvala znalca na vrátenie spisu a predloženie posudku dňa 24. 2. 2012, je potrebné z našej strany uviesť, že sudca je podľa § 117 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov   a   súčasne   podľa   §   100   ods.   1   OSP akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Je zrejmé, že súd nevyužil voči znalcovi žiadne účinné (poriadkové) opatrenia, ktoré mu OSP dáva k dispozícii a nerešpektovanie procesných lehôt znalcom súd iba pasívne toleruje na úkor ústavných práv sťažovateľky.

2. Aj samotná predsedníčka súdu bez ďalších záverov konštatuje, že zákonná sudkyňa už bola v minulosti na nutnosť plynulého konania v súvislosti so sťažnosťou na prieťahy písomne upozorňovaná a jej ďalší postup bude predsedníčka z hľadiska rýchlosti sledovať. Rovnaký prísľub však dostala sťažovateľa aj od predchádzajúcej predsedníčky súdu, avšak tento prísľub sledovania veci z hľadiska Jej rýchlosti nemal žiadny efekt. Aj vzhľadom na túto   skutočnosť   je   zrejmé,   že   v   tomto   prípade   Je   daná   právomoc   Ústavného   súdu   SR zasiahnuť,   pretože   Iné   prostriedky   nápravy   porušovania   práv   sťažovateľky   zlyhali   (t.   j. ústavná sťažnosť je pre sťažovateľku ultima ratio – posledný prostriedok).“ Sťažovateľka zároveň vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom na nevyhnutnosť nariadenia znaleckého dokazovania možno napadnuté konanie považovať po   vecnej   stránke   za   zložitejšie.   Doterajší   zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania   však ústavný súd nemôže pripísať len na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Napokon ani   predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   nenamietala   zložitosť   napadnutej   veci. Po právnej stránke konanie o určenie vlastníckeho práva je vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov a ktorá nie je zložitá.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorou   by   sťažovateľka prispela k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného základného práva a iného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti,   že   plynulému   postupu   nebránila   žiadna   zákonná   prekážka   v   konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Konanie   na   okresnom   súde   začalo   24.   septembra   2008.   Pojednávanie   konané 2. februára 2009 okresný súd odročil pre účely vypracovania znaleckého posudku. Do doby rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti nebol znalecký posudok vypracovaný. Ústavný súd   musí   konštatovať,   že   z   ústavnoprávneho   hľadiska   je   neakceptovateľné,   aby   ani po uplynutí viac ako 3 rokov a dvoch mesiacov nebol znalecký posudok vypracovaný.

Ústavný súd nepovažoval za potrebné do detailov rozoberať všetky úkony, ktoré okresný súd od 2. februára 2012 vykonal, keďže doba 3 rokov a 2 mesiacov, počas ktorej okresný   súd   nebol   schopný   zabezpečiť   vypracovanie   znaleckého   posudku,   nemôže   byť ničím ospravedlniteľná.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   judikatúru   ESĽP,   podľa   ktorej „Zodpovednosť štátu sa môže spojiť s nesprávnym postupom, ako aj s nečinnosťou, pričom štát znáša zodpovednosť nielen za nedostatky v postupe sudcov, ale aj za ďalšie osoby vstupujúce   do   konania   v   oficiálnom   postavení.   Aj   takto   zapríčinené   nedostatky   sa z hľadiska zodpovednosti pripisujú sudcovi, ktorý je zodpovedný za prípravu veci a rýchle vedenie konania.“ (Capuano Case, s. 13).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   218/2008   došlo   k   zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 218/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000   €   z   týchto   dôvodov: „...   zdĺhavosťou   namietaného   konania   naďalej   pretrváva   a prehlbuje   sa   stav   jej   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   ocitla   po   podaní   žaloby   žalobcom v skúmanom konaní. Žalobca si uplatňuje nárok na určenie vlastníctva k pozemkom pri jej rekreačnej chate, kde trávi svoje voľné chvíle a ktorá bola postavená na pozemku, ktorý patril jej právnym predchodcom. K tomuto miestu má hlboké citové a rodinné väzby preto ťažko   znášala,   keď   sa   dozvedela   o   zámere   súkromného   podnikateľa   narušiť   toto   tiché prírodné prostredie výstavbou cestnej komunikácie k hotelu v jeho vlastníctve. Podanie žaloby žalobcom bol prostriedok nátlaku na jej osobu, pretože voči výstavbe sa aktívne postavila. Verila preto, že vec bude rýchlo a spravodlivo vyriešená. Plynutím času strácala dôveru v súdne orgány Slovenskej republiky, strácala dôveru v spravodlivosť a nadobudla pocit, že jej právo na súdnu ochranu nemá reálny obsah. Bezvýsledné a vleklé konanie využil   súkromný   podnikateľ,   na popud   ktorého žalobca   podával žalobu v tomto   konaní a cestou komunikáciu pred rekreačnou chatou sťažovateľky (aj cez pozemky vo vlastníctve sťažovateľky) zhotovil zo dňa na deň bez stavebného povolenia. Paradoxne, stavebný úrad, ktorý na podnet sťažovateľky a jej syna konal o odstránení alebo dodatočnom stavebnom povolení stavby, toto správne konanie prerušil až do právoplatného skončenia skúmaného konania   na   Okresnom   súde   Trenčín,   sp.   zn.   14C   218/2008,   preto   sťažovateľka   má eminentný záujem na rýchlosti tohto konania.“

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd vzhľadom   na okolnosti   danej   veci   zakladajúce namietané porušenie základného   práva   (doterajšiu   dĺžku   súdneho   konania,   dobu   prieťahov   okresného   súdu v konaní) považoval za odôvodnené priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €,   ktoré   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   sťažovateľke   v   lehote   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania, ktoré vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním sťažovateľky advokátom v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd ich vyčíslil sumou 485,24 € spolu za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2012 po 127,16 €, a to prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti, vyjadrenie k podaniu predsedníčky okresného súdu z 19. marca 2012 a 3-krát po 7,63 € za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Keďže právny zástupca sťažovateľky je platiteľom dane z pridanej hodnoty, táto suma bola zvýšená ešte o 20 % DPH v sume 80,87 €.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012